Samuel Sámel
MASTERPLAN
Pred 20 rokmi sa na scénu s debutovým albumom dostalo niečo, čo by sme dnes bez zaváhania označili ako all-star kapelu. Masterplan so svojim rovnomenným debutom predstavil energický power metal, ktorý získal cenu za najúspešnejší debut v Európe a okrem toho sa dostal do knihy 500 najlepších rockových a metalových albumov všetkých čias. Pri príležitosti osláv okrúhleho výročia vydania albumu kapela vydala koncom roka album s prídavkom Anniversary edition a my sme s mozgom kapely – Rolandom Grapowom – zaspomínali na dianie okolo tohto albumu.
V súčasnosti vydávate v rámci osláv 20. výročia svoj debutový album s názvom „Masterplan“. Čo navyše alebo aké bonusy môžu ľudia získať kúpou albumu?
V podstate je to len pripomienka skvelého albumu, ktorý sme vydali pred 20 rokmi, no... je to už vlastne takmer 21 rokov – vyšiel v januári. Myšlienka bola, že som mal tento video materiál z prvého turné, ktoré sme robili ako predkapela Hammerfall. Len tak ležal v mojom štúdiu a minulý rok v auguste som hovoril s AFM, že máme výročie a ja ho mám, takže by sme z toho asi mohli spraviť video ako niečo špeciálne. Koniec koncov, presne takto to vtedy začalo. Čo sa týka audio materiálu, máme tri bonusové skladby, ktoré boli na singli, to bol cover Led Zeppelin, ktorý bol bonusom na španielskom vydaní albumu a „Black Dog“ bol regulérnou skladbou na albume v Japonsku. Myslím, že stojí za to dostať niečo také s tromi bonusmi a video materiálom, čo je hlavná vec – vidieť kapelu, ako začínala. Vidieť skvelý výkon kapely, ktorý naozaj nevidel nikto, okrem ľudí, ktorí tam vtedy boli. Minulý rok som to zremixoval a upravil video tu v mojom štúdiu. To bolo pre mňa prvýkrát, keď som strihal živé video, takže to bola celkom zábava. A okrem toho máme veľa bonusového materiálu – nejaké zábery spoza pódia, čo je tiež asi hodinový materiál. Bolo celkom zaujímavé sledovať – ako sme spolu robili „rozhovor“, vieš, Jorn, Uli a ja a môžeš vidieť, ako ľudia stavajú pódium. Predstavili sme aj všetkých bedňákov, ktorí pre nás pracovali, aj vodiča autobusu. Myslím, že je to celkom zaujímavé, chápeš.
Aký je to vôbec pocit uvedomiť si, že je to už 20 rokov, odkedy ste začali s niečím, čo stále funguje a teraz oslavujete 20. výročie vydania?
Pre mňa je to niečo, na čo som naozaj hrdý. O videu som sa posledných 7-8 mesiacov rozprával aj s Ulim Kuschom, ukázal som mu, ako som ho zostrihal a môžem povedať, že sa mu veľmi páčilo. A vďaka tomu sa ti obnovia tie spomienky, na to, ako to začalo, ako sa to podarilo, spomenieš si na všetky pokroky, ktoré ste ako kapela urobili a je to naozaj pekné. Keď vidíš to video – teraz sme o 20 rokov starší – a uvedomil som si, že už vtedy som mal niečo cez 40, ale teraz je to... 20 rokov ubehlo pomerne rýchlo. Prekvapilo ma, že je to už 20 rokov. Teraz máme inú zostavu, ale chémia je rovnaká. Aj skladanie piesní je rovnaké, vždy som to bol Macke, klávesák a ja. Je pekné vidieť tie začiatky, šialene dobrú zostavu, v ktorej sme začínali.
Ako sa za tých 20 rokov zmenil hudobný priemysel a ako to ovplyvňuje oslavy výročia?
Keď sme vydali album, to už bola tá veľká zmena. Začalo to v roku 1999 a vtedy, keď som bol v Helloweene, som cítil, že trh v Japonsku dosť drasticky klesá. Od predajov za platinovú platňu v Japonsku (to je 25 000 kusov) sme spadli len na 50 000 celosvetovo. Ľudia si už jednoducho nekupovali CD. Potom to pomaly prišlo do Európy a ja mám pocit – to, čo máme dnes, je pre mňa v porovnaní s tým, čo bolo vtedy, celkom tragédia. Myslím si, že najlepšia éra, aspoň pre mňa, bola pred 25 alebo aj viac rokmi. V 90. rokoch bolo všetko dokonalé. V 80. rokoch to bolo jednoducho skvelé. Teraz musíte urobiť úplne inú stratégiu prežitia. Predaj CD už nie je hlavná vec. Nové CD je skôr reklama, že ešte žiješ. Ľudia si to len pozerajú alebo chcú len pesničku na YouTube. Potom hráš naživo a to je to podstatné. Ľudia stále prichádzajú na koncerty, viac či menej. Na druhej strane, ľudia chcú veľké balíky, preto všetci chodia na Wacken namiesto sólo koncertov. Môžeš vidieť viac kapiel, namiesto toho, aby si pravidelne chodil na menšie vystúpenia, máš raz za rok predĺžený párty víkend. Takže to je tiež veľký rozdiel – je to smutné, ale musíme sa s tým vyrovnať.
V poslednej dobe zažívame renesanciu vinylových platní. Chcel by som počuť tvoj názor na vinyly ako také, nakoľko z toho, čo počúvam, názory sa dosť líšia.
Vieš, je to vtipné. Vyrastal som s nimi – vinyl bol pre mňa niečo normálne, keď som bol mladý. Teda až do doby, kým nevyšli CD. Neviem, kedy to bolo – myslím začiatkom 80-tych rokov. Zamiloval som sa do CD – všetko bolo menšie, skladné a dalo sa to zobrať do auta alebo kamkoľvek, no pre mňa bolo stále krásne mať tie vinylové platne v rukách, vďaka veľkému obalu bolo vidieť oveľa viac detailov a teraz táto renesancia vinylov – gramofón mám ešte po otcovi, ale teraz už nie je ani pripojený. Ja ich nepočúvam. Pracujem v štúdiu pre mnoho kapiel a pre mňa je naozaj príjemné ich mať. Umiestniť ich na stenu a vidieť veľké rozmery našich obalov. Rád si ich nechávam, zavesím na stenu a je to pre mňa ako trofej. Nie je to to isté ako zlatá platňa, ale niečo, čo máš a tak to vidím ja. Má skôr sentimentálnu hodnotu. Som rád, keď ľudia stále počúvajú vinyl. Pre mňa ako hudobníka a producenta v tom naozaj nevidím prínos. Zvuk je na CD rovnaký ako v mojom počítači. Niektorí ľudia hovoria, že je to „hrejivejšie“, ale ja si myslím, že je to len nejaký vintage pocit. Len môžu mať pocit, že je to iné.
Keď už hovoríme o zmenách v hudobnom priemysle a podobne – v priebehu rokov sa u vás vymenila takmer celá kapelu. Boli diskusie o tom, že by sme album nahrali v súčasnej zostave alebo ho vydali v inej podobe?
Nie, to naozaj nie. Nerád by som znovu nahrával prvý album. Pre mňa to bolo jedno z mojich najlepších diel, ktoré som urobil a pre mňa to takto znie perfektne. Ak by sme to nahrali znova, mali by sme iný zvuk bicích, iné toto a iné tamto. Ale ľudia sú na to zvyknutí tak, ako to je. Ja ako fanúšik nie som ani veľkým fanúšikom remastrovania vecí. Keď som vyrastal, mal som vinyly mnohých mojich obľúbených kapiel, ako napríklad Scorpions a potom začali albumy remastrovať a nepáčilo sa mi to. Znelo to moderne a inak a na tento zvuk zo 70. rokov som zvyknutý. To isté platí, keď počuješ starých Beatles a na jednej strane počuješ bicie a na druhej strane je basa alebo čo. Keď som bol mladší, myslel som si: „Prečo to tak robia, je to divné“, ale zvykol som si. A teraz to už proste nechceš inak. Je to súčasť tvojich spomienok a tak to máš rád. Mal som otázku od AFM Records, či to chceme remastrovať alebo niečo podobné. Ale odpoveď bola nie. Ten album nie je niečo, za čo by som sa hanbil, som naň hrdý.
Aké spomienky na písanie a nahrávanie albumu alebo nahrávanie live show sa ti vrátili, keď ste premýšľali o tomto vydaní?
Keď sme začali nahrávať album, bolo to veľmi ťažké obdobie, pretože sme práve opustili Helloween – Uli a ja – a v tom čase sme už mali napísané nejaké dobré pesničky, aj nejaké časti a na tri mesiace sme začali naozaj tvrdo pracovať a písať ešte 3-4 pesničky. Potom sme už v októbri začali nahrávať materiál – v štúdiu v Hamburgu, kde sme nahrali bicie a do Vianoc sme všetko dokončili okrem spevu, keďže sme ešte nemali speváka. Potom sme sa začali kontaktovať s Jornom a on prišiel v decembri do môjho štúdia v Hamburgu a vypočul si pesničky. Vtedy sme si uvedomili, že to začína byť naozaj výnimočné. S týmto chlapom v kapele. Vedeli sme, že hudba je dokonalá, boli sme na ňu nesmierne hrdí, pretože aj napriek tomu že polovicu materiálu sme mali s vokálnymi melódiami, ale keď prišiel, celá vec bola skutočná. Potom sme však museli počkať ďalší rok, kým album skutočne vyšiel. Medzi tým, ako bol album hotový, ale nemali sme vydavateľstvo, všetko som produkoval ja – finančne a zaplatil som producentovi Andymu Sneapovi a pokryl som aj všetky náklady, ktoré sme mali. Potom som to riskol a minul asi 50 000 nemeckých mariek a album bol hotový. Nechcel nás ale žiadny label, tvrdili, že album je príliš komplikovaný a príliš progresívny a nemôže byť úspešný. Bol som s Ulim taký hrdý a bolo to smutné, že sme dostali túto odpoveď od ľudí, s ktorými sme pracovali. Potom sa toho chytil AFM Records, majiteľovi sa zostava a hudba veľmi páčili a veril nám. Boli to naozaj skvelé časy. Fotili sme vtedy a zháňali nových členov, basgitarista a klávesák prišli až neskôr – po nahrávaní. Potom sme išli na turné, pretože sme chceli ľuďom nejako ukázať našu hudbu. Hammerfall natáčal video v Göteborgu a nahrávací štáb prišiel za nami, či chceme tiež nahrať set a spýtali sme sa ich na cenu. AFM Records to v tom čase nechcelo zaplatiť. Bolo príliš skoro a v tom čase nechceli žiadne video. Ale rozhodli sme sa to urobiť a zaplatili sme to tým, čo sme dostali z predaja tovaru. Išli sme domov a materiál ležal v mojom štúdiu jeden, potom dva roky a potom sa zostava zmenila a už som ho nemohol použiť. Nemá zmysel vydávať video v zostave, ktorú už nemáte. Ale v čase výročia to nejakým spôsobom dávalo zmysel. Keďže s DVD propagujeme starý album, tak sa po 20 rokoch všetko zapadlo do seba. Som si celkom istý, že veľa ľudí by nás rado videlo v pôvodnej zostave, ale je potrebné povedať – nemyslíme na reunion alebo niečo podobné. Vôbec nie. Chcem len ukázať, aký som hrdý na tento album a DVD je len bonus.
Pamätám si, keď album vyšiel prvýkrát a pamätám si ten humbuk okolo neho a úspech, ktorý zožal. Ako si myslíš, že skorý úspech ovplyvnil Masterplan ako kapelu?
Boli sme nováčik vydávajúci album vo vydavateľstve, ktoré v tom čase ešte nebolo veľké. Myslím, že v tom čase mali pod sebou Edguy a Avantasiu. Bolo to dobré aj pre nás a potom sme dostali cenu „European Border Breaking Award“ za najlepší debutový album. Bolo to úžasné a ani sme nevedeli, čo to je – nebolo to len pre metal, bol to najpredávanejší debut vo všeobecnosti. Myslím si, že to bol pre nás veľký tlak. Potom sme spravili Aeronautics a bola to úplne iná tímová práca, keďže na albume teraz pracovalo päť ľudí a Jorn bol od začiatku oveľa viac zapojený. Myslím, že aj s tým albumom sme to nejako udržali na rovnakej úrovni. Ale potom, samozrejme – všetci mi stále hovoria, že prvé dva albumy boli najlepšie...
Takže ako si hovoril – neuvažujete o tom, že by ste s Jornom urobili nejakú hosťujúcu show, reunion alebo niečo podobné?
Nie, naozaj nie. Jorn a ja sme naozaj dobrí priatelia, ale nie sme v kontakte. Písal som mu pred pár mesiacmi s niečím úplne iným a vždy sa pozdravíme, objímeme sa, keď sa stretneme, popíjame spolu pivo a rozprávame sa, vôbec nie je problém, ale ja ho o to nežiadam. Ak by sme hrali vo Švédsku, bol by som rád, keby sme ho mali na pódiu v niekoľkých skladbách. Vždy o tom hovoríme s Rickom Altzim, aj keď sme hrali na Wackene, uvažovali sme o tom, že dostaneme na pódium nejakých ľudí, ale vždy je to o rozpočte, vieš. Nie sme v pozícii, že môžeme platiť letenky a všetko navyše len preto, aby bol niekto spokojný. Ale ak by chcel prísť na pódium, určite sme tomu otvorení.
Vzhľadom na to, že máš vlastné štúdio, si o 20 rokov starší a máš o 20 rokov viac skúseností. Urobil by si v prípade debutového albumu niečo inak?
Nie. Začali sme robiť album s Andym Sneapom v Anglicku a potom to nejako neklapalo. Je to určite môj obľúbený producent – všetko, čo vyprodukoval za posledných 20 rokov, je jednoducho dokonalé, vieš. Som veľkým fanúšikom jeho produkcie, ale Masterplanu to na začiatku nefungovalo, pretože väčšina jeho kapiel má dve gitary a minimum klávesov. Mali sme klávesy, veľa zborov a on to miešal veľmi na pozadí a potom sa to Ulimu nepáčilo. Bol som s ním v kontakte len cez e-mail, takže zostal doma a ja som bol v Anglicku s Andym. Potom sme si uvedomili, že to jednoducho nejde. Ak by bol nespokojný, mohli sme ísť rovno do Finnvoxu vo Fínsku, pretože som bol veľkým fanúšikom ich zvuku aj so Stratovarius a Children of Bodom a my sme skúšali práve tento spôsob. A fungovalo to pre mňa perfektne. Mali sme tento moderný zvuk a je to tak vždy. Vždy sa nájde jeden člen kapely, ktorý nie je spokojný so zvukom. Na začiatku bola taká pozícia, že som sa o všetko staral – ako som spománal, za všetko som zaplatil a pomyslel som si – Urobme to a dôverujme ľuďom, ktorí pre nás pracujú. Nemôžeš im povedať, že sa ti nepáči to a to a len ich znervózňovať. Keď som prišiel domov a Uli prišiel do môjho domu a povedal: „Môžem to počúvať? Môžem to počúvať?" Tak som to pustil a pamätám si, že sme sedeli v kuchyni a boli tam moje malé reproduktory a on mi povedal: "Áno, je to celkom dobré, ale nepáči sa mi zvuk bicích." (Smiech) A pokiaľ si pamätám, Jornovi sa to tiež nepáčilo. Ľudia však produkciu milujú, počúvajú veci inak ako členovia kapely a členovia počúvajú iba svoj nástroj. Musíš si ale vypočuť celé balenie. Pre mňa bolo práve toto balenie skvelé a páčilo sa mi.
Pozrime sa teraz do budúcnosti – čo od Masterplan môžeme očakávať teraz?
Máme za sebou dlhé obdobie, kedy sme toho veľa nerobili, pretože som mal novú prácu v mojom štúdiu, ktoré som začal pred 15 rokmi tu na Slovensku a robil som tu pre mnoho kapiel. Učil som sa zručnosti nahrávania, mixovania a masteringu – aj Andy Sneap mi ukázal veľa vecí, keď som bol u neho v Anglicku. Takže v podstate pred 10 rokmi tu bolo posledné turné, ktoré sme absolvovali a zároveň posledný „skutočný“ album – teda okrem živých albumov a Pumpkins – opätovného vydania piesní Helloween. Teraz sa chcem opäť postarať o Masterplan a momentálne mixujem prvý singel z nového albumu. Všetky piesne sú napísané, len niektoré texty chýbajú. Rick už nahral dve alebo tri piesne. Koncom februára ideme na turné s Firewind a pred turné chceme vydať minimálne dve skladby. Prvý singel by mal vyjsť v januári 2024. To je plán. Áno a album vydávame po turné, presný dátum ešte nemáme, ale taký je plán.
Takže sa určite je na čo tešiť?
Áno, máme 19 koncertov s Firewind a potom už máme booknuté nejaké festivaly a plánujeme druhé turné v novembri, dúfam, že aj s Južnou Amerikou. Budúci rok môžeme mať okolo 50 koncertov.
Ako si spomínal, máš štúdio, produkuješ nejaké nové kapely – ktoré sú tie najzaujímavejšie alebo také, na ktoré si naozaj hrdý a chceš sa o ne podeliť s ľuďmi?
Ťažko povedať. Mám veľa kapiel, ktoré sa mi páčia, ale asi najlepšie je, keď s kapelou pracuješ dlhšie a jeden z mojich priateľov, Tony Hernando z kapely Lords of Black, s nimi spolupracujem už 10 rokov. Už si nepamätám, koľko albumov to bolo, možno 4 alebo 5, ale nový album som mixoval v júli a stále nevyšiel, takže by mal vyjsť každú chvíľu. Som na to hrdý, som pri tom, keď rastú a spevák Ronnie Romero, ktorého dnes každý pozná. Ale pred 10 rokmi nebol taký slávny – teraz je v MSG, Rainbow a som veľmi rád, že som bol toho súčasťou. Môžeš tiež vidieť pokrok – album od albumu to išlo lepšie a lepšie. Je to práca na dlhú dobu, ale pre mňa to nie je len o peniazoch – robím to z vášne. Rád som v štúdiu – pracujem a mixujem veci. K tejto vášni som sa dostal veľmi neskoro – len pred 15 rokmi.
