ENGLISH BELOW
Bolo to dlhých sedem rokov čakania, no jeden z najikonickejších ženských hlasov rockovej a metalovej scény je konečne späť! Svoj doteraz najosobnejší album Frisson Noir tvorila v absolútnom pokoji, bez tlaku vydavateľstva a s jasnou víziou: tvorbu odmieta generovať cez AI, chce ju skutočne žiť a cítiť. V exkluzívnom a mimoriadne otvorenom rozhovore nám prezradila, prečo na obale prvýkrát chýba jej slávne meno, ako prežívala nahrávanie s orchestrom v Budapešti, a prečo z jedného zo singlov vzniklo nekompromisné, vyše 10-minútové hudobné monštrum. A ako vlastne vznikla šokujúca spolupráca s Danim Filthom z black metalových Cradle of Filth? Pohodlne sa usaďte, charizmatická speváčka TARJA TURUNEN vás pozýva do svojho bezpečného miesta – do svojej vlastnej, umeleckej temnoty.
Veľmi rada ťa znova vidím. Ako sa máš? A čo rodina? A tvoje zvieratá?
Mám sa fajn. Áno, všetko je v poriadku. Som naozaj, naozaj šťastná. Vlastne som hrozne rada, že som konečne doma a mám trochu času postarať sa o seba, o rodinu a dokonca aj o zvieratá. Fakt, je to super pocit. A samozrejme, rozprávať sa s ľuďmi o mojom najnovšom výtvore a počuť spätnú väzbu je skvelé. Vieš, rada sledujem ako to ľudia vnímajú.
Samozrejme, budem mať veľa otázok, hlavne o najnovšom albume. Takže by som chcela začať samotným názvom, Frisson Noir, a vizuálom. Keď sme sa rozprávali naposledy, bolo to vo februári minulého roka, a vtedy som sa ťa proste musela spýtať na nový album, pretože od vydania In the Rawubehlo už šesť rokov. V podstate si mi odpovedala, že vôbec netušíš, aká bude téma, atmosféra, názov a tak ďalej. Čo sa teda stalo a kedy sa to zlomilo?
Vieš, ja samozrejme píšem veľa materiálu zakaždým, keď som doma medzi turné a inými projektmi. Mám rada tento spôsob práce – bez akéhokoľvek tlaku na pleciach, pokiaľ ide o skladanie hudby. Nechcem sa dostať do stavu, že „ah, teraz musím dokončiť sedem pesničiek“. Takýto dodatočný stres mi nerobí dobre na psychiku. Stres, samozrejme, prichádza, ale až keď je hudba hotová. U mňa je to stále rovnaké. Sadnem si, že idem písať texty, a vtedy ma to zasiahne. Ale to je v poriadku, je to viac sústredená a úplne iná práca než samotné skladanie, ktoré si vyžaduje viac voľnosti. Pri písaní textov sa človek viac zameriava na tému a snaží sa z nej dostať maximum. Keď však ide o hudbu, tam ťa vedú skôr čisté emócie, celé je to iné. Nesadám si k tomu s tým, že „teraz idem písať pesničky“; dám si načas a improvizujem. Hrám na klavíri, čo je po speve môj hlavný nástroj. Cítim sa s ním veľmi prepojená, inšpiruje ma to a vďaka tomu je to jednoduchšie. Ale pointa je v tom, že to bolo minulý rok, keď som sa do toho naozaj pustila. Samozrejme, rozprávala som sa aj s vydavateľstvom a tak, ale nikdy na mňa netlačili. Nikdy, až kým som ja sama nepovedala: „Dobre, chcem začať pracovať na novom albume.“ Hoci od toho posledného ubehlo už sedem rokov, bola som veľmi produktívna. Takže mi povedali: „Daj si načas.“ Tak som si len začala prechádzať svoje archívy. Čo tam vlastne mám? Je tam niečo dobré? Človek nikdy nevie, keďže prešlo toľko času. Takže to bolo zaujímavé aj pre mňa. Niektoré veci boli, samozrejme, blbosti a tie navždy zostanú v zložke kôš. Ale nič nemažem. A vlastne je to dobre, pretože aj tento album mi ukázal, že som vzala svoje staré kompozície a v niektorých skladbách som ich skopírovala a vložila sem. Dokonca aj na poslednej pesničke z albumu Against the Odds som pracovala už v čase albumu Colours in the Dark, ale nikdy som ju nedokončila. Nič mi nehovorila, až doteraz. Aj Chad Smith nahral svoje bicie už počas nahrávania albumu The Shadow Self a táto pesnička bola súčasťou toho nahrávania, ale vtedy ma neoslovila, tak som ju vynechala. A až teraz som mala pocit: „Okej, teraz ma to inšpiruje, vymyslím pre to peknú melódiu, text a príbeh.“ Takže bolo to minulý rok, keď som naozaj začala s tým procesom prechádzania pesničiek a hudby. A ten „frisson“ bolo to, čo ma s mojimi skladbami prepojilo. Očividne to vo mne bolo odjakživa, od mojich začiatkov – to, ako vystupujem, aký som človek, ako reagujem. Som ako vlna v oceáne, vyletím veľmi vysoko, potom spadnem dole a zase idem hore. Som výbušná interpretka, emotívny človek a to je môj „frisson“ (zimomriavky). A keď ma to prepojí s mojím umením, prichádzajú tie momenty, keď mám husiu kožu – a to ako umelkyňa potrebujem cítiť. To je pre mňa všetko. Myslím tým, že emócia v hudbe je pre mňa všetkým, to je moje umenie. Začína to tou počiatočnou emóciou – nech už je v tej chvíli akákoľvek, ale musím ju mať. A bolo mi úplne jasné, že ak mám na začiatok francúzske slovo, aby som ním prepojila všetky pesničky, chcela som pokračovať s francúzskym názvom. A slovo „noir“ (čierny) prišlo na rad kvôli tej mojej temnote, ktorú som prijala už pred niekoľkými rokmi. Je tam, mám ju, má ju každý, či už si to priznáš alebo nie, ale má ju každý. Pred mnohými rokmi som zistila – myslím, že som o tom hovorila už pri albume The Shadow Self alebo tak nejako, vtedy som začala tú cestu pochopenia, že temnota je moje bezpečné miesto, z ktorého tvorím. Takže tento názov má všetko spoločné so mnou osobne, je to veľmi osobný názov, ale zároveň ma spája s mojím umením a s týmto albumom, ktorý vnímam ako svoj doteraz najosobnejší. Je to moje dielo. Prvýkrát v kariére mám pocit, že si za tými pesničkami stojím týmto spôsobom: „Áno, toto sú moje bábätká.“ Takže vnímam v tom veľký rozdiel.
Ty sa rada hráš s emóciami a náladami, to všetci vieme, ale tiež s farbami. Bola si tak trochu „zmrznutá“, vieš, pri My Winter Storm, potom všetko čiernobiele, pestrofarebné, zlaté… Prečo práve teraz tieto tri farby – oranžová, zelená a fialová? Nemýlim sa?
Tá oranžová je skôr ako meď, je to medená. Vieš, ja som totiž prešla „zlatou érou“, potom som prešla na striebornú a teraz, keď som už pracovala na koncepte, zistila som, že sa mi celkovo páčia tieto metalické tóny a farby. Meď bola niečo, čo som ešte nikde nepoužila. Dokonca mám doma jedny medené legíny, ktoré som si kúpila už dávno v Buenos Aires. Úplne ich zbožňujem a hovorila som si: „Kedy ich vôbec využijem? Nikdy ich nevyužijem, veď sa do nich už ani nezmestím, kým príde správny čas.“ No ale tie legíny tam stále sú a vlastne sa mi ich už aj podarilo prevetrať.
Pointa je v tom, že tá meď v sebe nemusí mať nejaký hlbší význam alebo posolstvo, jednoducho len milujem metalické tóny. Nerada sa opakujem a hrám sa s farbami a odtieňmi, a áno, sama to vidíš. Fialová, tá sýta fialová, bola vždy mojou farbou. Veľmi dobre sa hodí k mojim zeleným očiam, používam ju odjakživa. Keď mám na sebe fialovú, cítim sa veľmi bezpečne. Je to dynamická a taká nejaká pulzujúca farba. A tá tyrkysová, tá pochádza z oceánu. Tyrkysová pre mňa znamená oceán a ten bol pre tento album takisto obrovskou inšpiráciou. Znova hovorím, že to vo mne bolo odjakživa – možno pri My Winter Storm to ešte nebolo také očividné, ale tam tá cesta začala. Pri tom albume som odletela na Antiguu, karibský ostrov, aby som tam písala hudbu, a ten ostrov som si zamilovala, dokonca som tam pár rokov žila. Takže oceán mi v tom období začal dodávať pokoj. Keď vtedy vychádzal album My Winter Storm, celý svet okolo mňa bol v totálnom chaose a ja som bola zlomená. Takže tieto farby sú teraz veľmi… áno, je to zvláštna kombinácia, ale funguje to. Spolupracujem s umelkyňou Katariinou Souri, ktorá mi vďaka svojim maľbám splnila sen. Som jej fanúšičkou už veľa rokov a na začiatku som ju poprosila, či by nenamaľovala môj portrét. Videla som, že maľovala portréty mnohých slávnych ľudí z Fínska aj zo zahraničia, a hovorila som si, že raz by som chcela, aby namaľovala aj mňa. A tam to celé začalo. Potom sa to vyvinulo do vizuálu albumu a ja som v ňom chcela použiť viac jej malieb. Sú tam zvieratá, ktoré sú pre mňa nejakým spôsobom dôležité, máme akésu duchovné prepojenie. A vieš, v rámci promo kampane k albumu bolo veľmi jasne povedané, ako sa staviam k technológiám, ktoré máme dnes k dispozícii – k AI a všetkému okolo toho. Nie som proti ničomu z toho. Myslím si, že sú skvelé, je to výborný nástroj a veľmi pomáha v každodennom živote. Ale keď tvoríš umenie, stále mám pocit, že chcem veci tvoriť, nie generovať. A to je na tomto albume podstatné – že naozaj vznikol v spolupráci so super talentovanými ľuďmi, ktorí mi pomáhali. Takto to vnímam. Je to ako s akýmkoľvek umeleckým dielom, napríklad s obrazom – nie je to tak, že luskneš prstom a zrazu to existuje. Áno, v tom je ten hlbší zmysel.
Keď ide o tvoje rockové a metalové albumy, toto je prvýkrát, čo na obale nemáš svoje logo ani svoje meno. Má aj toto nejaký špeciálny význam?
Ani veľmi nie. Aby som bola úprimná, neriešim to – a v tom to celé je. Ak to niekto bude chcieť nájsť, niekde to tam je ukryté. Tá maľba a Katarinina práca na albume sú jednoducho také krásne. Samozrejme, pre potreby albumu sme tam urobili nejaké úpravy spolu s Dirkom Rudolfom, ktorý k tomu prispel svojím vkladom. S Dirkom pracujem hrozne rada, je to naozaj skvelý a talentovaný človek. Poznáme sa už veľa rokov, vlastne od úplného začiatku, takže sa mi hrozne páči, že mnohí ľudia, ktorí pri mne stáli a zažili moje začiatky, sú tu pre mňa doteraz.
Ktorá zo skladieb na albume ti najviac naháňa tie zimomriavky, ten „frisson“?
Pre mňa ako autorku je to veľmi ťažké povedať. No, ak ho naozaj dostávam, tak ma ten záchvev chytil skôr veľakrát počas samotného procesu tvorby. Neviem, teraz je to už skôr taká tá príjemná spokojnosť, ktorá ma zasiahla, keď bolo všetko hotové. Ale skladba At Sea je pre mňa stále ako na horskej dráhe emócií, zakaždým ma zasiahne. Je to totiž veľká pieseň a priviesť ju na svet dalo zabrať, takže asi táto. A samozrejme s pomocou orchestra – s ním tie zimomriavky človek predsa len ucíti o niečo ľahšie. Jim Dooley urobil pre túto pesničku (a pre všetky ostatné) neskutočné orchestrácie, ale v tejto ťa to proste úplne vtiahne.
Názov a niektoré piesne na albume sú svojím spôsobom celkom temné, ale vnímaš ho ty sama ako temný album?
Nie, vôbec nie, je to album plný nádeje. V niektorých pesničkách síce ukazujem prstom a nie sú v nich práve najšťastnejšie príbehy, ale nevnímam to ako niečo negatívne. Skôr si myslím, že je to veľmi povzbudzujúci album, ktorý človeku dodáva silu. Neustále dookola hovorím o snoch – o tom, aké dôležité je snívať a bojovať za svoje sny – a o tom v podstate píšem aj teraz. Pre mňa je to akési znovupotvrdenie a pochopenie toho, ako som žila a ako žijem svoj život. O tom píšem, a ak moji poslucháči dokážu vďaka mojej tvorbe pocítiť niečo ako ‘super silu’ alebo nejakú pomoc – neviem presne, ako to nazvať, ale proste povzbudenie, tak je to skvelé. Pretože toto je to jediné, čo máme. Máme len túto jednu šancu. A ten album je presne o tom, o sebadôvere a o tom, že skočíš do neznáma bez toho, aby si vedela, čo ťa čaká, ale máš to v sebe. Máš v sebe tú silu, máš v sebe odvahu… takže je to pozitívny album.
Byť prítomná pri nahrávaní rockových nástrojov, na to si už asi zvyknutá. Ale aké to bolo sedieť osobne priamo tam, kde sa tvoje výtvory – alebo tvoje bábätká, ako ich rada voláš – nahrával celý orchester a zbor?
Veľmi emotívne, bola to neskutočne emotívna situácia. Naozaj som to celé hlboko prežívala, pretože som videla, akí sú to profesionáli. Je to fakt neuveriteľný orchester a zbor. Keď som uprostred nahrávania kontrolovala noty – myslím, že to bolo pri… panebože, pri ktorej pesničke? To je jedno, teraz na tom nezáleží, ale išlo o zbor. Chudiatka sopranistky museli spievať vysoké A a vysoké B, proste stále dokola, museli to opakovať. V štúdiu som si hovorila: „Och, tak hrozne ma to mrzí, tak hrozne ma to mrzí!“ Ale odviedli neskutočnú prácu, zbor aj orchester, fakt klobúk dole. A sú neskutočne prepojení so svetom. Počas nahrávania sme mali nepretržité online spojenie s Los Angeles, kde ľudia na celý proces dohliadali a kontrolovali ho. Bolo to absolútne profesionálne, takže naozaj dúfam, že s týmito ľuďmi budem môcť spolupracovať aj naďalej. Hovorila som to už veľakrát, ale bolo to proste „waw“. A áno, emotívne. Všetci nahrávajúci samozrejme vedeli, že som tam, a viacerí z nich za mnou neskôr prišli a hovorili mi, že nie je bežné, aby tam sedel samotný skladateľ alebo umelec a naživo počúval svoje nahrávky. V dnešnej dobe sa totiž v tomto priemysle robí takmer všetko na diaľku – každý má svoje vlastné štúdio a pracujeme na diaľku, dokonca aj oni. Ale bolo to naozaj krásne. Objímali ma, nafotili sme veľa fotiek, pokecali sme si, zatlieskali mi… bolo to fakt nádherné.
At Sea, prvý singel, je to super dlhá a super progresívna skladba. Prvýkrát som si všimla minutáž a hovorila si: Chce byť ďalšou Queen s ich Bohemian Rhapsody, keď prichádza s takýmto dlhým singlom?
Áno, keď som tú pesničku písala a blížila som sa už k piatej minúte, tak som si hovorila: „Čo mám teraz robiť? Mám sa vrátiť na začiatok a začať sa opakovať?“ Ale potom som si povedala, že nie, nie, toto je proste jedna z tých skladieb, o ktorých som hovorila na začiatku rozhovoru – našla som v archíve starú inštrumentálnu vec, ktorú som napísala ešte počas nahrávania albumu What Lies Beneath. Pracovný názov tej veci bol Chaos. A ono je to naozaj veľmi chaotické, keď sa niekde okolo piatej minúty spustí tá obrovská orchestrálna, inštrumentálna časť. Je to presne tá skladba Chaos zo starých čias. Skrátka to tak vypálilo, jednoducho som do toho išla a neriešila som to. Nesledujem čas. Viem, že moju hudbu v rádiách až tak často nehrajú, aj preto mi to je jedno. Pre mňa je dôležitejšie zachytiť emócie, ktoré chcem vyjadriť. Je pre mňa dôležitejšie, aby som mala dobrý pocit zo svojho umenia, než čokoľvek iné, čo príde potom. Takže áno, nakoniec sa z toho stalo takéto desať a polminútové monštrum.
I Don’t Care… Vieš čo? Všimla som si, že Dani začal lajkovať tvoje príspevky asi tak pred rokom a hneď som hovorila manželovi: „Oni spolu idú robiť pieseň!“ Úplne ťa za to žeriem. Ja som ich fanúšičkou už roky a toto bolo niečo, čo by som v živote nečakala, že sa stane – veď sú v podstate black metalová kapela. Takže kde a kedy sa tento nápad zrodil a ako vlastne vznikol?
Áno, napísala som I Don’t Care a testovala som text – vieš, robievam to tak vždy, že idem nahrať prvé vokálne linky s čerstvo napísaným textom, aby som zistila, či to funguje alebo nie. A ako som tam tak v štúdiu nahrávala demo vokály, prišiel ten nápad… vlastne skôr než nápad to bol pocit, že na tú pesničku sama nestačím. Mala som pocit, že to potrebuje niečo viac, niekoho iného. A kto by to mohol byť? Bol to Dani, úplne jednoznačne som myslela na neho. Rozprávala som sa o tom aj s manželom, zase ide o tie kontrasty, s ktorými sa tak rada hrám. Urobila som to už v minulosti napríklad s Alissou, ktorej spev je úplne iný ako môj. Vôbec sa toho nebojím, v takomto prostredí sa cítim absolútne bezpečne – hoci si ľudia môžu myslieť opak, ja sa cítim bezpečne. Sama vidíš, že ma nikdy nevedeli zaškatuľkovať do žiadnej kategórie, pretože ja do žiadnej proste nepatrím. Ale už je mi to jedno, prežila som to až do dnešných dní, takže spolupráca s Danim mi prišla ako dokonalá kombinácia. Zasa raz niečo absolútne krásne. Odviedol na tej skladbe neskutočnú prácu. Bolo skvelé sa s ním stretnúť, ale spoznali sme sa až počas celého procesu, vieš, keď som ho oslovila, či do toho ide. A trvalo mu len nejakých päť minút, kým môj návrh zvážil a prijal.
Náš čas už takmer vypršal. Chcela by si na záver pozdraviť našich čitateľov a tvojich fanúšikov u nás doma?
Áno, jasné! Panebože, hrozne vám ďakujem za to, že ste tu pre mňa. Vždy sa k vám nesmierne rada vraciam. Naozaj dúfam, že sa uvidíme na turné k Frisson Noir. Na Slovensko určite zavítame, pridáme tam nejaké koncerty. Momentálne sme len na začiatku celého procesu – turné štartujeme v októbri a potom bude pokračovať pár rokov, tak ako to pri mojich albumoch býva vždy. Takže vás tam naozaj chcem vidieť! A ďakujem za všetko, čo mi dávate – za všetku vašu lásku a podporu, vždy ste stáli pri mne.
Ďakujem ti a už sa neviem dočkať, kedy si novú hudbu vypočujem naživo.
Áno. Ďakujem aj ja.
Darkness, frisson, and a 10-minute monster
It was a long seven-year waiting, but one of the most iconic female voices on the rock and metal scene is finally back! She created her most personal album to date, Frisson Noir, in absolute peace, free from label pressure, and with a clear vision: she refuses to generate art through AI – she wants to truly live it and feel it. In this exclusive and remarkably open interview, she reveals why her famous name is missing from the artwork for the very first time, what it was like to experience the orchestral recording sessions in Budapest, and why one of the singles turned into an uncompromising, 10-and-a-half-minute musical monster. Plus, how did that shocking collaboration with Dani Filth from the black metal band Cradle of Filth come about – a proposal he accepted in just five minutes? Get comfortable; the charismatic singer TARJA TURUNEN invites you into her safe space – her very own artistic darkness.
So nice to see you again. How are you? And your family? And your pets?
I’m good. Yes, all is good. I’m really, really happy. Actually, I’m really happy to be at home finally having some time to take care of myself and my family and even my pets. Like really, it’s a really nice feeling. And to talk with people about my latest creation, obviously, it’s been really, really nice to hear the feedback and get the vibes, you know, how people receive it.
I will have a lot of questions, obviously, mostly about the newest record. So I would like to start with the title itself, Frisson Noir and the artwork. Last time we talked to each other, it was February last year, and I definitely had to, I needed to ask you about the new record because it was six years, you know, after In the Raw was out. And you basically responded that you had no idea about the theme about the, you know, the vibe, then the title, and so on, so on. So what happened and when did it happen?
Obviously, I’ve been writing a lot of material every time I have been at home in between the tours and between other projects, and so on. I like this kind of, I like working without any stress on my shoulders in a way when it comes to songwriting that I don’t want to just, oh, I need to now finish seven songs. And like that kind of additional stress is not not good for me mentally, obviously, it comes after the music is done, it’s always the same thing for me that I sit down to write the lyrics, and there, the stress hits me, but it’s okay, it’s more focused and it’s different kind of work than the songwriting that needs more. In the lyric writing, you are more focusing on the theme and getting everything out of that. But then when it comes to music, it’s more, it’s just very emotion driving you is very, the whole thing is different. And I don’t necessarily sit down writing songs, I take time and I improvise. I play with my piano, which is my main instrument after singing. I feel very connected with it, and it’s inspiring, and so it’s easier. But the thing is that it was last year when I really, well, obviously have been also talking with the label and all that, but they were never pushing me really to, never until I really said that, okay, I want to start working with a new album, even though it’s been like now seven years since the last, but I’ve been very productive. And so they were like, take your time and don’t give us the album kind of even, you know, even that way. So I just started looking through my archives. What is there? And is there anything good? You never, you kind of never know, because so much time passed by. So it’s kind of interesting for me also. And some things obviously were crap, and they’re always going to be in a crap folder. But I don’t delete anything. And it’s actually a good thing, because even this album showed me that I took my old compositions, I copy pasted them on this album, on some songs. Even the last song on the album was something that I was working on already for Colours in the Dark album, but I never finished it, I never felt for it until very now. Even Chad Smith recorded his parts already in the Shadow Self album sessions, and this song was part of that session, but I didn’t feel for it, and I left it out. And until now, I felt like, okay, now I get inspired, ah, it’s nice, I will find out a nice melody for it, and the lyrics and the story. So it was last year when I really started that process of checking out the songs, checking out the music. And that ‘frisson’ was the something that connected me with my songs, and obviously it’s been there always since my beginnings, you know, in me, how I perform, what kind of person I am, how I react. I’m like the wave in the ocean, I go very high, and I’m crashing down, and I’m going, I’m an explosive performer, emotional person, and that’s my ‘frisson’. And when it also connects me with my art, there are these goosebumps moments that I need as an artist to feel, and that is everything to me. I mean, emotion in music is everything to me, it’s my art, it starts from that starting emotion, I have whatever emotion that is then, but I need to have it. And it was very clear to me that, okay, if I have a French word to begin with, you know, to start connecting all the songs, I wanted to continue with the French title, and the ‘noir’ came on board because of that darkness of mine that I have embraced already some years ago. That is there, I have it, everyone has it, whether you acknowledge it or not, but everyone has it. And I found many years ago, I was talking about it already, I think Shadows of Album or something, I started that journey kind of like understanding that the darkness is my safe place where I create from. So this title has everything to do with me personally, it’s a very personal title, but it also connects me with my art, and in this album that I feel the most personal so far, and the most, like, it’s my creation. For the first time ever in my career, I can feel I stand behind the songs like, yes, they are my babies. So it’s a big difference that I feel.
You like to play with emotions and moods, we all know that, but also colours. You were ‘frozen’, kind of, you know, with my winter storm, all black and white, colourful, golden… Why now the three colours – orange, green, purple?
Orange is like a copper, copper, because, you know, I come from golden era, then I went for silver, and now I found for when I was checking out,I like these metallic tones, metallic colours in general, and copper was something that I still haven’t used anywhere, and I even have some copper leggings there that I bought from Buenos Aires a long time ago, and I adore them, and I’m like, when I can use them, I’m never gonna use them, I’m gonna never fit in them anymore when I can use them. So, but those leggings are there, and I, actually, I have been able to use them already, but anyway. But the thing is that the copper is, like, it doesn’t need to have a deeper feeling there or meaning than that, but I love the metallic tones in general, and I like to renew myself and also play around with the colors and tones, and yeah, you’ve seen it. Purple, deep purple has always been my colour, combines very well with my green eyes, I always have used it ever since. I feel very safe wearing purple, and it’s a dynamic colour, somehow vibrant color. And the turquoise comes from the ocean. Turquoise is the ocean to me and is a very big inspiration on this album as well. Again, it’s been there ever since, you know, maybe not on my Winter Storm that clearly yet, but I started the journey. I went down to Antigua, Caribbean island with that album, to write music on that album, and fell in love with the island and even lived there for a few years. So the ocean became kind of, at that time gave me comfort, when the whole world around me at the time when my Winter Storm was happening, it was a turmoil, I was broken. So those colours are now very, yeah, it’s a weird combination, but it works. I’m working with the artist that made my dream come true with Katarina Souri with the paintings. I’ve been a fan of hers for many years, and I asked her to begin with, I asked her to paint a portrait of me. I’ve seen her doing portraits of many famous people from Finland and abroad, and I thought I want her one day to paint me. And there it was, the starting journey was that, and then it evolved into the album artwork, and I wanted to use more of her paintings in the album artwork. Animals that are important to me, some way, soul connection, and it’s more, you know, I am, it’s been very clearly said in a promotion of the album that about the technology we have in hand today, the AI and everything, I am not against any of it. I feel like they are great, it’s a great tool, very helpful in everyday life, but when you’re creating art, I still feel like I want to create, I don’t want to generate. And this is the thing that this album really has been created, with all the people super talented together with me, helping me so that’s my feeling about this, that it’s really, it’s like any piece of art, you know, painting or so, it’s not like ping, and it’s there, yeah, that’s a deeper meaning.
When it comes to the rock and metal albums, this is the first time you do not use your logo, your name on the artwork. Does it have a meaning as well?
Not really. I don’t really care, that’s been the whole thing. It’s somewhere there for everybody to discover if needed. Really, it’s just so beautiful, the painting, and Kata’s work on the album. Obviously, we modified some things for the album, obviously, with Dirk Rudolf, he also put his input on it, and I love working with Dirk, he’s really great and talented, so it’s like, and we know each other since many years, so since the very beginning, and so I love that I still have many of the people that are, that have been there and seen my beginnings still today there for me.
Which of the songs included on the album give you the ‘frisson’?
Wow. Well, it’s very hard as a songwriter to say that, okay, if I really get it, maybe in the process gave me the frisson many times. I don’t know, I just, you know, now it’s more like an enjoyable satisfaction that hit me after everything was done, but obviously the song At Sea is something that is like a rollercoaster of emotions still for me even, when that hits you. Because it’s a big song, it was a big thing for me to give a birth for that song, so I think that, and with the help of the orchestra, that really it is easier to feel the frisson with the help of the orchestra, these incredible orchestrations of Jim Dooley that he did for the song amongst the other, all the other songs, but in this song it’s like, oh, takes you in.
The title and some of the songs are kind of dark in a way, but do you see this as a dark album?
No, no, it’s a very hopeful album. Actually they are, obviously I am also pointing a finger in some of the songs, not necessarily really happy stories in them, but I don’t see that as something negative. Actually it’s a very encouraging album, I think, an empowering album, I think. I’m always, I’ve been on repeat talking about dreams and how important it is to dream and to fight for your dreams, and this is what I’m still writing about myself. It’s like a reconfirmation for me to understand how I have lived and how I am living my life, that’s what I’m writing about, and then if someone or my listeners can feel some sort of superpowers through my work, like some kind of help, you know, I don’t know what is the word, but some encouragement, that’s great, because this is what we have, we have only this one chance, and the album is a lot about that, it’s about your self-trust, it’s about taking that jump into unknown and without knowing what to expect, but you have it in you, you have the power in you, you have the encourage with you, you have the, you know, so it’s a positive album.
Being present while rock instruments are being recorded, that’s probably something you’re used to, but how did it feel to sit in person in the venue in Budapest while your creations, as you like to call them, your babies were being recorded with the entire orchestra and the choir?
Very emotional, it was a very emotional situation, because also I really truly took all that in, because I saw how professional they are, they are really incredibly incredible orchestra and choir. When I was when I was checking the scores in the middle of a, I think it was, which song it was, oh my god, anyway, doesn’t matter now, but it was the choir, poor sopranos were singing the high A and high B, like all the time, on repeat, I was thinking so, like, oh I’m so sorry, I’m so sorry, on the studio while they were recording, but they did incredible job, both the choir and the orchestra, incredible job, and they are really so well connected with the world. We were having an on-live connection with Los Angeles all the time during the recordings, and people are overseeing the process, and they are controlling the process, and it was absolutely so professional, so I really hope that I can keep on working with these people, because I’ve said it many times, but it’s like, wow, it was wow. And emotional, yeah. After that I, of course, everybody was aware of the people recording that I was also present, and many of the people then came later on telling me that it’s not common to have a composer there sitting, you know, or the artist sitting in the same place listening their recordings, because usually everything is done in distance, even for them, like for everybody else in this industry nowadays, everybody has their own studios and we work in distance. But it was really lovely, they gave me hugs, and we took many pictures, and we chatted, and they were giving me applause, and it was really beautiful.
At Sea, the first single, super long song, super progressive song, and I noticed for the first time, and asked myself, does she want to be another Queen, like with Bohemian Rhapsody, to come up with the single this long?
Yeah, when I was writing a song, and I was already in a five minutes, around five minutes time, I was checking like, what should I do now, or like, I mean, should I go back and start repeating, but then no, no, this thing is just, this is one of the songs that I told you in the beginning of the interview, that I found in my archives, an old instrumental piece that I had written for What Lies Beneath album sessions, and that working title for that piece was called Chaos, so it’s very chaotic when the orchestra, big instrumental part at the end of the, more or less that five minutes and something starts. It is that song, Chaos, from the old times, and it just happened to be like that, it just, I just went for it, I didn’t care, I’m not checking the time, I know that my music is not being played that much on the radios, I don’t care, and I feel like you need to just, it’s more important for me to capture the emotions I wanted to say, and it’s more important that I feel good about my art than anything else that comes afterwards, it’s, yeah, so this became like a 10 minutes and a half monster.
I Don’t Care, you know what, I noticed Dani started liking your post, like a year or something ago, and I told my husband. They are going to do a song together! I love you for that, being a fan of Cradle of Filth for years, and this is something I would never ever expect to happen, they are a black metal band, basically. So, where is the, where was the idea, when was it born, how was it born?
Yeah, I wrote I Don’t Care, and I’m testing the lyrics, you know, I always do that, I go to to record my first vocal lines with the lyrics I had recently written, just in order to test them, if they work or not, and there I was in my studio recording the demo vocals, where the idea came, where the feeling came more than an idea, the feeling came that I’m not enough for the song, I feel like it needs something else, it needs someone else, and who could that be? It was Dani, it was absolutely, it was him that I was thinking, because, and I was talking with my husband also about, again, the contrasts that I like playing with, I did it in the past with Alissa, for example, her vocals very different than mine, and I’m not afraid of at all, I feel absolutely safe in that kind of environment where people could think the opposite, but I feel safe, you see me not fitting in any category ever, because I just don’t fit in, but I don’t care any longer, I’ve been surviving until very, very these days, so I feel like working with Dani was a perfect combination, again, like absolutely beautiful, and he did an incredible job on the song, and it was lovely to meet him, but we only met in the process, you know, when I asked him to join, and it took him only five minutes time to consider my proposal.
The time is almost up. Do you want to greet our readers and your fans in our country?
Yeah, yes, oh my god, thank you so much for being there for me, I always love coming back, I really hope to see you with Frisson Noir on the tours, definitely in Slovakia, we will add up some shows there, because now it’s only in the beginning of the process, we start touring in October, and then the tour will continue for a couple of years, as it always has been in my album, so I really, I want to see you over there, and thank you for everything you’re giving me, all your love and support, you’ve always been there for me.
Thank you and I can’t wait to hear the new music live.
Yeah. Thank you.
