Vermilion? Million? Farba? Jasná červená farba? Či kopa možností? Čo sa za týmto symbolom skrýva? Okrem iného, je to prvý sólový album holandskej speváčky Simone Simons, ktorú určite všetci poznáte z jej veľmi úspešného pôsobenia v kapele EPICA.
Ja to zoberiem pekne od podlahy. Okrem pár vybraných dám, nepovedala by som, že moja vášeň je female-fronted metal. Je pravda, že kedysi to malo veľké čaro, bolo to unikátne. Dnes je ale už kapiel s týmto zameraním ako maku. Sú všade a nepovedala by som, že sa to za prvé dá celkom stíhať sledovať a to možno aj z toho dôvodu, že medzi nimi nie vždy vidím ten rozlišovací element. Jedna je takmer nahá, ďalšia síce nie, ale… proste na jedno kopyto. Možno je to naozaj len tým, že je toho proste priveľa. Epica však samozrejme bola už od svojich počiatkoch unikát, no aj napriek tomu ma Simone a prioritne jej vokál naživo nie vždy celkom presvedčil. S poslednými albumami sa však jej schopnosti výrazne zlepšili a môžem povedať, že zhruba od roku 2021 ma jej vystúpenia veľmi bavia.
Keď som sa dozvedela, že pracuje na vlastnej tvorbe, ako prvé mi napadlo, že príde Epica 2? Po vypočutí prvého singlu Aeterna som si to už celkom nemyslela, našťastie. A naozaj, s albumom Vermillion sme dostali jednu zaujímavú hudobnú zlúčeninu Simone a ďalšieho holandského v tomto prípade progresívneho hudobníka, ktorý si hovorí AYREON. Ten jednoznačne vniesol do charizmatického sveta menom Simone Simons niečo nové, akoby nečakanú príchuť, či korenie. Album má pre mňa veľa zaujímavých, ale zopár aj povedzme nudnejších pasáží. V každom prípade je to veľmi zaujímavé hudobné dielo, ktoré určite stojí za pozornosť nielen tých melodickejších metalových alebo povedzme hudobných nadšencov. Nechcem ho škatulkovať nejakými žánrovými charakteristikami pretože je to celkom bohatá zbierka zvukov, od elektronických prvkov až po relatívne tvrdé gitarové riffy. Podobne je na tom nahrávka aj po textovej stránke, variuje niekde od témy láska až po problematiku AI. Od tak trošku ´bondovskej´ červeno-modrej piesni Cradle to the Grave, v ktorej hosťuje Alissa White-Gluz som mala možno trošku väčšie očakávania. Na druhej strane R.E.D. je jedna z najzaujímavejších skladieb v podaní Simone Simons a female-fronted scény vôbec. The Core mi pripomína Epicu samotnú, v In Love We Rust zas Simone žiari vokálne aj keď možno inak ako sme zvyknutí. Dystopia je zas snová až uspávanková, nie však v tom detskom ponímaní.
Vermillion je prvotina, ktorá Simone ako jedinečnej umelkyni a hudobníčke určite pomohla a pomôže otvoriť ďalšiu kapitolu jej kreatívneho ´ja´. Čo je niečo, čo si ja osobne nesmierne cením a považujem je fakt, keď si aj speváci dokážu a vedia zložiť vlastné veci. Ono by to vlastne malo alebo mohlo byť samozrejmosťou pretože svoj ´nástroj´ aj najlepšie poznajú a vedia a cítia v čom sa cítia dobre a čo sa im dobre spieva. Toto je jeden veľmi citeľný moment na tomto albume. Simons znie po celý čas neskutočne uveriteľne a tak ´svojsky´. A aj keď si možno tento album nebudem púšťať na dennej báze, viem si predstaviť, že si svojich verných poslucháčov nájde veľmi rýchlo. Nechávam vás teda tu s výrazne červených albumom, ktorý je možný interpretovať na milión spôsobov, aby ste v ňom možno objavili tú vašu vlastnú metaforu na život.
7/10
TRACKLIST
- Aeterna
- In Love We Rust
- Cradle to the Grave (feat. Alissa White-Gluz)
- Fight or Flight
- The Weight of My World
- Vermillion Dreams
- The Core
- Dystopia
- R.E.D.
- Dark Night of the Soul
