ENGLISH BELOW
Carla Harvey nikdy nepatrila medzi tých, ktorí stoja poslušne v rade. Po viac než pätnástich rokoch na čele žánrovo nespútaných Butcher Babies sa teraz púšťa do novej éry so svojím najnovším projektom THE VIOLENT HOUR. Nové EP spája drsnú energiu rock ’n’ rollu s hlboko osobným rozprávaním a zachytáva zároveň náročné Carlíne detroitské začiatky aj postoj, ktorý z nej urobil stálicu na medzinárodnej metalovej scéne.
Keď sme sa s Carlou rozprávali, otvorene hovorila o emocionálnej cene, ktorú si vyžiadalo to, že začínala odznova po Butcher Babies, o tvorivej slobode, ktorú objavila v The Violent Hour, a o tom, ako ju jej jedinečná kariéra v pohrebníctve stále inšpiruje pri písaní hudby. Prezradila nám aj to, aké bolo spolupracovať s ikonami ako Zakk Wylde a John 5, aké vzrušujúce je po prvýkrát stáť na čele čisto ženskej kapely a prečo môže byť Hollywood zároveň nebom aj peklom.
Prečítajte si náš celý rozhovor s Carlou Harvey, ktorá sa púšťa do jednej z najvzrušujúcejších kapitol svojej kariéry.
The Violent Hour – čo z toho, čo si v minulosti nemohla ti tento projekt umožňuje vyjadriť, či už po hudobnej alebo osobnej stránke?
Človeče, úplne všetko! Posledný rok a pol, počas ktorého som písala tieto piesne, bol úplne šialený. Posledných pätnásť rokov som robila úplne iný štýl hudby – veľa extrémneho metalu, growlovanie. Butcher Babies síce mali aj veľa spevu, ale stále to bolo niečo úplne iné než to, čo robím teraz.
Keď som prvýkrát oznámila rozpad Butcher Babies, úprimne som nevedela, kam sa vydám alebo či vôbec ešte chcem robiť hudbu. Po tom, čo som projektu venovala pätnásť rokov svojho života, som bola dosť deprimovaná. Charlie [Benante] to videl a povedal: „Nie, ešte si neskončila. Vstávaj, poďme spolu napísať nejaké skladby.“
Hudobne som nemala žiadny plán, chcela som, aby to bolo úplne prirodzené. A zrazu zo mňa začali vychádzať melódie, ktoré som milovala ako tínedžerka: Aerosmith, Guns N’ Roses, kapely z hnutia Riot Grrrl ako Babes in Toyland a L7. Milujem metal, to je jasné, ale vyrastala som v Detroite, kde sa v rádiu každý deň hrala klasická rocková hudba. Kapely ako Yes, Rush a Lynyrd Skynyrd ma veľmi ovplyvnili.
Jednoducho sme začali písať a piesne sa zdali byť jedinečné a iné. Bolo to pre mňa obrovské potešenie robiť niečo nové a vystúpiť z toho, čo odo mňa ľudia očakávajú.
Pri skladbách sa objavujú v kolónke spoluautori textov objavujú dve veľké mená: Blair Daly a Zac Malloy.
Charlie napísal všetku hudbu. Som za neho neuveriteľne vďačná – nielen preto, že sa vedľa neho každé ráno zobúdzam, ale aj preto, že mi skladal piesne a tvoril so mnou. Spolupracovala som aj s Blairom Dalym a Zacom Malloyom na pár skladbách. Roky som písala s tými istými ľuďmi, takže som chcela myslieť „mimo rámec bežného“. Práca s novými autormi mi pomohla objaviť vokálne melódie a myšlienky, ktoré by som si inak netrúfla vyskúšať. Dá sa povedať, že som tak trochu vyliezla zo svojej ulity.
Som veľmi citlivá na to, aby moje piesne boli skutočne moje – moje myšlienky, moje slová, moje pocity, môj hlas. Napísala som román a komiks, takže môj hlas je pre mňa veľmi dôležitý. Nikdy by som len tak neodovzdala skladbu a nechala niekoho iného napísať text, ako to dnes veľa hudobníkov robí. Tieto piesne sú na 100 % moje nápady, ale bolo inšpirujúce vymieňať si nápady s ďalšími tvorivými ľuďmi – najmä preto, že vstúpiť do nového žánru bolo zo začiatku trochu desivé. Mala som pocit, že som už bez nápadov. Ale keď pracuješ s ľuďmi, s ktorými si sadneš, nápady sa začnú len tak sypať.
Spolupracovala si aj so Zakkom Wyldeom a Johnom 5. Akú energiu priniesli do štúdia a ako ovplyvnili hudbu?
Spievala som na piesni Johna 5 s názvom Euphoria a so Zakkom Wyldeom som párkrát koncertovala s Black Label Society. Bolo teda úplne prirodzené požiadať ich, aby zahrali aj na mojich skladbách.
Charlie hrá s Zakkom v Pantere, takže to prepojenie bolo jednoduché. Ani jednému z nich sme nedávali žiadne pokyny – jednoducho sme povedali: „Tu je skladba, urob to, čo tam podľa teba sedí.“ Keď som prvýkrát počula sólo, ktoré nahral John 5 v Sick Ones, nemohla som tomu uveriť. Absolútne to neznelo ako nič, čo by som si tam predstavila – a pritom bolo oveľa viac. Hodí sa k piesni dokonale, je to tak typické pre Johna 5 a je to strašne cool.
Vedela som, že Zakk prinesie do Hell or Hollywood ten správny „swag“, a presne to urobil. Keď som počula obe piesne dokončené, úprimne, rozplakala som sa. Mať také úžasné gitarové sóla vo vlastnej hudbe bol splnený sen.
V skladbe Sick Ones spomínaš štyri alter egá: pesimistické, pokrytecké, impulzívne a narcistické. Sú to skutočné časti tvojej osobnosti? Ak áno, ktoré ti spôsobilo najviac problémov?
(Smiech) Samotná pieseň vlastne vôbec nie je o mne – je o prestrihnutí väzieb s toxickými ľuďmi vo svojom živote. Ale pre videoklip som chcela tento nápad otočiť a ukázať rôzne osobnosti, ktoré všetci v sebe nosíme.
Každý z nás sa už niekedy sám dostal do problémov, je to tak. Myslím, že trochu všetkých týchto „otravných“ ľudí máme v sebe. Všetci máme potenciál byť trochu narcistickí – najmä ak si umelec, hudobník, a hlavne – nebudeme si klamať – speváci, všakže? (Smiech)
Myslím, že práve pesimistická stránka mi v minulosti spôsobila najviac problémov. Keď sa mi niečo nepáči alebo som s niečím nespokojná, dokážem maž dosť temné nálady. Už od detstva som vždy očakávala najhoršie skôr ako to dobré. Je to vlastnosť, na ktorej som roky musela vedome pracovať – byť otvorenejšia novým skúsenostiam a nenechať sa ovládať temnými myšlienkami. V mojej hlave si vždy poviem, že sa stane to najhoršie. Ale podarilo sa mi to prekonať.
V skladbe Hell or Hollywood spievaš o extrémoch tohto mesta. Po všetkých tvojich rokoch skúseností – je to teda naozaj peklo alebo Hollywood?
Záleží na dni v týždni! To je kúzlo aj prekliatie Hollywoodu. Presťahovala som sa tam, keď som mala devätnásť, úplne bez ničoho, s nádejou, že si nájdem kapelu. Jeden deň môžeš prežívať ten najhorší deň svojho života a na druhý deň ti zazvoní telefón so správou, ktorá všetko zmení – možno dostaneš rolu v seriáli alebo ťa kapela požiada, aby si sa stala ich speváčkou. Prechádzaš z úplného dna do extrémnych výšin.
Ak nemáš silné povedomie o sebe samom, Hollywood je peklo – preženie ťa cez mlynček na mäso a vypľuje von. A myslím si, že to platí pre každé veľké mesto, ale najmä pre Los Angeles, ktoré je veľmi nemilosrdné. Keď sa s niekým rozprávaš, často sa ti pozerajú ponad plece, aby zistil, či práve nevošiel niekto „coolovejší“. Je to veľmi zvláštne miesto. Nikde inde som nič podobné nezažila. (Smiech)
Uprostred EP-čka máš cover skladby od Loretty Lynn. Prečo pre teba táto pieseň tak veľa znamená?
Tú pieseň som mala rada už roky, a rovnako aj Charlie—on zároveň hľadal zámienku, aby do nej mohol vtlačiť slide gitaru, takže sebecky to jednoducho chcel spraviť! (Smiech) Nie, žartujem. Je to niečo úplne iné ako čokoľvek, čo som kedy predtým spievala, a práve preto som to naozaj chcela vyskúšať.
Požiadala som Brandona z Crobot, aby ju spieval so mnou, pretože má jednoducho úžasný hlas. A tá pieseň, myslím, že je to tak trocha prekvapenie. Ľudia by asi odo mňa čakali nejaký thrash metalový cover alebo niečo úplne iného žánru. Takže si myslím, že tento cover je totálne mimo očakávaní.
A myslím si, že je naozaj zábavné mať ho na nahrávke. A okrem toho tá pieseň, jej pôvodná verzia, sa nedá nikde zohnať. Nie je online.
Nie je na Spotify. Takže vždy, keď som si ju chcela vypočuť, musela som ísť na YouTube, vyhľadať ju tam a pustiť si ju odtiaľ. Takže sa mi páči myšlienka, že si ju teraz ľudia môžu konečne pustiť.
Titulná skladba The Violent Hour tiež pôsobí ako istý odklon. Čo ťa k nej inšpirovalo?
Najprv bola hudba. Charlie chcel napísať niečo, čo sa začne potichu ako krásna skladba a postupne vygraduje do veľkolepého finále. Bol z toho skutočne nadšený.
Vedela som, že texty musia byť výnimočné, tak som napísala o dievčine, ktorá je na úplnom dne a nakoniec u nej dôjde k akémusi znovuzrodeniu. Je to jedna z najosobnejších piesní, aké som kedy napísala. Myslím, že je veľmi znepokojivá, až strašidelná. A práve preto som ju chcela nazvať The Violent Hour a spraviť z nej takú hlavnú tému celej kapely.
Pôjdeš s The Violent Hour aj na turné?
Rozhodne! Prvé koncerty máme v septembri spolu s Buckcherry a Michaelom Monroem, z toho dva koncerty sú v klube Whisky v Hollywoode. Z toho som naozaj nadšená. Mám aj ďalší koncert v septembri v San Juan Capistrano, takže dokopy sú tri vystúpenia v septembri a potom si naplánujeme turné na budúci rok.
Dala som dokopy čisto ženskú kapelu, z čoho mám obrovskú radosť. Mám okolo seba naozaj skvelé hudobníčky a čoskoro prezradím, kto sú.Som z toho extrémne nadšená, pretože som vždy túžila mať čisto dievčenskú kapelu. V deväťdesiatych rokoch som bola veľkou fanúšičkou Riot Grrrl kapiel ako Babes in Toyland, Hole a L7 a vždy som snívala o vlastnej dievčenskej kapele. A teraz sa to konečne stáva skutočnosťou.
Je šanca, že ťa uvidíme aj v Európe?
Určite. Pracujeme na festivaloch a termínoch turné na budúci rok. Nemôžem sa dočkať toho, keď sa k vám vrátim a veľmi sa na to teším.
Stále pracuješ aj v oblasti pohrebníctva. Čo ťa priťahuje k profesii, ktorú mnohí považujú za vyčerpávajúcu alebo dokonca duševne ubíjajúcu?
Smrť a zomieranie ma fascinovali už od detstva. Stala som sa pohrebníčkou, balzamovačkou a poradkyňou pre smútiacich a stále dnes pracujem v oblasti starostlivosti o zosnulých.
Mám klasické zamestnanie. Ľudia si myslia, že hudobníci sú bohatí a nepotrebujú iné zamestnanie, ale to je veľmi vzdialené od reality—najmä pre kapely na úrovni Butcher Babies. Keď sa vrátiš z turné, stále potrebuješ príjem. Som nesmierne vďačná, že mám kariéru, pre ktorú mám vášeň a ktorá mi umožňuje pomáhať ľuďom v tých najťažších chvíľach ich života.
Smrť je pre mňa najväčšou pripomienkou toho, prečo žijeme naplno. Tlačí nás k tomu, aby sme tvorili hudbu, nasledovali svoje sny a využili čas, ktorý máme. Keby sme nemali zomrieť, aký by to malo zmysel snívať? Ale máme asi tak 100 rokov na to, aby sme naplnili svoje túžby a sny. Vedomie, že život je konečný, ma inšpiruje napchať do času, ktorý máme čo najviac. (Úsmev)
Ovplyvňujú sa tvoje dve profesie—hudobníčka a pracovníčka v pohrebných službách—navzájom?
Určite áno. Moja hudba je často ovplyvnená mojou prácou v oblasti starostlivosti o zosnulých. Píšem z osobných skúseností a témy smrti a pominuteľnosti sa objavujú často. Dokonca aj skladba The Violent Hour je o smrti a umieraní.
Na druhej strane, moji klienti v pohrebníctve sú často zvedaví na moju hudbu, a to nám dáva príležitosť prepojiť sa cez niečo ľahšie. Mnohí z nich dokonca chodia na moje koncerty. A úprimne, veľa ľudí v pohrebníctve sú metalisti! (Smiech)
Raz si v podcaste Side Jams with Brian Reesman povedala, že pohrebníctvo a metal majú veľa spoločného. Platí to stále, alebo sa jedno z toho stalo oveľa temnejším ako to druhé?
Určite to platí. Starostlivosť o zosnulých je veľmi intenzívna. Ľudia si neuvedomujú, aké ťažké to je, pretože nevidia, čo sa deje v zákulisí. Už samotný proces balzamovania je neuveriteľne intenzívny a šialený—nie je to len o tom, že sa na telo nanesie make-up.
Je to veľmi temné a človek sa pri tom môže cítiť izolovane, čo je podobné tomu, ako sa často cítia hudobníci na turné. Pracuješ s náročnými vecami, ktoré ťa môžu zničiť, ak si nedopraješ čas na psychickú regeneráciu.
Už si spomenula, že bude aj druhá časť The Violent Hour. Kedy ju môžeme očakávať?
Z nadchádzajúceho EP som naozaj nadšená. Niektoré skladby sú omnoho tvrdšie než tie na prvom EP, ale je tam aj jedna veľmi jemná skladba. Na ďalšie EP som napísala aj niekoľko naozaj tvrdších piesní, vieš?
Po pätnástich rokoch v metalovej kapele, kde škrečala ako „Cookie Monster“(smiech), som si potrebovala na chvíľu vydýchnuť a preskúmať iné zvuky.
Ale tvrdšia hudba sa na ďalšej nahrávke opäť vracia a dúfam, že ju vydám začiatkom budúceho roka.
V dnešnej ére hudby, kde je všetko online, aké miesto podľa teba ešte majú fyzické nosiče albumov?
Aktuálne EP vyšlo aj vo fyzickej forme a určite budú fyzické kópie aj toho ďalšieho. Metalisti milujú, keď môžu niečo skutočne držať v rukách.
Je to vtipné, pretože už ani nevlastním CD prehrávač, ale aj tak chcem mať CD—kvôli bookletu a obalu. Je to nostalgické—pripomína mi to detstvo.
Za tie roky si nosila veľa rôznych označení — metalová speváčka, moderátorka Playboy TV, herečka, sexsymbol, pohrebníčka, spisovateľka. Za ktoré si musela najviac bojovať, aby si si ho definovala podľa seba?
Ľudia ťa vždy budú nejako nálepkovať, ale ja sa jednoducho vidím ako ja sama.
Starostlivosť o zosnulých aj metal sú oblasti prevažne ovládané mužmi, a zo začiatku som mala problém, aby ma brali vážne. Keď som sa v rokoch 2006–2007 stala balzamovačkou, veľa mužov v tom odvetví o mne pochybovalo, hlavne kvôli môjmu vzhľadu.
Zaujímavé je, že dnes je starostlivosť o zosnulých výrazne ženskou záležitosťou. Pohrebníctvo väčšinou riadia ženy a aj v metale za posledné roky začínajú dominovať ženy. Ženy prinášajú do balzamovania a pohrebníckej práce jedinečnú citlivosť, ktorá je neoceniteľná, a to isté môžem povedať o hudbe.
Musela si bojovať o svoje miesto v mužmi dominovaných scénach a často si bola hypersexualizovaná. Keď sa ohladneš späť, na ktorú bariéru, ktorú si prelomila si najviac hrdá a čo je jedna vec, ktorú už nikdy nedovolíš, aby sa stala?
Som hrdá na všetko, čo Butcher Babies dosiahli. Prekonali sme veľa prekážok a v rámci turné sa nám podarilo precestovať celý svet.
Naučila som sa, že ľudia veci buď pochopia, alebo nie. Lords of Acid, s ktorými som práve bola na turné, sú dobrým príkladom — ak pochopíš ten vtip, pochopíš Lords of Acid. Je to prehnané a brané s nadhľadom. Je to ako keby Benny Hill a industriálna hudba mali dieťa. Nemá sa to brať vážne, má to byť zábava.
Rovnako to bolo aj s Butcher Babies. Niektorí ľudia nikdy nevideli za vizuálnu stránku veci a tým prehliadli šesť albumov skvelého materiálu. S The Violent Hour sa chcem sústrediť na tvorbu hudby, ktorá ma robí šťastnou.
Čo už nikdy neurobím, je dovoliť, aby ma ovplyvňovali názory alebo komentáre iných ľudí. Nemôžeš sa zbytočne trápiť tými, ktorí to nepochopia alebo nechcú pochopiť. Na konci dňa musíš robiť to, čo ťa robí šťastným. Pretože môžeš vytvárať úchvatné albumy a byť na úplnom vrchole, ale ak nie si šťastný z toho, čo robíš, aký to má význam? A zároveň, byť trochu sebecká a robiť veci pre seba je vlastne pre mňa tá správna cesta.
Chcela by si ešte niečo povedať svojim fanúšikom a našim čitateľom?
Len to, že ďakujem. Začať úplne od začiatku bolo desivé a posledný rok a pol boli veľmi ťažké. Ale podpora, ktorú som dostala, bola neuveriteľná a som za ňu nesmierne vďačná. Ďakujem veľmi pekne.
Nemôžem sa dočkať, až vás všetkých uvidím na turné a podelím sa s vami o túto novú kapitolu.
From Butcher Babies to The Violent Hour: Rebirth of Carla Harvey
Carla Harvey has never been one to stand in line. After spending over 15 years fronting the genre-defying Butcher Babies, she’s now stepping into a bold new era with her latest project, THE VIOLENT HOUR. Blending raw rock ’n’ roll energy with deeply personal storytelling, the new EP captures both the grit of Carla’s Detroit roots and the attitude that made her a fixture on the international metal scene.
When we caught up with Carla, she was candid about the emotional toll of starting over after Butcher Babies, the creative freedom she’s discovered in The Violent Hour, and how her unique career in death care continues to inspire her music. She also opened up about collaborating with heavyweights like Zakk Wylde and John 5, the thrill of fronting an all-female band for the first time, and why Hollywood can be heaven and hell all at once.
Read on for our full conversation with Carla Harvey as she embarks on one of the most exciting chapters of her career.
The Violent Hour – what does this project allow you to express that you couldn’t before, either musically or personally?
Man, everything! It’s been a crazy journey this last year and a half writing these songs. For the last 15 years, I’d been doing a completely different style of music—lots of extreme metal, guttural vocals. Butcher Babies also had a lot of singing in it, but it was still very different from what I’m doing now.
When I first announced the Butcher Babies breakup, I honestly didn’t know what direction I would head in, or even if I wanted to play music at all anymore. After giving 15 years of my life to that project, I was pretty depressed. Charlie [Benante] saw that and said, “No, you’re not done. Get up, let’s write some songs together.”
There wasn’t any big plan for the music; I wanted it to feel organic. What came out of me were the sounds I loved as a teenager: Aerosmith, Guns N’ Roses, Riot Grrrl bands like Babes in Toyland and L7. I love metal, of course, but growing up in Detroit, classic rock was always on the radio. Bands like Yes, Rush, and Lynyrd Skynyrd really shaped me.
We just started writing, and the songs felt unique and different. It’s been such a pleasure to do something new and step outside of what people expect from me.
There are two big names on the songwriting credits: Blair Daly and Zac Malloy.
Charlie wrote all the music, which I’m incredibly lucky for—not only to wake up every morning next to him, but also to have him write songs for me and with me. I also collaborated with Blair Daly and Zac Malloy on a couple of tracks. I’d been writing with the same people for so long that I wanted to think outside the box. Working with new writers helped me explore vocal melodies and ideas I might not have tried otherwise. To come out of shell, you might say.
I’m passionate about my songs being my songs—my thoughts, my words, my feelings, my voice. I’ve written a novel and a comic book, so my voice is important to me. I’d never just hand over a track and let someone else write it like a lot of musicians do nowadays. These songs are 100% my ideas, but it was inspiring to bounce ideas off other creative people, especially since stepping into a new genre was a little scary at first. I’ve felt like I haven’t got any ideas left at the time. But when you work with people that you work with well, the ideas just start to bounce around.
You also worked with Zakk Wylde and John 5. What kind of energy did they bring to the studio, and how did they affect the music?
I was on a John 5 song called Euphoria, and I’ve toured with Zakk Wylde in Black Label Society a few times. It felt natural to ask them to play on my songs.
Charlie plays in Pantera with Zakk, so that connection was easy. We didn’t give either of them any direction—we just said, “Here’s the song, do what you feel fits the song.” When I first heard John 5’s solo on Sick Ones, I couldn’t believe it. It was nothing like I imagined it would be and everything more. It fits the song perfectly and it’s so John 5 and it’s so cool.
I knew Zakk would bring the perfect swagger to Hell or Hollywood, and he absolutely did. When I heard both songs finished, I honestly cried. To have such amazing guitar solos on my music was a dream come true.
In Sick Ones, you touch on four alter egos: the pessimistic, hypocritic, erratic, and narcissistic. Are those real parts of you? If so, which one has caused the most trouble?
(Laughs) The song itself wasn’t really about me—it’s about cutting ties with toxic people in your life. But for the video, I wanted to flip that idea and show the different personalities we all have inside.
We all have screwed ourselves over at some point in our life and been there. I think there’s a little bit of all of these nagging people inside all of us. We all have the potential to be a little narcissistic, especially if you’re an artist, if you’re a musician, especially damn lead singers, right? (Lughs)
I think the pessimistic side has caused me the most trouble in the past. I definitely can be very dark when I don’t like something or when I’m unhappy with something. Since I was a kid, I’ve always expected the worst before the best. It’s a trait I’ve had to actively work on over the years—being more open to experiences and not letting dark thoughts take over. But in my brain, I always think the worst thing is going to happen. But I’ve gotten over that.
In Hell or Hollywood, you sing about the extremes of the city. After all your years of experience, which one is it really—Hell or Hollywood?
It depends on the day of the week! That’s the magic and the curse of Hollywood. I moved there at 19 with nothing, hoping to find a band. One day you can be having the worst day of your life, and the next you get a call that changes everything—maybe you land a TV role or a band asks you to be their singer. You are going from extreme lows to extreme highs.
If you don’t have a strong sense of self, Hollywood is hell and it will run you through the meatgrinder and spit you out. And I think this is valid for every big city, but especially for LA that is very cutthroat. When you’re talking to someone, they’re often looking over your shoulder to see if someone “cooler” is coming through the door. It’s very odd place. It’s like nowhere I’ve ever been. (Laughs)
There’s a Loretta Lynn cover right in the middle of the EP. Why does that song mean so much to you?
I’ve loved that song for years, and so has Charlie—he also wanted an excuse to play slide guitar on it so selfishely he just wanted to do it! (Laughs) No, I am joking. It’s something completely different from anything I’ve ever sung before, which made it something I really wanted to try.
I asked Brandon from Crobot to sing it with me because his voice is just so cool. And the song, I think it’s a total curveball. People would expect some thrash metal cover from me or just some way different cover. So I think this cover is a complete oddball.
And I think it’s really fun to have it on the record. And also that song, the original, you can’t get it anywhere. It’s not online.
It’s not on Spotify. So, whenever I wanted to listen to it, I would have to go to YouTube and get it and listen from YouTube. So I love the idea that now people can listen to the song.
The Violent Hour title track also feels like a little departure, oddball as you call it. What inspired that song?
The music came first. Charlie wanted to write something that started quietly as a beautiful song and built into a huge ending, and he was so passionate about it.
I knew the lyrics had to be special, so I wrote about a girl at her lowest point and her eventual rebirth. It’s one of the most personal songs I’ve ever written. I think it’s very haunting. And that’s also why I wanted to call it the Violent Hour and kind of have it be the theme song of the whole band.
Will you be taking The Violent Hour on tour?
Absolutely! We have our first shows in September with Buckcherry and Michael Monroe, including two nights at the Whisky in Hollywood. I’m really excited about that. I also have one more show in September in San Juan Capistrano, so there are totally three shows in September and then we’ll plan out our touring schedule for next year.
I’ve put together an all-female band, which I’m really excited about. I have some really great musicians and I’ll announce who they are very soon. It’s just so exciting for me as I always wanted to have all-girl band. In 90’s I was a huge fan of Riot Grrrl bands like Babes in Toyland, Hole and L7, and I’ve always dreamed of having an all-girl band. It’s finally happening.
Any chance we’ll see you in Europe?
Definitely. We’re working on festivals and tour dates for next year. I can’t wait to come back and I am so excited to do so.
You’ve also continued working in death care. What draws you to a profession that many people see as draining or even soul-crushing?
I’ve always been interested by death and dying, even as a child. I became a mortician, an embalmer, and a grief counselor, and I still work in death care today.
I have a 9-5 job. People think musicians are rich and don’t need other jobs, but that’s far from true—especially for bands at the level of Butcher Babies. When you come home from tour, you still need income. I’m so grateful to have a career I’m passionate about, one that lets me help people through the hardest times of their lives.
Death, to me, is the ultimate reminder of why we live so hard. It pushes us to make music, follow our dreams, and use the time we have. If we wouldn’t have to die, what would the dreams be. But we have around 100 years to fulfill our desires and dreams. Knowing life is finite inspires me to pack as much as possible into the time I get. (Smiles)
Do your two jobs—musician and mortician—influence each other?
Absolutely. My music is often influenced by my work in death care. I write from personal experiences, and the themes of death and mortality show up often. Event he song The Violent Hour is about death and dying.
On the other side, my clients in the funeral industry are often curious about my music, and it gives us a chance to connect on something lighter. Many of them even come to my shows. And honestly, a lot of people in death care are metalheads! (Laughs)
You once said that in Side Jams with Brian Reesman that mortuary work and metal have a lot in common. Is that still true or has one turned way darker than the other one?
Definitely. Death care is intense. People don’t realize how heavy it is because they don’t see what goes on behind the scenes. The embalming process alone is incredibly intense and crazy—it’s not just putting makeup on a body.
I tis very dark and it can feel isolating, which is similar to how musicians feel on tour. You’re dealing with heavy things that can weigh you down if you don’t decompress properly.
You’ve already mentioned that there will be a part two of The Violent Hour. When can we expect it?
I’m really excited about the next EP. Some songs are a lot heavier than the first one, and there’s also a very light track on there. I’ve written some very heavy songs for the next one, you know?
After 15 years in a metal band doing Cookie Monster screaming (Laughs), I needed to catch my breath and explore other sounds for a minute.
But the heavier stuff is back on the next release, and I’m hoping to put it out early next year.
In todays era of music where everything is online, what place do you think physical copies of albums have in music?
There are physical copies of the current EP, and there will definitely be physical copies of the next one. Metalheads love having something tangible.
It’s funny because I don’t even own a CD player anymore, but I still want CDs for the artwork and liner notes. It’s nostalgic—it reminds me of being a kid.
You’ve worn a lot of labels over the years—metal singer, Playboy TV host, actor, sex symbol, mortician, writer. Which label have you had to fight the hardest to define on your own terms?
People will always label you, but I just see myself as me.
Death care and metal are both male-dominated industries, and I struggled to be taken seriously at first. When I became an embalmer in 2006–2007, a lot of men in the industry doubted me because of the way I looked.
Interestingly, death care is now heavily female. Funeral service is mostly run by women, and metal is being dominated by female lately as well. Women bring a unique sensitivity to embalming and funeral work that’s invaluable, and I’ll say the same for music.
You’ve had to fight for space in male-dominated scenes, and you were often hypersexualized along the way. Looking back, what are you proudest of breaking through, and what’s one thing you’ll never let happen again?
I’m proud of everything Butcher Babies accomplished. We overcame a lot and got to tour the world.
I’ve learned that people either get it or they don’t. Lords of Acid, who I just toured with, is a good example—if you get the joke, you’ll understand Lords of Acid. It’s over-the-top and tongue-in-cheek. It´s Benny Hill meeting industrial music. It’s not supposed to be taken seriously, it’s supposed to be fun.
The same was true with Butcher Babies. Some people never looked past the image, and they missed six albums’ worth of strong material. Going forward with The Violent Hour, I’m focused on making music that makes me happy.
The thing I’ll never do again is let other people’s opinions or comments affect me. You can’t dwell on the ones who don’t get it. You have to do what makes you happy at the end of the day. Because you can make masterpiece albums and be on top of the world, but if you aren’t happy, then what’s the point? That being said, being a little selfish and doing things for me is kind of the way to go.
Is there anything else you’d like to say to your fans and our readers?
Just thank you. Starting over from scratch was terrifying, and it’s been a tough year and a half. But the support I’ve received has been incredible and I am so grateful for that. Thank you so much.
I can’t wait to see everyone on tour and share this new chapter with you.
