Tieto riadky sa mi budú písať ťažko, lebo len veľmi nerád kritizujem tých, ktorí sa snažia robiť niečo na Slovensku. Za prvé preto, že to tu už v minulosti robilo zle dosť ľudí a je milé vidieť, že sa ešte stále niekto snaží a nemusíme chodiť len do Poľska, Čiech, Maďarska alebo Rakúska. Za druhé preto, že som si to skúsil a viem, že nie vždy ide všetko ako má. Preto niektoré menšie prešľapy zvyčajne dokážem prehryznúť. Helloween vo Zvolene ale nebol o malých prešľapoch. Bol o sérií zlyhaní, bol o podcenení a nezvládnutí situácie a bol o čistom chaose. Čo je obrovská škoda, lebo to pre mnohých zatienilo perfektný koncert nie jednej, ale rovno dvoch svetových kapiel. Preto túto reportáž rozdelím do dvoch častí, ktoré síce nebudú jasne oddelené, ale mali by za mňa byť vnímané samostatne. Ak vás teda zaujíma len koncert samotný, odporúčam preskočiť nasledujúci odsek.
Sobotný koncert tohto formátu na Slovensku je pomerne ojedinelý. Ľudia konečne nemusia riešiť vstávanie na druhý deň do práce ani to, či to stihnú na koncert včas, keď do tretej-štvrtej musia kmitať v práci. To sa odzrkadlilo aj na návštevnosti a na tom, že pred halou sa už asi hodinu pred avizovaným otvorením haly mrvilo slušné množstvo ľudí. V daždi a teplotách okolo 6 stupňov. V hale zatiaľ postávalo pár desiatok ochrankárov, ktorí nevedeli kde sú sektory, čo majú robiť a polka z nich vlastne ani netušila, kde sú základné veci typu koridory pre ľudí, wécka a pod. Popri tomto v časovom strese organizátori dorábali zábrany na základe pokynov kapely. Oliepali sa spoje na zábranách, tie sa ešte dodatočne spevňovali a doťahovali sa detaily. Všetko v stave, že vonku bolo teplejšie ako vnútri, nakoľko ľad bol vo Zvolene prekrytý len drevenými dielcami, ktoré v rohoch klziska neprekrývali celú plochu. Otvorenie haly sa posúvalo, dav vonku sa zväčšoval a nervóznel. Začali sa množiť výkriky, prvé náznaky agresivity a niekto sa dokonca snažil predať lístky doslova pár minút pred tým, ako konečne halu otvorili. To sa udialo s vyše polhodinovým meškaním a dnu do teploty tesne nad nulou vchádzali premoknutí a premrznutí ľudia, aby prišiel ďalší šok. Zaplatili ste si VIP státie? Dostali ste inú pásku. Čo ste za to mali? Nič. Bariéra neexistovala, nepustili vás skôr dnu, proste všetko išlo systémom, „kto prv príde“. Kontroly vzhľadom na značnú podráždenosť davu boli očividne minimálne, ak vôbec nejaké, a dnu sa dostali ľudia so všetkým, vrátane sklenených „sedmičiek“ s tvrdým alkoholom. Buďme radi, že sa nenašiel blázon, ktorý by si tam naliaty doniesol zbraň. Lebo by prešiel. Spomínané podporné látky sa odrazili na tom, ako sa poniektorí jedinci správali. Predstavu si viete spraviť sami, určite nebudete ďaleko od toho, aká bola realita. Výčapov s pivom síce bolo dosť, ale niektoré boli v totálnej tme a aby vedeli fungovať, svietili si mobilmi.
Koncert ako taký začal oproti plánu s 15 minútovým sklzom, lenže v stave, že časť ľudí ešte stála vonku na daždi, lebo cez tie jedny dvere ich proste nestíhali pustiť všetkých do priestoru. BEAST IN BLACK to rozbalil vo veľkom štýle a skvele nazvučený. To bol celkom príjemný fakt, nakoľko predkapely väčšinou začínajú zvukovo dosť neisto. Aj napriek faktu, že po zhruba desiatich rokoch kapela hrala len s jedným gitaristom, predviedla skvelú show. Prierez toho najlepšieho, čo ponúkajú tri albumy kapely prisľúbili podporiť pripravovaným štvrtým. V niektorých pasážach show síce bolo vidno, že tá jedna gitara chýba a druhý gitarista Anton sa mierne s vokálmi trápil, ale inak išlo o skvelú show. Kapela sa posťažovala aj tým, že vo Zvolene boli naposledy pred desiatimi rokmi, ale uzavreli to tým, že snáď im teraz návrat nebude trvať ďalších 10. Nezabudli ešte pozvať fanúšikov na budúcoročné turné, ktoré ale Slovensko obíde a tak pozvánka znela na Zlín a Budapešť. Kapela mala set zjavne skrátený o zhruba 10 minút, ale myslím, že v tej treskúcej zime, ktorá bola v hale im to zas až tak nevadilo. Počas prestávky sa nám dostalo ďalšej chuťovky v podobe chlapa, ktorý bez okolkov fajčil v hale asi 3 metre pred ochrankárom a ten ani nemihol brvou. Ale to už bola po tom celom len čerešnička na torte.
Meškanie sa teda trocha stiahlo a po necelej polhodinke a so zostávajúcim zhruba 5 minútovým sklzom sa konečne dostalo aj na Helloween. Ten doslova uzemnil každého v hale. Síce trocha premrznutý, čo poznamenala aj dvojica spevákov, ale v plnej sile. Obrovské LED obrazovky naprieč celým pódiom s dynamickou projekciou, stovky svetiel, vyvýšené plošiny vedľa bubeníka a podstatne masívnejšie využitie „móla“. Kamkoľvek v rámci pódia sa človek pozrel, niečo sa tam dialo. Nehovoriac o tom, že na pódiu sa zrazu namiesto štyroch hudobníkov mihali hneď siedmi. Čo bolo miernym sklamaním bol zvuk v úvode, ktorý bol otrasný (aspoň v prvých radách a aj so štopľami v ušiach, bez nich to bola úplná tragédia). To sa postupom času ale našťastie zlepšilo. Okrem toho sme trocha otočili aj poradie skladieb a veľké hity, ktoré zvyčajne dostávame ku koncu setu odzneli v jeho priebehu a tak sme mali o zábavu a atmosféru postarané. Future World na začiatku tak preložila This is Tokyo, Twilight of the Gods a Ride the Sky nás pripravili na sólo na bicích, ktoré ale teda nebolo ničím svetoborným a aj napriek možnostiam, ktoré ponúkali obrazovky sa odohralo len pod svetlom reflektorov. Za mňa mierne sklamanie, lebo tí, ktorí Helloween nevideli prvý krát toto sólo poznali odpredu-odzadu. Vlastne ktokoľvek, kto nevidel prvý koncert s väčšou projekciou, musel mať mierne zmiešané pocity. Vynahradila to ale na výbornú nasledujúca sekcia skladieb, ktorej kraľovali Hell Was Made in Heaven a I Want Out. Nasledovala intímna chvíľa medzi Michaelom a Andim, kedy v dvojici s akustickou gitarou na striedačku predviedli In the Middle Of A Heartbeat a A Tale That Wasn´t Right. Len keby tá gitara chcela fungovať a nemuseli ju meniť. Na 2x, čo sa postaralo o trocha improvizovaný (aspoň na prvý pohľad), ale milý moment. Tu už sme sa dostali do poslednej časti koncertu, kedy sme trojkombináciou skladieb Power, Heavy Metal (Is The Law) – so slovenským príhovorom Kaia Hansena a sťažnosťou, že chce borovičku – a Halloween dostali do prvého finále koncertu. Prídavok bol ale o to masívnejší a dostali sme v ňom hneď štyri megahity kapely – Eagle Fly Free, A Little Is A Little Too Much, Dr. Stein a veľké finále uvedené Keeperom na obrovskej LEDke – Keeper Of The Seven Keys.
Následne prišlo na rozlúčku, ďakovačku, vypustenie fanúšikov von – opäť chaoticky, bez hlavy a päty, bez usmernenia a všetkými smermi. Možno aj vzhľadom na to všetko bol Zvolen asi jediný koncert turné, kde Beast in Black neprišiel k stánku s merchom a nepotešil aspoň takto fanúšikov. Ale opäť – pochopiteľné. Kapela musela byť po tej hodine na pódiu tak premrznutá, že sa už len tešila do tepla autobusu.
Koncert ako taký mal, ako som už spomínal, dve roviny – samotnú show, ktorá bola úžasná a hodná toho, že obe kapely oslavovali okrúhle výročia – a druhá organizačná – tu musím povedať, že zlyhali asi všetci zainteresovaní. Ochranka zobrala peniaze, ale efekt by malo väčší aj to, keby tam postavili brigádnikov zo študentského servisu. Tipsport Aréna vo Zvolene a ich prekrytie priestoru, neschopnosť odstrániť sieť a plexisklá, ako sme naučení napríklad na Ondreja Nepelu v Bratislave. O vzhľade priestorov nebudem veľmi polemizovať. Asi som zvyknutý na iný štandard. Firma, ktorá dodala zábrany a nedokázala ich postaviť tak, aby to bolo 100% bezpečné bez potreby ďalších zásahov sa tiež pripísala na celkovej mizérií. A v neposlednom rade organizátor, ktorý predával lístky do neexistujúcich sekcií. Po skvelom koncerte tak ostala pachuť a kolóny na dlhé hodiny, ktoré paralizovali celé okolie štadióna. A u mnohých pravdepodobne aj návšteva lekárne a nutnosť nákupu liekov na prechladnutie. V lepšom prípade …
