TOPFEST - 01.-02.7.2011 - Zelená voda pri Novom meste n/Váhom, Slovensko

...alebo ako sme sa dostali z blata do kaluže

Dážď deň čo deň, neustále zatiahnuté a občasná búrka. Tak vyzeralo počasie pred Topfestom a dosť ho bolo cítiť v celom areáli. Už príchod bol dosť chaotický, pretože organizátori v tonách blata stratili niekoľko stovák (možno tisíc) parkovacích miest a stanové mestečko sa zmenilo na bahenné kúpele. Ľudia ale tieto fakty celkom úspešne ignorovali a po tisíckach sa valili do areálu. Stany rozložené ďaleko od areálu na miestach, kde bolo aspoň o pár (desiatok) centimetrov menej blata boli krutou realitou. Kým sme sa dostali ku vchodu do areálu, topánky boli na nerozoznanie pravá od ľavej (čo sa naplno ukázalo na druhý deň ráno) a na počudovanie sme okolo ochranky prešli bez akejkoľvek kontroly. Tonami blata sme sa nejak presunuli pre hlavné dvojpódium a započúvali sa do tónov Gladiátora, ktorý pre koniec svojho setu pripravil zaručené hity či vlastnú hokejovú hymnu, ktorá ešte pred nedávnom znela celou republikou a dav si ju odskandoval, akoby hokejový ošiaľ vrel práve v tej chvíli. Následne som pochopil a zároveň oľutoval originalitu dvoch hlavných pódií. Po dohraní kapely sa totiž celý dav pohol a presunul pred druhé pódium, kde sa asi po piatich minútach začala zábava na spôsob veselých Horkýže Slíže a ich nového hitu „Mám p*či na lehátku“. Show ako sa patrí očividne podgurážení rockeri zvládli na výbornú a pomedzi skladby si ponadávali či tárali piate cez deviate. Ale to je predsa to, čo sa od tejto kapely očakáva. Čiže všetci boli maximálne spokojní...

Jednoznačne najväčšou zaujímavosťou pre mňa boli španielski The Locos, ktorí na Zelenú vodu priniesli kopu radosti a fanúšikovia si poskakovali, váľali sa v blate, naháňali sa v ňom a ... všeobecne to vyzeralo, akoby blato spôsobovalo dobrú náladu. Horúca španielska kapela poskakovala po pódiu plná energie. Veselé a pestré – to je asi najvýstižnejší popis tohto vystúpenia. V kontraste s kapelou stáli pod pódiom ochrankári, ktorí len čakali, kedy ich aspoň jeden z fanúšikov vyprovokuje natoľko, aby si mohli udrieť. Len do večera som zaregistroval troch ľudí, ktorí ochranke poslúžili ako boxovacie vrece. Záchranka k nim bola pripustená až po tom, čo sa páni unavili. Ale naspäť k hudbe ...

... teda ak sa tak dá nazvať to, čo vďaka zvukárovi predviedli fínski Korpiklaani. U headlinera som čakal dobrý zvuk, to čo išlo z reprákov však bolo ako nočná mora. Reproduktory totiž zostali tiché a zvuk išiel len z odposluchu kapely, ktorá teda spokojne hrala. To, že niekde je problém si síce uvedomili, ale nič sa s tým nedalo robiť a tak kapela urobila aspoň takú show, aká sa v daných podmienkach spraviť dala. Naopak perfektný zvuk mala po ďalšom presune kapela Tublatanka, ktorá svojimi hitmi potešila každého slovenského či českého rockového nadšenca. Tí odpustili Maťovi Ďurindovi aj malé chybičky spevu a koncert, počas ktorého sa pomaly zotmelo si užil každý. Dav spolupracoval a prakticky celý koncert odspieval s kapelou. Atmosféra by sa dala krájať.

Presne opačne ako Tublatanka začali Wanastowi Vjeci, ktoré odštartovali koncert dosť jednotvárne a na dave to bolo vidno. Rozpačitosť sa zmenila v šialenstvo, keď sa Wanastowi pustili do starých hitov ako „Bedna od whisky“ či „Tak mi to teda nandej“. Počas druhej menovanej sa Robert Kodym spýtal davu „Kto chce gitaru?“. Napodiv, prvej čo zdvihla ruku jednu skutočne podal a kapela dohrala svoj set skladbou Lucie – „Dotknu se ohně“. Musím uznať, že v kombinácií s plameňmi, ktoré šľahali s pódia vytvorili na záver dokonalé predstavenie. Len škoda ľahkej absencie dobrého zvuku.

Hlavnou hviezdou tohto večera bola britská heavy metalová legenda Saxon, ktorej sa však akosi opäť nedostalo celkom dobrého zvuku – minimálne teda spevákovi, ktorému bolo dosť ťažko rozumieť. Dav však rozozneli hity ako „ Chasing the Bullet“, „Denim and Leather“ či novinka „Coat of Arms“. Fanúšikovia metalu si teda konečne prišli na svoje a nasledovalo zrelaxovanie v podobe slovenského SKA – Polemic. Dav si túto veselú kapelu patrične užil a na záver si pri konečne dokonalom zvuku užil slovenskú stálicu IMT Smile, ktorá sa na Topfeste predstavila po prvý krát v jeho histórií. Kapela rozohrala koncert tónmi „Opri sa o mňa“ a v znení ďalších známych hitov doznievala celá noc z piatka na sobotu.

V sobotu sa počasie opäť rozhodlo skomplikovať organizátorom život a dopriala nám niekoľko hodinovú búrku, ktorá spôsobila ešte väčšie množstvo blata. Nám spôsobila ešte väčšie vrásky na čele a so smútkom na duši sme sa po preskúmaní ďalších predpovedí počasia museli z areálu zbaliť a pobrať domov. Plynie z toho jediné poučenie – ak je niečo dôležité na Topfeste, tak je to nepremokavé oblečenie, gumáky a psychická pripravenosť a odolnosť. Bohužiaľ, dosť z toho sme nemali ...

Suma Sumárum

Topfest rok za rokom stúpa na obsadení aj na mene. Bohužiaľ, areál festivalu je dosť háklivý na počasie a stáva sa pomaly tradíciou, že to pracuje proti festivalu. Atmosféra je však jedinečná a ľudia si dokážu užiť aj blato. To síce vládlo Topfestu aj tento rok, no vyzeralo to, akoby hlavne to bolo jedným zo zdrojov dobrej nálady. Zvukár by si zaslúžil trest za to, čo prvý deň predviedol na hlavnom pódiu a kapely pochvalu ako sa s tým popasovali. Myšlienka dvoch pódií bola na jednej strane skvelá, no mne ako fanúšikovi, ktorý si rád užije každý koncert z prvej rady absolútne nesadla. Ochranka bola spomenutá, no to chyba organizátorov nebola, aj keď sa za tento problém ospravedlnili.