ENGLISH BELOW
Fanúšikovia Finger Eleven čakali veľmi dlho, ale kanadskí rockeri konečne prelomili mlčanie s albumom Last Night on Earth. V úprimnom rozhovore gitarista Rick Jackett hovorí o tvorivej trpezlivosti, živote mimo mesta a o tom, ako sa staré demo z nahrávky v telefóne zmenilo na jednu z najemotívnejších piesní, aké kedy kapela napísala.
Last Night on Earth je váš prvý štúdiový album po desiatich rokoch. Čo bolo hnacou silou, ktorá vás nakoniec priviedla späť do štúdia? Bol tam konkrétny impulz alebo udalosť, ktorá vás presvedčila, že nastal ten správny čas?
Myslím, že to bolo niekoľko vecí. Úprimne, trvalo to presne tak dlho, ako to trvať muselo. Nebolo tam žiadne veľké rozhodnutie dať si pauzu – jednoducho sa to stalo. Robíme to už od tínedžerských čias; kapelu sme založili ešte na strednej škole. Pred tými desiatimi rokmi sme to robili už viac ako dvadsať rokov, dosiahli sme určitý úspech a potom sa ten zdroj inšpirácie jednoducho trochu vyčerpal.
Medzi zmenami v hudobnom priemysle a zmenami vnútri kapely sa veci prirodzene spomalili. Nikdy sme nepovedali: „Poďme prestať robiť hudbu.“ Stále sme milovali hranie naživo a byť kapelou, ale ten hlboký vnútorný pohon tvoriť a vydávať novú hudbu trochu ochabol. Cítili sme, že ak vydáme niečo nové, musí to byť niečo špeciálne – nie len ďalšie pesničky, aby sme udržali kariéru.
Takže to trvalo. Aj v našich najproduktívnejších rokoch nám vytvorenie albumu trvalo dva-tri roky. Takže keď tento vznikal desať, nám to vlastne ani neprišlo čudné. Niektoré z týchto piesní vznikli pred rokmi a dokončili sa až nedávno. Nebolo to tak, že by sme desať rokov sedeli v štúdiu – len desať rokov trvalo, kým prišli tie správne piesne.
Ale pravda je, že sme písali po celý čas a niektoré z týchto piesní majú korene veľmi hlboko v minulosti, len sa dokončili až teraz.
Povedal si, že ste sa pri piesňach snažili o „veľkoleposť“. Čo to pre teba vlastne znamená?
Najskôr to súvisí s tónom a zvukom. Vždy sme mali slabosť pre veľké, epické refrény – tie momenty, keď všetko zapadne a všetci to cítia.
Na posledných pár albumoch sme sa od tých hutných, masívnych produkcií trochu odklonili – pohrávali sme sa s garážovým zvukom, fuzz gitarami a „živými“ bicími. Ale tentoraz si piesne pýtali niečo iné. Každá z nich – aj tie jemnejšie – mala v sebe ten pocit rozsahu, veľkoleposti, ktorý si vyžadoval zodpovedajúcu produkciu. Takže sme sa vrátili k tým pevným, hustým, veľkolepým zvukom.
Ako by si album opísal niekomu, kto práve vyšiel z jaskyne a nikdy predtým nepočul Finger Eleven?
To je ťažká otázka, pretože tento album v sebe zahŕňa všetko, čo sme počas rokov robili. Ak do toho ideš „naslepo“, povedal by som, že tento album pokrýva celé spektrum zvuku kapely – od naozaj jemných, krehkých momentov až po najtvrdšie gitary a vokály, aké sme kedy mali.
Vždy sme milovali kapely, ktoré dokážu ukázať svoju jemnú aj tvrdú stránku, a myslím, že tento album zachytáva tú rovnováhu lepšie než kedykoľvek predtým. V rámci desiatich piesní tam nájdeš všetko – od najjemnejších po najtvrdšie. Je to skutočne odraz všetkých našich stránok.
Pieseň „Last Night on Earth“ vznikla na poslednú chvíľu ako improvizovaná akustická jam session. Ako si ty, ako gitarista, reagoval na to, že sa celý koncept zmenil na taký „táborákovo akustický“?
Áno, je špeciálna. Vznikla vlastne pred mnohými rokmi ako malinké demo – doslova ako odkaz nahratý na telefón, čo je u nás zriedkavé. Ale bolo v nej niečo, na čo všetci, ktorí ju počuli, reagovali.
Počas jej vývoja sme boli veľmi opatrní, aby sme nestratili to, čo ju robilo výnimočnou. Spravili sme niekoľko plnohodnotných demoverzií, skúšali rôzne smery, ale až tesne pred koncom – asi tri dni pred dokončením albumu – sme ju úplne odstrojenú vrátili späť na začiatok. Len pár akustických gitár a Scottov vokál.
Vtedy ožila. Keď sme sa „odosobnili“ a nechali melódiu, slová a akordy vyniknúť, všetko do seba zapadlo. Neskôr sme pridali sláčiky, aby vyplnili priestor, ale základ zostal jednoduchý.
Ako gitaristi máme zvyčajne tendenciu vypĺňať všetky medzery, ale pri tejto skladbe sme sa naučili držať sa späť. Nechať vokál a sláčiky, aby viedli. Som nadšený z toho, ako to dopadlo – je to veľké a filmové, ale stále úprimné a intímne. Skutočne cítiš, o čom Scott spieva, zakaždým.
Určite to pôsobí ako jeden z vrcholov albumu.
Áno, stala sa tou piesňou, ktorá nám ukázala, že musíme urobiť ďalší album. Trvalo nám chvíľu, kým sme ju dotiahli, ale keď bola hotová, vedeli sme to.
Od Five Crooked Lines uplynulo desať rokov – to je dlhý čas. Odvtedy sa hudobný priemysel dosť zmenil. Čo ťa najviac šokovalo, keď ste sa vrátili k nahrávaniu a vydávaniu hudby?
Pravdepodobne najväčšou zmenou je, ako bežné sa stali spolupráce a „featy“. Kedysi, keď dvaja umelci niečo nahrali spolu, bolo to kvôli skutočnému priateľstvu alebo spojeniu. Teraz sa to deje neustále – ľudia, ktorí sa nikdy nestretli, nahrávajú časti z opačných kútov sveta.
Nie je to zlé, len iné. Žánre sa dnes veľmi premiešali. To pozitívne je, že hudba je dnes univerzálnejšia – ľudia jednoducho počúvajú, čo sa im páči. Nie je to už o nálepkách alebo scénach.
Pre kapelu ako my je to super. Kedysi nás bolo ťažké zaradiť – prechádzali sme od balady k funk singlu a potom k tvrdej skladbe, a to ľudí miatlo. Ale dnes sú poslucháči otvorenejší. Nezáleží im na žánroch či imidži, len na tom, či ich hudba osloví. Takto som hudbu vždy vnímal, takže si myslím, že ten posun je skvelý. Koniec-koncov ju buď miluješ, alebo nie. Ide o to, či sa ťa dotkne. A to je podľa mňa dobré.
Cítiš sa niekedy zaťažený úspechom obrovského hitu ako „Paralyzer“? Boli momenty, keď ste sa snažili buď nadviazať na jeho odkaz alebo od neho uniknúť?
Nie, nikdy sme to nevnímali ako bremeno – skôr ako požehnanie. Mať takú pieseň je dar. Napísali sme dosť hudby na to, aby sme vedeli, aké zriedkavé sú také momenty.
Hneď po „Paralyzer“ všetci mimo kapely hovorili: „Spravte to znova!“ To ale nie je také jednoduché, keby sme to vedeli spraviť na povel, spravili by sme to už pred tridsiatimi rokmi. Také piesne jednoducho vzniknú – nedá sa ich naplánovať.
Takže sme sa za tým nikdy nesnažili hnať. Jednoducho sme písali ďalej. Keď prišla „Last Night on Earth“, všetci sme cítili tú istú iskru. Vieš to – nie preto, že si to myslíš, ale preto, že kamaráti a rodina ťa stále prosia, aby si im ju pustil znova. Tak to bolo aj pri „One Thing“ a „Paralyzer“.
„Paralyzer“ si žije vlastným životom. V mnohých ohľadoch je väčšia než samotná kapela, a to je v poriadku. Je to naša pieseň. Napísali sme ju. Milujeme ju. Je ako naše najpopulárnejšie dieťa – to, ktoré sa stalo quarterbackom. Milujeme ho, ale milujeme aj všetky ostatné rovnako. Na tomto albume sme na seba netlačili, aby sme to zopakovali, pretože keď sa o to snažíš nasilu, je to takmer nemožné.
Kapela demokraticky hodnotí piesne a vyberá tie najlepšie. Stáva sa, že sa vaše predstavy bijú? Ako riešite konflikty?
Oh, určite – a to je aj jeden z dôvodov, prečo nám trvá desať rokov urobiť album! Všetci musíme byť spokojní s každým momentom, a takáto demokracia si vyžaduje čas. (Smiech)
Je to o kompromisoch. Ale práve to robí výsledok pre nás výnimočným. Pretože keď dôjdeme do cieľa a všetci sme s tým spokojní, vieme si za tým stáť.
Funguje to, pretože je medzi nami veľa lásky a rešpektu. Každý má rovnaký hlas a rovnaké právo veta, ak sa s niečím nevie stotožniť. Trvá to, ale keď pieseň prejde celým tým procesom, všetci v ňu naozaj veríme.
Nikdy sme nemali veľké hádky alebo napätie. Vždy ide o to, čo je najlepšie pre pieseň a pre Finger Eleven. Kapela je väčšia než ktokoľvek z nás a snažíme sa to rešpektovať.
Fanúšikovia v Európe čakali veľmi dlho. Sú plány priniesť Last Night on Earth aj za oceán?
Áno! Už sa hovorí o tom, že pôjdeme v septembri – spomínajú sa UK a Nemecko. Chceme sa vrátiť aj do Austrálie.
Je to príliš dlhý čas, chýba nám to rovnako ako fanúšikom. Takže áno, určite to máme v pláne s týmto albumom. Chceme s ním ísť všade, kam sa dá.
Momentálne ste na turné s Alien Ant Farm a fanúšikovia konečne počujú nové piesne naživo. Aký živý zážitok okolo nového materiálu budujete?
Momentálne hráme tri alebo štyri nové skladby v setliste. Nechceš preťažiť koncert len novými vecami, pretože ľudia stále chcú počuť klasiky, ale cítiť veľkú chuť po niečom novom.
„Last Night on Earth“ sa stala vrcholom – Scott a James ju hrajú akusticky a je to veľmi intímny, emotívny moment. Ľudia spievajú spolu – je to nádherné. Potom to vyvážime piesňami ako „Trying to Learn“ a „Blue Sky Mystery“, ktoré majú tie veľké riffy, čo rozhýbu dav.
Úprimne, je skvelé znova hrať novú hudbu. Je to vzrušujúce aj pre nás – akoby sme znovu objavili, prečo to celé robíme.
Pieseň „The Mountain“ má obrovský pódiový potenciál. Netúžiš ju hrať naživo a nemyslíš, že fanúšikovia na tomto turné o niečo prichádzajú, keď ju ešte nemajú možnosť zažiť naživo?
Oh áno, absolútne. „The Mountain“ a pieseň po nej, „Perfect Energy“, sú tie, ktoré sa neviem dočkať hrať naživo. Riffy sú neskutočne zábavné. Už na skúškach ju občas hráme a cítiš tú iskru – vieš, že to bude veľký moment.
Cvičíme ju teraz na ceste, aby bola pripravená na ďalšie kanadské turné. Náš gitarista stále hovorí: „Človeče, keď to zahráme naživo, ľudia na to nebudú pripravení.“ To je vzrušujúce. Určite to nastavilo latku pre zvyšok albumu.
Zaujímavé je, že „Last Night on Earth“ a „The Mountain“ – dve najväčšie piesne – sú vedľa seba na albume a znejú ako od dvoch úplne odlišných kapiel.
To je obrovský kompliment, ďakujem. A nebolo to náhodou. Vždy sme prijímali obe naše stránky – len sa pozri na „One Thing“ a „Paralyzer“, tie sú tiež úplne iné.
Na vinyle končí prvá strana skladbou „Last Night on Earth“ a druhá začína „The Mountain“, takže je to ako prechod z jedného sveta do druhého. Som rád, že si si to všimol, pretože sme na to hrdí – byť schopní ukázať obe polohy je niečo, na čom sme roky pracovali.
Keď už hovoríme o vinyle – ten, ktorý prinášate, je jednoducho neuveriteľný.
To je celé zásluha Jamesa, nášho druhého gitaristu. On je vizuálny umelec v kapele – nemôže si pomôcť. Je to jednoducho prirodzený umelec. Daj mu krabicu od pizze a on na nej spraví epickú skicu.
Len sme mu povedali: „Urob, čo cítiš,“ a on to zvládol na jednotku. Nikto z nás ešte ten vinyl naživo nevidel – stále čakáme, kým nám príde poštou, ako totálni nadšenci.
Názov Last Night on Earth ponúka veľa priestoru na interpretáciu. Aký je tvoj ideálny obraz tejto frázy – „posledná noc na Zemi“?
Pre mňa je to o pokoji a vyrovnanosti. Posledné roky žijem mimo mesta, na vidieku s rodinou – je okolo nás viac zvierat ako ľudí.
Ak by som vedel, že je to posledná noc na Zemi, chcel by som byť niekde v tichu s ľuďmi, ktorých milujem, pokojne a spolu až do konca. Teda, pokiaľ by to neboli mimozemšťania – to by sme asi všetci zdesene pobehovali (Smiech). Ale áno, predstavujem si ten konečný moment ticha, tesne pred tým, než všetko skončí. Takto to vidím ja.
To bola odo mňa posledná otázka. Ak chceš ešte niečo dodať – fanúšikom, našim čitateľom, komukoľvek, kto to bude čítať – teraz je tvoj priestor.
Len poďakovanie. V dnešnej dobe, keď je tu toľko hudby a toľko možností, sme neuveriteľne vďační každému, kto si nájde čas nás vypočuť – aj keby len raz. Pretože sú tu milióny a milióny iných možností.
Začali sme túto kapelu na strednej škole a to, že po všetkých tých rokoch stále existujú ľudia, ktorým na nás záleží, je pre nás neuveriteľné. Takže ďakujem, že nás počúvate, že sa zaujímate, že s nami zostávate. Ďakujem, že nás podporujete – a nemyslím tým len finančne, ale aj pozornosťou, ktorú nám venujete. Je to úžasné.
Rick Jackett: “If We Were Going to Make New Music, It Had to Mean Something.”
It’s been a long wait for fans of Finger Eleven, but the Canadian rockers have finally broken their silence with Last Night on Earth. In a candid chat, guitarist Rick Jackett reflects on creative patience, life outside the city, and how an old phone demo turned into one of the most emotional songs the band has ever written.
Last Night on Earth will be your first studio album in a decade. What was the driving force that finally brought you all back into the studio? Was there a specific spark or event that convinced you the time was right?
I think it was a couple of things. Honestly, the time it took was just the time it needed to take. There wasn’t some big decision to take a hiatus — it just kind of happened. We’ve been doing this since we were teenagers; we started the band in high school. By that point, we’d been at it for over twenty years, had some success, and then the well just sort of dried up a bit.
Between changes in the industry and some shifts inside the band, things slowed down naturally. We never said, “Let’s stop making music.” We still loved playing live and being in a band, but that deep drive to create and release new music cooled a little. We felt that if we were going to put out something new, it had to be special — not just more songs to keep a career going.
So it took time. Even in our most productive years, it would take us two or three years to make a record. So when this one took ten, it didn’t really feel crazy to us. Some of these songs started years ago and only just got finished recently. It wasn’t like we were sitting in a studio for ten years straight — it just took that long for the right songs to arrive.
But truth is that we were writing this whole time and some of these songs have roots going many, many years back, but they didn´t get finished until just recently.
You said that you were aiming for “bigness” in the songs. What does that really mean for you?
It’s probably about tonality. We’ve always been suckers for those big, epic choruses — those moments where everything lands and everyone feels it.
On the last few records, we’d moved away from that thick, massive production — we played around with garage tones, fuzzy guitars, and live-room drums. But this time, the songs called for something different. Each one — even the softer ones — had this sense of scale, this grandiosity, that needed the production to match. So we leaned back into those tight, thick, big sounds again.
How would you describe the album to somebody who just came out of cage and has never heard Finger Eleven before?
That’s a hard one, because this record kind of embraces everything we’ve done over the years. If you’re coming in blind, I’d say this album covers the full spectrum of what the band sounds like — from really delicate, fragile moments to the heaviest guitars and vocals we’ve ever done.
We’ve always loved bands that can show both their soft and hard sides, and I think this record captures that balance better than ever. Across the ten songs, there’s everything from our gentlest stuff to some of the heaviest. It’s really a reflection of all sides of us.
The song “Last Night on Earth” was born as a last-minute acoustic jam. How did you, as a guitar player, respond to the whole setup shifting into that “campfire acoustic” space?
Yeah, that one’s special. It actually started many years ago as this tiny little demo — like, literally a phone message demo, which is rare for us. But there was something in it that everyone who heard it reacted to.
We were really protective of it as it evolved, trying not to lose what made it special in the first place. We did a few full demos, trying different directions, but it wasn’t until right near the end — like three days before the record was finished — that we stripped it all the way back. Just a couple of acoustic guitars and Scott’s vocal.
That’s when it came to life. Once we got out of the song’s way and just let the melody, words, and chords be the focus, it finally clicked. We added strings later to fill the space, but the foundation stayed simple.
As guitar players, we usually want to fill all the gaps, but on this one, we learned to hold back. Let the vocals and strings take the lead and be the stars. I couldn’t be happier with how it turned out — it’s big and cinematic but still honest and intimate. You can really feel what Scott’s singing about every time.
It definitely feels like one of the highlights of the album.
Yeah, it really became the song that made us realize we had to make another record. It took us a while to get it right, but once it was there, we knew.
So, a decade passed since Five Crooked Lines — that’s a long time. The industry has changed a lot in that period. What was the thing that shocked you most when you came back to recording and releasing music?
Probably the biggest change was how common collaborations and features have become. It used to be that when two artists did something together, it was because of a genuine connection or friendship. Now, it happens constantly — people who’ve never even met are recording parts for each other from across the world.
It’s not a bad thing, just different. Genres have blended so much now. The cool part is that music feels more generalist than ever — people just like what they like. It’s not as much about labels or scenes anymore.
For a band like us, that’s great. Back in the day, we were kind of hard to categorize — we’d go from a ballad to a funk single to a heavy song, and that confused people. But now, listeners are open-minded. They don’t care about genres or image as much; they just care if the music connects. That’s how I’ve always listened to music, so I think that shift is awesome. Because in the end, you either love it or not. It´s about the fact that music speaks to you or not. And I think that´s a good thing.
Do you ever feel burdened by the weight of having a huge hit like “Paralyzer”? Were there moments on this record when you tried to either honor that legacy or escape it?
No, I don’t think we ever felt burdened — more grateful, really. Having a song like that is a blessing. We’ve written enough music to know how rare those moments are.
Right after “Paralyzer,” everyone outside the band was saying, “Do that again!” But we were like, if we could do that on command, we’d have done it 30 years ago. Songs like that just happen — you can’t plan them.
So we never tried to chase it. We just kept our heads down and kept writing. When “Last Night on Earth” came along, we all felt that same spark again. You just know when something’s special — not because you think so, but because friends and family keep asking to hear it again. That’s how “One Thing” and “Paralyzer” were too.
“Paralyzer” has taken on a life of its own. It’s bigger than the band now in a lot of ways, and that’s fine. It’s our song. We wrote it. We love it. It’s like our most popular kid — the one that went on to become the quarterback. We love it, but we love all the others just as much. On this record, we didn´t put the pressure on ourselves to try and match that, because when you try to do that intentionally, it almost seems impossible.
The band democratically reviews songs and prioritizes favorites. Has your vision ever clashed with the others, and how do you resolve those conflicts?
Oh yeah, definitely — and that’s part of why it takes us ten years to make a record! We all have to be happy with every moment, and that kind of democracy takes time. That´s also one of the reasons it takes us 10 years to make this record. (Laughs)
It takes compromise. But usually that’s what makes it so special for us. Because when we get to the finish line and we’re all happy with it, then we can live behind it.
But it works because there’s so much love and respect in the band. We all get an equal vote, and we each have the right to veto something if we really can’t live with it. It takes compromise, but by the time a song makes it through, we all believe in it completely.
We’ve never had major fights or animosity. It’s always about what’s best for the song and for Finger Eleven. The band is bigger than any one of us, and we try to honor that.
Fans in Europe have been waiting a long time. Are there plans to bring Last Night on Earth overseas?
Yes! There’s already talk about going over next September — the UK and Germany have been mentioned. We also want to get back to Australia.
It’s been too long, and we miss it just as much as the fans do. So yeah, it’s definitely in the plans for this record. We want to go everywhere we can with it.
You’re currently touring with Alien Ant Farm, and fans are finally getting to hear the new songs live. What kind of live experience are you building around the new material?
Right now, we’re playing three or four new songs in the set. You don’t want to overload the show with new stuff because people still want to hear the classics, but there’s been a real hunger for fresh material.
“Last Night on Earth” has become a highlight — Scott and James do it acoustically, and it’s this really intimate, emotional moment. People sing along; it’s beautiful. Then we balance that with songs like “Trying to Learn” and “Blue Sky Mystery,” which have those big riffs that get the crowd moving.
Honestly, it just feels great to play new music again. It’s exciting for us too — it’s like rediscovering why we love doing this.
The song “The Mountain” feels like it has huge live potential. Do you crave to play it, and do you think fans on this tour are missing out a bit since it’s not out yet?
Oh yeah, totally. “The Mountain” and the song after it, “Perfect Energy,” are the ones I’m dying to play live. The riffs are just so fun. Even in soundchecks, we’ll start playing “The Mountain,” and it feels electric — you can tell it’s going to be a moment.
We’re rehearsing it on the road now, getting it ready for the next Canadian tour. Our guitarist keeps saying, “Man, when you play that song live, people won’t be ready for it.” That’s exciting. It definitely raised the bar for the rest of the record.
The funny thing is that “Last Night on Earth” and “The Mountain” — two of the biggest songs — are next to each other on the album, and they sound like two completely different bands.
That’s a huge compliment, thanks. And it wasn’t by accident. We’ve always embraced both sides of ourselves — just look at “One Thing” and “Paralyzer,” they’re completely different too.
On vinyl, side one ends with “Last Night on Earth,” and side two starts with “The Mountain,” so it’s like moving from one world to another. That’s something I love that you picked up on because that’s something we’re proud of, being able to do both sides is something we worked on over the years.
Speaking of vinyls — the vinyl you bring is just incredible.
Yeah, that’s all James, our other guitarist. He’s the art visionary in the band — he can’t help it. He’s just such a natural artist. Give him a pizza box and he’ll turn it into an epic sketch.
We just told him, “Do your thing,” and he delivered big time. None of us have seen the vinyl in person yet — we’re still waiting for ours in the mail like total nerds.
The title Last Night on Earth gives space for so many interpretations. What’s your ideal image of that phrase — the last night on Earth?
For me, it’s about peace and serenity. Over the last few years, I’ve moved out of the city and now live in the country with my family — more animals than people around me.
If I knew it was the last night on Earth, I’d want to be somewhere quiet with the people I love, just calm and together until it happens. Unless, of course, it’s aliens — then I guess we’d all be running around. (Laughs) But yeah, I think of that final moment of silence before everything ends. That’s how I picture it.
That was the last one for me. If there’s anything else you want to add to say to your fans, to our readers, to anybody who will listen to it. Now is your time and space.
Just thank you. These days, with so much music out there and so many choices, we’re incredibly grateful to anyone who takes the time to listen to us — even just once. Because there are milions and milions of other options.
We started this band in high school, and to still have people care about what we do after all these years is mind-blowing. So yeah, thanks for listening, for paying attention, and for sticking with us. Thank you for supporting us, and I don´t mean just financially, just the attention you give us is amazing.
