ENGLISH BELOW
Pre fanúšikov melodického a heavy power metalu kapela Mob Rules nepotrebuje nejaké komplikované predstavovanie. S dlho očakávaným albumom Rise of the Ruler sa vracia s novou energiou, veľkými príbehmi a skladbami ako stvorenými pre pódium. Porozprávali sme sa s klávesákom Janom Christianom Halfbrodtom, ktorý prezradil viac o vzniku albumu, návrate ku koreňom, úlohe klávesov v ich zvuku a o tom, čo udržuje Mob Rules silných aj po viac než troch desaťročiach.
Vydávate nový album. Volá sa Rise of the Ruler. Ako by si opísal celý album? Čo môžeme očakávať?
Môžete očakávať čisté Mob Rules, pretože sme sa rozhodli vrátiť k našim koreňom. Fungujeme už viac ako 30 rokov a v poslednej dobe sme často premýšľali nad tým, čo robí Mob Rules špeciálnymi, aké sú naše jedinečné znaky a kde sme možno nejako zišli zo svojej cesty. Zistili sme, že väčšina ľudí, väčšina fanúšikov si najviac cení naše prvé dva albumy Savage Land a Temple of Two Suns s ich energickým štýlom a konceptuálnym príbehom.
Tak sme si povedali: prečo sa nevrátiť k tým časom a nevytvoriť nástupcu našich prvých albumov? A to je to, čo môžete očakávať. Myslím, že máme veľmi silný album s dlhým, plnohodnotným príbehom, ale zároveň každá skladba obstojí sama o sebe. Má viac energie ako tie posledné a je priamočiarejší. Som s ním veľmi spokojný.
Niekedy si pustíš album a je celý v jednom tóne, ale tu má každá skladba svoj vlastný štýl. Povedal by som, že je dosť zábavné vypočuť si album ako celok, a práve tak mám rád albumy — s rôznymi časťami, s pasážami, ktoré klesajú a stúpajú, s baladou, a nakoniec sa všetko uzavrie. Dúfam, že sa nám to podarilo. Osobne som s výsledkom veľmi spokojný.
Ako si spomenul, vrátili ste sa do univerza a príbehu svojich prvých dvoch albumov. Ako ťažké bolo vrátiť sa k tejto myšlienke a nadviazať tam, kde to skončilo?
Nebolo to vôbec ťažké. Úprimne, skôr to bola úľava, pretože sme často mali problém, keď sa niekto opýtal: „Čo sú Mob Rules? Ako by ste sa opísali?“ — a my sme museli hľadať odpoveď. Ale vrátiť sa k príbehu bolo ako návrat ku koreňom a zrazu všetko do seba zapadlo.
Spravili sme video, nové oblečenie pre kapelu, fotky — všetko v jednom štýle. A keď sa to spojilo do jedného celku, mali sme pocit, že takto je to správne. Písanie príbehu o tejto téme bolo skvelé, pretože naše prvé albumy mali vždy takú meta vrstvu. Máš príbeh, ale nad ním má každá skladba aj svoj osobitý význam, takže ju môžeš počúvať aj samostatne.
Tieto albumy sú s nami ako kapelou dosť prepojené. A teraz, keď sme sa po 30 rokoch vyvinuli, bolo prirodzené umiestniť príbeh 30 rokov po udalostiach posledného albumu. Týmto spôsobom sme vyrozprávali, ako sme sa ako kapela vyvinuli prostredníctvom príbehu a ako sa vyvíjali samotné postavy v ňom. Hlavnou témou je rovnováha moci, ekvilibrium, uzavretie kruhu. A pre nás to bolo presne toto — uzavrieť kruh a vrátiť sa ku koreňom v novej podobe.
Bol to dobrý pocit, naozaj dobrý. Keď sme začali, kreativita z nás doslova vytryskla.
Môžeš nám priblížiť proces skladania albumu? Ako to vo vašom prípade vyzerá?
V našom prípade sú hlavnými skladateľmi Sven a Klaus. Sven je sólový gitarista a Klaus je náš spevák. Sven má štúdio vo svojej pivnici a to je miesto, kde sa deje väčšina mágie. Klaus a Sven spolu trávia veľa času a vyvinuli sa v celkom dokonalý skladateľský tím.
Sven je veľmi technický človek, vie všetko o hudobnej teórii, zatiaľ čo Klaus je presný opak — pracuje viac zo srdca. Niekedy príde Klaus s melódiou bez toho, aby rozmýšľal nad stupnicami alebo teóriou, a Sven pochopí, čo chce vyjadriť, a ďalej to rozvinie. Spolu tvoria perfektný tím.
Zvyčajne vytvoria predprodukcie skladieb a potom ostatní členovia kapely pridajú svoje časti. Bubeník mení svoje party, basgitara pridá vlastný pocit a ja pridám svoje klávesy. Sven často načrtne nejaké klávesové nápady ako pracovné verzie, ale potom ich prerobím so svojimi vlastnými zvukmi, pluginmi a orchestráciou.
Čo sa týka textov, začínajú s provizórnymi slovami, aby mohli nahrať demo spevy. Keď sú skladby takmer hotové, preberám to ja a píšem texty. Keďže sme chceli vytvoriť koncepčný album, najprv som si spravil akúsi nástenku nálad, rozdelil som, ktorá skladba príde do ktorej časti príbehu. Potom som si vypočul každú skladbu, určil jej náladu — či je pomalšia, rýchlejšia a podobne — a napísal texty podľa toho. Nakoniec všetko zapadlo do príbehu. Potom sme išli do štúdia a nahrali finálne verzie.
Koľko toho môžeš povedať k časti s klávesmi? Spomenul si, že robíš aranžmány, ale hlavný nápad prichádza od Svena?
Je to oboje. Niekedy má Sven konkrétnu predstavu — možno vysokú sláčikovú linku, klavírnu pasáž alebo orchestrálne pozadie. Pri klávesoch je toľko možností: jeden zvuk môže urobiť skladbu ako Deep Purple, iný ju zmení na Nightwish a ďalší ju posunie do úplne syntetickej polohy. Výber zvuku dramaticky mení atmosféru.
Sven mi zvyčajne dá nápady a smerovanie, ale potom finálnu verziu dotváram ja so svojimi vlastnými zvukmi a nástrojmi. Nemalo by zmysel, keby si on predstavoval orchestrálnu časť a ja by som namiesto toho pridal Hammond organ. Takže rešpektujem jeho víziu, ale spracujem ju po svojom. Je to podobné, ako keď naprogramuje bicie, aby náš bubeník mal predstavu o rytme, ale v konečnom dôsledku má každý muzikant slobodu interpretovať jeho myšlienku po svojom.
Mob Rules sú známi spojením melódie a sily. Ako vnímaš úlohu klávesov v tomto prepojení?
Myslím si, že klávesy sú veľmi dôležité, aj keď si ich väčšinou poslucháč ani neuvedomí. Vytvárajú atmosféru, pridávajú hĺbku a formujú emocionálnu vrstvu skladieb. Gitary a spev sú v popredí, ale klávesy všetko obklopujú, ako korunka okolo drahokamu.
Môžeš pridať jednoduchý organ a poslucháč si to možno ani nevšimne, ale bez neho je skladba prázdna. Staccatové sláčiky dodajú náboj, jemné plochy zase melanchóliu. V tom spočíva kúzlo klávesov: formovať náladu bez toho, aby boli príliš dominantné.
Niekedy ľudia povedia: „Ja tam klávesy vôbec nepočujem.“ Potom ich stíšim a zrazu povedia: „Wow, teraz tá skladba znie úplne prázdno.“ To je na tom fascinujúce.
Keď sa vrátime k novému albumu – je tam nejaká idea alebo posolstvo, ktoré sa nesie celým dielom a ktoré chcete odovzdať poslucháčom?
Áno. Hlavnou témou je ekvilibrium — rovnováha síl. V živote, vo vzťahoch aj vo svete sa vždy, keď jedna sila príliš zosilnie, objaví protiváha. Keď je niečo veľmi dobré, prídu výzvy; keď niekto stratí rovnováhu, objaví sa niekto alebo niečo, čo ju znovu nastolí.
Náš príbeh sleduje Vládcu, nášho maskota. Vždy bol ambivalentný — tvrdý vodca, ale zároveň spasiteľ, ktorý svoj ľud zaviedol do bezpečia. Na tomto albume stráca rovnováhu a skĺzne k zlu, zatiaľ čo sa objaví iná postava, ktorá predstavuje dobro. Na konci Vládca zomrie a nová postava zaujme jeho miesto — a opäť sa stáva ambivalentnou.
To je posolstvo: život si vždy hľadá rovnováhu. Aj keď sa veci vymknú spod kontroly, ekvilibrium sa nakoniec vráti. Je to pokojná, nádejná vízia. Každá skladba má aj svoje vlastné posolstvo, ktoré sa dotýka tém ako strata, zmeny či nové začiatky, ale hlavnou myšlienkou vždy zostáva rovnováha.
Ako sa tvoje klávesové party na novom albume líšia od tých na predchádzajúcom? Dá sa hovoriť o určitej evolúcii v klávesových zvukoch?
Dúfam, že áno! Investoval som do úplne nového vybavenia. Zmenil som svoj produkčný systém a kúpil som si obrovský balík od Arturie, ktorý emuluje klasické syntetizátory ako DX7, Prophet a ďalšie. Dosť som sa ponoril do sveta retro zvukov a na tomto albume som ich použil veľa.
V porovnaní s predchádzajúcou nahrávkou je tu menej orchestrácií a viac elektronických zvukov. Použil som menej organov a mellotronových vrstiev a viac som sa opieral o syntetické textúry. Keďže príbeh má fantasy prostredie, pridal som aj nezvyčajné nástroje — ako lutny a keltské píšťaly — namiesto štandardných sláčikov. Dodalo to albumu jedinečnejší zvuk, ktorý sedí ku konceptu.
Čo sa týka predstavenia nového albumu naživo – zatiaľ som našiel len koncert k vydaniu albumu v Oldenburgu. Sú v pláne aj nejaké turné, o ktorých sa môžeš podeliť?
Dúfam, že áno. Na produkciu sme minuli toľko času, že sme zanedbali živú stránku, ale turné je teraz našou prioritou. Od posledného albumu uplynulo sedem alebo osem rokov a vydanie Rise of the Ruler by nám malo uľahčiť získať dobré príležitosti na koncerty.
Tiež sme zmenili vydavateľstvo a máme novú bookingovú agentúru. S pozitívnym prijatím videí a albumu sme presvedčení, že sa dostaneme na festivaly a turné. Plán je jednoduchý: vydať album a potom vyraziť na cesty.
Máme už potvrdený jeden koncert s Blind Guardian na zámku v Nemecku — hoci je už vypredaný. Pre nás je to skvelá šanca predstaviť nový materiál novému publiku.
V štúdiu je často, najmä pri klávesoch, veľa vrstiev. Ako k tejto výzve pristupuješ naživo?
Naživo sa nesnažíme hrať všetky vrstvy. Mnohé z tých jemných jednoducho na pódiu nefungujú. Napríklad obrovská orchestrálna sláčiková slučka so všetkými artikuláciami znie v štúdiu úžasne, ale naživo sa stratí pod gitarami a bicími. Jednoduchšie, stredne položené syntezátory sa často presadia omnoho lepšie.
Naživo sa sústredím na to podstatné — hlavné línie a zvuky, ktoré nesú piesne. Nepoužívame backing tracky, pretože chceme ponúknuť skutočný živý výkon. Myslím, že je vlastne fajn, keď kapela znie naživo trochu inak než na albume. Živý prednes má vždy viac sily, viac energie a každý nástroj sa prispôsobí koncertnej sále.
Čo sa týka vybavenia, používam notebook so softvérom Apple Mainstage, ktorý mi umožňuje mať so sebou tie isté zvuky, ktoré som použil v štúdiu, bez toho, aby som musel mať na pódiu desať klávesov.
Každý hudobník má obľúbené skladby a také, ktoré by už najradšej nehral. Ktoré piesne od Mob Rules si najviac a najmenej užívaš hrať naživo?
Staršie skladby sú najľahšie, pretože ich dokážem hrať aj zo spánku — napríklad piesne ako Black Rain. Sú zábavné, lebo nad nimi nemusím premýšľať a môžem si len užívať publikum.
Ale úprimne, je to už príliš dlho, čo sme mali nový materiál, a už som unavený z hrania stále tých istých starých skladieb. Som nadšený z tých nových! Už sme hrali Back to Savage Land, náš prvý singel, ktorý je naživo veľká zábava. Čoskoro vydáme singel Dawn of Second Sun, ktorý milujem a nemôžem sa dočkať, kedy ho zahráme na krste. Myslím, že sa stane stálicou v našom koncertnom repertoári.
Je tu jedna vec, ktorá ma trocha ruší — Mob Rules funguje už 30 rokov, ale nemá oficiálnu webovú stránku. Prečo?
To je moja chyba. Mal som na starosti web, ale v určitom momente sme cítili, že už nie je potrebný. Väčšina ľudí hľadá kapely na Facebooku, Instagrame, Spotify alebo YouTube, nie na tradičných stránkach.
Naša stránka existovala, ale zostarla a nakoniec sa niečo pokazilo a spadla. Namiesto toho, aby som ju opravil, som sa sústredil na Bandcamp, kde si ľudia môžu kúpiť merch. Vtedy sa to zdalo užitočnejšie. Ale možno máš pravdu — možno by som ju mal znovu spustiť.
Zatiaľ sú najlepším zdrojom noviniek Facebook a Instagram. Snažíme sa ich udržiavať aktuálne a zábavné, pridávame zákulisný obsah, ako napríklad fotoreporty z našich videonatáčaní.
S Mob Rules si prešiel mnohými fázami, dokonca aj osemročnou pauzou medzi albumami. Čo udržuje tvorivú chémiu nažive po všetkých tých rokoch?
Samozrejme, mali sme aj ťažkosti. Po Beast Reborn sme koncertovali viac než kedykoľvek predtým. Potom prišla pandémia, ale nám zrušila iba jedno vystúpenie. V tom čase sme však už boli na nule, úplne vyčerpaní z predchádzajúceho cyklu.
Namiesto okamžitého tvorenia sme trávili čas rozhovormi — veľa rozhovormi. Viedli sme ťažké diskusie, dokonca sme prišli o bubeníka a museli sme sa nanovo definovať ako kapela. Každý potreboval pochopiť, čo treba robiť, čo je zábava, čo je biznis a ako si opäť môžeme užívať spoločnú prácu.
Trvalo to roky, ale stálo to za to. Z tohto procesu sme si vybudovali nový spoločný základ pre kreativitu. Teraz každý pozná svoju rolu: Sven a Klaus sú hlavní skladatelia, ja sa starám o texty a ostatní pridávajú svoje silné stránky. Sme akoby znovuzrodení, znovu viac ako priatelia.
Nazval by som to našou vlastnou formou kapelovej terapie. Zachránila nás.
Z toho, čo hovoríš, sa dá povedať, že „pranie špinavej bielizne“ zachránilo kapelu.
Presne tak. Nikdy sme neboli blízko rozpadu, ale drobné frustrácie sa hromadili — pocit, že nie sme dostatočne uznávaní, alebo že niekto nerobí svoju časť. Dá sa to ignorovať, ale hnev v tebe rastie a taká atmosféra zabíja kreativitu.
Tieto problémy sme vyriešili, „vyprali sme špinavú bielizeň“ a teraz opäť môžeme stavať na plodnom základe. Preto mohlo vzniknúť Rise of the Ruler a myslím, že je to dôkaz, že sa nám to celé podarilo.
Aby sme trochu odľahčili náladu – ktorý umelec mimo metalu ťa ako klávesáka inšpiruje?
Možno ich je viac. Úprimne, teraz si neviem spomenúť na konkrétneho človeka, ale nejako ma baví počúvať veci ako EDM (electronic dance music) a Dub Step, aj keď z toho veľa nevytiahneš.
Znie to úplne inak. Na druhej strane sa z toho dajú získať nápady na aranžmány, takže to občas počúvam. Keď si niekedy pustíš Davida Guettu, sú tam skvelé nápady, výborná produkcia a zvuk. Ale keď to počúvam príliš dlho, začne ma to iritovať. (Smiech) No občas sa vrátim k niektorým skladbám Davida Guettu a počúvam tie aranžmány. A poslednú dobu zasa počúvam aj trochu Fatboy Slim.
Po všetkých tých rokoch na scéne – čo je na hudbe pre teba tá najväčšia odmena?
Vždy som bol metalista a miloval som túto scénu a pre mňa je úžasný pocit byť nielen fanúšikom, ale aj do nej niečím prispieť. Niečo vrátiť späť.
Možno to znie gýčovo, ale metal ako hudba a celá komunita mi dali veľmi veľa. Pomohli mi prejsť ťažkými časmi, prijali ma a byť v prvom rade a počúvať tie skvelé skladby, to ma veľmi inšpirovalo.
Teraz, keď som v kapele a vidím veci z druhej strany — vidím fanúšikov v prvom rade, ako spievajú moje texty alebo dokonca vidím aj ľudí, ktorí majú vytetované slová, ktoré som napísal. Toto je tá najväčšia odmena.
To bola moja posledná otázka – ak chceš ešte niečo dodať, máš priestor…
Chcem povedať ďakujem, pretože v týchto časoch, keď je tak veľa kapiel, nie je samozrejmosť, že ľudia dajú našej hudbe šancu, že sa zaujímajú o kapelu a dajú nám priestor aj na rozhovor.
To, čo chcem povedať, je: ďakujem, že máte záujem o tento druh hudby, ďakujem, že počúvate náš album a samozrejme – choďte na koncerty. Ak sa vám niekto páči, choďte na jeho koncert a kúpte si merch. To je to, čo každej kapele pomáha najviac.
From Savage Land to Rise of the Ruler: Mob Rules Reclaim Their Story
For fans of melodic and powerful heavy metal, Mob Rules needs no introduction. With the long-awaited Rise of the Ruler, the band is back with new energy, big stories, and songs built for the stage. We caught up with keyboardist Jan Christian Halfbrodt, who opened up about the making of the album, the return to their roots, the role of keyboards in their sound, and what keeps Mob Rules strong after more than three decades.
So, you’re releasing a new album. It’s called Rise of the Ruler. How would you describe the album, the whole album? What should we expect?
All you can expect, I would say, is pure Mob Rules, because we decided to somehow go back to our roots. We have existed for over 30 years now, and in the last few years we often thought about what makes Mob Rules special, what our unique traits are, and where we might have somehow missed our path. We found out that most people, most fans, appreciate the old albums, the first two, Savage Land and Temple of Two Suns, with their energetic style and a concept story behind them.
So we decided: why not go back to those days and create a successor to our first albums? That’s what you can expect. I think we have a very powerful album with a long, full story behind it, but also each song stands for itself. It has more energy than the last ones, and it’s more straight to the point. I’m very happy with it.
Sometimes you listen to an album and it’s all in one tone, but here, each song has its own style. I would say it’s quite entertaining to listen to the whole album, which is how I like albums to be — with certain parts, moments that go down and up, a ballad, and in the end it all concludes. I hope we did it well. Personally, I’m very happy with the result.
As you mentioned, you came back to the universe or the storyline of your first two albums. How hard was it to get back to the idea, to fit the idea right where it was left?
Oh, it wasn’t that hard. To be honest, it felt like a relief, because we often had the problem that when somebody asked, “What is Mob Rules? How can you describe yourself?” we had to search for an answer. But going back to the story felt like going back to our roots, and suddenly everything connected.
We made a video, band outfits, photos — all in one style. It felt like everything fit together. Writing a story about this topic was quite cool, because our first albums always had this kind of meta layer inside. You have a story, but above the story, each song has a special meaning, so you can listen to it alone.
These albums are deeply connected to us as a band. Now that we’ve evolved over 30 years, it was natural to place the story 30 years after the events of the last album. In that way, we told how we evolved as a band through the story, how the characters inside evolved. The main topic is balance of power, equilibrium, completing the circle. For us it was exactly that — completing the circle and going back to our roots in a new iteration.
It felt good, really good. Once we started, the creativity just flowed.
That sounds really good. Can you walk us through the composing process of the album? How does it look in your case?
In our case, the main composers are Sven and Klaus. Sven is the lead guitarist and Klaus is our singer. Sven has a studio in his basement, and that’s the place where most of the magic happens. Klaus and Sven spend a lot of time together, and they have evolved into quite a perfect songwriting team.
Sven is a very technical guy who knows everything about music theory, while Klaus is the opposite — he works more from the heart. Sometimes Klaus comes up with a melody without thinking about scales or theory, and Sven understands what he wants to express and shapes it further. Together, they are a perfect team.
They usually create pre-productions of songs, and then the rest of the band brings in their parts. The drumming changes, the bass adds its own feel, and I do my keyboards. Sven often sketches some keyboard ideas as placeholders, but then I rework them with my own sounds, plugins, and orchestration.
For the lyrics, they start with placeholder words to record demo vocals. Once the songs are nearly finished, I take over and write the lyrics. Since we wanted to make a concept album, I first created a kind of mood board, arranging which songs would go in which part of the story. Then I listened to each song, figured out its mood — downbeat, speedy, etc. — and wrote the lyrics around that. In the end, everything connected into the story. Then we moved into the studio and recorded the final versions.
How much do you have to say when it comes to the keyboard parts? You mentioned that you make some arrangements, but the main idea comes from Sven?
It’s both. Sometimes Sven has a specific idea — maybe a high string line, a piano part, or an orchestral background. With keyboards, there are endless possibilities: one sound can make a track feel like Deep Purple, another can turn it into Nightwish, or something totally synthetic. The choice of sound changes the atmosphere dramatically.
Sven usually gives me ideas and hints, but then I shape the final version with my own sounds and instruments. It wouldn’t make sense if he imagined an orchestral part and I replaced it with a Hammond organ. So I respect the direction, but I make it my own. It’s similar to how he programs drums to give our drummer a sense of the rhythm, but in the end each musician has freedom to interpret in their own way.
Mob Rules is known for the blending of melody and power. How do you see the role of keyboards in this fusion?
I think keyboards are very important, even though they often go unnoticed. They create atmosphere, add depth, and shape the emotional layer of the songs. Guitars and vocals are in the front, but keyboards surround everything, like a crown around a jewel.
You can add a simple organ and the listener might not notice, but without it the song feels empty. Staccato strings add drive, lush pads bring melancholy. That’s the magic of keyboards: shaping the mood without being too dominant.
Sometimes people say, “I don’t hear the keyboards.” Then I mute them and they go, “Wow, the song sounds totally empty now.” That’s the fascinating thing about it.
Going back to the new album. Is there some idea or message that goes through the album that you want to give to the listeners?
Yes. The main theme is equilibrium — the balance of power. In life, relationships, and the world, whenever one force grows too strong, a counterforce appears. When things are very good, challenges follow; when someone loses balance, another emerges to restore it.
Our story follows the Ruler, our mascot. He has always been ambivalent — a harsh leader but also a savior who led his people to safety. In this album, he loses his balance and drifts toward evil, while another character appears to represent the good. In the end, the Ruler dies, and the new character takes his place, again becoming ambivalent.
That’s the message: life always finds balance. Even when things spiral out of control, equilibrium eventually returns. It’s a calm, hopeful vision. Each song also has its own message, dealing with themes like loss, change, or new beginnings, but the overarching theme is always balance.
How does your keyboard work on the new album differ from the previous one? Is there some kind of evolution in keyboard sounds?
I hope so! I invested in completely new gear. I switched my production system and bought a huge Arturia package that emulates classic synthesizers like the DX7, Prophet, and others. I really dug into retro sounds and used them a lot on this album.
Compared to the previous record, there’s less orchestration and more electronic-style sounds. I used fewer organs and mellotron layers, and leaned more into synthetic textures. Since the story has a fantasy setting, I also added unusual instruments — like lutes and Celtic pipes — instead of standard orchestral strings. It gave the album a more unique sound that fits the concept.
When it comes to performing the new album live, the only show I found was the release party in Oldenburg. Are there any tour plans you can share?
I hope so. We spent so much time on production that we neglected the live side, but touring is our priority now. It’s been seven or eight years since our last album, and releasing Rise of the Ruler should make it easier for us to get good tour opportunities.
We also changed our label and have a new booking agency. With positive reception of the videos and album, we’re confident about getting festival and tour slots. The plan is simple: release the album, then hit the road.
We already have one show confirmed with Blind Guardian at a castle in Germany — though it’s already sold out. For us, that’s a great chance to present our new material to fresh audiences.
A lot of times in the studio, especially with keyboards, there are many layers. How are you approaching this challenge live?
We don’t try to play all layers live. Many of the subtle ones simply don’t work on stage. For example, a huge orchestral string sample with every articulation sounds amazing in the studio, but live it gets buried under guitars and drums. Simpler, mid-range synths often cut through much better.
So live, I focus on the essentials — the main lines and sounds that carry the songs. We don’t use backing tracks because we want to deliver a real live performance. I think it’s actually cool when a band sounds slightly different live than on the album. The live situation always has more power, more energy, and each instrument adapts to the concert hall.
For gear, I use a notebook setup with Apple Mainstage, which lets me carry the same sounds I used in the studio without needing ten keyboards on stage.
Every musician has favorites and songs they’d rather not play anymore. Which Mob Rules songs do you most and least enjoy playing live?
The older songs are easiest because I can play them in my sleep — songs like Black Rain. They’re fun because I don’t have to think, I can just enjoy the audience.
But honestly, it’s been too long since we had new material, and I’m tired of playing the same old songs. I’m excited about the new ones! We already played Back to Savage Land, our first single, which is great fun live. Soon we’ll release the single Dawn of Second Sun, which I really love and can’t wait to play at the release show. I think it will become a staple in our live set.
There’s one thing that bugs me — Mob Rules has been around for 30 years but doesn’t have an official webpage. Why is that?
That’s my fault. I was in charge of the website, but at some point we felt it wasn’t needed anymore. Most people look for bands on Facebook, Instagram, Spotify, or YouTube, not on traditional websites.
Our page existed but got outdated and eventually crashed. Instead of fixing it, I focused on Bandcamp, where people can buy merch. That seemed more useful at the time. But maybe you’re right — perhaps I should relaunch it.
For now, the best sources of news are Facebook and Instagram. We try to keep them updated and fun, posting behind-the-scenes content like photo reports from our video shoots.
You’ve been with Mob Rules through many phases, even the eight-year gap between albums. What keeps the creative chemistry alive after all these years?
We had struggles, of course. After Beast Reborn, we toured more than ever before. Then the pandemic hit, but it only canceled one show for us. By then, we were already at zero, totally drained from the previous cycle.
Instead of creating immediately, we spent time talking — a lot. We had tough discussions, even lost our drummer, and had to redefine ourselves as a band. Everyone needed to understand what had to be done, what was fun, what was business, and how we could enjoy working together again.
It took years, but it was worth it. Out of that process, we built a new common ground for creativity. Now everyone knows their role: Sven and Klaus are the main songwriters, I handle lyrics, others add their strengths. We’re refreshed, more like friends again.
I would call it our own kind of band therapy. It saved us.
From what you say, you can definitely claim that doing the laundry saved the band.
Exactly. We were never close to splitting up, but small frustrations were piling up — the feeling of being unrecognized, or that someone wasn’t doing their part. You can ignore it but anger grows inside of you and that kind of atmosphere kills creativity.
We cleaned up those issues, did our “laundry,” and now we have a fertile ground again. That’s why Rise of the Ruler could happen and I think it is the proof we were successful.
To lighten up the mood a little – who is the non-metal artist that inspires you as a keyboard player?
There might be a few. I have to be honest I cannot recall the certain person but I somehow really like to listen to stuff called EDM (electronic dance music) and dub step but you can not get much out of it. It sounds completely different. On the other hand, you can get the ideas on making arrangements so I sometimes listen to. If you listen to David Guetta sometimes, there are some awesome ideas, there is great production and sound. But if I do it for too long, it starts to annoy me. (Laugh) But sometimes I switch to certain David Guetta songs and listen to the arrangements. Oh and I am listening to some Fatboy Slim again lately.
After all there years you are on scene, what is the most rewarding thing when it comes to music?
Oh yes, that´s the thing. I´ve always been a metalhead and I loved the scene and for me, it´s great feeling to not only be a fan but also to contribute to it with something. To give something back.
It might sound cheesy but metal as a music and whole community gave me a lot. It helped me through tough times, it accepted me and being in front row and listen to those great songs, it inspired me a lot.
Now being in the band and seeing things from the other side, seeing fans in the front row singing my lyrics and even some people with words I´ve written tattooed on them. This is the most rewarding thing.
That was my last one – if there is anything you want to add, go on.
I want to say thank you because it´s not necessary normal in times when there are so many bands that people give our music give our music a chance, to be interested in band, to give us space to make interview as well.
What I want to say is thank you for being interested in this kind of music, thank you for listening to our album and of course, go to the shows. If you like somebody, go to the show and buy the merch. That helps each band the most.
