ENGLISH BELOW
Tentokrát som mala potešenie spovedať jedného z ľudí, bez ktorého by SEPULTURA, ako ju dnes poznáme, nemusela existovať. Jairo Guedes Braga, známy aj ako Jairo ‘Tormentor’ Guedz, je brazílsky gitarista a basgitarista, ktorý v súčasnosti hrá v kapele The Troops of Doom. Jairo mal dosť času na zaujímavý rozhovor pre Hellmagazine a my sme mu položili veľa otázok, nielen o jeho novej kapele. Tak poďme na to!
Ahoj Jairo! Je skvelé mať túto možnosť s tebou hovoriť! Ako sa máš?
Ahoj Domi! Potešenie na mojej strane. Áno, všetko ide celkom dobre. Ďakujem! Dúfam, že aj ty sa máš dobre 🙂
Budem hádať, toto bude zrejme tvoj prvý rozhovor pre časopis zo Slovenska!
Áno, asi máš pravdu, úprimne si to teraz veľmi nepamätám, ale povedal by som, že áno, je to náš prvý krát, kedy odpovedáme na otázky pre slovenský magazín. Naozaj skvelé! Vždy je vzrušujúce spojiť sa s fanúšikmi metalu z rôznych častí sveta. Naozaj sa teším na zdieľanie našej hudby a príbehov so slovenským publikom. Ďakujem za túto príležitosť!
Keďže toto je aj moje ´poprvé´ s tebou, nedá sa mi neopýtať aj na začiatky so Sepulturou. Ty si úplne prvý gitarista kapely, však je to tak?
Áno, som spoluzakladateľ a nahrával som prvé albumy „Bestial Devastation“ a „Morbid Visions“. Nuž, 80. roky boli divoké časy. Boli sme len skupina mladých chalanov posadnutých heavy metalom. Scéna bola surová a vzrušujúca, a museli sme sa snažiť, aby sme sa dostali do povedomia, najmä keďže sme pochádzali z Brazílie, ktorá vtedy nebola preslávená svojou metalovou scénou. Tie časy sme žili v duchu hesla ‘urob si sám’ a proste sme šli do toho po hlave. Nemali sme toho veľa, ale mali sme veľa vášne a odhodlania. Všetci sme sa navzájom tlačili dopredu, aby sme boli extrémnejší a inovatívnejší. Keď sa na to pozriem spätne, je úžasné vidieť, ako ďaleko to Sepultura dotiahla a ako veľmi sme ovplyvnili globálnu metalovú scénu. Bolo to bláznivé dobrodružstvo s množstvom výziev, ale aj s mnohými neuveriteľnými chvíľami. Tieto roky ma určite vyformovali ako hudobníka a človeka a tieto skúsenosti si prinášam do všetkého, čo robím, vrátane The Troops of Doom.
Aj po rokoch sa ale stretávate, dokonca si hral na koncertoch a tak. To je skvelé uznanie, nie?
Samozrejme, je to skvelé! Sme dlhoroční priatelia a zakaždým, keď hrajú tu v Brazílii, najmä v Belo Horizonte, zavolajú mi a pozvú ma zahrať nejaký jam alebo niečo podobné. Zvyčajne hrám pieseň Troops Of Doom. Je to zábava!
Zaujímavé, ale poďme sa konečne začať venovať tvojej novej už zmienenej kapele, The Troops of Doom. Je to nový projekt, ktorý vznikol na začiatku pandémie covid. Prečo práve v tom čase?
Vlastne to bol starší projekt, ktorý sme mali v mysliach už dlhšie, takže vznik The Troops of Doom počas pandémie nebola zas až taká náhoda. Ale samozrejme, keď svet prešiel do lockdownu, bolo to ako surrealistický budíček. Zrazu sa všetko spomalilo a mali sme tú vzácnu príležitosť naozaj sa sústrediť, hlboko sa ponoriť do našej kreativity bez akýchkoľvek rozptýlení každodenného života. Takže sme využili ten okamih, zobrali naše nástroje a uvoľnili sme to monštrum, ktorým dnes je The Troops of Doom. Bolo to ako sa napojiť na túto surovú energiu, na tento prapôvodný pud vytvoriť niečo silné a divoké uprostred chaosu. Bol to skvelý zážitok!
Ako to celé vznikalo? Asi to nebolo úplne ľahké?
Založiť novú kapelu počas globálnej pandémie? Áno, nebola to prechádzka parkom, haha. Najväčšou výzvou v The Troops Of Doom je naša regionálna vzdialenosť, pretože žijeme v rôznych mestách v Brazílii a, ako vieš, Brazília je krajinou kontinentálnych rozmerov. Teraz si k tomu pripočítaj tie zasrané pandemické časy (lol). Bolo to bláznivé! Od toho, že sme sa nemohli stretnúť na jamovanie osobne, až po orientovanie sa celou tou online spoluprácou, bolo to ako znova sa učiť jazdiť na bicykli, ale so zakrytými očami! Okrem toho sme mali všetky tie neistoty visiace nad našimi hlavami, vieš, ako nevedieť, kedy sa budeme môcť postaviť na pódium a vidieť sa so svojimi fanúšikmi tvárou v tvár. Ale my sa radi postavíme akejkoľvek výzve! Takže sme sa do toho pustili, prispôsobili sa a udržali oheň horieť. Napriek všetkým prekážkam to bolo úžasné. Cesta, ktorú by sme za nič na svete nevymenili!
Ako to vlastne vyzeralo v Brazílii v tom čase? Museli ste tiež prejsť lockdownami a podobne?
Áno, mali sme poriadne lockdowny a obmedzenia, rovnako ako zvyšok sveta. Bolo to ako surrealistický film, ktorý sa ale odohrával v skutočnom živote. Ulice boli opustené, podniky zavreté a všetci sme sa skrývali doma. Ale Brazília je Brazília, takže sa veci stali… nuž, povedzme, že zaujímavými! Mali sme svoje vlastné a jedinečné výzvy, takto to nazvem. Od politických kontroverzií až po zdravotnícke boje. Bol to kolotoč emócií, ktorý zanechal stopu na nás všetkých. Takže hudba bola naším útočiskom, to, čo nás udržalo v chode.
Tvoja nová kapela sa volá The Troops of Doom, ako jedna zo skladieb Sepultury. Bola to inšpirácia pre názov?
Názov „The Troops of Doom“ je poctou jednej z klasických skladieb od Sepultury, keď som ešte bol súčasťou kapely. Táto pieseň je ako metalová hymna, však? Takže, keď prišiel čas nájsť názov pre kapelu, chceli sme niečo, čo nielenže má grády, ale tiež by prinieslo spojenie s našimi koreňmi, ako stroj času priamo do zlatej éry. Len sme pridali to „the“, aby sme dali názvu exkluzívnejší nádych. Je to skvelé a dokonale to sedí, pretože je to ako nosiť so sebou kúsok metalovej histórie, kamkoľvek ideme.
Ja som nový album už počula, ale naši čitatelia ešte nemuseli, tak skús opísať čo očakávať po hudobnej stránke.
Sme kapela, ktorá zachraňuje slávne zlaté časy metalu vo všetkých ohľadoch – hudobne, produkčne a samozrejme aj esteticky. Skúmame unikátnu fúziu prvkov z 80. a 90. rokov death/thrash metalu, s nádychom black metalu, ale prostredníctvom nášho vlastného prístupu, s našou vlastnou DNA, pričom rešpektujeme klasickú estetiku tohto žánru a vytvárame viac vnútorný zvukový zážitok.
To je veľmi pekné vysvetlenie, ale povedz nám viac o albume ‘A Mass to the Grotesque’!
Konceptuálne je to oslava najtemnejšej stránky ľudskej existencie, vo forme ódy na najhlbšie a najdesivejšie strachy a obsesie. Našou myšlienkou bolo urobiť album viac ‘filmovým’. Hoci nie je presne konceptuálny alebo chronologický, každá skladba rozpráva príbeh, ktorý sa nejako spája s inými, evokujúc pritom obrazy hrôzy a beznádeje, ako v nočnej more. Je to náš druhý plnohodnotný album dostupný na CD, vinyle, kazete a tiež digitálne cez Alma Mater Records, vydavateľstvo, ktoré vlastní Fernando Ribeiro z kapely Moonspell. Je to vysoko odporúčané pre fanúšikov old school death/thrash metalu. Ak hľadáš niečo nové alebo originálne, toto nie je pre teba. Chceme spraviť metal opäť ´zlým´!
Tá ´masa´ v názve evokuje ľudstvo?
Áno aj, ale nemusí to nevyhnutne znamenať ľudí v tomto kontexte, ide skôr o ten pocit zhromaždenia. A groteska, nuž, tam sa to naozaj zaujímavo rozbieha! Je to ako prekrútené, skreslené zrkadlo reality. Temné a desivé podsvetie, kde sa hranice medzi krásou a hrôzou stierajú. Takže, keď to všetko spojíš dohromady, „A Mass to the Grotesque“ je ako nesväté prijímanie.
Vo svete hudby sa pohybuješ roky! Ako sa, a teraz myslím najmä, death metalový svet za ten čas zmeniť alebo povedzme aj vyvinul?
Veľmi sa to zmenilo, a nielen death metal, ale aj metalová hudba a priemysel vo všeobecnosti, samozrejme. Všetko je viac plastové a komerčné. Je to na prd! Zdá sa, že sa naozaj stávame starými a fanúšikovia, takmer väčšina z nich, sa nejako obnovuje. Neznamená to, že nový fanúšik nemôže byť nadšený zo starého death metal štýlu, samozrejme. Ale, bohužiaľ, dnes je to zriedkavé. Ľudia sú čoraz menej prepojení s reálnou hudbou. To je smutné! Chýba mi ten vnútorný pocit, plný hnevu a pravdy, aj od kapiel. Myslím, že to má všetku technickú mágiu a produkčné hodnoty, ktoré by si mohla žiadať, ale kde je duša, drsnosť, surová intenzita, ktorá robila death metal tým, čím je? V období slávy v 80. a 90. rokoch bol death metal tou prvotnou silou, s ktorou bolo treba počítať. Bol to zvukový útok na zmysly, ktorý ťa zanechal zbitú a pohmoždenú, ale chcela si viac. Takže áno, volaj ma, že som staromódny, ale daj mi krvou nasiaknuté ulice 80. a 90. rokov. To ma baví viac ako uhladený a priemerný moderný death metal.
Na druhej strane, ako vidíš budúcnosť death metalu?
Úprimne, nie som veľmi optimistický a nevidím žiadne veľké veci na obzore. Zdá sa mi, že sa topíme v mori priemernosti, s kapelami, ktoré produkujú rovnaké riffy plné komerčných nápadov, ako otroci marketingovej diktatúry. Samozrejme, sú tu niektoré jasné hviezdy, sem-tam, ale je ich málo, stratené v obrovskej pustatine bezduchých kapiel. Ako keby tento žáner stratil svoj smer, zabudol, čo ho v prvom rade robilo skvelým.
Aký odkaz chcete svojou hudbou poslať do sveta?
Snažíme sa prinavrátiť intenzitu, rebéliu a autentickosť, ktoré cítime, že sa stratili v dnešnej metalovej hudbe. Naša správa je o tom zostať verný sám sebe, nerobiť kompromisy v umení kvôli komerčnému úspechu a prijať temnejšie, intenzívnejšie aspekty života a hudby. Chceme inšpirovať ľudí, aby sa opäť prepojili s koreňmi metalu!
S hudobníkmi z Brazílie tiež nerobím rozhovory na dennom poriadku a preto využijem túto príležitosť. V čom vidíš najväčší rozdiel v metale medzi Európou a Južnou Amerikou?
Myslím, že je to ako porovnávať jablká a pomaranče, vieš čo mám na mysli. Každé má svoju vlastnú chuť, svoj jedinečný nádych, ktorý ho odlišuje od toho druhého. V Európe máte bohaté piliere metalovej histórie, s kapelami ako Iron Maiden, Black Sabbath a Judas Priest, ktoré položili základy pre to, čím metal ako ho poznáme vlastne je. Na scéne je cítiť tradíciu, úctu k staršej škole, ktorá preniká do celého prostredia, s kapelami, ktoré čerpajú inšpiráciu z legiend, ktoré prišli pred nimi, zatiaľ čo do toho vnášajú svoj vlastný pohľad. V Južnej Amerike je to úplne iná hra, možno zvyšky z omnoho multikultúrnejšej reality, spojené s chudobnejšími krajinami a oveľa väčšími ťažkosťami, vieš, myslím tretí svet. Juhoamerická metalová scéna má surovú, prapôvodnú energiu, pocit naliehavosti a intenzity, ktorý nikde inde nenájdeš. Riskujem to povedať, že Južná Amerika je liahňou niektorých z najútočnejších a najnekompromisnejších metalových kapiel na planéte.
A čo Brazília? Je to obrovská krajina, v podstate všetko je iné ako to ja poznám tu na starom kontinente. Je ťažké byť metalový hudobník v Brazílii?
Je to naozaj ťažké! Bohužiaľ, Brazília nemá tak silný metalový trh ako máte v Európe alebo dokonca v Spojených štátoch. Nehovoriac o finančných ťažkostiach a teda aj prístupe k dobrým nástrojom a vybaveniu, ktoré sú potrebné na to, aby sme sa mohli rovnať kapelám z bohatších krajín s väčšími možnosťami, to ale samozrejme hovoríme skôr o technických aspektoch. Ďalší bod, ktorý všetko veľmi komplikuje tu v Brazílii, sú jej kontinentálne rozmery, takže je vždy veľmi drahé organizovať turné, pretože sme výhradne závislí na letoch, a lety sú tu neuveriteľne drahé. Taktiež je mena devalvovaná v porovnaní s dolárom, približne päťkrát menej, a to robí medzinárodné koncerty ešte náročnejšími. A to je len špička ľadovca v porovnaní s tisíckami iných výziev, ktorým musíme čeliť tu v Brazílii.
Je to tak, nie vždy ľahké, ale stojí to za to. Ide o umenie. Počula som aj to, že umenie aj učíš.
Áno, zameriavam sa na vytváranie miniatúrnych scén, najmä z druhej svetovej vojny. Je to ako skočiť priamo do histórie, ale v menšom meradle. Milujem históriu! Každé miniatúrne bojisko rozpráva príbeh, je to ako printscreen z okamihu zamrznutého v čase, nech už ide o chaos zákopov v prvej svetovej vojne alebo drsný mestský boj druhej svetovej vojny. Oživovanie týchto scén je celkom iná výzva. Je to práca z lásky, ktorá vzdáva hold obetiam a bojom tých, ktorí prišli pred nami. Nie je to len o vytváraní krásnych kúskov, ale aj o uctení si minulosti a udržiavaní týchto príbehov nažive pre budúce generácie, aby sa na ne nezabudlo.
Blížime sa pomaly ku koncu. Chcel by si niečo na záver odkázať našim čitateľom a tvojim fanúšikom u nás?
Chcem len povedať jedno obrovské ďakujem za vašu podporu! Veľmi veľa to pre nás znamená! Dvíhajte paroháčov a šírte metalové evanjelium široko-ďaleko. Dúfam, že sa nám čoskoro podarí urobiť nejaké koncerty na Slovensku. Držíme si palce! Pozdravujem z Brazílie, priatelia!
Jairo, ja ti ďakujem za tvoj čas a prajem všetko dobré a veľa úspechov s novou nahrávkou! Muito obrigada!
Super! Vďaka za podporu a záujem o The Troops of Doom. Verím, že sa čoskoro vidíme na Slovensku! Opatruj sa!
This time I had the pleasure to talk to one of the people SEPULTURA as we know it might not exist without. Jairo Guedes Braga, known as Jairo ‘Tormentor’ Guedz, is a Brazilian guitarist and bassist, currently playing guitar for The Troops of Doom. Jairo had enough time for an interesting chat for Hellmagazine and we asked him a lot of questions, not only about his new band. Let’s get started!
Hey Jairo! It’s a great pleasure to be able to talk to you! How are you?
Jairo – Hey Domi! It’s my pleasure. Yeah, everything is going pretty well. Thanks! Hope with you too 🙂
Can I guess? Is it your first interview for a Slovak magazine?
Jairo – Yeah, you’re probably right, honestly I can’t remember so well right now, but I would say yes, it’s our first time answering an interview for Slovakian Magazine. Really cool! It’s always exciting to connect with metal fans from different parts of the world. I’m really looking forward to sharing our music and stories with the Slovakian audience. Thanks for having me!
Since this is my first time interviewing you, I have to ask how you remember the 80s/90s with Sepultura? You´re the original guitar player, am I right?
Jairo – Yeah, I’m co-author and recorded the first records “Bestial Devastation” and “Morbid Visions”. Well, The 80s were wild times, man. We were just a bunch of young guys obsessed with heavy music. The scene was raw and exciting, and we had to hustle to get noticed, especially coming from Brazil, which wasn’t exactly known for its metal scene back then. Those days were all about “do it yourself” spirit and just going for it. We didn’t have much, but we had a lot of passion and drive. Everyone was pushing each other to be more extreme and innovative. Looking back, it’s amazing to see how far Sepultura went and how much we influenced the global metal scene. It was a crazy ride with lots of challenges, but also so many incredible moments. Those years definitely shaped me as a musician and a person, and I carry those experiences with me in everything I do, including with The Troops Of Doom.
Then you have met multiple times, you performed on their live albums as well. That´s a great recognition, isn’t it?
Jairo – Sure, it’s great! We’re long time friends and always when they’re playing here in Brazil, specially in Belo Horizonte, they call me and invite me for a jam or something like that. Usually the song Troops Of Doom. It’s lots of fun!
Alright, let’s get started talking about the new band of yours, The Troops of Doom. It’s a new project, formed in the beginning of the covid pandemic. Why that time?
Jairo – Actually this is an older rough project we had in mind, so the birth of The Troops of Doom during the pandemic wasn’t just some coincidence. But of course, when the world went into lockdown, it was like this surreal wake-up call, you know? Suddenly, everything slowed down, and we had this rare opportunity to really focus, to delve deep into our creativity without all the distractions of everyday life. So, we seized that moment, grabbed our instruments, and unleashed the beast that is The Troops of Doom. It was like tapping into this raw energy, this primal urge to create something potent and fierce in the midst of chaos. It was a great experience!
How did it go? It couldn´t be easy!
Jairo – Starting a new band during a global pandemic? Yeah, it wasn’t a walk in the park (lol). The biggest challenge in The Troops Of Doom is our regional distance, since we live in different cities in Brazil and as you probably know, Brazil is a continental proportion country. Now sum this to the fucking pandemic times (lol). It was crazy! From not being able to jam together in person to navigating the whole online collaboration thing, it was like learning to ride a bike all over again, but with a blindfold on! Plus, there were all those uncertainties hanging over our heads, you know, like not knowing when we could hit the stage and connect with our fans face-to-face. But we thrive on challenges! So, we dug deep, adapted, and kept the fire burning. Despite all the hurdles, it was amazing, a journey we wouldn’t trade for anything in the world!
What did it actually look like in Brazil that time? Did you also have to go through lockdowns and so on?
Jairo – Yeah, we had our fair share of lockdowns and restrictions, just like the rest of the world. It was like a surreal movie playing out in real life, you know. Streets deserted, businesses shuttered, and everyone holed up at home. But Brazil being Brazil, things got… Well, let’s just say interesting! We had our own unique set of challenges, from political controversies to healthcare struggles. It was a rollercoaster of emotions, one that left its mark on all of us. So, music was our sanctuary, what kept us going…
The band is called The Troops of Doom. It’s one of the old Sepultura songs. Was this the inspiration?
Jairo – The name „The Troops of Doom“ pays homage to one of the classic tracks by Sepultura, when I was still part of the band. This song is like Metal anthem, right? So, when it came time to find a name for the band, we wanted something that not only packed a punch but also that could bring that connection with our roots, like a time machine straight to the golden past. We just added “The” to give it a more exclusive touch. It’s great and fits perfectly because it’s like carrying a piece of metal history with us wherever we go.
I have heard your new album but our readers did not have to so music-wise, what to expect?
Jairo – We’re a band rescuing the glorious golden ages of metal, in all the senses, musically, production-wise and obviously aesthetically, where we explore a unique fusion of elements from 80s and 90s Death/Thrash Metal, with a hint of Black Metal, but through our own approach, with our own DNA, while respecting the genre’s classical aesthetics, creating a more visceral auditory experience.
What a nice explanation but tell us some details about the new album called A Mass to the Grotesque.
Jairo – Conceptually it’s a celebration of the darkest side of human existence, in the form of an ode to the deepest and most macabre fears and obsessions. Our idea was to make it a more „cinematic“ album. Although not exactly a conceptual or chronological album, each track tells a story that connects with another in some way, evoking images of horror and despair, like in a nightmare. It’s our second full album and it’s out now, available in CD, Vinyl, Cassette and Digital via Alma Mater Records, a label owned by Fernando Ribeiro from the band Moonspell. It’s highly recommended for fans of old school Death/Thrash Metal. If you’re looking for something new or original, this is not for you. We want to make Metal evil again!
Does a mass in the title mean people?
Jairo – Kind of, but not necessarily refer to people in this context, it’s all about that sense of gathering, a congregation. And „Grotesque,“ well, that’s where things get really interesting! It’s like this twisted, distorted reflection of reality, this dark and macabre underworld where the boundaries between beauty and horror blur into oblivion. So, when you put it all together, „A Mass to the Grotesque“ is like this unholy communion.
You have been in music for years. How has the death metal genre changed?
Jairo – It changed a lot, and not only Death Metal, but Metal music and the industry in general, of course. Everything is more plastic and commercial. It sucks! Seems like we’re getting really old and the fans, almost the biggest part of them are being renewed somehow. It doesn’t mean a new fan can’t be excited with some old Death Metal style, of course. But unfortunately it’s rare to see today. People are each day less connected with real music. That’s sad! I miss that visceral feeling, full of anger and truth, also from the bands. I think it’s got all the technical wizardry and flashy production values you could ask for, but where’s the soul, the grit, the raw intensity that made death metal what it is? Back in the glory days of the ’80s and ’90s, death metal was a primal force to be reckoned with, a sonic assault on the senses that left you battered and bruised but craving more. So yeah, call me old-fashioned, but give me the blood-soaked streets of 80/90s over the polished mediocrity of modern death metal any day of the week.
On the other hand, what is the future of death metal?
Jairo – Honestly I’m not very optimistic and I don’t see great things coming. These days, it feels like we’re drowning in a sea of mediocrity, with bands churning out cookie-cutter riffs and commercial ideas, slaves by the market dictatorship. Sure, there are a few shining stars here and there, but they’re few, lost in a vast wasteland of soulless and uninspired bands. It’s like the genre has lost its way, forgotten what made it great in the first place.
What is the message/legacy you want to spread with your music?
Jairo – We aim to bring back the intensity, rebellion, and authenticity that we feel has been lost in much of today’s metal scene. Our message is about staying true to yourself, not compromising your art for commercial success, and embracing the darker, more intense aspects of life and music. We want to inspire people to reconnect with the roots of metal!
I don’t have a chance to interview musicians from Brazil on a daily basis so I am gonna use this chance. What is, in your point of view, the biggest difference between metal music in Europe and South America?
Jairo – I think it’s like comparing apples and oranges, you know. Each has its own flavor, its own unique twist that sets it apart from the other. In Europe, you have these rich pillars of metal history, with bands like Iron Maiden, Black Sabbath, and Judas Priest laying the groundwork for what would become the metal juggernaut we know today. There’s this sense of tradition, of reverence for the old school, that permeates the scene, with bands drawing inspiration from the legends that came before them while putting their own spin on things. In South America, it’s a whole different ball game, maybe remnants from a way more multicultural reality, allied to more poor countries, way more difficulties, you know, the third world. There’s this raw, primal energy to South American metal, a sense of urgency and intensity that you won’t find anywhere else. I risk to say that South America is a breeding ground for some of the most ferocious and uncompromising metal bands on the planet.
What about the metal scene in Brazil? It’s a gigantic country but different to what I know from Europe. Is it difficult to be a musician there?
Jairo – It’s fucking difficult! Unfortunately, Brazil does not have a strong metal market like it does in Europe or even the United States. Not to mention the financial difficulties and therefore the access to good instruments and equipment necessary to be on par with bands from richer countries, with greater opportunities, and this is thinking more technically, of course. Another point that makes everything very difficult here in Brazil is its continental proportions, so it is always very expensive to do tours here, since we depend exclusively on flights for this, and flights here are incredibly expensive. Also, the currency is devalued compared to the dollar, approximately five times less, and this makes international tours even more challenging. And this is just the tip of the iceberg, compared to thousands of other challenges we have to face here in Brazil.
Absolutely. I have heard that you teach art? Is it true?
Jairo – Yeah, I focus on crafting miniature scenes, especially from the Second World War. It’s like diving headfirst into history, but on a smaller scale, you know. And I love history! Each miniature battlefield tells a story, a snapshot of a moment frozen in time, whether it’s the chaos of the trenches in World War I or the gritty urban combat of World War II. Bringing those scenes to life is a whole other level of challenge. It’s a labor of love that pays homage to the sacrifices and struggles of those who came before us. It’s not just about creating beautiful pieces, it’s about honoring the past and keeping those stories alive for generations to come.
Nice! Is there anything you would like to tell our readers/your fans in Slovakia?
Jairo – I just wanna say a massive thanks for your support! It means the world to us! Keep raising the horns and spreading the metal gospel far and wide. I hope we can do some shows in Slovakia in a not so distant future. We’re crossing fingers for that! Cheers from Brazil, my friends!
Jairo, thanks for your time and this interview. I wish you all the best with your new album! MUITO OBRIGADA!
Jairo – Great! Thank you so much for your support and interest in The Troops of Doom. Hope to see you in Slovakia soon! Take care my friend!
Photos: Cissa Flores
