Predstavovanie redakcie sa pomaly chýli ku koncu. Od prvých krokov s nami stála Dominika, ktorá sa pred pár rokmi nebojácne chopila pomyselného kormidla a postavila sa do čela redakcie. Kto je v skutočnosti človek, ktorý je podpísaný pod veľkou časťou článkov, drží opraty celej redakcie a vedie nás našim malým peklíčkom sa dozviete v nasledujúcich riadkoch. Dámy a páni, toto je „Domi“…
Predstav sa trošku na úvod, čo rada robíš, aké máš záujmy, prezraď niečo o sebe.
Meno snáď netreba, podpísaná som pomaly pod každým druhým článkom 🙂 A inak je toho veľmi veľa. Samozrejme hudba, to bola moja láska číslo 1! Už ako decko som pobehovala s mikrofónom, dám to na pravú mieru, fľaštičkou od spreja a ´spievala´ som v izbe hity od Roxette 🙂 Neskôr ma môj nevlastný ocino priviedol k Metallice a postupne som si hľadala cestu k tým tvrdším žánrom cez kapely ako Dark Funeral, Vader, Moonspell, Root či Dimmu Borgir. To boli moje začiatky ako teenagerky. Dnes sa už neškatuľkujem čo sa týka žánrov, obľúbené kapely mám naprieč scénou. Milujem koncerty, kam občas zoberiem aj svoju maminu 🙂
Okrem hudby je to anglický jazyk, ktorý ma aj živí, ale definitívne je to aj moja záľuba. Na základnej škole ma vďaka tomu prezývali ´chodiaci slovník´. Som obrovský fanúšik F1 a profesionálnych šípok, ktoré občas aj hrám, rada šoférujem a v neposlednom rade je to moja záhrada – úžitková ale aj okrasná a všetko čo k tomu patrí a to ma prepadlo len nedávno, ale veľmi rada tam trávim svoj voľný čas. Rada tiež cestujem a varím a s radosťou a hrdosťou sa starám o dvoch útulkáčov a manžela 🙂
Ako si spomínaš na začiatky hellmagazine.eu?
Bol to rok 2010 a nezakladala som to ja, ani to nebol môj nápad. Bola som ale oslovená, asi aj kvôli mojej angličtine a prehľade v metalovej hudbe a bolo. Ako som už spomínala, iniciátíva nebola moja, ale myslím, že súčasťou som od úplného začiatku. Prišiel prvý rozhovor, prvá recenzia, prvá novinárska akreditácia a už som bola v tom kole, ktoré trvá už 15 rokov. Pamätám si, aká som bola uchvátená, keď som si na koncert nemusela kupovať lístok 🙂
Čo ťa na tejto práci baví?
Je to pre mňa ´ventil´ od každodenných povinností a hoci je to veľký žráč času, cítim, že to má zmysel. Okrem iného sa viem dostať tam, kam by som sa za iných okolností nikdy dostať nemohla. Spoznala som tiež zákulie organizácie koncertov. Vždy som chcela byť súčasťou hudby a keďže nie som hudobník, toto je cesta ako sa tam dostať a byť aspoň malou súčasťou toho celého procesu, to je super pocit.
Nemenej dôležité je aj to, že sama nachádzam novú a skvelú hudbu, to milujem!
Aké boli najväčšie výzvy pri zakladaní webu a ako ste ich prekonali?
Z môjho uhla pohľadu, nájsť ľudí, ktorí by boli ochotní sa do tejto práce pustiť. To je stále najväčšia prekážka. Ponúk prichádza kvantum na dennej báze, ale nájsť dostatočne motivovaných ľudí je veľký problém. Takže poviem, že sme to ešte neprekonali, stále sa snažíme, stále by bolo čo robiť.
Aké sú vaše najväčšie úspechy za posledných 15 rokov?
Táto práca alebo činnosť sa nemeria žiadnym ocenením, takže je to veľmi individuálne. Pre mňa osobne určite mať možnosť robiť rozhovor s kapelami alebo hudobníkmi, ktorých počúvam prakticky od detstva ako napríklad Dimmu Borgir, Satyricon či Within Temptation. Veľa článkov malo niekoľko sto tisíc videní, naše fotky sú v bookletoch kapiel a je toho veľa. Určite si ale neodpustím spomenúť, že keď sme pri poslednom rozhovore cez earMUSIC dostali v maily koment ´Slovakia´s leading publication within the genre´, tak ma to mimoriadne potešilo a považujem to za úspech, keď nás takto vidia v Nemecku.
Čo si najviac ceníš z toho, čo si zažila počas 15 rokov s hellmagazine.eu?
Tak to asi ani nezačnem, lebo neskončím 🙂 Je toho veľa, naozaj. Ale predsa len ma za posledného pol roka prekvapilo, koľko úžasných gratulácii nám prišlo od kapiel, menších aj veľkých, domácich aj zahraničných. To si veľmi vážim a som za to vďačná. Mimochodom všetky si viete pozrieť na našich sociálnych sieťach.
Ako by si opísala svoj vzťah k hudbe a čo pre teba hudba znamená?
Myslím, že som to celkom zhrnula v úvode, ale keď poviem, že s hudbou robím prakticky všetko, tak to asi dokreslí môj vzťah k nej. Hudba je alfa a omega môjho života, bez nej by všetko bolo prázdne. Nechcem povedať, že nemám rada ticho, určite sú momenty a situácie alebo činnosti, pri ktorých ticho potrebujem, ale naozaj cítim, že s hudbou mám aj lepšiu náladu a všetko je nejak krajšie (aj keď práve v playliste ide Hammer Smashed Face 🙂)
Aké je tvoja najlepšia alebo najkrajšia spomienka spojená s hellmagazine.eu? Aká bola najzaujímavejšia alebo najnezabudnuteľnejšia udalosť spojená s časopisom za týchto 15 rokov?
Celkom zábavné, ale zároveň úžasné bolo, keď mi na mobil, v minulosti sa rozhovory nerobievali cez zoom, volala Tarja alebo Galder z Dimmu Borgir či Dani z Anathemy a mnohí ďalší. Ale byť na stagei na festivale Brutal Assault, lebo si vás kapela vyžiada na fotenie, na to isto nezabudnem. Celkom rada tiež spomínam na naše prvé výročie, keď sme v roku 2011 zorganizovali koncert ako oslavu v Banskej Bystrici, to bolo super a prišiel dokonca aj Peter Cmorík 🙂
Ktorý článok alebo rozhovor z minulosti považuješ za najdôležitejší a prečo?
Asi tie, ktoré vznikli počas covidu. Rozhovory a recenzie boli asi jediné veci, o ktorých sa dalo písať. Povedala by som, že rozhovory z tých mesiacov boli tak trochu terapia aj pre hudobníkov. A nakoniec dali vzniknúť dobe ‘zoomovej’, za čo som ja osobne vďačná. Myslím, že nám to trošku zjednodušilo život.
Pomohol hellmagazine.eu aj tebe ako osobe, pri osobnostnom rozvoji alebo súkromnom živote? Ak áno, ako?
Samozrejme a na mnohých úrovniach ako sú komunikácia, jazykové zručnosti, sociálne zručnosti. Nesmiem opomenúť tie digitálne – ovládanie grafických programov, práca s fotografiou, editácia videí, AI.
Networking – nadobudla som rôzne kontakty, ktoré viem využiť aj v ‘civile’.
A nakoniec čokoľvek nové, čo sa naučíme, nás posúva dopredu a formuje aj ako človeka.
Spomínaš si na nejaký rozhovor, ktorý sa výrazne líšil od ostatných? Čo ho robilo takým výnimočným?
Áno, iste by bolo o čom rozprávať, ale spomeniem jeden z tých novších a síce na jar som po prvýkrát spovedala kapelu Odd Crew cez zoom, nie cez emaily. Je to bulharská progresívna kapela, ktorú som spoznala len prednedávnom a ich hudba, ale aj celkový prístup a profesionalita ma nadchli. Bol to absolútne magický rozhovor, kedy predo mnou sedela komplet celá kapela a boli neskutočne milí, priateľskí, veľa sme sa nasmiali, vôbec som nemala pocit, že sa rozprávam s cudzími ľuďmi a ja myslím, že to z toho rozhovoru je aj cítiť.
Určite stojí za spomenutie telefonický rozhovor s Dimmu Borgir. Vyšlo to tak, že som bola práve na dovolenke v Turecku a Galder mi volal prakticky na pláž, to bol vtipný moment, on asi v Nórsku tak teplo nemal 🙂
Uprednostňujem ale keď sa rozhovory robia osobne, čo sa dnes už veľmi nerobí, lebo máme zoom a je to pohodlnejšie, keďže harmonogram počas turné je väčšinou poriadne plný, no to je realita. Mám ale pár ktoré stoja za zmienku. Jeden z nich je určite Mayhem. Dostala som možnosť vyspovedať Atillu, od čoho som netušila, čo očakávať, súdiac podľa jeho stage presence, nakoniec však bol veľmi milý, ale problém bol v tom, že som mala k dispozícii len 10 minút. Aj článok samotný podľa toho vypadal, teda čo do kvantity. Pamätám si vtedy aj komenty na sociálnych sieťach, že som sa mohla aj viac otázok opýtať. No rada by som, ale aj toto je realita rozhovorov. A Dark Funeral ma počas rozhovoru zobrali do backstageu, čo sa dnes už tiež prakticky nerobí. Pre mňa to bolo ako sen, vidieť a cítiť tú atmosféru. Rozhovor s Alexom Yarmakom bol tiež silný, keď začal hovoriť o prvom dni vojny na Ukrajine a takmer sa rozplakal. Je to 15 rokov, je toho naozaj veľa a keď hudobník chce a vy položíte tie správne otázky, tak výsledok môže naozaj stáť za to.
A na záver ešte musím spomenúť Big Bossa. Root mali koncert v Banskej Bystrici v roku 2010. Keď prichádzal tak vyzeral totálne otrávený, netušila som, ako to celé dopadne. Nakoniec sme sa spolu rozprávali dlhšie ako hodinu, skoro zmeškal aj zvukovku a na záver mi povedal, že sa mu vôbec nechcelo tento rozhovor robiť, ale tento bol iný! Bol to jeden z mojich prvých rozhovor vôbec, 15 rokov dozadu a táto veta znamenala veľa a možno mi aj dala tú motiváciu, že hoci nie som profesionálny novinár, viem to robiť tak, aby to bolo zaujímavé a dávalo to celé zmysel mne aj čitateľom.
Ako hellmagazine.eu, podľa teba, prispieva k rozvoju metalovej scény?
Podľa mňa významne. Najmä propagáciou koncertov a tiež aj rozhovormi, recenziami a novinkami, ktoré pravidelne uverejňujeme. Čitatelia tak vždy vedia o koncertoch, ktoré sa budú konať a tiež majú možnosť spoznať nové kapely, na čo sa v poslednom období výrazne zameriavame. Poskytujeme priestor pre kapely aj organizátotov a scénu ako takú, bez toho by hudba ostávala len niekde doma v šuplíku. Občas ma trošku mrzí, pretože sa často zdá, že to organizátori ale aj mnohé kapely vôbec neocenia a berú to ako samozrejmosť. Samozrejmosťou to ale nie je.
Aká je z tvojho pohľadu aktuálna situácia na hudobnej scéne u nás a aká je v nej pozícia webzinu?
Na toto som čiastočne odpovedala v predchádzajúcej otázke. Poskytujeme slovenským kapelám a organizátorom priestor, aby mohli byť videní, to je významné a dôležité. A slovenská hudobná scéna teraz? Ja mám pocit, že nikdy nebola pestrejšia. Za posledné roky máme nové a skvelé kapely, ktoré zvukom a profesionalitou pokojne môžu konkurovať tým zahraničným. Okrem toho sa z času na čas ozvú aj tí ´starí harcovníci´, ktorí to tu formovali. Priznám sa, že dlho som sa venovala viac zahraničnej scéne, ale v poslednom čase objavujem skvelé kapely ako napríklad Besna, Hmota či Peorth. Myslím, že by sme domácej scéne mali venovať väčšiu pozornosť. Veď ani napríklad Behemoth by neboli tam kde sú bez podpory fanúšikov. Toto na Slovensku trošku absentuje.
Spoznala si počas tých rokov nejakých zaujímavých ľudí?
Samozrejme a veľa, hudobníkov, organizátorov, pár z nich som už aj spomenula v predchádzajúcich otázkach, ale najmä mojich kolegov, z ktorých sa v priebehu rokov stali aj moji dobrí priatelia a ja si ich veľmi vážim.
Aký je váš vzťah s čitateľmi a ako s nimi komunikujete?
Dnes komunikácia prebieha najmä cez sociálne siete, kde dostanete spätnú väzbu prakticky okamžite a evidujem pár ´verných´, ktorí vždy nechajú koment alebo ´lajk´, čo je super. Veľmi si to vážim. Na druhej strane by sa mi veľmi páčilo, keby ma oslovili aj na koncertoch a podebatili by sme. Väčšinou mám tričko s naším logom, takže ma viete ľahko identifikovať 🙂
Ako vychádzate vy ako redakcia?
Veľmi dobre, ako som už uviedla, väčšina z nás sa poznáme aj osobne a dokonca viacerí aj veľmi dobre. Snažíme sa občas aj stretnúť, ale keďže nie sme z jedného mesta, je to náročné. Veľa vecí riešime cez zoom stretnutia. Máme aj externých a občasných spolupracovníkov, s nimi sa snažíme byť v kontakte cez sociálne siete, ale je vždy super, keď sa nám podarí sa na nejakej akcii aj stretnúť a prehodiť pár slov.
Akým najväčším výzvam si čelila počas tohto obdobia?
Nepoužila by som minulý čas. V zásade sú dve – čas a ľudia. Času je vždy málo a skĺbiť rodinu, prácu a hellmag nie je ľahké. A ľudia? Tak to je problematické asi vždy 🙂 Preskákali sme si všeličo, každý jeden redaktor, ale veľa nás to naučilo. Minimálne hovorím za seba. Ja určite nie som ten istý človek ako v roku 2010.
Ako sa magazín vyrovnáva s konkurenciou v digitálnom svete?
Snažíme sa posúvať a prinášať niečo nové a samozrejme prispôsobujeme sa svetu ako takému. Snažíme sa, a myslím, že sa nám to aj darí, prinášať aktualizácie každý deň, čo je naša silná stránka. Neviem, či je ešte iná metalová platforma na Slovensku, ktorá by prinášala články na dennej báze.
Aké boli najvýznamnejšie zmeny v metalovej scéne za posledných 15 rokov a ako ste sa im prispôsobili?
Keď chceš byť videný, musíš robiť a byť tam, kde sú ľudia. Prispôsobujeme sa najmä trendom, ak to tak môžem nazvať – sociálne siete, online rozhovory, všetko je digitálne a treba to prijať, tak to proste je.
Aké sú vaše plány do budúcnosti, blízkej aj ďalekej?
Plánujeme všeličo, nápady máme, uvidíme, čo z toho sa nám aj podarí uskutočniť. Hlavne chceme rozvíjať a posúvať hellmag ako to len pôjde, nech je nás vidieť a počuť! Ja sa chcem touto cestou všetkým poďakovať za priazeň, veľmi si to vážime. Pomôžte nám posúvať scénu smerom vpred!
