ENGLISH BELOW
Niektoré kapely sa snažia nájsť svoj charakteristický zvuk – Astronoid sa stále ženú za tým, čo v danej chvíli znie správne. Začali ako „dream thrash“, prešli cez shoegaze a prog, pohrávali sa s popom 80. rokov a nejako to všetko spojili dohromady. S albumom Stargod Brett Boland prijíma menlivú povahu kapely otvorenejšie než kedykoľvek predtým – ako oslavu slobody, nedokonalosti a emócie pred receptom na úspech.
Pre tých, ktorí možno objavujú Astronoid po prvýkrát – mohol by si predstaviť kapelu a povedať, akú hudbu hráte?
Sme kapela z Massachusetts a New Hampshire. Začali sme so zvukom, ktorý ľudia často opisovali ako „blackgaze“, ale v skutočnosti ide o zmes rôznych prvkov, ktorá sa časom vyvíjala. Každý album posúva náš zvuk ďalej.
Ťažko presne opísať, čo sme – niekde medzi progresívnym metalom a rockom, s prvkami shoegaze, black metalu, thrashu, punku, dokonca s vplyvmi popu z 80. rokov. Milujeme kapely ako Mew a všetko to sa nejako pretaví do našej hudby. Asi sme progresívna rocková kapela… alebo možno niečo vlastné. Čo myslíš ty?
Myslím, že to, že máte vlastnú škatuľku je najvýstižnejšie. A „dream thrash“ podľa mňa funguje, pretože to ľudí zaujme – je to niečo neznáme a možno budú chcieť zistiť, čo tým myslíte. Tá snová časť je určite stále prítomná a thrash časť tiež, napríklad v skladbách ako Love Weapon.
Ten pojem určite zachytil niečo o nás, keď sme začínali – najmä tú kombináciu snového a agresívneho zvuku. Ale škatulkovanie hudby je zvláštne – obzvlášť pri kapelách, ako sme my. Čo sú vlastne Coheed and Cambria? Čo je Mastodon? Ani oni sa nikam presne nezmestia, a to je v poriadku. Som rád, že patríme medzi kapely, ktoré sa nedajú zaradiť do jednej škatuľky.
Máš pocit, že to, že nepatríte do konkrétneho žánru, vám dáva tvorivú slobodu, alebo to vytvára potrebu neustále sa nanovo definovať?
Určite nám to dáva slobodu. Keď sme dokončili Air, nechceli sme spadnúť do tej „blackgaze“ škatuľky. To, čo prežívam alebo čo počúvam v danom období, sa prirodzene dostane do hudby.
Keď sme robili Air, ten zvuk odrážal, kde som vtedy bol. Ale teraz som o takmer desať rokov starší, môj vkus sa vyvinul – a rovnako aj kapela. Pri eponymnom albume som chcel ten vzor okamžite prelomiť. Air nás nemalo definovať navždy. Každý album sa musel vyvíjať – nielen v blast beatoch a atmosfére, ale v tom, čo bolo v danej chvíli úprimné a správne.
Keď sme sa dostali k Radiant Bloom a potom Stargod, cieľom bolo jednoducho sa opäť baviť – napísať album, aký som chcel, experimentovať s novými nástrojmi a nápadmi. Ten pocit slobody úplne odstránil tlak.
Po takmer desaťročí ste zmenili logo Astronoid. Čo vás k tomu viedlo?
Pracovali sme na obale Stargod s Travisom Smithom – robil aj Radiant Bloom a spolupracoval s Devinom Townsendom, Megadeth a množstvom ďalších skvelých umelcov. Len tak nám poslal nový návrh loga a spýtal sa: „Čo na to hovoríte?“
Nemali sme v pláne ho meniť, ale hneď sa nám to zdalo správne. Má to takú trochu metallicovú energiu, a ja som obrovský fanúšik Metallicy. Hodí sa to k vesmírnej estetike albumu.
Istým spôsobom tento album pôsobí ako naše znovuzrodenie. Dali sme si pauzu, chvíľu sme boli ticho a potom sme sa vrátili plní energie. Nové logo, nový album, všetko do seba zapadlo. Cítiť z toho nový začiatok – a je to skvelé.
Album Stargod vychádza čoskoro. Ako by si ho opísal ako celok?
Zo všetkých našich nahrávok je Stargod asi najsústredenejším odrazom toho, kým práve sme – odrazom uplynulých rokov, výšok a pádov, samotného života.
Dokonca sa z neho stal voľný konceptuálny album, hoci to nebolo plánované. Spôsob, akým začína a končí, vytvára prirodzenú symetriu. Mnohé vzniklo šťastnou náhodou – logo, štruktúra albumu, tok skladieb.
Chceli sme, aby Stargod pôsobil sústredenejšie – nie nevyhnutne ľahšie stráviteľne, ale cielenejšie. Namiesto rozťahaných osemminútových kompozícií ako na Air má každá skladba jednu hlavnú myšlienku či posolstvo. Je to o jasnosti zámeru. Každá pieseň povie, čo má, a skončí. Táto sústredenosť definuje celý album.
Pri počúvaní singlov sa zdá, že nová hudba má silnejší melodický základ a priamočiarejšie vokály. Bola to vedomá zmena?
Určite. Keďže skladby sú viac zamerané, chcel som, aby aj vokály boli viac v popredí – modernejšie. Predstav si nahrávky z 80. rokov ako Genesis alebo INXS, kde sú vokály priamo pred tebou. To som chcel dosiahnuť.
Na Stargod používam menej falzetu a viac sily v hlase. Všetky vokály som nahral trikrát, aby som ich doladil do dokonalosti.
Album sme mali napísaný ešte pred turné s Blink-182. Keď sme sa s Tomom [DeLongom] rozprávali o produkcii, spomenul, že naša hudba môže byť veľmi hutná – niektoré veci sa v skreslení strácajú. Podelil sa s nami o niekoľko tipov od Jerryho Finna, ktorý je podľa mňa jedným z najlepších rockových a popových producentov vôbec.
Keď som sa vrátil domov, zobral som si tie rady k srdcu. Album som zmixoval trikrát – raz v štýle Nollyho [Getgooda], raz ako Andy Wallace a raz podľa Ryana Hewitta, ktorý pracoval s Blink. Potom som vzal najlepšie prvky zo všetkých troch.
Takže áno, bolo to všetko robené zámerne. Vokály sú jasnejšie, mix ostrejší a som hrdý na svoj výkon. Je to zatiaľ to najlepšie, čo som spravil.
Produkuješ a mixuješ vlastnú hudbu už roky. Je to kvôli tvorivej kontrole alebo ochrane niečoho krehkého v tvojej hudbe?
Trochu oboje. Bolo by skvelé pracovať s niekým, kto nám naozaj rozumie, ale sme malá kapela a robíme to, ako sa dá. Áno, peniaze sú nedostatkový tovar. Dan a ja máme prístup k skvelej miestnosti na bicie vo Future v Bostone a väčšinu nahrávania zvládneme doma.
Nemixujem iné kapely, takže zakaždým, keď sa k tomu vrátim, je to ako znovu sa učiť a objavovať nové techniky. To to robí zábavným.
Pri Stargod som chcel, aby to znelo rýchlo a uvoľnene – prirodzene, ľudsky. Žiadne triggre na bicie, žiadne náhrady, len skutočné nahrávky. Je tam len jeden snare sample na asi mínus 20 dB – to je prakticky nepočuteľné. Sú tam drobné nedokonalosti a je to zámerné. Moderná produkcia znie často až príliš dokonale, takmer sterilne. Chcel som, aby Stargod pôsobil živo, ľudsky a nedokonale tým správnym spôsobom.
Produkcia je takmer posledným krokom pri vydaní albumu, ale poďme na začiatok. Keď píšeš hudbu, aký mentálny priestor alebo prostredie potrebuješ?
Zvyčajne píšem v štúdiu v suteréne – mám okolo seba gitary, syntezátory, bicie. Prepínam medzi nástrojmi a skladám po vrstvách. Je to zábavné a spontánne, skoro ako rozprávanie.
Napíšem 20–30 skladieb na album a potom z nich vyberiem asi 10. Nie všetko sa musí dostať na finálnu nahrávku, ale všetko je súčasťou procesu objavovania nápadov – snažím sa dokončiť každý nápad, či je dobrý alebo nie.
Pre mňa musí každý album plynúť ako cesta – nie len zbierka piesní. Stargod bol najzábavnejší proces písania od éry Air. Dva albumy medzi nimi boli ťažšie; po Air som nevedel, ktorým smerom ísť. Na rovnomennom albume som sa snažil byť príliš „chytrý“. Na Radiant Bloom mi chýbala energia – blast beaty – tak som ich vrátil späť. Je to oveľa snovejšie, ale vtedy som počúval veci ako Svalbard a Hum.
Pri Stargod som chcel vyzdvihnúť všetko, čo milujem: tvrdosť hudby, melódiu, veľké snové zvukové plochy, dokonca aj vplyvy 80. rokov. Je to náš najtvrdší aj najjemnejší album zároveň – extrémy sú od seba ďalej, ale vyvážené. V jednej skladbe máme dokonca malý breakdown na štýl Slayer. Som na to veľmi hrdý.
Nebojíš sa, že tieto zmeny môžu zmiasť alebo odradiť starších fanúšikov, ktorí vás objavili cez Air alebo rovnomenný album?
Úprimne, myslím, že niektorých sme stratili už pri Astronoid – a to je v poriadku. Vtedy som čítal každý komentár a bolo jasné, že niektorí to nechápali.
Ale Astronoid nie je produkt; je to širší prejav mňa a mojich spoluhráčov. Každý album odráža to, čo sa v našich životoch deje. Ak sa to niekomu nepáči, je to v poriadku – na svete je obrovské množstvo skvelej hudby.
Stargod je album, ktorý sme chceli urobiť. Je zábavný, trochu bláznivý a pohybuje sa na tenkej hranici medzi moderným a nostalgickým. Nechceli sme urobiť poctu 80. rokom, ale chceli sme tú atmosféru. Všetky syntezátory, ktoré sme používali boli analógové, všetko bolo úplne prirodzené a my sme sa proste bavili.
Ak sa s tým niekto nestotožní, je to úplne v poriadku. Tam vonku je množstvo skvelej hudby – napríklad nový album Møl, ktorý bude podľa mňa fantastický.
Keď píšeš novú hudbu, čo je pre teba dôležitejšie – emócia alebo textúra?
Emócia, na sto percent. Ak pri práci na skladbe nič necítim, končím.
Sú skladby, ktoré znejú dobre alebo majú skvelé časti, ale ak vo mne nič nevyvolajú, ďalej ich neriešim. Niekedy sa zvyšku kapely niečo páči a chcú na tom ďalej pracovať, ale ak to so mnou nič nerobí, nedokážem to predstierať.
Rád si dávam obmedzenia – napríklad maximálne dva syntezátorovy, maximálne tri gitarové stopy – len aby som udržal kreativitu a sústredenie. Ale na konci dňa je to všetko o emócii.
Keď počúvaš Astronoid, chcem, aby si niečo cítil – tú eufóriu, ten pocit povznesenia, aj keď texty hovoria o temnejších témach. Ak niekto necíti nič, zlyhal som. Bez ohľadu na to, či to na konci dňa miluješ alebo nenávidíš, podstatné je, že to v tebe vyvoláva emóciu.
Spomenul si, že „Love Weapon“ vznikla počas obdobia osobnej obnovy. Ako tvoj život, smútok alebo ťažkosti ovplyvňujú písanie? Mení hudba teba, alebo sa snažíš zmeniť to, ako tie emócie pôsobia?
Nepíšem s konkrétnym zámerom – jednoducho nasledujem, kam ma hudba vedie. Zvyčajne hudba určuje, aké budú texty a emócie. Texty sú pre mňa vždy ťažké, ale myslím, že tentoraz som to zvládol celkom dobre.
Pri „Love Weapon“ to začalo niekoľkými riadkami, ktoré ma nasmerovali. Skladby sa často rozvíjajú práve tak – ťaháš za niť a sleduješ, kam vedie.
Keď sa k nim vraciam, uvedomujem si, že znovu preskúmavam, čo som tým vlastne myslel. Texty možno chápať rôzne – a to sa mi páči. Úmyselne ich nechávam trochu otvorené, aby si ľudia mohli nájsť vlastný význam.
S každým albumom som si istejší v prejavovaní emócií. Na Air som bol opatrný. Na rovnomennom albume som bol príliš milý a nejasný. Pri Radiant Bloom som sa viac otvoril a na Stargod sa už priehrada úplne prevalila. Emocionálny výlev na tejto nahrávke je obrovský.
Píšem o svojom živote, skúsenostiach, myšlienkach – niekedy všetko v jednej skladbe. Nie je to o snahe zbaviť sa smútku, ale o tom, že hudba ma tým procesom nesie. Písanie je skôr rozptýlenie než terapia, ale pomáha mi ísť ďalej.
Stargod pomaly vychádza – plánujete turné, možno aj po Európe?
Nie hneď. Máme niečo pripravené, ale momentálne sa sústredíme na vydanie albumu a naše prvé turné tu doma.
V Európe sme už hrali – napríklad na Prognosis Festivale – a veľmi by som sa chcel vrátiť. Urobili sme tam dve turné a boli to úžasné koncerty. Dúfam, že sa čoskoro opäť dostaneme cez Atlantik.
Ty a Daniel tvoríte spolu už viac než desať rokov. Ako sa váš vzťah vyvinul – stále sa v hudbe navzájom prekvapujete?
Absolútne. Dan je neuveriteľný. Postupom času mi viac prenechal opraty a podporuje ma vo všetkom. Neustále si vymieňame nápady.
Je klasicky vzdelaný gitarista a klavirista – je to veľmi talentovaný hudobník. Takže keď som mu povedal, že začnem písať syntezátory, určite si pomyslel: „Čo sa deje?“ Nikdy predtým som na syntezátoroch nehral.
Požičal mi svoj Take 5 syntezátor a ja začal som experimentovať. Nakoniec nahral všetky syntezátorové časti na album – väčšinu som ale napísal ja, on pridal svoje nápady. Úprimne, bolo to tak najlepšie. Ja by som na desať krát nahrával niečo, čo on zvládne na prvú dobrú. Nemám s tým problém. Jednoducho som ho poprosil, nech spraví všetky syntezátory, aby som sa s tým netrápil.
Naša spolupráca pri mixe bola tiež skvelá. Chcel som, aby tento album mal mix s vokálmi v popredí, a on si tým nebol istý. Je tichší človek a raz počas mixovania povedal: „Myslím, že tie vokály sú príliš hlasné.“ Odpovedal som: „Nie, takto to spravíme.“ Ale našli sme kompromis. Inokedy zas trval na tom, že basa má byť hlasnejšia – a nakoniec mal pravdu, album znie lepšie.
Každý v kapele dáva spätnú väzbu. Neustále píšem a posielam nápady do skupinového chatu – „Čo si o tom myslíte?“ „Funguje to?“ Je to veľmi otvorené. Tentoraz Casey priniesol divoký riff v štýle Mastodon a ja som navrhol ho spomaliť. Z toho vznikla skladba Explosive v strednom tempe a finálny výsledok je skvelý.
Keď sa pri tom bavíš, robíš najlepšie umenie. A my sme boli počas tvorby tohto albumu naozaj bavili. Tá energia sa preniesla do všetkého – napríklad rozhodnutia hodiť na koniec skladby šialené synth sólo, len preto, že to pôsobilo správne.
Naše partnerstvo sa rokmi len posilnilo. Mám pocit, že sme dosiahli presne to, čo sme chceli. Teraz Daniel hrá syntezátory aj naživo – niekedy aj tri klávesy naraz – a je to úžasné. Chceme, aby všetko bolo hrané naživo, žiadne syntezátory o samplov. Syntezátory sú takou veľkou súčasťou Stargod, že by bolo smutné ich predstierať. Je radosť pozerať sa, ako niekto mláti do dvoch synťákov naraz – chýba už len plášť ako u rockového superhrdinu.
Znieš tak nadšene zo všetkého – je to naozaj nákazlivé.
Ďakujem! Mám pocit, že keď počúvaš našu hudbu a potom sa so mnou rozprávaš, dáva to zmysel. Astronoid odráža, kto som. Je to tá povznášajúca časť mojej osobnosti. Som väčšinou pokojný a optimistický.
Včera som bol v L.A., cesta domov mi trvala dvanásť hodín, spal som štyri – ale som v pohode. Jednoducho ideš ďalej.
Keď sa raz obzrieš späť, čo by si chcel, aby Astronoid pridal do jazyka hudby?
Ťažká otázka. Asi by som chcel, aby si ľudia odniesli, že môžu robiť, čo chcú. Nemusia nasledovať šablónu ani zostať v jednom pruhu len preto, že tak začali.
Nerozmýšľam nad tým, že by sme „pridali“ niečo do hudobného slovníka – to nie je cieľ. Astronoid je jednoducho môj výstup, potreba tvoriť umenie. Ak by Astronoid skončil, robil by som niečo iné.
Dôležité pre mňa je, aby to, čo sme vytvorili, pôsobilo úprimne – ako galéria umenia, ktorá je pravdivá voči nám. Aj keby to nikomu nesedelo, aspoň sme zostali autentickí a zachovali si integritu. To je to, čo chcem, aby Astronoid predstavoval: úprimnosť a vernosť sebe samým.
Ak by sme niekedy spravili album len preto, aby sme sa stali veľkými – napríklad „poďme spraviť popový album, aby sme prerazili“ – to by sme neboli my. Cieľ je jednoduchý: urobiť dobrý album, v ktorý veríme. To je všetko.
Je niečo, čo by si chcel odkázať fanúšikom alebo našim čitateľom?
Naozaj si vážim každého, kto si nás vypočul a dal šancu prvým dvom singlom. Na tento album sme nesmierne hrdí. Je to cesta a myslím, že koniec niektorých ľudí prekvapí – možno z toho bude aj pár zdvihnutých obočí. Ale podľa mňa je to fakt skvelé.
Stargod vychádza 7. novembra a máme krásne vinylové edície. Som veľmi nadšený, že si ho všetci budú môcť vypočuť.
Evolving on Purpose: Brett Boland on Why Astronoid Never Sound the Same Twice
Some bands chase a signature sound — Astronoid keep chasing whatever feels right at the moment. They started as “dream thrash,” drifted through shoegaze and prog, flirted with 80s pop, and somehow tied it all together. With Stargod, Brett Boland embraces the band’s shapeshifting nature more openly than ever — a celebration of freedom, imperfection, and emotion over formula.
For those who might be discovering Astronoid for the first time — could you introduce the band and tell us what kind of music you play?
We’re a band from Massachusetts and New Hampshire. We started out with a sound people often described as “blackgaze,” but it’s really an amalgamation of different things that’s evolved over time. Each album pushes our sound further.
It’s hard to describe exactly what we are — somewhere between progressive metal and rock, with elements of shoegaze, black metal, thrash, punk, even ’80s pop influences. We love bands like Mew, and all of that filters in somehow. I guess we’re just a progressive rock band… or maybe we’re our own thing. What do you think?
I think being your own box kind of says it all. And I think dream thrash box kind of works because it interests people – it´s something unknown and they might want to discover what you mean by that. The dreamy part definitely is still present and there is thrash part as well in songs like Love Weapon.
That term definitely captured something about us when we started, especially the mix of dreamy and aggressive sounds. But labeling music is weird — especially with bands like us. What is Coheed and Cambria? What is Mastodon? They don’t really fit anywhere, and that’s fine. I’m happy being one of those bands that doesn’t belong neatly in a box.
Do you feel that not belonging to a specific genre gives you creative freedom, or does it create pressure to keep redefining yourselves?
It definitely gives us freedom. When we finished Air, we didn’t want to fall into that “blackgaze” box. Whatever I’m living through or listening to at a given time naturally ends up in the music.
Back when we made Air, that sound reflected where I was then. But I’m almost ten years older now, my tastes have evolved, and so has the band. With the self-titled record, I wanted to break that mold immediately. Air wasn’t going to define us forever. Every album had to evolve — not just blast beats and atmosphere, but whatever felt appropriate and honest at the time.
By the time we got to Radiant Bloom and then Stargod, the goal was simply to have fun again — to write the record I wanted to write, to experiment with new instrumentation and ideas. That sense of freedom takes the pressure off completely.
You also changed the Astronoid logo after nearly a decade. What made you decide to do that?
We were working on the Stargod artwork with Travis Smith — he also did Radiant Bloom, and he’s worked with Devin Townsend, Megadeth, and a ton of other great artists. He just sent us a new logo idea out of the blue and asked, “What do you think?”
We hadn’t planned on changing it, but it immediately felt right. It has that slightly Metallica-like energy, and I’m a huge Metallica fan. It fits the spacey aesthetic of the record.
In a way, this album feels like a relaunch for us. We took a break, went quiet for a while, and then came back refreshed. The new logo, new record, everything — it all just lined up. It feels like a fresh start, and it feels really good.
Your new album Stargod is about to be released. How would you describe it as a whole?
Out of all our records, Stargod is probably the most focused snapshot of who we are right now — a reflection of the past few years, the highs and lows, just life itself.
It even turned into a loose concept album, though that wasn’t the plan. The way it begins and ends created this kind of natural symmetry. A lot of the process was filled with happy accidents like that — the logo, the album structure, the flow of the songs.
We wanted Stargod to be more focused — not easier to digest necessarily, but more deliberate. Instead of sprawling eight-minute journeys like on Air, each song here has one main idea or message. It’s about clarity of intent. Every song says what it needs to say, and then it’s done. That focus defines the whole album.
When listening to the singles, it feels like the new material has a stronger melodic core and more direct vocals. Was that an intentional shift?
Absolutely. With the songs being more focused, I also wanted the vocals to be more upfront — more modern-sounding. Think of those ’80s records like Genesis or INXS where the vocals are right in your face. That’s what I wanted.
On Stargod, I use less falsetto and more power in my voice. I re-recorded all the vocals three times to get them perfect.
We actually had the record written before our tour with Blink-182. When we talked to Tom [DeLonge] about production, he mentioned that our music can be very dense — things sometimes get lost in the distortion. He shared some recording tips from Jerry Finn, who in my opinion is one of the greatest rock and pop producers ever.
When I came home, I took that advice to heart. I even mixed the record three different times — one version like Nolly [Getgood] might do it, one like Andy Wallace, and one inspired by Ryan Hewitt, who worked with Blink. Then I took the best elements from all three.
So yes, it was very intentional. The vocals are clearer, the mix is sharper, and I’m proud of my performance. It’s my strongest yet.
You’ve been producing and mixing your own work for years. Is that about creative control, or protecting something fragile in your music?
A bit of both. It would be great to work with someone who truly understands us, but we’re a small band and we make it work with what we have. Yes, money is tight. Dan and I have access to a great drum room at Futura in Boston, and we can do most of the recording at home.
I don’t mix other bands, so every time I come back to it, it’s like relearning and discovering new techniques. That makes it exciting.
With Stargod, I wanted it to sound fast and loose — natural, human. No drum triggers, no replacements, just real takes. There is only snare sample at like minus 20dB, which is like non-existent. There are little imperfections here and there, and that’s intentional. Modern production can sound too perfect, almost sterile. I wanted Stargod to feel alive, human, and imperfect in the right ways.
Production is almost final step when it comes to the release of an album, but let´s get to the very beginning. When it comes to writing music, what kind of headspace or environment do you need?
I usually write in my basement studio — guitars, synths, drums all set up around me. I move between instruments as I write, building songs layer by layer. It’s fun and spontaneous, almost like speaking.
I’ll write 20 or 30 songs per record, then narrow it down to around 10. Not everything has to make the final cut, but it’s all part of exploring ideas and I try to finish every idea, whether it´s good or not.
For me, each album has to flow like a journey — not just a collection of songs. And Stargod was the most fun I’ve had writing since Air. The two albums in between were tough; after Air, I wasn’t sure where to go. With the self-titled record, I tried too hard to be cute. With Radiant Bloom, I missed the energy — the blast beats — so I brought them back. It´s way more dreamier, but I was listening t o stuff like that at the moment – stuff like Svalbard and Hum.
By Stargod, I just wanted to embrace everything I love: heaviness, melody, big dreamy soundscapes, even ’80s influences. It’s our heaviest and lightest album at the same time — the extremes pulled further apart, but balanced. We even have this little Slayer-like breakdown in one of the songs. I’m really proud of that.
Aren’t you ever worried that these changes might confuse or alienate older fans who discovered you through Air or Self-Titled?
Honestly, I think we lost some of those fans when Self-Titled came out — and that’s okay. I used to read every comment back then, and some people definitely didn’t get it.
But Astronoid isn’t a product; it’s an extension of me and my bandmates. Every album reflects what’s happening in our lives at that time. If people don’t like it, that’s fine — there’s so much great music out there.
Stargod is the album we wanted to make. It’s fun, a little ridiculous, and it walks a fine line between modern and nostalgic. We didn’t want to make an ’80s tribute, but we wanted that underlying vibe. We used all analog synths, kept it organic, and just had fun.
If someone doesn’t connect with it, that’s totally fine. There’s plenty of great stuff to listen to — like the new Møl record, which I think is going to be fantastic.
When writing new music, what’s more important to you — emotion or texture?
Emotion, one hundred percent. If I don’t feel something when I’m working on a song, it’s over.
There are songs that sound cool or have great parts, but if they don’t evoke any feeling, they’re gone. Sometimes the rest of the band loves something and wants to keep working on it, but if it doesn’t move me, I can’t fake it.
I also like to limit myself — maybe two synth sounds, three guitar tracks max — just to keep things creative and focused. But at the end of the day, it’s all about emotion.
When you listen to Astronoid, I want you to feel something — that elation, that sense of uplift, even when the lyrics touch on darker themes. If someone feels nothing, I’ve failed. If they love it or even hate it, at least they felt something.
You mentioned that “Love Weapon” was written during a period of personal renewal. How does grief or hardship influence your writing? Do you find that music changes you, or that you’re trying to change how those emotions feel?
I don’t write with intent — I just follow where the music leads. Usually the music dictates what the lyrics and emotions will be. Lyrics are always so hard for me, but I think I did a pretty good job on this one.
With “Love Weapon,” it started with a few lines that led me down a path. The songs often unfold like that — you pull on a thread and see where it goes.
When I listen back now, I realize I’m unpacking what I was saying, almost rediscovering it. The lyrics can be interpreted in different ways, and I like that. I intentionally keep them somewhat open so people can find their own meaning.
With each album, I’ve gotten more confident in expressing emotion. On Air, I was cautious. On Self-Titled, I got too cute and vague. Radiant Bloom opened me up more, and with Stargod, the floodgates are wide open. The emotional dump on this record is massive.
I write about my life, my experiences, my thoughts — sometimes all in one song. It’s not about trying to purge grief, but more about letting the music carry me through it. Writing is often more of a distraction than therapy, but it helps me move forward.
With Stargod coming out, are there any plans for touring — maybe even in Europe?
Not right away. We have some announcements coming in upcoming , but for now, we’re focused on the album launch and our first tour here.
We’ve played in Europe before — at Prognosis Festival, for example — and I’d love to come back. We’ve done two tours there so far, and the shows were incredible. Hopefully we’ll get back across the Atlantic soon.
You and Daniel have been creating together for over a decade. How has your partnership evolved, and do you still surprise each other musically?
Oh, absolutely. He’s unbelievable. Over time, he’s kind of let me take the reins a bit more, and he supports me in every way possible. We’re constantly bouncing ideas off each other.
He’s a classically trained guitar and piano player — a really talented musician. So when I told him I was going to start writing with synthesizers, I’m sure he thought, what the hell is going on? I’ve never really played synths before.
He let me borrow his Take 5 synthesizer, and I started experimenting. He ended up recording all the synth parts on the record — I wrote most of them, and he added his own flair. Honestly, it was for the best. It would take me ten tries to nail a part he could play perfectly in one take. I have no shame about that. I just asked him to handle all the synths so I didn’t have to keep struggling through them.
Our partnership in mixing has been great too. I wanted this record to have a very vocal-forward mix, and he wasn’t so sure. He’s a quiet guy, and at one point, while we were mixing, he said, “I think the vocals are too loud.” I told him, “No, we’re doing it.” But we met in the middle on a lot of things. Sometimes he’d insist the bass should be louder, and in the end, he was right — the record sounds better for it.
Everyone in the band gives feedback. I write constantly and dump ideas into our group chat for everyone to react to — “What do you think of this?” “Does this work?” It’s very open. This time, Casey brought in this wild Mastodon-style riff, and I suggested we slow it down a little. That became “Explosive” on the album — more of a mid-tempo song, and it works great.
When you’re excited, you make your best art. And we were genuinely excited while making this record. That energy carried through everything — like deciding to throw a crazy synth solo at the end of a song just because it felt right.
Our relationship has only gotten stronger through the years. I feel like we nailed what we set out to do on this album. Now Daniel’s even playing the synths live — three keyboards at once sometimes — and it’s awesome. We want everything to be live, no synths on backing tracks. The synths are such a big part of Stargod, and it would feel lame to fake them. Plus, it’s fun to watch someone hammering two synths in real time — maybe even wearing a cape!
You sound so enthusiastic about everything — it’s really contagious.
Thank you! I feel like if you listen to our music and then talk to me, it makes sense. Astronoid reflects who I am. It’s the uplifting part of my personality. I’m generally pretty laid-back and optimistic.
Yesterday I was in L.A., it took me twelve hours to get home, I got four hours of sleep — but I’m fine. You just roll with it.
When you look back someday, what do you want Astronoid to have added to the language of music?
That’s a tough one. I guess I’d want people to take away that you can do whatever you want. You don’t have to follow a mold or stay in one lane just because that’s how you started.
I don’t really think about “adding” something to music’s vocabulary — that’s not my goal. Astronoid is just my outlet, my need to create art. If Astronoid ever ended, I’d still make something else.
What matters to me is that what we’ve created feels genuine — a gallery of art that’s true to us. Even if nobody liked it, at least we stayed authentic and kept our integrity. That’s what I want Astronoid to represent: honesty and staying true to ourselves.
If we ever made a record just to get big — like, “let’s write a pop album to blow up” — that wouldn’t be us. The goal is simple: make a good record, one we believe in. That’s it.
Is there anything else you’d like to say to your fans or our readers?
I just really appreciate everyone who’s listened and checked out the first two singles. We’re incredibly proud of this album. It’s a journey, and I think the ending will surprise some people — maybe raise a few eyebrows. But I think it’s really cool.
Stargod comes out November 7, and we’ve got some beautiful vinyl variants coming. I’m very excited for everyone to hear it.
