NOVAROCK 2011 - Pannonia Fields II, Nickelsdorf, Rakúsko (Blue Stage)

PRÍCHOD

Jazda z Bystrice so svitaním nie je ničím netradičná. Značenie perfektné, víta nás Bratislava, blížime sa k Nickelsdorfu, vidíme prvé značky označujúce areál festivalu. Do areálu sme sa teda dostali bez vážnejších problémov asi dve hodiny pred začiatkom festivalu. Celkom exkluzívne sme zaparkovali (len 15 minút od vstupu do areálu) a vzhľadom na to, že okolo boli rozložené stany, nedbali sme a začali sme rozkladať aj my. Ochranka nás zrušila, že tu stany byť nemôžu, že aj tie, čo už sú pôjdu dole (samozrejme, že tam boli aj po 3 dňoch). Dobre teda, presúvame sa k tomu 5 hektárovému poľu na ktorom sú všetky ostatné stany a hľadáme akékoľvek malé miestečko na stan. Po polhodine sme predsa len niečo našli – nachádzame sa 20 minút od areálu a staviame stan v jame. Ale čert to ber, ešte sme na tom očividne dobre. Pozeráme na hodinky, zisťujeme, že meškáme pár hodín a poklusom pod pódium ... 

SOBOTA

Tak som sa teda dostal pod pódium a hneď prvý som si mohol vychutnať energický emo-core Silverstein. Hudba skvelá, len keby nebolo také neskutočné teplo. Aspoň, že tí ochrankári dávajú toľko vody ľuďom. Zmena kapely aj štýlu v podaní Plain White T´s sa celkom podaril. Celé mi to vyznelo ako Bee Gees s elektrickými gitarami. Len trocha viac presladené. Čo to je za kapelu a odkiaľ sú mi vlastne tie rytmy známe som pochopil až pri rádiovej odrhovačke Hey There Delilah, pri ktorej som sa zmohol len na „Ahaaaaaa ...“. Nasledujúci Dredg mi robili trocha problém po hudobnej stránke. Nie, že by to bolo zahrané zle, ono to len bolo tak strašne nudné, že by som kľudne celý set pretočil a išiel rovno na ďalšiu kapelu.

Tou sme sa dostali k prvým vážnejším hviezdam festivalu, pretože na pódium sa dostalo s novým albumom „Bel Air“ Guano Apes. Prvou skladbou, ktorá sa začala valiť z reprákov bol singel k novému albumu – Oh, What a Night. Vlastne celý koncert sa niesol hlavne v znamení nového albumu a pár vybraných, notoricky známych piesní. Medzi ne sa zaradilo okrem iného You Can´t Stop Me pri ktorom kamery zaujala najmä diváčka, ktorá stála na dave. Áno, stála. Okrem toho ešte zazneli Underwear či klasické Open Your Eyes a Big In Japan, pri ktorých dav konečne aspoň trocha ožil a záver sa niesol v znamení Lord of the Boards. Príjemné vystúpenie, Sandra nestratila svoj šarm a energiu a na pódiu to bolo krásne vidno.

Cenu za najhorší zvuk dňa vyhral v sobotu hard rockový Wolfmother, ktorý sa, čo sa vizáže týka, očividne inšpiroval u Jimiho Hendrixa. Kapela sa snažila, robili čo sa dalo, no mne tie chrapčiace bicie, praskajúce reproduktory neskutočne vadili. Ale aspoň Joker and the Tief im vyšiel celkom slušne.

Prvou hviezdou večera sa stal divácky atraktívny 30 Seconds To Mars a že to kapela zobrala smrteľne vážne, bolo jasné. Pódiová show, perfektná komunikácia s publikom (azda jedna z najlepších z celého festivalu) však bola poznamenaná tým, že zľahka chorý Jared občas nevládal s hlasom. Publikum však zachraňovalo aj to, čo sa nedalo a piesne spievalo prakticky zaňho. Začiatok v znamení A Beautiful Lie, pokračovanie v znamení najväčších hitov posledného albumu This Is War, Hurricane(v akustickej verzií) a Closer to the Edge. Pred záverečnou skladbou Kings and Queens si na pódium kapela vytiahla asi 50 divákov, ktorí spievali s kapelou. Projekcia v pozadí len dotvorila perfektnú atmosféru.

Záver v podaní Linkin Park sa pre mňa dosť nevydaril. Show bola dobrá, zahrané to bolo profesionálne, ale mal som z toho pocit, akoby tomu chýbala akási iskra, ľudská stránka. Celé to bolo príliš strojené a neprirodzené. Úlohu si kapela splnila, odohrala všetky hity a išla domov. Škoda toho prístupu...

NEDEĽA

Ráno, vyliezame zo stanu, balíme ho, hádžeme ho rýchlo do auta a hurá pod pódium. Prvá kapela dňa bola mne neznáma Blood Command. Keď začali hrať, pochopil som, prečo ich nepoznám. Ten nepríjemný spev bol hotové utrpenie. To, že navyše to bolo aj zle ozvučené bola už len čerešnička na torte. Znelo to celkovo ako undergroundová oi!-metal kapela. V podobne zlom svetle u mňa vynikla aj nasledujúca Asking Alexandria, ktorá síce mala dobrú show, ale to bolo tak všetko. Zvuk opäť pokrivkával a keď pri poslednej Morte et Dabo prehlásil, že chce vidieť pogo a v ňom násilie a krv, pomyslel som si o ňom svoje. Ale poďme ďalej. Clutch so svojím blues rockom odohral nadmieru vydarený koncert, len hudobníci očividne nepočuli o niečom ako komunikácia s publikom. Neviem, či sa báli alebo boli po ťažkej noci, no neprehovorili k publiku ani slovo. To sa však bavilo, takže všetko bolo v najlepšom poriadku. Nasleduje ďalšia kapela, ktorá pre mňa znamenala najväčšie prekvapenie celého festivalu – Black Stone Cherry. Mladíci (nik nemal viac ako 25 rokov) akoby sa narodili na pódiu a to obrovské im jednoznačne pristalo. Spolupráca s publikom sa po Clutche zmenila o 100%  a všeobecne všetky aspekty vystúpenia boli na výbornú. Nechcem byť veštec, no chlapci  asi majú svetlú budúcnosť. To sa nedá hovoriť o nasledujúcej Times of Grace, ktorí sú prieborníci v nudnej show, jednotvárnej hudbe a priemernom metalcore. Pár jedincov, ktorí sa bavili sa našlo, ale inak žiadna sláva. Bratia Cavalerovci rozpútali peklo s Cavalera Conspiracy pri ktorom dav doslova zošalel a Roots Bloody Roots víril prach pod nohami pogujúcich fanúšikov. Perfektná atmosféra je snáď samozrejmosťou pri kapelách tohto kalibru. Následne ďalšie sklamanie vo forme kapely Danzig, ktorej by sa očividne zišiel imagemaker. Image bol úplne inde ako hraný štýl. A to bola len vizuálna chyba. Zlý zvuk a pocit, akoby to celé bolo bez nejakej myšlienky to len dotvárali. To, že dav reagoval len pro forma a aj to dosť sporadicky ma len utvrdilo v názore, že asi to bude aj pravda

Hviezdy večera opäť nesklamali a Korn predviedol perfektnú show so skvelým zvukom a dotvorené čistou živelnosťou Johnatanovho prejavu, jeho hrou na gajdy či mimozemskými tvarmi bicích a mikrofónu. Jednoznačne najživelnejšie vystúpenie Blue Stage.

Tým, kto nás na záver dostal do varu bol dánsky Volbeat a ich Elvis metal. Čo dokáže táto kapela na pódiu je proste slovami ťažko opísateľné a ak by sa ma niekto opýtal na kapelu, ktorá bude o pár rokov vypredávať štadióny, asi by som povedal Volbeat. Stručne a jasne – geniálne zahraná show, perfektne zvolený setlist. Koncert končí, sadáme do auta a hurá smer Bratislava absolvovať príjmačky na vysokú školu.

PONDELOK

Príjmačky, energetické nápoje, presun pred Blue Stage presne včas, aby som stihol to najdôležitejšie. Prvé čo som teda stihol bol Bring Me the Horizon, ktorý sa dá popísať troma slovami – perfektná coreová show. Čo ma jednoznačne zaujalo bol totálny minimalizmus bicích a neustála žiadosť speváka o moshpit. Pred koncom koncertu to vzdal gitarista a odišiel na zvukárovu vežu, kde spevákovi nonšalantne vztýčil prostredník. Ten sa nenechal zahanbiť a pol skladby odspieval so zadkom vystrčeným smerom k zvukárovej veži (a mimochodom aj k divákom).

Nasledovalo In Flames, pri ktorých koncerte začali zvukové trampoty. Keď kapela odohrala druhú skladbu prakticky bez zvuku, spevák musel zhodnotiť, že to je najdivnejší koncert, aký kedy odohral. A to kapela začala o 25 minút neskôr, čiže zvukár mal času ako maku. Čo sa týka šou, tá bola výborná a kapela sa nejak snažila vynahradiť fanúšikom chybu zvukára. Celé trápenie sa so zvukom končilo poslednou piesňou – My Sweet Shadow. Teda aspoň v to sme dúfali ...

Opak bol však pravdou a za to, čo zvukár predviedol počas legendárnych Motörhead by si zaslúžil aspoň pár rokov basy natvrdo. Zvuk bol najhorší aký som kedy počul. A to počítam aj klubové undergroundové koncerty. Z tohto koncertu som si neodniesol skutočne nič a nebola to chyba kapely. Z hodiny a dvadsiatich minút, ktoré dostala kapela sa dala počúvať posledná polhodinka. Najvýstižnejším sa tak stal song In the Name of Tragedy a to hlavne svojim názvom. Aspoň, že najväčšie hity kapela zahrala na konci setu a tak si (konečne) pri dobrom zvuku mohli fanúšikovia vychutnať aspoň Ace Of Spades a Outlaw.

Nasledujúcu kapelu netreba nijak predstavovať. Iron Maiden je kapela, ktorú povesť predchádza a po tomto zážitku musím povedať, že povesť neklamala. Svetlá zhasli a rozbehlo sa asi 5 minútové intro, ktoré vyústilo do hitu posledného albumu Ironov – The Final Frontier. Na pozadí sa striedali namiesto jednej plachty hneď celé kopy a Bruce Dickinson behal, že by mu oveľa mladší mali problém stíhať a spieval ešte lepšie. Atmosféra vygradovala a keď pri Evil That Men Do vyšiel na pódium Eddie, človek sa cítil akosi malý (nik sa tomu nediví, veď Eddie mal niekoľko metrov). A to bol len malý brat Eddieho, ktorý sa vynoril pred poslednou skladbou Iron Maiden. Nasledoval ešte samozrejme prídavok vo forme The Number of the Beast, Hallowed By Thy Name a Running Free, po ktorých sa nad Pannonia Fields II rozprestrel úžasný ohňostroj, ktorý zakončil celú hlavnú šou odohrávajúcu sa na Blue Stage. Tým sa skončil aj náš pobyt v Rakúsku a pomaly sme sa pobrali najkratšou cestou rovno domov.

SUMA SUMÁRUM

Jeden z najväčších rockových festivalov v našich končinách ponúkol perfektnú atmosféru, neskutočné kapely a pre mňa bol hneď splnením niekoľkých snov. Avšak človek, čo nepríde aspoň deň dopredu pochopí, že to je čisté zúfalstvo, hlavne čo sa parkovania a stanovania týka. Čo sa kapiel týka, je to to najlepšie z najlepšieho, čo sa v danej chvíli dá na pódium dostať, čiže spokojnosť je zaručená. Len trocha príliš je dôraz kladený na komerčne úspešné kapely, takže netreba čakať žiadny underground. Inak ale stopercentný zážitok.