ENGLISH BELOW
Len málo interpretov dokáže plynule prechádzať medzi Merle Haggardom a Panterou – ale Cory Marks nie je ako väčšina z nich. Jeho novinka Sorry for Nothing, Vol. 2 pridáva na postoji, emóciách aj hlasitosti. Porozprávali sme sa s ním o hľadaní vlastného zvuku, o tom, ako zostať pri zemi, a o jeho divokej jazde z Kanady do celého sveta.
Vydávaš Sorry for Nothing, Volume 2. Pôsobí to ako prirodzené pokračovanie – hlasnejšie gitary, temnejšie tóny, odvážnejší prístup. Keď sa pozrieš na obe časti spolu, vnímaš ich ako dve kapitoly jedného príbehu alebo ako protichodné sily bojujúce v jednom umelcovi?
Sorry for Nothing, Volume 1 vyšlo minulý december a teraz prichádza Volume 2. Od roku 2021 – počas aj po COVIDe – neustále píšem a nahrávam. Mal som napísaných zhruba 80 až 100 piesní, z ktorých 28 alebo 29 bolo úplne dokončených a vyprodukovaných. Tieto sa mi zdali najsilnejšie a najlepšie vystihovali, kam sa chcem hudobne posunúť.
Nechcel som všetko nahádzať na jeden album, preto malo zmysel rozdeliť to na dve časti. Volume 1 bol prvý balík piesní, ktoré som chcel, aby svet počul – bol tam napríklad singel “(Make My) Country Rock” so Sully Ernom, Mickom Marsom a Travisom Trittom, či “Guilty” s D.L.-om z Bad Wolves. O desať mesiacov neskôr prišiel Volume 2 – tesne pred mojimi narodeninami, takže to bol tak trochu darček od vydavateľstva.
Oba albumy sú dokonalým mixom dvoch žánrov, ktoré milujem najviac – country a rock’n’rollu. Moje vplyvy siahajú od Merle Haggarda a Waylona Jenningsa cez Travisa Tritta a Erica Churcha až po Rush, Bryana Adamsa, Ozzyho Osbourna, Panteru, Arch Enemy a Lamb of God. Snažím sa všetky tieto vplyvy spojiť do niečoho, čo je naozaj moje vlastné. A za to – za to sa nebudem ospravedlňovať.
Často ťa opisujú ako „príliš rockového pre country a príliš country pre rock“. Cítiš, že s týmito dvoma albumami si si konečne postavil vlastné pravidlá – že toto si ty a ostatní sa s tým musia zmieriť?
Myslím, že sme to povedali už s albumom Who I Am z roku 2020. Ten obsahoval všetko – piesne ako “My Whiskey, Your Wine”, ktorá bola klasickejšie country, “Drive”, určenú pre moderné country rádio, a “Outlaws and Outsiders”, ktorá sa stala veľkým rockovým hitom, no stále mala jasné country korene.
Na Volume 2 sú skladby ako “Hangman”, čo je čistý rock, “Are You With Me”, ktorá spája oba svety, a “Empty Bottles”, “Whiskey River” či “Heartbreaks When It Wants To”, ktoré sú úplne country. Ďalšie, ako “Wild Ride”, sú niekde medzi tým.
Nikdy som nemal pocit, že by som mal zapadnúť do nejakej škatuľky – a ak aj áno, bola to moja vlastná. Nikdy som nechcel obmedzovať seba ani poslucháča. Chcem jednoducho tvoriť niečo, čo si obľúbia fanúšikovia country aj rocku. Dokonca aj ľudia, ktorí hovoria, že „neznášajú country“, mi často povedia, že moje veci milujú – a to pre mňa veľa znamená.
Ak odložíme všetky nálepky a škatuľky, akú emóciu sa snažíš odovzdať so Sorry for Nothing alebo so svojou hudbou všeobecne?
Úprimne – samotný názov hovorí všetko: Sorry for Nothing. Stačí si tú hudbu vypočuť a pochopíš. Hovorí sama za seba.
Produkcia Volume 2 znie zámerne surovo, takmer ako naživo. Je to výsledok spolupráce s Kevinom Churkom, známym pre veľké, “štadiónové” mixy, alebo odraz tvojho mentálneho nastavenia?
Tento album bol môj prvý s Better Noise, ktorý neobsahoval žiadne spolupráce, takže som ho chcel urobiť výnimočným pre poslucháča, no zároveň zachovať typický zvuk Coryho Marksa. Na albume sa podieľal Kevin Churko, Andrew Baylis a Kile Odell, ktorý produkoval “Hangman”. Kombinácia týchto troch producentov, spolu s mojím skladateľstvom a posolstvami, ktoré sme chceli odovzdať, vytvorila rovnováhu medzi surovosťou a uhladenosťou, ktorú tam počuješ.
Niektoré texty pôsobia tentoraz tvrdšie – emocionálne aj tematicky. Je to o využití hnevu ako energie, alebo skôr o únave a skúsenosti?
To je dobrá otázka. Asi trochu z oboch. Po celý čas som bojoval s tým, že ma označujú za „príliš rockového pre country“ alebo „príliš country pre rock“, najmä v Kanade. Mnohí úplne prehliadajú country prvky v mojej hudbe a s tým som musel počas celej kariéry bojovať.
Skladby ako “Change the Game”, “Are You With Me” a “Hangman” tento boj odzrkadľujú. “Are You With Me” vznikla počas mojich ciest po svete – v Spojenom kráľovstve, Nemecku či USA – keď som videl, ako fanúšikovia reagujú na moju hudbu. “Hangman” používa obraznosť starých “outlaw” čias – pocit, že ťa nechajú visieť – ale je to aj o odolnosti.
Ako ťažké je udržať si kanadskú identitu, keď väčšina country kultúry znie a pôsobí južansky, z druhej strany hranice?
Úprimne, veľmi nad tým nepremýšľam. Nenosím kovbojský klobúk – len rifle, čižmy a tričko. Takto to mám od začiatku. Mám dlhé vlasy, lietadielko na retiazke, ktoré nosím už roky, a držím sa pri zemi vďaka rodine a priateľom. Som hrdý na to, odkiaľ pochádzam, a som rád, že to môžem reprezentovať na celosvetovej úrovni. Tá hrdosť ma drží pevne nohami na zemi.
Spolupracoval si s ľuďmi ako Travis Tritt, Lzzy Hale či Sully Erna. Čo ťa rockoví umelci naučili o country hudbe – a naopak?
Hudba je univerzálna. Aj tí najväčší rockeri, s ktorými som pracoval, dokážu oceniť legendy ako Merle Haggard či Waylon Jennings. A country hudobníci, ako Travis Tritt, zase vyrastali na južanskom rocku. Hudba nás spája bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzame. Naučil som sa, že nech si akokoľvek „tvrdý“ alebo „country“, medzi žánrami existuje vzájomný rešpekt – a práve ten nás spája.
Tvoje spolupráce pôsobia veľmi bratsky. Myslíš si, že by sa táto komunita mohla časom vyvinúť do nového hnutia – niečoho ako moderný „outlaw rock“?
V podstate o to sa snažím – vyšliapať si vlastnú cestu. Nie je to nový žáner, je to skôr zmes všetkého, čo milujem a na čom som vyrastal. Hudba ma sprevádzala v dobrých aj zlých časoch a chcem ten pocit odovzdať ďalej. Je to o jednote – o priestore, kde sa každý môže uvoľniť, milovať a baviť.
Rockoví gitaristi hrajú často s intenzitou a chaosom, ktorý sa od country muzikantov líši. Pomohla ti spolupráca s Mickom Marsom alebo Jasonom Hookom objaviť inú stránku seba ako gitaristu?
Rozhodne. Obaja sú fenomenálni. Mick je legenda a Jason si prakticky vytvoril vlastný štýl hrania – je to jednoducho monštrum. Nikdy nebudem hrať ako oni, vždy hovorím, že som „bubeník a brnkač“. Ale inšpirujú ma. Chápu, čo sa snažím dosiahnuť, a posúvajú to ďalej. Cítia hudbu a nechajú ju jednoducho plynúť – a zvyčajne už prvý záber, ktorý pošlú, je ten, ktorý skončí na albume.
Tvoje koncerty pôsobia viac ako rocková smršť než pohodlné country vystúpenie. Ako prenášaš túto energiu na publikum, ktoré možno čaká tradičnejší štýl?
Práve to je na mojich koncertoch zábavné. Ak hrám na rockovom festivale, idem naplno do tvrdších vecí. Ak je to country publikum, viac to zjemním. Na koncerte Coryho Marksa však vždy dostaneš oboje – výbušnú energiu aj akustické chvíle, kde som na pódiu len ja a gitara. Je to poriadna húsenková dráha, presne ako moje albumy.
K živým vystúpeniam pristupuješ takmer ako k kontaktnému športu. Berieš turné ako fyzickú disciplínu, podobne ako kedysi hokej?
Absolútne. Jediný rozdiel sú panáky whiskey alebo tequily pred vystúpením! Cvičíme, zdravo jeme, skúšame a pripravujeme sa ako športovci. Keď vyjdeme na pódium, ideme naplno. Stále mám pred koncertom miernu trému, ale trochu „tekutej odvahy“ pomáha.
Je to veľmi podobné životu športovca – na ceste, v strese, pod tlakom. Keď hráme na rockovom festivale alebo keď cítim, že ako predkapela musím publikum poriadne rozprúdiť, idem do toho na sto percent.
Rock a metal sú v Európe často väčšie ako country, no ty tu často vystupuješ práve na country festivaloch. V USA si však koncertoval aj s Five Finger Death Punch. Môžeme ťa v Európe čakať aj po boku tvrdších kapiel?
Určite áno. Moja show dokáže zapadnúť na obidve strany – rock aj country. Záleží len na tom, s kým zdieľame pódium. Keď príde ponuka, prispôsobím vystúpenie podľa toho.
Plánuješ čoskoro ďalšie európske dátumy?
Zatiaľ nič nie je isté, ale je to cieľ. Tento album sa snažíme čo najviac dostať medzi ľudí, aby vznikol dopyt po turné. Strašne rád by som sa do Európy vrátil – to je sen.
Konečným cieľom je hrať všade, kde sa dá, a kedykoľvek to pôjde – najmä v zahraničí a v Európe. Dúfam, že sa tam dostanem čoskoro.
Od Who I Am po Sorry for Nothing – pôsobí to, akoby si prešiel od dokazovania, kto si, k tomu, že to teraz úplne vlastníš. Čo si musel po ceste stratiť, aby si sa tam dostal?
Vlastne nič. Zostal som verný sám sebe, písal, pracoval s úžasnými ľuďmi a vytvoril jedinečný zvuk. Nie je čo stratiť – len čo získať: viac turné, viac fanúšikov a viac skvelej hudby. Bola to poriadna jazda.
Ovplyvnilo ťa trávenie času v Európe ako skladateľa alebo človeka?
Určite áno. Prinútilo ma to pracovať tvrdšie a písať lepšie. Láska a podpora, ktorú tam cítim, ma motivujú neustále rásť a plánovať ešte väčšiu a lepšiu show, keď sa vrátim.
Aký bol najväčší kultúrny šok pri turné po rôznych kontinentoch?
Pravdepodobne jazyková bariéra. Som z francúzsky hovoriacej časti Kanady, takže vo Francúzsku to nebolo zlé, aj keď hovoria iným francúzskym dialektom. Nemecko bolo trocha náročnejšie. Inak bolo všetko skvelé – ľudia boli skvelí, jedlo a pivo ešte lepšie. Celé to bola úžasná skúsenosť.
Čo môžu od teba fanúšikovia v blízkej budúcnosti očakávať?
Dokončujem ďalšie americké turné so Sevendust – už tretie v priebehu jedného roka. Začíname v novembri a končíme pred Vianocami. Zatiaľ nie je nič pevne dohodnuté, ale plán je dostať tieto albumy po celom svete, vrátane Európy. To je môj sen.
Chceš niečo odkázať svojim fanúšikom a čitateľom?
Všetkým na Slovensku a čitateľom Hellmagazine – dajte tomuto albumu šancu! Dúfam, že sa vám bude páčiť. A tým, ktorí ho už milujú – veľká vďaka.
Sledujte ma na sociálnych sieťach pod menom @CoryMarksMusic a pozrite si corymarks.com pre aktuálne dátumy turné. Ďakujem za všetku podporu a lásku – a ďakujem aj tebe, Samuel, za tvoj čas.
Cory Marks: Country Soul, Rock ’n’ Roll Heart
Few artists can swing between Merle Haggard and Pantera without missing a beat — but Cory Marks isn’t like most artists. His new release Sorry for Nothing, Vol. 2 cranks up the attitude, the emotion, and the amps. We sat down with Cory to talk about finding his sound, staying grounded, and taking his wild ride from Canada to the world.
You’re releasing Sorry for Nothing, Volume 2. It feels like a natural escalation — louder guitars, darker tones, a bolder attitude. When you look at both volumes together, do you see them as two chapters of one story or as opposing forces fighting inside the same artist?
Sorry for Nothing, Volume 1 came out last December, and now Volume 2 follows. I’ve been writing and recording constantly since 2021 — during and after COVID. We had around 80 to 100 songs written, 28 or 29 fully produced, and these were the ones that felt strongest to me and best represented where I wanted to go musically.
I didn’t want everything on one record, so splitting them into two volumes made sense. Volume 1 was the first batch I wanted the world to hear — it included “(Make My) Country Rock” with Sully Erna, Mick Mars, and Travis Tritt, and “Guilty” featuring D.L. of Bad Wolves. Ten months later, Volume 2 arrived — just before my birthday, actually, so it felt like a birthday gift from the label.
Both records are a perfect mix of the two genres I love most: country and rock ’n’ roll. My influences range from Merle Haggard and Waylon Jennings to Travis Tritt and Eric Church — and on the rock side, from Rush and Bryan Adams to Ozzy Osbourne, Pantera, Arch Enemy and Lamb of God. I’m just trying to blend all those sounds into something that’s truly my own. For that, I’m sorry for nothing.
You’ve often been described as “too rock for country, too country for rock.” With these two new records, do you feel like you’ve finally built your own set of rules — that this is you and everyone else can deal with it?
I think we made that statement with Who I Am back in 2020. That record had everything — songs like “My Whiskey, Your Wine,” which leaned classic country, “Drive,” which was made for modern country radio, and “Outlaws and Outsiders,” which became a big rock hit but still carried country roots.
On Volume 2, tracks like “Hangman” are pure rock, while “Are You With Me” blends both worlds, and “Empty Bottles,” “Whiskey River,” and “Heartbreaks When It Wants To” sit firmly in country territory. Others like “Wild Ride” live somewhere in between.
There’s never really been a box for me — and if there was, I built it myself. I never wanted to box in the listener or myself. I just want to make something that both country and rock fans can love. Even people who say they can’t stand country music often tell me they love my stuff — and that means a lot.
When we strip away all the labels, what emotion are you trying to deliver with Sorry for Nothing — or with your music in general right now?
Honestly, the title says it all — Sorry for Nothing. You just have to listen to the music to understand it. It speaks for itself.
The production on Volume 2 sounds intentionally raw, almost live. Was that a result of working with Kevin Churko, who’s known for stadium-ready mixes, or a reflection of where you are right now mentally?
This album was my first with Better Noise that didn’t feature any collaborations, so I wanted to make it really special for the listener while keeping that distinct Cory Marks sound. Kevin Churko produced several tracks, along with Andrew Baylis a Kile Odell who did “Hangman.” The combination of those three producers — plus my songwriting and the messages we wanted to get across — created that balance of rawness and polish you’re hearing.
Some lyrics feel heavier this time — emotionally and thematically. Is that about channeling anger as energy, or more a reflection of exhaustion and experience?
That´s good question. A bit of both. I’ve always dealt with being labeled “too rock for country” or “too country for rock,” especially in Canada. Some people overlook the country elements in my music entirely, and I’ve had to fight that throughout my career.
Songs like “Change the Game,” “Are You With Me,” and “Hangman” reflect that struggle. “Are You With Me” especially came from traveling the world — to the UK, Germany, and the U.S. — and seeing fans connect with what I do. “Hangman” uses that outlaw imagery to express feeling left out to dry, but it’s also about resilience.
How hard is it to maintain your Canadian identity when so much of country culture looks and sounds Southern from the border line?
I don’t really think about it. I don’t wear a cowboy hat — just jeans, boots, and a t-shirt. That’s been me since day one. I’ve got long hair, this airplane necklace I’ve always worn, and I’ve stayed grounded thanks to my family and friends. I’m proud to represent where I come from on a global scale, and that pride keeps me centered.
You’ve worked with everyone from Travis Tritt to Lzzy Hale to Sully Erna. What have rock artists taught you about country music — and vice versa?
That music is universal. Even the biggest rock artists I’ve worked with appreciate legends like Merle Haggard or Waylon Jennings. And country guys like Travis Tritt grew up on Southern rock. Music connects us all, no matter the background. I’ve learned that no matter how heavy or how country someone is, there’s mutual respect — and that’s what unites us.
Your collaborations have a strong sense of brotherhood. Do you think this community might evolve into a new movement — something like modern outlaw rock?
That’s kind of what I’ve been trying to do — pave my own lane. It’s not really a new genre; it’s a blend of everything I love and grew up on. Music got me through good times and bad, and I want to give that same feeling back. It’s about unity — a place for everyone to let go, love, and have a good time.
Rock guitarists play with such intensity and chaos compared to country players. Did working with Mick Mars or Jason Hook bring out a different side of you as a guitarist?
Definitely. They are both phenomenal. Mick’s a legend, and Jason’s created his own style of playing — he’s just a monster. I’ll never play like them; I always say I’m a drummer and a strummer. But they inspire me. They understand what I’m going for and elevate it. They feel the music and just let it rip — and usually the first take they send is the one that makes the record.
Your shows lean more toward rock intensity than the comfort of country. How do you translate that heavier energy to crowds expecting something more traditional?
That’s what makes my shows fun. If it’s a rock festival, I’ll lean into the heavy stuff. If it’s a country crowd, I’ll strip things down more. At a Cory Marks show, you get both. There’s high-energy rock moments and acoustic sections where it’s just me and my guitar — a full roller coaster ride, like the albums themselves.
You seem to approach live shows like a full-contact sport. Do you treat touring like an athletic discipline, the way you once treated hockey?
Absolutely. The only difference is the shots of whiskey or tequila before the show! We work out, eat well, rehearse, and prepare like athletes. Once we hit the stage, it’s full throttle. I still get butterflies, but that little bit of “liquid courage” helps.
I tis all very similar to being on the road, playing hockey and being athlete when it comes to stress and intensity. When we are at rock festival or I feel I need to get the crowd going as the opener, I´m going all in – 100%.
Rock and metal might be bigger in Europe, but you often perform at country festivals here, however you toured US with Five Finger Death Punch. Could we expect to see you touring with heavier acts here in onld continent as well?
For sure. My show can fit either side — rock or country. It just depends on the lineup. When the call comes, I build the show to match.
Are there plans for more European dates soon?
Nothing set in stone yet, but that’s the goal. We’re pushing this album hard to build demand overseas. I’d love to tour Europe again — that’s always been a dream.
The ultimate goal is to play wherever I can, whenever I can, and especially overseas and in Europe. I hope to get there soon.
From Who I Am to Sorry for Nothing, it feels like you’ve gone from proving who you are to owning it. What did you have to lose along the way to get there?
Nothing, really. I’ve stayed true to who I am, kept writing and working with great people, and created a sound that’s unique. There’s only things to gain — more touring, more fans, and more great music ahead. It’s been a wild ride.
Has spending more time in Europe influenced your songwriting or perspective?
Definitely. It made me want to work harder and write better. The love and support overseas inspired me to keep growing and to plan an even bigger show next time I’m back.
What was the biggest cultural shock touring different continents?
Probably the language barrier. I’m French, so France wasn’t bad, but Germany was a little tougher — though amazing. The people were great, the food and beer were even better. It was all just beautiful to experience.
What can fans expect next from you?
I’m finishing another U.S. tour this year with Sevendust — my third in a year. It starts in November and ends before Christmas. Nothing locked beyond that yet, but the plan is to take these records worldwide, including Europe. That’s the dream.
Anything you’d like to say to your fans and our readers?
To everyone in Slovakia and the readers of Hellmagazine — give this album a chance! I hope you love it. And for those who do love it, thank you so much.
Also, follow me on social media at @CoryMarksMusic and check corymarks.com for tour dates. Thanks for all the love and support and thank you, Samuel, for your time.
