ENGLISH BELOW

„Spevákom som vlastne ani nechcel byť. Bol som jednoducho najvyšší z kapely, vedel som o niečo lepšie po anglicky a nemal som peniaze na to, aby som si kúpil bicie.“

O tri desaťročia neskôr Fernando Ribeiro stále vedie Moonspell do krásnej, no ponurej temnoty. V predvečer vydania ich očakávaného 13. štúdiového albumu Far from God tento mimoriadne výrečný frontman otvorene kritizuje prekombinovanú a príliš komplikovanú scénu moderného metalu. Namiesto toho obhajuje surový, poetický návrat ku gotickej priamočiarosti. V tomto úprimnom a otvorenom rozhovore, kde si nedáva servítku pred ústa, Ribeiro hovorí o tragickej povahe „vampirickej lásky“, o pouličných „oltároch“ v Portugalsku, ktoré inšpirovali skladbu Cross Your Heart, o svojej zbierke Biblií a aj o tom, prečo je tento nový album akýmsi emocionálnym a vzdorovitým znovudobytím skutočnej duše Moonspell.

Fernando, rada ťa opäť vidím. Ako sa máš?

Fernando: Celkom fajn, no vieš ako – nenudím sa. Okolo Far from God je kopa práce a navyše sa sťahujem, takže sa toho deje celkom dosť. Ale snažím sa to všetko nejako stíhať, takže zatiaľ áno, ide to.

Ale aký je to pocit? Vyjde to už naozaj o chvíľu. Ako sa cítiš?

Fernando: Vieš čo, skvelý. To, že to už vyjde, je vlastne taká finálna skúška ohňom – uvidíme, kam sa ten album posunie a ako sadne fanúšikom. Zatiaľ je všetko super, či už ide o single, ohlasy alebo predpredaj. Všetky tie indície, ktoré máme ešte pred vydaním, vyzerajú fakt sľubne. Na Wave-Gotik-Treffene sme už naživo zahrali dve pesničky pre také to viac gotické publikum a ľudia boli nadšení. Mali pocit, akoby počúvali nový Opium, takže z toho máme super pocit.

Ale bez ohľadu na to – a teraz nechcem nijako zhadzovať fanúšikov, ale teraz je rad na nich, aby album oživili – my z neho budeme mať radosť vždy. Je to pre nás strašne dôležitá nahrávka. Podľa mňa je to návrat k zvuku, ktorý nám všetkým chýbal, dokonca aj nám samotným v Moonspell. Je to skromný a autentický album, kde sme naše bláznivé hudobné egá držali na uzde a netlačili sa do žiadneho progu, industrialu alebo čoho všetkého, čo sme už v minulosti vyskúšali. Máme z neho proste dobrý pocit, znie to fajn.

Zvyknem hovoriť, že tento album je jednoduchý, a ľudia s tým majú občas problém. Ale jednoduchý je len preto, že metal je dnes, úprimne povedané, strašne komplikovaný a prekombinovaný. Keď potom ľuďom povieš, že niečo je jednoduché, reagujú štýlom: „Fúha, to je odvážne tvrdenie.“ A ja na to: „Prečo?“ Sú to skrátka chytľavé, romantické, gothic-metalové pesničky. Sme veľmi radi, že sme sa vybrali touto cestou, lebo to kapele dodalo kopec energie do ďalších rokov a nových projektov. Tým najdôležitejším krokom je, samozrejme, samotné vydanie albumu už 3. júla.

Mala som možnosť si ho vypočuť tiež. A musím povedať, že mne osobne príde fakt iný. Je naozaj iný, znie úplne inak.

Fernando: To je podľa mňa super. Vieš, s týmto albumom sa to má tak – a dúfam, že to nevyznie blbo – že je hrozne ťažké hovoriť o vlastnej hudbe bez toho, aby človek nepôsobil buď smiešne, príliš skromne, alebo naopak namyslene. Je to fakt tenký ľad. Ale ak sa o to mám pokúsiť, keď si sa takto opýtala, tak podľa mňa to rozhodne znie ako Moonspell. Zároveň to má ale v sebe niečo čerstvé. Nie je to tak, že by sme niečo podobné ešte nikdy nespravili, no zároveň je to niečo, čo sme fakt ešte nespravili. V tom je podľa mňa krása hudby, v tej jej premenlivosti a v tom, ako plynie.

Ľudia majú rôzne rebríčky hodnôt. Niekedy si človek kúpi platňu jednoducho preto, že je na nej presne to, čo od danej kapely očakáva alebo vyžaduje. A veľa kapiel takto funguje. Potom sú tu ale dobrodružnejšie povahy, ako sme my a naši fanúšikovia, ktorí si album pustia radi s tým, že chcú byť prekvapení. Niekedy ťa dostane na prvé počutie, inokedy ho musíš vypočuť viackrát.

Stalo sa nám to pri ktoromkoľvek z našich albumov. Ako vieš, mám vydavateľstvo Alma Mater Books and Records a staráme sa o katalóg Moonspell. Momentálne je jedným z našich najpredávanejších titulov album The Butterfly Effect. Pamätám si, aké haló okolo neho bolo, keď vyšiel. A dnes? Zakaždým, keď ho vydáme na svietiacom zelenom alebo žltom vinyle, hneď sa vypredá. Hudba je proste živý prúd. Takže keď mi niekto povie: „Našiel som na vašom novom albume niečo nové,“ som len rád. Teší ma to oveľa viac, než keby mi povedali: „Páči sa mi to, lebo je to presne ako Hermitage alebo Extinct.“ Ale tak neviem, možno som len blázon.

Mne sa páči práve preto, že je to niečo nové. A ako hovoríš, naozaj to znie sviežo. Mne osobne to vlastne vôbec nepripomína nič z toho, čo ste doteraz urobili. Keď sme sa však rozprávali naposledy – vtedy som ešte nevedela názov ani nič bližšie – spomínal si, že ten nový album bude akýmsi návratom ku koreňom. Tak som si predstavovala pesničky ako Vampiria a podobne. Ale nie, také to nie je.

Fernando: No vieš, ja tam vidím isté prepojenia, ktoré ľudia mimo Moonspell asi nepostrehnú, pretože mne osobne Far from God pripomína Vampiriu dosť. Minimálne to intro má taký ten upírsky hlas a klávesy, no potom sa to zrazu zvrtne inam. „Návrat ku koreňom“ je hrozne komplikovaný pojem. Tým, čo som vtedy povedal, som myslel hlavne to, že nebudeme pokračovať v štýle Hermitage a experimentovať, ale vrátime sa ku gothic metalu, čo je v podstate prapôvod našej hudby. Ale či to bude znieť navlas rovnako ako Wolfheart alebo Irreligious? To asi nie. A to nielen kvôli nám, ale aj preto, že doba sa posunula, technológie pokročili a zmenil sa spôsob, akým ľudia hudbu tvoria aj počúvajú.

Išlo mi skôr o to zachytiť kúsok toho vtedajšieho ducha bez toho, aby sme sa len bezhlavo kopírovali. Myslím si, že na Far from God je kopa rozmanitej hudby a rôznych typov skladieb. Na ploche nejakých 45 až 50 minút sme dokázali obsiahnuť naozaj veľa z toho, čo tvorí Moonspell ako kapelu. No a samozrejme, je tam aj niečo nové. Možno tie jednotlivé dieliky skladačky sami o sebe nie sú prevratné, ale to, ako s nimi pracujeme, je iné.

Keď už hovorím o tom návrate ku koreňom, vidím tam isté prvky Moonspellu – no ide skôr o celkový prístup než o konkrétny zvuk. Cítiť tam hlavne éru albumu Irreligious. Sú to priame, chytľavé pesničky a my sa toho nebojíme. Vieš, ako som už spomínal, metal má dnes občas tendenciu byť až príliš komplikovaný. Ľudia na to letia, keď povieš: „Toto je ultra prog-metal-core s prvkami neviem čoho všetkého.“ To ich pritiahne oveľa skôr, než keď povieš, že ide o priamočiary gothic-rock-metalový album. To síce neznie ako bohvieaký marketingový slogan, ale presne taký ten album proste je.

Nový album sa volá Far from God (Ďaleko od Boha). Si ty sám ďaleko od Boha?

Fernando: Nuž, mohol by som sa opýtať – nie sme tak trochu všetci? Na vysvetlenie potrebujem trochu kontextu. Myslím si, že Far from God je skvelý názov. Tá časť „Boh“ je na ňom paradoxne asi to najmenej dôležité. Samozrejme, je to silné slovo s veľkým významom a nemohol som album nazvať len „Ďaleko od…“, ale hlavným odkazom albumu je, že sme skrátka strašne ďaleko od niečoho.

Toho „Boha“ som poňal tak trochu filozoficky. Študoval som filozofiu a je jeden filozof, ktorého mám veľmi rád, hoci si myslím, že je strašne nepochopený, ľudia ho zle interpretujú a je okolo neho kopec zmätku – Friedrich Nietzsche. Väčšina ľudí rieši len to, čo napísal o svojom protikresťanskom postoji a redukcii bohov. Ale keď sa ponoríš trochu hlbšie, jeho myšlienky majú svoj kontext a štruktúru. Nietzsche bol napríklad jedným z autorov, ktorí najviac pociťovali ťarchu viny v našej židovsko-kresťanskej spoločnosti (oveľa viac než v iných kultúrach), no na sklonku svojej kariéry a života hovoril aj o odpustení. Lenže k tomu sa už ľudia nedostanú, lebo ich odpustenie nezaujíma. Zaujíma ich vina, tá je predsa oveľa záživnejšia a na internete sa z nej robia lepšie citáty.

Nietzsche bol však viac než len filozof, bol to filológ – človek, čo píše a skúma skutočný význam slov. V rámci svojej vedeckej metódy sa vracal ku gréckym textom a zisťoval, čo tie slová znamenali v časoch gréckej kultúry a filozofie. A keď ich preniesol do svojho storočia, všimol si – a to nie je žiadna raketová veda – že ľudstvo tieto koncepty totálne prekrútilo a zneužilo.

Myslím, že v dnešnej dobe, v roku 2026, neexistuje lepší príklad zneužívania – a nebál by som sa povedať až znásilňovania – konceptu Boha, než to, čo predvádzajú tri hlavné monoteistické náboženstvá, a to bez akéhokoľvek poradia. Máme tu islamský terorizmus, máme tu judaizmus valcujúci susedné krajiny či územia, ak chceš, a dnes tu máme aj ten evanjelický, katolícky evanjelikalizmus v podaní prezidenta Trumpa alebo Bolsonara. Toto všetko sú ľudia a hnutia, ktoré svet doslova škrtia, držia ho vo vojne, a pritom sú od Boha nesmierne ďaleko.

A presne to som myslel pod tým „ďaleko od Boha“ – sme ďaleko od informácií, peňazí, kultúry, komunikácie. V zlatej ére ľudstva, ktorou by táto naša doba mala byť, robíme vedome tie najhoršie rozhodnutia. Vieš, jedna vec je stredoveký roľník – s plnou úctou k roľníkom –, ktorý sa ráno zobudil, stál na zemi, videl, ako slnko putuje z jednej svetovej strany na druhú, a pomyslel si: „Nuž, slnko sa krúti okolo zeme.“ Úplne iná vec je ale to, čo ľudia robia dnes.

Takže v tom je tá otázka. Boli časy, keď som bol stopercentný ateista a Boha som ostro kritizoval. Dnes si už nie som taký istý. A podľa mňa je najlepšou odpoveďou práve to, že si človek nie je istý. Dnes je totiž každý plný neotrasiteľných istôt a ľudia kvôli tomu umierajú. Ja mám preto radšej pochybnosti než istoty. Príde mi to ľudskejšie a filozofickejšie. Dokonca ani pri Moonspell neviem všetko naisto. Netuším, či ten album bude úspešný, alebo prepadne. Proste žijem zo dňa na deň.

A s Bohom a diablom je to rovnaké. Mohol by som dopadnúť ako francúzsky filozof Voltaire na smrteľnej posteli. Celý život to bol obrovský, divoký kritik Boha a osvietenec, no pred smrťou povedal: „Bude lepšie, ak teraz vyjdem dobre s Bohom aj s diablom, lebo človek nikdy nevie, čo ho čaká, keď umiera.“ Podľa mňa to bolo celkom múdre.

Fúha. Takúto dlhú odpoveď som úprimne nečakala.

Fernando: Prepáč. Na toto sa skrátka nedá odpovedať len áno alebo nie. Ja sa celkovo rád rozprávam. Rozhovory beriem skôr ako debatu, je to ako hrať tenis. Ty podáš a ja ti to odpálim naspäť. Inak by to bola nuda pre obe strany.

Texty – strašne mi pripomínajú poéziu. Bol to zámer?

Fernando: Dúfam, že áno. Bol to absolútny zámer. Ja som sa k rocku a metalu dostal aj vďaka poézii. Jedným z najlepších príkladov bol pre mňa kanadský pesničkár Leonard Cohen. Ešte pred tým, než sa stal muzikantom, bol už uznávaným a známym básnikom. Hudba potom jeho poéziu len posunula ďalej. Takže keď ho čítam alebo počúvam, vnímam to ako niečo oveľa hlbšie než len obyčajné texty. Ďalším takým bol Jim Morrison. Ten okrem iného bojoval proti statusu quo aj tým, že tvrdil, že rockové texty môžu byť čistou poéziou. V rozhovoroch o tom veľa premýšľal a hovoril. A nikto príčetný predsa nemôže vyhlásiť, že The Doors nebola poetická kapela.

Samozrejme, ja nie som žiadny Leonard Cohen ani The Doors. Som proste Fernando z Moonspell. Ale toto sú moje vzory, moje méty. K metalu som privoňal aj preto, že bol poetický. Myslím, že to bolo v roku ’86, ’87 alebo ’88, keď sa mi dostal do rúk album Into the Pandemonium od Celtic Frost. Skvelá nahrávka. Bolo dosť ťažké ju stráviť, ak si predtým fičala na ich extrémnejšom období, ale pre mňa to bola láska na prvý pohľad, bolo to hrozne experimentálne. Podľa mňa to bol prvý album, ešte pred Gothic od Paradise Lost, ktorý prepojil gotiku a metal. Mali tam takú pesničku, neviem, či ju poznáš, volala sa Tristesses de la Lune (Sorrows of the Moon), čo je vlastne báseň od slávneho francúzskeho básnika Baudelaira. Takže takto to so mnou bolo odjakživa.

Niektoré naše minulé texty, napríklad na Hermitage, boli viac sociálne a podobne. Ale tieto nové sú oveľa poetickejšie – hovoria o veciach v básnických obrazoch, formách a kontextoch. Pre niekoho to možno bude nuda, ale ja tam v podstate neriešim nič iné než lásku, smrť, Boha, pochybnosti a konflikt. To sú hlavné témy albumu Far from God. A úprimne, v tomto viem ísť fakt do hĺbky. Som vášnivý čitateľ poézie a sám som už vydal štyri básnické zbierky. Tie básne som neskôr sám preložil do angličtiny a vydal ako antológiu s názvom Purgatorial – ak by to niekoho zaujímalo, dá sa kúpiť v našom shope. Takže toto je fakt moja parketa.

Preto ma vždy nesmierne poteší a beriem to ako kompliment, keď si ľudia ako prvé všimnú texty. V metale či gotike sa totiž na texty občas pozerá len ako na nutné zlo. Ja som ich mal pritom vždy rád, zakaždým som si kupoval platne aj preto, aby som si tie texty čítal a sledoval, ako ich ľudia interpretujú. Písať o týchto témach poetickou formou bolo z mojej strany úplne vedomé rozhodnutie. Niekedy mám pocit, že hoci sme na svete kadejakí textári, všetci nakoniec píšeme o tom istom – o tých témach, čo som spomínal. Podľa mňa o ničom inom ani písať nejde. Existuje kopec variácií, ale v konečnom dôsledku je tu tak 10 až 15 tém, ak nie menej, o ktorých sa dá vôbec hovoriť.

Chcela by som ťa poprosiť, či by si nám nepovedal niečo bližšie o pesničkách z nového albumu, aspoň o niektorých. Mám na mysli inšpiráciu za jednotlivými témami, prípadne nejaké výzvy pri skladaní, nahrávaní alebo produkcii, proste čo ti napadne. Začnime skladbou Cross Your Heart – tá vo mne evokuje životy, ktoré vyhasli príliš skoro. Mám pravdu?

Fernando: Máš pravdu. Ten text vlastne vychádza z čistého pozorovania. U nás v Portugalsku máme dosť šialenú a násilnú kultúru čo sa týka autonehôd. Niekedy to vyzerá, akoby sme boli všetci samovrahovia alebo vrahovia. Na cestách je kopec nehôd a ľudia sú za volantom neskutočne agresívni. Ja priamo v Lisabone nebývam, bývam od neho asi hodinu cesty, takže tam musím dochádzať, a každý boží deň na tej ceste zažívam nejaké konflikty. Každý deň na mňa niekto vytrubuje alebo mi ukazuje prostredník, je to hrozne agresívne prostredie. A keď sa ľudia takto správajú, tak na tých cestách, prirodzene, umiera kopa ľudí.

Táto pesnička teda začína opisom takých tých malých pomníčkov pri cestách – krížov a kvetov, presne ako spievam v texte. V Portugalsku ich máme strašne veľa. V našej kultúre to označuje miesto, kde niekto tragicky zahynul, je to také pietne miesto, ktoré tam spraví rodina. A vo väčšine prípadov, povedal by som, že tak v 90 %, sú to, bohužiaľ, mladí ľudia. Preto je v tom texte aj tá fráza, že boli ešte sakramentsky mladí.

U nás máme niečo podobné, poznám to. Našťastie ich ale nevídam až tak veľa. Nehovorím, že ich je málo, ale nie sú úplne všade. Aspoň teda tam, kde bývam ja. Ale áno, je to presne ono.

Fernando: U nás sú fakt všade, v každej zapadnutej dedine ich nájdeš kopec. Takže keď niekedy prídeš do Portugalska a budeš ním cestovať, narazíš na ne na každom kroku.

Ich účelom je zrejme povedať ľuďom, aby si dávali pozor. Očividne to ale nezaberá.

Fernando: Nuž, majú tak dva hlavné účely. Prvým je pripomenúť si smrť blízkeho človeka. A tým druhým je, samozrejme, varovanie pre ostatných.

Far from God má byť podľa tlačových materiálov, ktoré som dostala, akousi hymnou na tragickú upírsku lásku. Je to tak?

Fernando: Absolútne. Skladby s upírskou tematikou patria k našim úplným začiatkom, no neskôr sme ich tak trochu nechali bokom. Mal som totiž pocit, že to robí každý a začínalo to znieť trochu umelo. Podľa mňa ľudia úplne zabudli, o čom Dracula – čo je azda najznámejší upírsky príbeh na svete, najmä kniha od Brama Stokera – v skutočnosti je. Nie je to primárne o nenávisti, cicaní krvi alebo pomste. Je to v prvom rade o láske. O mužovi, ktorý si žil svoj život, miloval svoju ženu, miloval sa s ňou a zbožňoval ju. A potom mu ju niekto – nejaká okolnosť, zlý človek – skrátka vytrhol z náručia. A vtedy sa rozpútalo hotové peklo.

Myslím si, že upír v literatúre, či už je to Dracula alebo Nosferatu, je rovnako dôležitá postava ako Heathcliff, Dr. Jekyll a Mr. Hyde, Frankenstein či Dr. Faust. Je to jedna z tých literárnych bytostí, ktoré dokonale zrkadlia, o čom je život a láska. Sú o bolesti a konflikte. O tom, že za to, aby si zažila niečo také posvätné ako lásku, musíš zaplatiť daň. A presne o tom tie texty sú. Pre mňa je toto tá pravá upírska láska. Žiadne hollywoodske flirtovanie, chápeme sa. Nie, je to o tom, aká vie byť upírska aj ľudská láska neskutočne bolestivá. Pretože láska je tragická.

Všetci veľkí autori – Shakespeare, Bram Stoker a ďalší, čo písali o láske – vždy chápali tento jej tragický rozmer, ktorý nevieme vysvetliť, ale musíme ho prežiť, aby sme boli skutočne ľuďmi. Vieš, keď niekoho miluješ a niekto sa ťa opýta: „Prečo miluješ svojho muža? Prečo miluješ svoju ženu?“ a ty mu to dokážeš racionálne vysvetliť, tak to nie je láska. Ako by povedal Leonard Cohen, to je len izbová služba.

Máš úplnú pravdu. Dobre, poďme na skladbu Biblical. Táto sa mi fakt veľmi páči. Keď ju počúvam alebo čítam text, vidím tam strašne veľa duality a protikladov. A už si vlastne sám spomenul meno, ktoré som mala poznačené v poznámkach – pri čítaní toho textu mi hneď napadol Baudelaire a jeho poézia.

Fernando: Nuž, všetci asi čerpáme z rovnakého prameňa. S pesničkou Biblical to bolo tak, že chvíľu na albume mala byť, chvíľu zasa nie, až kým sa jej nechytil Pedro. Spravil tam fakt super aranžmány, hlavne s basou. Ja som ju pôvodne chcel zaradiť až po Great Wolf in the Sky alebo niekde viac do stredu albumu. Lenže v štúdiu znela tak výborne, že mi Pedro hovoril: „Dajme ju ako tretiu, lebo po Far from God tam neskutočne sadne.“ Vnáša totiž do albumu úplne inú náladu a ďalší rozmer.

A ten text je tiež o láske, o takej tej baudelairovskej láske. Názov Biblical (Biblický) treba brať s nadhľadom a iróniou, pretože hovorí o láske, ktorá je „biblická“ práve v tom, že je plná obrovských kontrastov.

Vieš, ja nie som ten typ muzikanta – a teraz pri všetkej úcte –, ktorý uznáva lacné šokovanie. Mám s tým dokonca trochu problém, keď niekto vyjde na pódium a páli Bibliu. Bol som na takých koncertoch, ale podľa mňa je to až príliš dôležitá kniha. Ja Biblie nepálim, ja ich zbieram. Mám ich v rôznych jazykoch, vlastním všelijaké vydania, staré aj nové. Nie je to nejaká obria zbierka, ale je celkom fajn. Podľa mňa je to kniha, ktorá neskutočne inšpirovala Baudelaira, Nicka Cavea, Leonarda Cohena a rovnako aj mňa. Nie je to dejepis, sú to dejiny ľudských rozporov a ľudskej duše – ak teda nejakú máme. Je to totiž hlavne o tom, ako ľudia niečo totálne poserú, potom sa to snažia napraviť, čím pravdepodobne spôsobia ešte väčší prúser, alebo na chvíľu zažijú mier, no potom aj tak príde vojna. Je to fascinujúce čítanie.

Máme tu v Portugalsku jedného uznávaného biblistu, ktorý prekladá Bibliu z gréčtiny. Ak sa o tieto veci zaujímaš, tak vieš, že po hebrejčine je gréčtina tým jazykom, ktorý má najbližšie k pôvodným biblickým textom. Až potom prišla latinská Vulgáta a neskôr anglický preklad. Kvôli tomuto celému procesu a náboženským vojnám zomrelo v histórii strašne veľa ľudí. Takže Biblia je pre skladbu Biblical absolútne kľúčová, aj keď to znie ako trefná slovná hračka. A ako som hovoril, hudobne táto pesnička po prvých dvoch singloch skvele premosťuje cestu k zvyšku albumu.

The Great Wolf in the Sky je asi jedna z mojich najobľúbenejších.

Fernando: Úplne s tebou súhlasím. Ja to mám rovnako.

A je niekomu venovaná, však? Súdiac podľa textu.

Fernando: Áno. Pôvodne to vzniklo ako pesnička o kozmickom vlkovi – o takej tej ochranárskej bytosti, ktorá na nás zhora dozerá. Vlci majú v sebe presne tento inštinkt chrániť. Tú skladbu proste milujem. Podľa mňa je to neskutočne komplexná vec od Moonspell. Je v nej z každého rožka troška, všetko to dobré z nás, a má parádny refrén. Je taký veľmi intuitívny, no zároveň – ako by som to povedal – úplne tam vidím ten dav, ako ho spieva s nami. Dúfam, že to tak na koncertoch aj bude, lebo ak nie, bolo by to zlé znamenie.

Keď sme ale album dokončili, stala sa smutná vec. Zomrel náš kamarát Pedro, obrovský fanúšik Moonspell, ktorý pochádzal z mojej starej štvrte. Práve som sa vracal z Porta domov do Lisabonu – celú túto dosku sme totiž nahrávali v Portugalsku –, keď mi zavolal brat. Kedysi sme totiž bývali s Pedrom v susedstve. Hneď som sa skontaktoval s jeho vdovou Soniou. Bolo to strašne smutné, celé to bol šok, lebo odišiel úplne nečakane a náhle. Bol to neskutočný fanúšik Moonspell. Na našich koncertoch v Portugalsku stál s dcérou a manželkou vždy v prvej rade. Vždy mal skvelú náladu a usmieval sa na nás bez ohľadu na to, či sme hrali tú alebo onú pesničku. A v rodinnom kruhu, v takom tom ich súkromí, ho navyše volali Vlk.

Tak som sa jeho rodiny opýtal, či by im nevadilo, keby sme túto skladbu venovali práve jemu. Boli… nechcem povedať, že nadšení, predsa len je to obrovská tragédia, ale mali pocit, že to tak proste má byť a dáva to zmysel. Skladba Great Wolf in the Sky tak dostala tú skutočnú pridanú hodnotu, akú by hudba mala mať. Hudba predsa nie je len o prachoch a sláve – aj keď kto som ja, aby som to hodnotil –, ale mala by ľuďom prinášať aj určitú útechu, ak sa to tak dá nazvať. Pre jeho rodinu to bude nesmierne dôležitá pesnička a dúfam, že rovnako aj pre ostatných fanúšikov Moonspell, lebo má v sebe špeciálne čaro. A teraz, keď je venovaná Pedrovi, je podľa mňa ešte o niečo výnimočnejšia.

Poďme sa pozrieť na poslednú skladbu albumu, Reconquista. Pri nej som v určitých momentoch mala fakt silný vibe, akoby som počúvala Full Moon Madness. A dokonca aj text mi prišiel taký, že ním v istom zmysle uzatvárate nejakú kapitolu Moonspell – už len preto, že posledné riadky textu tak trochu odkazujú na váš úplne prvý singel, Under the Spell.

Fernando: Je to presne tak, úplne presne. Máš v tom úplnú pravdu a som ti vďačný, že si si to všimla. Reconquista totiž nadväzuje na dlhú tradíciu záverečných skladieb Moonspell. Naše posledné pesničky na albumoch bývajú tak trochu epické, hymnické a často fungujú takmer ako naša vlastná biografia. Sú skrátka biografické.

Slovo „Reconquista“ (Znovudobytie) je u nás v Portugalsku historický pojem. V dávnych dobách, niekedy v 12. storočí, nás totiž okupovala Arabská, resp. Moslimská ríša. Potom prišlo hnutie zvané Reconquista, kedy portugalskí králi vybojovali toto územie späť. Lenže ja v tej pesničke nehovorím o histórii. Nie je to historická skladba, je to skladba o tom, ako získavame späť sami seba.

A presne to chceme týmto albumom dokázať. Chceme získať späť rešpekt od fanúšikov, ktorých sme možno časom stratili, lebo sa im nepáčila naša novšia hudba alebo presedlali na niečo iné. Chceme si znova vybojovať svoje miesto na scéne a hlavne chceme byť opäť sami sebou a mať z kapely čistú radosť. Viem, že kapely sú naučené hovoriť, že všetko je zaliate slnkom a že toto je ich najlepší album, ale podľa mňa to tak v živote nechodí. Kapela, to sú aj konflikty, pochybnosti a občas je to hotové peklo. Byť v kapele je skvelé, no zároveň je to strašná tragédia. Človek v nej neustále rieši dilemu: „Mám zostať, alebo sa na to vykašlať?“ O tom to celé tak trochu je.

Preto bolo pre nás dôležité uzavrieť album odkazom, že sme späť, nikam neodchádzame a že sme nesmierne šťastní a vďační za to, že môžeme fungovať v kapele ako Moonspell. Je to už poriadne dlhý príbeh – ťaháme to takmer tri desaťročia. Pritom sme na začiatku nič nečakali, veď sme z Portugalska a od Portugalska nikto nič svetoborné nečaká. Ak teda nejde o víno alebo o futbal, vieš ako. Nikto nepredpokladá, že Portugalsko dobyje svet alebo niečo podobné – niežeby sme ho my dobyli.

Tá pesnička má v sebe presne ten rituálny vibe záverečnej bodky, aký má Full Moon Madness, a hovorí, že sme v tom s fanúšikmi spolu. Niekedy je to brnkačka, inokedy je to sakramentsky ťažké, ale hudba je to, čo nás spája, a vďaka nej si môžeme ten náš spoločný priestor vybojovať späť. To je všetko, čo od Far from God očakávame. Nejde nám o slávu, peniaze ani uznanie. Chceme len zažiť skvelé chvíle s fanúšikmi, chceme, aby spievali naše pesničky, a hlavne, aby si ich vzali k srdcu a vytvorili si vďaka nim nové spomienky do života. Pretože hudba je podľa mňa práve o vytváraní spomienok. A ak Reconquista a celý zvyšok albumu vytvoria nové spomienky, budem ten najšťastnejší človek na svete.

To sa fakt dobre počúva. Čo sa týka spevu, bolo to pre teba ťažké, alebo si počas nahrávania s niečím zápasil?

Fernando: Vôbec nie. Bol som dobrý chlapec a poctivo som cvičil. Mal som všetko dopredu naplánované, okrem skladby Reconquista. Pri nej sme totiž nemali hotovú žiadnu spevovú linku, tak som jednu vymyslel priamo v štúdiu a hodil som tam dokonca trochu iný štýl spevu.

Ale vieš čo, v poslednom čase beriem svoj spev naozaj vážne. Predsa len starnem a je načase začať sa o svoj nástroj poriadne starať. Keď sme mladí, môžeme žúrovať a piť celú noc, na druhý deň vyliezť na pódium a všetko je úplne super. Dnes už to tak občas nefunguje a úprimne neznášam, keď mám zlý hlasový deň len preto, že som večer predtým spravil nejakú blbosť. Čo sa týka tohto albumu, mal som texty aj spevy kompletne pripravené ešte pred nahrávaním. Prišiel som do štúdia a jednoducho som robil to, čo mi hovoril producent. Nič som tam nevymýšľal.

Ja nie som žiadny rodený spevák. Ako spevák som sa nenarodil a úprimne, spevákom som vlastne ani nechcel byť. Spevákom v Moonspell som sa stal len preto, že v rokoch ’89 – ’90 som bol z kapely najvyšší, vedel som o niečo lepšie po anglicky a bol som úplne švorc. Nemal som skrátka peniaze na bicie. No a jediné voľné miesto v kapele pre chalana bez peňazí bolo miesto za mikrofónom. Tak som skončil pri speve.

Svoj hlas sa vždy snažím používať tak, aby to pomáhalo celej kapele. Nemám potrebu – a ani na to nemám bunky –, aby som sa predvádzal. Nemám taký spevácky talent ako iní metaloví speváci, ktorých poznám a ktorí dokážu vyťahovať kadejaké vibráta a glissandá. Ja si proste robím svoju prácu. A myslím si, že tentoraz som si ju urobil dobre, takže po hlasovej stránke som nemal žiadny problém. Vlastne sa mi tento album nahrával mimoriadne príjemne a pohodlne.

Čo sa týka letných koncertov a hlavne toho s orchestrom v bulharskom Plovdive – plánujete hrať aj nový album, alebo z neho aspoň niečo predvediete?

Fernando: Nuž, zahrať celý Far from God s orchestrom zatiaľ nemôžeme. Ale na letných koncertoch a festivaloch určite zahráme tak dve-tri veci z nového albumu. Na festivaloch totiž nemáš toľko času, aby si odohrala všetko, takže si tie pesničky starostlivo vyberáme. Podľa mňa je dôležité, aby ľudia – a hlavne my sami – videli, či tie skladby fungujú naživo. Na druhej strane ale platí, že koncerty Moonspell nerobíme len pre seba. Musíme ľudí v prvom rade baviť, a preto sa musíme vracať aj do minulosti a udržiavať ten správny balans medzi starými vecami a prítomnosťou.

V Plovdive odpálime s orchestrom kompletný set, ktorý bude mať rovnaký setlist ako Opus Diabolicum, pretože na tie skladby už máme hotové orchestrálne aranžmány. Sú tam pecky ako Vampiria alebo veci z albumu 1755. Nedávno sme to takto hrali v Mexiku a malo to obrovský úspech. No a potom to urobíme tak, že keď skončíme túto časť, orchester odíde z pódia a pôjde si dať pivo a my sami ešte dohráme pár ďalších vecí. Na týchto symfonických show určite sami za seba strihneme jednu alebo dve novinky. Keby si sa ma opýtala, či by som chcel niekedy spraviť Far from God s orchestrom, tak hovorím áno – bola by to skvelá skúsenosť. Ale to si nechajme radšej do budúcna.

Veľmi pekne ti ďakujem za tvoj čas a prajem tebe, kapele a aj albumu len to najlepšie. Nech má obrovský úspech, naozaj si to zaslúžite.

Fernando: Veľká vďaka za všetko. Aj tebe prajem len to najlepšie, maj sa krásne!

Reclaiming the Dark: An Interview with Moonspell’s Fernando Ribeiro

„I didn’t even want to be a singer. I was just the tallest guy in the band, had slightly better English, and was too broke to buy a drum kit.“

Three decades later, Fernando Ribeiro is still leading Moonspell into the beautiful, bleak darkness. On the eve of releasing their highly anticipated 13th studio album, Far from God, the fiercely articulate frontman dismantles the over-complicated, hyper-layered state of modern heavy metal to champion a raw, poetic return to gothic simplicity. In this candid, no-holds-barred conversation, Ribeiro opens up about the tragic nature of “vampiric love”, the street-side altars in Portugal that inspired Cross Your Heart, collecting Bibles, and why this new record is an emotional “reconquista” – a defiant reclamation of Moonspell’s authentic soul.

Fernando, so nice to see you again. How are you?

Good, I mean, just keeping myself busy and lots of work with Far From God. I’m moving my house, too, so lots happening, but trying to keep up with everything, yeah.

But how does it feel? It’s gonna be out super, super soon. How does it feel?

Well, it feels great. I mean, the question of coming out, it’s just that, you know, it’s the final proof to see where the album goes, where it lands with the fans. I mean, so far so good with the singles, with the response, with the pre-sales, all these indications that we have before the album comes out are really super exciting, you know, and we already play live two songs in Wave Gothic Treffen, more of a gothic crowd. They love it. They thought they were listening to the new Opium, you know, so it feels great. But regardless of that, without being unfair to the fans, because now it’s their turn to make things happen, we will always be very happy about this album. It’s a very important album. I think it’s a comeback to a sound that we all missed, even in Moonspell. It’s an album that is humble and authentic without our crazy musical egos going prog or industrial or whatever we have done. And it just feels nice. It just sounds nice. I used to say that this album is simple and people have a problem with that. It’s simple because metal nowadays is so complex and so overlayered to be honest. And, you know, and when you say something simple to people, oh, that’s a bold statement. I was like, why? Because, you know, it’s just catchy songs, romantic songs, gothic metal songs. And we’re very happy that we chose this path because it brings a lot of enthusiasm to the band for the following years, too, and for the following steps, being the most important of course, the album release on July the 3rd.

I had a chance to listen to it as well, the entire album.I mean, it’s really different to me. It’s really different. It sounds really different.

That’s great, I think, because there is something about this album that, if I might say it so, it’s very hard to speak about our music without sounding silly or too humble or too cocky about it. It’s hard. It’s a hard balance, I have to say. But making that exercise for the sake of your question, I think it definitely sounds like Moonspell. But also it sounds fresh sometimes, even though it’s not like something that we have never done, but it’s also something that we have never done. So I think that’s the beauty of music, the fluidity, the flow of it. And people have a lot of preferences. People just sometimes go and buy a record because everything that they want or they would prescribe for a certain band is there. And many bands like that. But also there’s more adventurous people like us and our fans that like to come to an album and be surprised and sometimes be completely won over or needing a few more spins. It happened to a lot of our albums. I mean, as you know, I have a record label called Alma Mater Books and Records, and we take care of the catalogue of Moonspell. And one of the best selling albums right now on our label is Butterfly Effect. I remember all the fuzz about it. Every time we release an album on glow in the dark green or yellow butterfly or something like it, it’s always sold out. So music, it’s a stream. So I think that’s fine when people say, I found something new in your album. I’m happy about it. I’m happier than if people say I like it because it’s the same as Hermitage or the same as Extinct. I don’t know. Maybe I’m crazy.

I like it because it’s new. And as you said, it definitely sounds fresh. And to me, it doesn’t really resemble anything that you’ve done so far. However, last time we talked to each other, you told me that the newest album, the new album, I didn’t know the name and anything at that time, but you told me that it would be like going back to the roots. So I was thinking about songs like, you know, Vampiria and all. And no, it’s not like that.

Well, I can see some threads that probably people outside Moonspell won’t see because Far from God reminds me a lot of Vampiria. The intro, at least it has this vampiric voice, it has these keyboards, but all of a sudden it’s not. Back to the roots is a very complicated thing. What I wanted to say is that we were not doing the same as Hermitage, not experimenting, but going back to gothic metal, which is probably the root of our music. If it’s going to be exactly like Wolfheart or Irreligious, well, not really. Not only because of us, but because the times have changed, technology has changed, the way you listen and make music has changed. And what I mean is to capture a little bit of that spirit without copying it. And I think that, you know, there’s a lot of music, there’s a lot of different songs on Far from God. In 45-50 minutes of music, we can really encompass a lot of the Moonspell’s own sensibilities as a band. And then again, there’s also novelty over there. Maybe the pieces are not original, but the way we juggle with them, it’s different. And when I say, let’s say, back to the roots for the sake of it, I think there are some elements of Moonspell music, more of an attitude than really of the sound that are there, especially from Irreligious times. Simple songs, catchy songs, and we are not afraid of it. You know, sometimes, like I was saying, metal wants to be too complicated because people like when I say this is ultra prog metal, core with whatever influences people are attracted by it, much more than if I say it’s a simple gothic rock metal album. That’s not a really catchy marketing sentence, but this is what the album is.

The title of the new album is Far from God. Are you far from God?

Well, I could say, aren’t we all? I need some context to explain that. I think Far from God is a great title, so to speak, because it really defines more the “god” part is probably the less important part of the of the title, because it’s very strong, it’s very meaningful, but and I could not title the album Far from…, but the message of the album is that we’re really far from something. I think God, I took this, you know, I studied philosophy, and there’s one of the many philosophers I really like, and I think he’s very misused and misreads, and there’s a lot of confusion about him, it’s Friedrich Nietzsche. Because people are really into what they say, it’s his anti-Christianity and reduction of gods. And when you dig a bit deeper, there’s a context and there’s a structure to his thoughts. Like, for instance, Nietzsche was one of the authors that mostly wore the feeling and the weight of guilt in our society of Judaism and Christianity, more than in other societies, but he also in the late days of his career in life, he also talked about forgiveness. And people don’t reach there because they don’t want to know about forgiveness, they want to know about guilt, which is much more interesting and much, much makes much better quotes online, you know. So but Nietzsche was more than a philosopher, he was a philologist, someone that writes, someone who studies the true meaning of words. So what he did as his scientific method was that he went back to the Greek texts and found out what the words meant in the times of Greek culture and philosophy. And when he brought them back to his century. He observed, and it’s not rocket science, that these concepts are really corrupted and misused by mankind. So I think there’s no better example in 2026. If we look around the world, then the concept of God being misused, and I will say abused, especially by the three main monotheistic religions, by no order of preference. We have Islamic terrorism, we have Judaism, crushing neighbor countries or territories if you prefer. We have nowadays, the evangelism, Catholic evangelism by President Trump, or Bolsonaro. And these are all people and movements that are really strangling the world, keeping it at war, but also very far from God. And that’s what I meant, really, with the far from God, far from, you know, age of information, money, culture, communication. In the golden age of humanity, which should be our age, we are making the wrong choices in conscience. You know, because one thing, it’s a peasant that, with all due respect by peasants, that in the Middle Ages woke up and was on earth and saw the sun going, you know, from one cardinal point to the other. And he thought, well, you know, the sun is revolving around the earth. One another thing, it’s what people do today, you know. So I think that is the question. I think there were times where I was a full-fledged atheist, even a critic of God. But nowadays, I’m not so sure. And not being sure, it’s the best answer, in my opinion. Because, you know, nowadays, we are full of certainties and people are dying because of that. And so I prefer to have doubts than certainties. I think that’s more human and more philosophical. And even for Moonspell, I don’t know everything right about it. I don’t know if the album is going to be big or small. I don’t know. It’s just I go day by day. With God and the devil, it’s the same. I could be like Voltaire, the French philosopher, when he was dying. And he was a huge, ferocious critic of God on illuminism. He said, well, it’s better if I get along now with God and the devil because you never know what’s going to happen when somebody’s dying. So I think it was smart.

Wow. I didn’t expect this long answer.

I’m sorry. It’s not a yes or no. I like to talk. For me, interviews are conversations. It’s just like playing tennis. You serve and then I reply. It gets boring for both parts.

Lyrics. They remind me of poetry. Was it an intention?

Hopefully. Totally intentional. I came to rock music and to metal music because of poetry, too. One of the best examples was Leonard Cohen, the Canadian songwriter. Before he was a musician, he was already a published poet and a famous one. Then music just expanded his poetry. So when I read that, when I listen to that, I’m listening to much more than lyrics. Another one was Jim Morrison. And he always made one of his fights against the status quo and was that rock lyrics could be poetry, too. And he thought a lot about it in interviews and he said a lot about it. And nobody in his same mind can say that The Doors are not a poetic band. Of course, I’m not The Doors or Leonard Cohen. I’m just Fernando from Moonspell. But that’s my guidelines, my higher expectations. I also came to metal because it was poetic. In 86, 87, I think, or 88, when I got into The Pandemonium by Celtic Frost. Great album, very hard to get into when you come from more extreme Celtic Frost. But I love it at first sight, it’s very experimental. For me, the album before Gothic from Paradise Lost was the first to mix gothic and metal. And they had this song, I don’t know if you know it, called Tristesse de la Lune, Sorrows of the Moon, which is a poem by Baudelaire, the famous French poet. So I’ve always been like this. Some other lyrics, like Hermitage lyrics, were more social, etc. But these ones are more poetic, because they speak about, in poetic terms, in poetic shape, with poetic context. Maybe it’s boring for people, but I’m not speaking about anything else than love, death, God, doubt, conflict. These are the general themes of Far from God. And honestly, we can dig deep. I’m an avid reader of poetry. I have already written four books of poetry. I translated that poetry I wrote into an anthology that I translated myself to English, which is available in our shop if people are curious. It’s called Purgatorial. So that’s really my thing. So for me, it’s always a compliment, when people first notice the lyrics, because sometimes they’re just a necessary metal or gothic. And I always love lyrics, I always buy the records to be listening to it and to see how people interpret them. And it was a conscious thing to speak about those things in a poetic form. And sometimes I have to say, there’s a lot of different lyric writers, but sometimes I feel that we’re all writing about the same thing, those subjects I spoke about. And I think there’s nothing else. There’s a lot of variations, but it’s only 10 or 15 subjects, or even less than you can speak about.

I would like to ask you to comment on the songs of the new album, at least some of them. I mean, you know, the inspiration behind the themes, maybe some challenges while composing, recording, producing, you name it. Let’s start with Cross Your Heart, it evokes lives lost too soon. Am I right?

You’re right. It’s a lyric that starts by observing. Here in Portugal, we have a big and violent culture of car crashes. It’s like we are suicidal or homicidal. You know, there’s a lot of car crashes and people are really aggressive. I don’t live in Lisbon, so I have to go to Lisbon. I live one hour from Lisbon, and every day I have trouble. Every day I have someone like hitting the horn or giving me the middle finger, or it’s a very aggressive thing. And when you behave like this, there’s a lot of death on the road. So this song starts by observing these altars. But it starts by observing altars that are on the street, crosses and flowers, as I say, in the lyrics. And there’s a lot of them in Portugal. And at least in Portuguese culture, it signalizes someone who died there. It’s like a small token that their families put there. And also, a lot of times, I’ll say 90%, it’s young people as well. That’s why the lyrics, they were so fucking young.

We have something similar in our country as well. But luckily, I don’t see so many of them. I am not saying that it’s a small number but not everywhere. At least where I live. But yeah, that’s exactly it.

It’s everywhere, every small village, there’s a lot of them. So if you come and travel to Portugal, find them anywhere.

The purpose of them is to tell people to take care. Obviously, it doesn’t work.

Well, there’s no, there’s two purposes. One to signal the death of a dear one. And also as a warning, definitely.

Far from God, according to the press material I got, it is supposed to represent or it describes the hymn to tragic vampiric love. Right?

Absolutely. It’s one of the first vampiric songs that we kind of left behind because I thought everybody was doing it and it was sounding a little bit fake and plastic. I think people were missing out on Dracula, which is the best known, you know, vampire story in the world, especially the Bram Stoker book. It’s not really about hate or bloodsucking or revenge. It is indeed about love. And about a man in this case that was minding his own business and loving his wife and making love with her and adoring her. And then someone, a circumstance, an evil man, an evil just snatched her from him. And then all hell broke loose. I think the vampire in literature is as important of a figure or Dracula or Nosferatu as Heathcliff, Dr. Jekyll, Mr. Hyde, Frankenstein, Dr. Faust, I think is one of these creatures of literature that really represents what life and love is about. It’s about pain and conflict. And you pay that price to experience that sacred thing of love. So I think the lyrics really speak about that. For me, that’s vampiric love. It’s not a Hollywood movie, you know, flirting with each other. No, it’s just about how love, vampiric and human love can be so painful. Because love, it’s tragic. You know, of course, the big authors, Shakespeare, Bram Stoker, other authors that speak about love, they always understood this tragic thing that we cannot explain, but we have to fulfill ourselves to be human. You know, when you love someone, if someone comes to you, why do you love your husband? Why do you love your wife? And if you know how to explain it, then it’s not love. Like Leonard Cohen will say, it’s room service.

Oh man, yeah, you are absolutely right. You’re absolutely right. Okay, Biblical. I really like this one. I see a lot of dualities and opposites while listening to it or reading the lyrics. And you have already mentioned the name that’s in my notes. I was thinking about Baudelaire’s poetry while reading the lyrics.

Well, we all go down to the same source, I think. Biblical was a song that was in and out of the album until Pedro picked it up, made a really cool arrangement with the bass specially. And then I wanted it to be after The Great Wolf in the Sky or more to the middle of the album. But it was sounding so great in the studio that Pedro told me, let’s put it on third because it really clicks after Far from God because it introduces another kind of mood, another kind of dimension in the album. And the lyrics are about love too, about Baudelairian love. Biblical is a very tongue-in-cheek title because it really speaks about the love that is biblical, that is full of contrasts. Yeah, because I’m not the kind of musician with all due respect. I even have a problem with that. Sometimes I feel it’s an easy shock value that people go on stage and burn the Bible. I mean, I’ve been to those concerts and I think it’s such an important book. I don’t burn Bibles, I collect Bibles. I have Bibles in many languages. I have different kinds of editions from Bibles, old ones, new ones. I don’t have a big collection, but I have a cool one. And I think it’s a book that is very inspiring for Baudelaire, for Nick Cave, for Leonard Cohen, for me, because it’s not a history book, but it’s history of human contradiction and soul, let’s call it this way, if there is one, because it’s really about people fucking up and then going, try to undo things, and then probably created a bigger problem or maybe have a time that is of peace, but then war comes. It’s a fascinating book. There’s this Portuguese bibliologist, someone that works in the Bible that is translated from Greek, which is a very, if you’re into the Bible, you’ll know that Greek, it’s the first language of the Bible. First there was Hebrew, and then Greek is the language that is more close to the original texts of the Bible. Then there was the Vulgata in Latin, and then there was the English Bible. A lot of people died because of that, with the process of wars and everything. So the Bible is definitely something very central for Biblical, even if it sounds like redundant, it is. And it’s a song that, like I say, musically really makes the bridge to the rest of the album after the two singles.

The Great Wolf in the Sky, probably one of my most favorite ones.

Oh, likewise. Yes.

And it is dedicated to somebody, right? Judging by the lyrics.

Yeah. First it started off as a song about the cosmic wolf, like a protective figure that watches over us. The wolves have this protective quality about them too. I love the song. I think it’s a very complete Moonspell song. It has a little bit of everything that’s good, a great chorus as well. Very intuitive, but very like, how can I say, I could see a crowd singing. I hope I see a crowd singing this chorus, otherwise it will be a bad sign. And then our friend Pedro from Portugal, a big Moonspell fan, came from my own neighborhood. He passed away when we finished the album. I was just coming back. We did this album in Portugal. I was just coming back from Porto to Lisbon. And I got a call from my brother because we lived in the same neighborhood as Pedro back in the day. And then I got in contact with Sonia, his widow. And it was really sad, everything, because he died unexpectedly, suddenly. And he was such a big fan of Moonspell. He was always with his daughter and his wife on the front row of our shows in Portugal. Always happy, always smiling at our shows, regardless of if we played X song or other songs. And his family called him the wolf, too, you know, like in the conference of their secret. So I asked her, his family, for permission to dedicate to the song. They were very, I wouldn’t say happy because, you know, it’s a tragedy, but they thought it made sense. So The Great Wolf in the Sky added value to do something that music has to do. Music is not only about money and fame, where am I to say, but also about bringing comfort to people. Let’s call it this way. So Great Wolf in the Sky is going to be a very special song for these people and hopefully to the other Moonspell fans, too, because it is a special song. And now that it’s dedicated to Pedro, it’s even more special, I think.

Let’s have a look at the last song of the album, Reconquista. Well, this one, I really had, in certain seconds, I really had the vibe like while listening to Full Moon Madness. And even the lyrics, it is kind of like closing some kind of a chapter of Moonspell for me, in a way, just because the last lines of the lyrics are like your first single kind of – Under the Spell.

It is, it is. I think you got that right. And I’m very thankful for that because Reconquista comes from a long lineage or tradition of Moonspell’s last songs. Our last songs are a bit epic, anthemic and very much like almost our own biography, if you know what I mean. It’s biographical, I think. So Reconquista is a historical expression that we have here in Portugal because we were occupied before in the old ages in the 12th century by the Arabic empire, the Muslim empire. And then there was a movement called Reconquista that Portuguese kings won back the territory. But it’s not what I’m talking about. It’s not a historical song, but it’s a song about gaining ourselves back. And with this album, we really want to do that. We want to gain respect back again from the fans we lost because they didn’t like the music or they went to listen to something else. We want to claim our place in the scene and especially what we want to do, it’s to be ourselves again, you know, and to be happy in the band again. I know bands are trained to say everything is fine, it’s our best album, but I don’t think bands can be like that. Bands are conflict, bands are doubts, bands are terrible. It’s great to be in the band, but it’s also tragic at the same time. So we’re always figuring out, should I stay or should I go? It’s a bit about being in a band. And it is important that we close the album with this message that we are back and we are here to stay and that we are very happy and privileged to be in a band such as Moonspell. It’s been a very long story, almost three decades from a band that expected nothing because we come from Portugal and nothing is expected from Portugal. If it is in wine or football, you know, nobody expects that Portugal is going to conquer the world or whatever. Not that we did that. So it kind of has this Full Moon Madness, closing ritual vibe saying that we are together with the fans. Sometimes it’s easy, sometimes it’s even really bloody hard, but that music is what binds us together and that we can conquer that common space back together. It’s everything we want with Far from God. It’s not fame or money or recognition. It’s just to spend a good time with the fans, to have them sing our songs and especially to take our songs to the heart and have them as an added memory for our lives, because music is to create memories, I think. And if Reconquista and the rest of the album creates new memories, I’ll be a very happy man.

That’s so nice to hear. Vocally, was it difficult or did you struggle with anything recording while recording?

Not at all. I was a good boy. I practiced a lot. I had everything planned except Reconquista, which we didn’t really have a vocal line, but I made one in the studio and a kind of different vocal style even. But I mean, I’ve been taking more of my vocals very seriously lately because I’m getting older and it’s time to take care of your instruments more properly. When we are young, we can go out and drink all night and just be the other day on stage and everything is groovy. But sometimes nowadays it’s like this and I hate the fact that I have a bad vocal day because I did something wrong. But when it came to the album, I had my lyrics, I had my vocals, I had everything before the album. So I went to the studio and just did what the producer said. I didn’t invent anything. I’m not a born singer. I wasn’t born a singer.

I didn’t even want to be a singer. I just became a Moonspell singer because back in the day in 89, 90, I was taller, had a bit better English and I was broke. So I didn’t have money to buy a drum kit. So the only place that was left for a broken guy in the band was the singer’s place. So that’s why I became the singer’s place. And I always use my voice in favor of Moonspell. I don’t want to, I can’t show off. I don’t have the vocal talent of other metal singers that I know very well to show off and to do all these vibratos and glissandos, etc. So I just do my job. And I think that I did my job well, so I didn’t have any problems vocally. Actually, it was a very comfortable record for me to record.

For the summer shows and especially the one with the orchestra in Plovdiv, Bulgaria, are you going to perform the new album as well or at least some songs?

Well, we cannot perform Far from God with an orchestra. But what we’re going to do in the summer shows, all the festivals, we’re going to play two or three songs from Far from God because I think festivals, we don’t have time enough to play all of them. So we’re going to cherry pick some of the songs. I think it’s important for people also to know if the songs work or not live and especially for us. But I also say that the Moonspell show is not only for ourselves. So we have to entertain people and for that we have also to go to the past and keep the flow, the past, the present going. In Plovdiv, what we’re going to do is that we’re going to put the full set with an orchestra that we have that is going to be the same setlist as Opus Diabolicum because we only have the arrangements for those songs. Yeah, well, there’s plenty of songs like Vampiria and 1755 songs. We just did it in Mexico and it was a big success, too. And then we just come back, the orchestra goes and has a beer and we just play a few other songs. And for sure, we’re going to play one or two songs, even on the orchestra shows with our orchestras. If you ask me if I would like to do Far from God with an orchestra, I think that would be a great experience too. But let’s leave that to the future.

Let me thank you for your time and wish you all the best and with the album as well. A lot of success. You deserve it. You definitely deserve it.

Thanks for everything. As again, all the best. Have a nice one.