Apokalyptické vízie, dvojitý vokálny útok a plíživý strach zo syndrómu podvodníka – vitajte vo svete Divergence. Svojím debutovým albumom GhostSeeker nenarobili len hluk, ale rozprávajú príbehy. Porozprávali sme sa s gitaristom Timom o vrstvách, v ktorých prichádza príbeh albumu, raketovom vzostupe kapely a o tom, prečo najskôr ignorovali e-mail od vydavateľstva.
Začnime od začiatku. Ako sa GhostSeeker dali dokopy po Letters to Amara?
Niekoľko členov z Letters to Amara odišlo z kapely, no pár z nás cítilo, že ešte máme čo povedať. Ozvali sme sa kamarátom z iných kapiel, ktoré sa tiež práve rozpadli. Všetci sme boli z tej istej scény a poznali sa roky, takže bolo prirodzené začať niečo nové spoločne.
Aké boli hlavné ciele alebo vízie pri zakladaní kapely a ako sa odvtedy vyvinuli?
Spočiatku sme len chceli tvoriť hudbu a dostať ju do sveta. Bola to zábava a hranie naživo. Všetko sa zmenilo, keď sa objavilo vydavateľstvo – pridala sa vážnosť. Zrazu sme museli napísať celý album, plánovať vydania a natáčať videoklipy. Počas písania albumu sa naším cieľom stalo vytvoriť niečo odlišné od toho, čo sme robili predtým, ale stále typicky „naše“.
Ako ste sa dostali k zmluve s európskym vydavateľstvom? Nie je to celkom bežné pre austrálske kapely.
Vydali sme jeden zo singlov cez Dreambound, a tak nás objavilo vydavateľstvo – vtedy to bol Atomic Fire, teraz Reigning Phoenix Music. Najskôr sme si mysleli, že e-mail je podvrh a ignorovali ho celý mesiac. Potom nám zakladateľ napísal na Instagrame a zistili sme, že to bolo naozaj. Odpovedali sme potom celkom rýchlo!
Ako zvyčajne prebieha váš proces skladania?
Zvyčajne ideme do štúdia s naším producentom a porozprávame sa, aký typ skladby chceme – niečo na vyskákanie, pomalé alebo naozaj tvrdé. Potom na tom cieli spätne pracujeme. Corey, Ione (náš producent) a ja sedíme v štúdiu a skúšame nápady, kým niečo nezapadne do seba. Potom skladbu staviame po častiach.
Ako si delíte s Coreym úlohy pri gitarách?
Máme veľmi podobný štýl aj hudobný vkus. Nie je to nijako striktne rozdelené – obaja prinesieme nápady a rozvíjame ich spolu s Ionom. Je to veľmi kooperatívny proces.
Čo si sa naučil od Coreyho, čo ovplyvnilo tvoju gitarovú hru?
Corey cvičí oveľa viac ako ja a to je v štúdiu aj cítiť. Naučil som sa od neho dôležitosť disciplíny a rutiny – mať štruktúrovaný režim cvičenia, aby si mohol čokoľvek zahrať s istotou. To som sa snažil prijať aj ja.
Ako ovplyvňuje dvojitý vokál Celeste a Daniela tvoju prácu s gitarou?
Väčšinou sa to prejaví až po tom, čo sú gitary napísané. Speváci prídu neskôr a pridajú svoje party a ak urobia niečo naozaj super – čo sa stáva často – prispôsobíme im gitary. Niekedy to znamená zjemniť úsek alebo ich úplne vypustiť, aby vynikol Danielov scream pred breakdownom. Je to o doladení.
Váš debutový album Divergence je vonku. Čo pre teba osobne tento album znamená?
Je to obrovský osobný úspech, obzvlášť keď vyšiel cez európske vydavateľstvo. Nedávno som vošiel do predajne platní v Melbourne a náš album bol vystavený vpredu – bol to surreálny moment. Je úžasné vidieť našu prácu vo fyzickej podobe, hlavne, keď si uvedomíš, že sa dostane do celého sveta.
“Wake Up (Imposter)” je výrazný singel. Čo vás inšpirovalo hudobne a textovo?
Chceli sme niečo tvrdšie ako naše predchádzajúce veci – bola to jedna z prvých skladieb pre album. Išli sme po nechutne tvrdom breakdowne a len tak pre zábavu sme pridali zvláštne zvuky na gitare. Textovo to písal najmä Daniel, je to o boji so syndrómom podvodníka. Po tom, čo sme podpísali zmluvu, bojoval s tvorivou krízou a pochybnosťami, či si to všetko zaslúži. To sa stalo jadrom skladby.
Práve ste ukončili turné. Ako ľudia reagovali na nový materiál?
Bolo to úžasné. Hlavné turné sme začali tesne pred vydaním albumu a skončili hneď po ňom. Ľudia už boli do nových skladieb zapálení. Boli mosh pity, kopec energie – najmä v mestách, kde zvyčajne nehráme. Vidieť ľudí spievať spolu s tebou alebo keď prídu vo väčších počtoch po vydaní albumu bolo neuveriteľné.
Hrali ste v malých kluboch aj na veľkých pódiách. Bol nejaký moment na pódiu, keď si si povedal: “Áno, presne pre toto to robím”?
Určite. Hrali sme vypredaný klubový koncert a dav spieval jednu z našich jemnejších skladieb z EP – nielen refrén, ale kompletne celú pieseň. Boli takí hlasní, že nás úplne prehlušili. To bol pre mňa naozaj „wow“ moment.
Čo čaká GhostSeeker po Divergence? Viac koncertov, nový materiál, medzinárodné plány?
Stále píšeme. Chceme udržať tvorivosť v pohybe. Ale veľkým cieľom je teraz dostať sa do zahraničia, najmä do Európy, aby sme album podporili a odohrali čo najviac koncertov.
Aké posolstvo alebo tému by si chcel, aby si poslucháči odniesli z Divergence?
Album je asi z 70 % koncepčný, 30 % je len o zábave. Koncept sa zaoberá spoluzávislosťou na technológiách a umelej inteligencii v post-apokalyptickom svete – z pohľadu človeka aj AI. Celeste a Daniel napísali úžasné texty, ktoré odhalia viac vrstiev s každým vypočutím. Chceme, aby sa fanúšikovia ponorili do textov a užili si celý zážitok.
Myslíš si, že na apokalypsu naozaj potrebujeme AI?
Asi nie. Milujem AI – používam ju každý deň. Ale nie, myslím, že ľudia to zvládnu úplne sami.
Staršie generácie mali gitarových bohov. Kto inšpiroval teba k tomu, aby si chytil gitaru?
Začalo to hudbou mojich rodičov – Van Halen, Metallica, veľké kapely 80. rokov. Potom som sa dostal k Paramore a Josh Farro sa stal mojím idolom. Mal veľmi kreatívny spôsob hry. Teraz je to Mike Stringer zo Spiritbox. Je neskutočný – môžeš sledovať celý koncert Spiritboxu a sledovať vlastne len jeho a užiješ si to.
Keď sa pozrieš späť na svoje začiatky – čo by najviac šokovalo tvoje mladšie ja na tom, ako dnes robíš veci?
Používanie plne digitálneho vybavenia. Vtedy som používal reálne zosilňovače, čo bolo otravné vláčiť. Teraz máme digitálny setup – jednoduchšie sa programuje a znie ešte lepšie. Moje mladšie ja by tomu neverilo.
Vybudoval si kapelu, odohral vypredané koncerty, vydal album. Ale s čím stále bojuješ?
So začiatkom písania. Môžeš mať tonu inšpirácie, ale pretaviť to do niečoho reálneho je ťažké. Ten prvý krok – začať – je pre mňa najnáročnejší. Hlavne mentálne.
Záverečný odkaz pre fanúšikov, čitateľov alebo aj hejterov?
Obrovské ďakujem. Reakcie boli neuveriteľné. Štatistiky na Spotify nám idú hore, sociálne siete šalejú. Znamená to pre nás neskutočne veľa. Ďakujeme všetkým, ktorí nás počúvajú a podporujú.
Imposter Syndrome and Apocalypse Dreams: Inside GhostSeeker’s Debut Album
Apocalyptic visions, dual vocal fury, and the creeping dread of imposter syndrome—welcome to the world of Divergence. With their debut full-length, GhostSeeker isn’t just making noise, they’re telling stories. We spoke with guitarist Tim about the album’s layered narrative, the band’s rapid rise, and why band ignored e-mail from label.
Let’s start from the beginning. How did GhostSeeker come together after Letters to Amara?
A few of the members from Letters to Amara parted ways with the band, and a couple of us still had more left to give. Some friends from other bands that were also ending joined in after we reached out. We were all from the same scene and had known each other for years, so it just felt natural to start something new together.
What were the defining goals or visions for the band when you were founding it, and how have they evolved?
Initially, we just wanted to write music and get it out into the world. It was about having fun and playing live. Things changed when the label came along — that added a new layer of seriousness. Suddenly, we needed to write a full record, plan releases, and shoot music videos. During the album writing, our goal became to create something that was different from what we’d done before but still distinctly us.
How did you end up signed to a European label, which is not too common for Australian bands?
We released one of our singles on Dreambound, and that’s how the label — back then Atomic Fire, now Reigning Phoenix Music — discovered us. At first, we thought the email they sent was fake and ignored it for a month. Then the founder messaged us on Instagram, and we realized it was legit. We replied pretty quickly after that!
What’s your typical songwriting process like?
Usually, we go into the studio with our producer and talk about what kind of songs we want — maybe something jumpy, slow, or really heavy. We reverse engineer from that goal. Corey, Ione (our producer), and I sit in the studio and just mess around with ideas until something clicks. Then we build the songs section by section.
How do you and Corey split or collaborate on guitar duties?
We have very similar styles and musical tastes. There’s no strict division of duties — we both bring ideas to the table and develop them together with Ione. It’s a very collaborative process.
What’s something you’ve learned from Corey that impacted your guitar playing?
Corey practices a lot more than I do, and that definitely shows in the studio. I’ve learned from him the importance of discipline and routine — having a structured practice routine so you can nail anything confidently. That’s something I’ve tried to take on myself.
How does the dual vocal approach with Celeste and Daniel shape your guitar work?
It mostly affects things after we’ve written the guitars. The vocalists come in later and add their parts, and if they do something really cool — which is often — we’ll adjust the guitars to fit. That could mean softening a section or cutting them out entirely to highlight a scream before a breakdown. It’s all about fine-tuning.
Your debut album Divergence just dropped. What does this record represent to you personally?
It’s a huge personal achievement, especially being released through a European label. I recently walked into a Melbourne record store and saw our album front and center — that was surreal. It’s a proud moment to see our work out there in physical form, being shared worldwide.
“Wake Up (Imposter)” is a standout single. What inspired it musically and lyrically?
We wanted something heavier than our previous material — one of the first songs written for the album. We just aimed for a disgustingly heavy breakdown and threw in weird noises on guitar for fun. Lyrically, Daniel wrote most of it about dealing with imposter syndrome. After we got signed, he struggled with writer’s block and self-doubt, questioning if he deserved any of it. That turned into the core theme of the song.
You just wrapped up a tour. How has the crowd reception been for the new material?
It’s been amazing. We started the headline tour just before the album dropped and ended it right after. People were already into the new songs. There were mosh pits, lots of energy — especially in cities we don’t usually play. Seeing people sing along or showing up in greater numbers after the album dropped was mind-blowing.
You’ve played everything from small clubs to big shows. Was there a moment on stage where you thought, “Yeah, this is what I signed up for”?
Definitely. We played a sold-out club show where the crowd sang along to one of our softer songs from the EP — not just the chorus, but the whole thing. It was so loud that it drowned us out. That was a real “wow” moment for me.
What’s next for GhostSeeker after Divergence? More shows, new material, international plans?
Always writing. We want to keep the creativity flowing. But the big goal now is to get overseas, especially Europe, to promote the album and play as many shows as possible.
What message or theme do you hope listeners take away from Divergence?
The album is about 70% concept, 30% us just having fun. The concept deals with codependency on technology and AI in a post-apocalyptic world — from both the human and AI perspectives. Celeste and Daniel wrote incredible lyrics that reveal more layers the more you listen. We want fans to explore those lyrics and just enjoy the experience.
Do you really think we need AI to get to the apocalypse?
Probably not. I love AI — use it every day. But no, I think humans are perfectly capable of getting there on our own.
Older generations had guitar gods that inspired them. Who made you pick up a guitar?
It started with my parents’ music — Van Halen, Metallica, big ’80s bands. Then I got into Paramore, and Josh Farro became my idol. He had such creative guitar work. Now, it’s Mike Stringer from Spiritbox. He’s incredible — you can watch a full Spiritbox show just focusing on him.
Looking back at your early days, what would blow your younger self’s mind about what you’re doing now?
Using a fully digital rig. Back then, I used real amps, lugging them around was a pain. Now we use a digital setup — way easier to program and sounds even better. My younger self wouldn’t believe it.
You’ve built the band, played sold-out shows, released a full album. But what’s something you still struggle with?
Starting the writing process. You might have a ton of inspiration, but turning that into something real is tough. That first step — getting going — is the most mentally taxing part for me.
Any final message to your fans, readers, or even haters?
Just a massive thank you. The reception’s been incredible. Spotify’s blowing up, our socials are crazy. It means the world to us. Thanks to everyone who’s listened and supported us.
