ENGLISH BELOW
Recyklačné kampane, hororové filmy, životne veľké sochy postáv zo Star Wars, výročné turné a nepísané pravidlo, že bývalí členovia sa do kapely už nikdy nevracajú – keď sa rozrozpráva Mr. Lordi, nuda rozhodne nehrozí.
Pri príležitosti spolupráce Lordi na projekte Pantamera a osláv 20. výročia albumu The Arockalypse sme sa porozprávali so zakladateľom kapely o kreativite, komerčných spoluprácach, politike, odložených nápadoch aj o filozofii, ktorá drží Lordi jedinečnými už viac než tri desaťročia.
Pripravte sa na množstvo smiechu, prekvapivú dávku úprimnosti a viac než len zopár odpovedí. Tak ako to dokáže dať iba Mr. Lordi.
Vydali ste singel „Pantamera“, ktorý prepája vašu typickú vizuálnu estetiku s recykláciou. Aký bol koncept tejto skladby?
No… ja by som to úplne nepovedal… Teda technicky áno, je to nová skladba Lordi, ale zároveň je to práca na objednávku, ak vieš, ako to myslím.
Je súčasťou švédskej recyklačnej kampane. Každý rok oslovia iného interpreta, aby vytvoril vlastnú verziu skladby „Pantamera“. Myslím, že pôvodná pieseň je juhoamerická alebo španielska, alebo odniekiaľ odtiaľ. Používajú švédsky text a „Pantamera“ vo švédčine v podstate znamená „viac recyklovať“.
Takže áno, bola to zákazka. Zvyšok skladby sme napísali špeciálne pre tento projekt, ale refrén je niečo, čo v kampani používajú každý rok. Je celkom vtipné, keď sa ma dnes ľudia pýtajú na nový singel „Pantamera“. Technicky je to nová skladba Lordi, ale zároveň vlastne nie je. Bola vytvorená na objednávku. V podstate je to reklama.
Preto to nevnímam ako klasický nový singel Lordi. Technicky ním je, ale zároveň nie je. Vieš, ako to myslím.
Podobné kampane alebo komerčné spolupráce môžu v metalovej hudbe pôsobiť trochu nasilu. Čo ťa presvedčilo, že toto môže fungovať?
Prečo nie?
Nikdy som si nemyslel, že by to nemohlo fungovať. Ak nás niekto naozaj chce, tak sa jednoducho pozrime, či to fungovať bude. Prakticky okamžite som videl, že by to mohlo fungovať. A keď si to mysleli aj oni, tak prečo nie?
Ani mne, ani im nikdy nenapadlo, že by ten koncept nemohol fungovať. To, že Lordi budú tvárou recyklačnej kampane vo Švédsku, mi vôbec neprišlo ako problém.
Ako si pristupoval k písaniu skladby? Bola to od začiatku typická skladba Lordi, ktorá len niesla určité posolstvo, alebo si ju budoval priamo okolo kampane?
Táto skladba vznikla kompletne pre tento projekt.
Ako som už spomínal, refrén už existoval a musel zostať presne taký, aký je. Ak sa na tú kampaň pozrieš bližšie, zistíš, že toto bol už štrnásty ročník vo Švédsku. Každý rok oslovia iného interpreta, aby pripravil vlastnú verziu.
Refrén zostáva vždy rovnaký. Je založený na starej piesni „Guantanamera“.
Jednoducho z „Guantanamera“ spravili „Pantamera“ a, ako som už povedal, vo švédčine to znamená „viac recyklovať“. To je celý princíp. Každý interpret pripraví vlastnú verziu skladby, ale refrén zostáva nezmenený.
Zvyšok piesne sa potom prepíše nanovo. Takže som jednoducho napísal skladbu okolo tohto refrénu. Presne to isté urobilo aj trinásť interpretov pred nami.
Rozdiel je v tom, že po prvýkrát oslovili interpreta, ktorý nie je zo Švédska, a zároveň po prvýkrát vybrali rockovú alebo metalovú kapelu. Prvýkrát sa rozhodli ísť týmto smerom, čo je celkom zábavné.
Myslím, že im už vo Švédsku došli rapperi a hip-hopoví interpreti. Alebo im možno došli švédski interpreti úplne, tak zavolali nám.
Medzi humorom a paródiou býva pri podobných kampaniach veľmi tenká hranica. Ako si zabezpečil, aby si skladba zachovala svoje posolstvo a zároveň nestratila typickú lordiovskú absurdnosť?
Nad týmto vôbec nerozmýšľam.
Keď nás niekto osloví s akýmkoľvek projektom, koncept Lordi je vizuálne natoľko silný, že z každej spolupráce automaticky spraví projekt Lordi. Tá vizuálna stránka je natoľko výrazná, že sa prirodzene stane súčasťou nášho sveta.
Takže sa tým nikdy netrápim. Ak chce nejaká firma, organizácia alebo projekt spolupracovať práve s nami a my súhlasíme s témou, ktorú prezentujú, tak je to v poriadku. Čo z toho potom vznikne, je už ich problém. (Smiech)
My sme Lordi. Budeme robiť to, čo robíme vždy. Zostaneme vo svojich mantineloch a nebudeme meniť to, kým sme, kvôli nikomu. Ak nás niekto osloví, môžeme povedať: „Jasné, poďme do toho.“
Či je to pre nich výhra alebo prehra, závisí od toho, ako sa na to pozerajú. Ale keď nás už oslovili, pravdepodobne si dobre uvedomovali, že si najímajú príšery, aby propagovali akékoľvek posolstvo, ktoré chcú šíriť.
Nikdy som si nemyslel, že by niektorý z týchto projektov mohol nejako poškodiť imidž Lordi.
Som si istý, že existujú ortodoxní fanúšikovia, ktorí si myslia, že by sme niečo také robiť nemali. Ale úprimne? Je mi to jedno. Nevidím v tom žiadny problém.
Pokiaľ nikomu neubližujeme a nestaviame sa na politickú alebo náboženskú stranu, je to úplne v poriadku.
Robili sme projekty zamerané na ochranu zvierat. Teraz sme urobili recyklačnú kampaň. To sú veci, v ktoré členovia Lordi skutočne veria. A úprimne povedané, sú to veci, v ktoré by mal veriť každý človek.
Nechcem, aby to vyznelo príliš mäkko alebo sentimentálne, ale hovoríme tu o snahe zachrániť planétu a urobiť svet aspoň o trochu lepším miestom.
Viem, že z úst monštra, ktorého imidž je postavený na násilí, krvi, porne a podobných veciach, to znie zvláštne. Ale to je predsa len zábava.
Ak môžeme urobiť niečo, čo ľudí povzbudí k tomu, aby bol svet aspoň o trochu lepší, alebo pomôže upozorniť na veci, ktoré treba zmeniť, tak prečo by sme to, do riti, neurobili?
Mala spoločnosť, ktorá si skladbu objednala, nejaký vplyv aj na niečo iné než refrén? Napríklad, že by im nejaká časť textu prišla príliš odvážna a požiadali ťa, aby si ju zmenil?
Nie. Vôbec nie.
Text som písal s mojím pravou rukou, ako vždy. Texty píšem spolu s Tracym Lippom, americkým textárom, s ktorým spolupracujem už dlhé roky.
Bolo to celkom jednoduché, pretože som mal jasnú predstavu. Chcel som jednoducho spojiť recykláciu a horor. Teda… nie spojiť, to nie je úplne správne slovo. Skôr postaviť tieto dve veci vedľa seba.
Takže napríklad zombie alebo Frankenstein. Keď sa nad tým zamyslíš, aj oni sú vlastne recyklovaní. Frankenstein je poskladaný z častí mŕtvych tiel a zombie dostanú nový život. Svojím spôsobom sú teda recyklovaní.
Tak sme sa jednoducho držali tejto myšlienky. Nie je za tým nič hlbšie ani symbolickejšie.
Keď sme text dokončili, ľudia z Pantamera si ho vypočuli a povedali: „Áno, to znie dobre.“
To bolo všetko. Nechceli meniť vôbec nič.
Takže všetko prebehlo úplne bez problémov.
Keď píšeš takúto skladbu, pristupuješ k nej ako ku klasickej skladbe Lordi, ktorá sa možno raz dostane aj do koncertného setlistu?
(Smiech) Nie, to si nemyslím.
Napríklad pred pár rokmi sme robili skladbu „Made of Metal“ pre telefóny OnePlus a oni si samozrejme veľmi želali, aby sa dostala aj do nášho koncertného programu.
Myslím si, že pri podobných komerčných spoluprácach si to želá každý. Vždy dúfajú, že interpret bude tú skladbu hrávať aj na koncertoch.
Ja si to však veľmi neviem predstaviť.
Samozrejme, keby sa z nej zrazu stal obrovský hit, tak by sme sa nad tým možno zamysleli.
Ale pre nás sú takéto projekty skôr jednorazové záležitosti. Je zábava ich robiť, pomôžu projektu aj nám a tým sa to v podstate končí.
Nie sú súčasťou lordiovského folklóru ani celého univerza Lordi.
Preto si neviem predstaviť, že by sme podobné skladby bežne hrávali na koncertoch. Samozrejme, keby sa z nich stali naozaj veľké hity, bola by to iná situácia. Ale máme množstvo vlastných skladieb, ktoré chceme hrať radšej než tieto komerčné piesne.
A tým nechcem povedať, že sú zlé. Napríklad „Made of Metal“ je podľa mňa výborná skladba. Myslím si, že je to jednoducho dobrá skladba Lordi.
Rovnako aj „Pantamera“. Písal som ju rovnakým spôsobom ako ostatné skladby Lordi. Napísali ju Lordi, znejú ako Lordi a aj ich hrajú Lordi.
Len pri takýchto skladbách nikdy nerozmýšľam spôsobom: „Dočerta, toto malo byť na albume.“
Keď píšeš skladbu na objednávku, máš jednoducho úplne iné nastavenie mysle.
Spomínal si, že spolupracujete iba na projektoch, s ktorých posolstvom sa stotožňujete. Buďme úprimní – Lordi si predovšetkým ty. Akú možnosť povedať „nie“ majú ostatní členovia kapely?
Majú.
Svojím spôsobom sme veľmi demokratická kapela, aj keď som diktátor.
Samozrejme, posledné slovo mám vždy ja, pretože Lordi som v podstate ja.
Ale zároveň má každý z ostatných členov priestor povedať svoj názor a nikdy neurobíme niečo, s čím by niekto zásadne nesúhlasil.
Najmä Mana za bicími a Kone na gitare majú veľký vplyv pri písaní skladieb aj pri rozhodovaní o tom, čo budeme robiť.
Prinášajú množstvo hudobných nápadov a vlastných riešení.
Takže to nie je tak, že by bolo všetko na sto percent iba moje. Niekedy je to možno deväťdesiatdeväť percent, ale v mnohých prípadoch je to naozaj spolupráca celej kapely.
Možno prinesiem pôvodný nápad, ale všetci sme na jednej lodi a všetci pracujeme na rovnakom cieli.
Každý má možnosť povedať svoj názor.
Lordi vždy balansujú niekde medzi kapelou, divadlom a filmovým univerzom. Vnímaš sa ešte stále predovšetkým ako hudobník, alebo sa to v určitom bode mení skôr na rozprávanie príbehov?
(Smiech) Je zaujímavé, že každý jeden človek, ktorý kedy bol členom Lordi – či už bývalý alebo súčasný – sa považuje za hudobníka.
Ja osobne nie.
Samozrejme, viem, že hudobník som. Píšem skladby, spievam ich, hrám na niekoľko nástrojov, aj keď nie na pódiu.
Ale nikdy som sa nevnímal predovšetkým ako hudobník.
Skôr sa považujem za umelca.
Ostatní členovia kapely sa jednoznačne vnímajú ako hudobníci a je to úplne v poriadku.
Ja sa však vôbec nezaoberám tým, ako Lordi vnímajú ostatní ľudia. Či nás považujú za kapelu, rozprávačov príbehov, divadlo alebo čokoľvek iné. (Smiech) Je mi to úplne jedno.
Naozaj ma nezaujíma, ako nás ľudia škatuľkujú. Ja chcem jednoducho robiť to, čo robiť chcem.
Naozaj je to také jednoduché.
Nepremýšľam nad tým, ako budú ľudia vnímať jednotlivé projekty, albumy alebo skladby.
Pokiaľ ma to baví a je to niečo, s čím sa stotožňujem, tak to jednoducho urobíme.
Čo si o výsledku myslia ostatní, je už iba v ich hlavách.
Mňa to nijako netrápi.
Od chvíle, keď som videl Dark Floors, som dúfal, že raz natočíš ďalší film. Máš ešte stále v pláne vrátiť sa k réžii?
To hovorím už takmer dvadsať rokov.
Veľmi rád by som nakrútil ďalší film.
Posledných päť či šesť rokov si režírujem naše videoklipy sám a zakaždým, keď dokončím strih, poviem si: „Do riti, ja by som zase strašne rád natočil celovečerný film.“
Problém je v tom, že film si vyžaduje obrovské množstvo času aj peňazí.
Musel by som kapelu minimálne na rok úplne odstaviť.
Na to však potrebuješ financovanie a rozpočet.
A počas toho roka nezarábaš.
Kapela stojí. Nekoncertuješ, nenahrávaš albumy a neprichádzajú žiadne príjmy.
Je to obrovské finančné riziko.
Nakrútiť film stojí strašne veľa času a nikdy nemáš istotu, že sa ti investované peniaze vôbec vrátia.
Takže áno, veľmi by som to chcel.
Ktovie…
Hovorím to už dvadsať rokov.
Ale sám sebe som kedysi dávno sľúbil jednu vec.
Predtým, než zomriem, natočím ešte jeden film.
Len netuším, kedy sa to stane.
A vlastne ani neviem, kedy zomriem.
To mi zatiaľ stačí. Stále teda existuje nádej.
Áno, nádej stále existuje.
Okolo rokov 2009 až 2011 som sa rozprával s jedným producentom, ktorý bol naozaj nadšený z myšlienky natočiť ďalší horor, pri ktorom by som písal scenár, režíroval a bol hlavnou tvorivou osobou.
Lenže odvtedy tá produkčná spoločnosť skrachovala. Už dávno neexistuje.
Celý svet sa medzitým zmenil.
Hudobný priemysel sa úplne zmenil a filmový tiež.
Na jednej strane je dnes technicky aj finančne jednoduchšie nakrútiť film než kedysi.
Na druhej strane je to zároveň oveľa ťažšie, pretože vo filmovom priemysle je dnes oveľa menej peňazí.
Je to zvláštny paradox.
Ale dúfam, že raz sa to podarí.
Stalo sa ti niekedy, že si prišiel s nejakým konceptom, nechal si ho chvíľu „odležať“ a potom si si povedal, že je až príliš zvláštny alebo uletený – dokonca aj na Lordi? Alebo niečo také jednoducho neexistuje?
Nie. Teda nie z toho dôvodu, že by bol nejaký nápad príliš zvláštny, zvrátený alebo obscénny.
Párkrát sa však stalo, že som mal nejaký nápad, ale jednoducho ma nebavil dosť na to, aby som pri ňom vydržal až do konca.
Nezabával ani mňa samotného.
Tak som ho zahodil.
Nepamätám si už, o aké nápady išlo, ale viem, že sa to počas rokov stalo možno dvakrát alebo trikrát. Začal som na niečom pracovať, rozvíjal som to a potom som si uvedomil, že mi to jednoducho nedáva ten správny pocit. Neprináša mi dostatočný tvorivý impulz.
Tak som to jednoducho zahodil.
Ale bol aj jeden prípad, keď som nápad nezahodil – iba som ho odložil na neskôr.
Bolo to počas príprav albumu Sexorcism.
Už vtedy som mal myšlienku, že by každá skladba mohla znieť, akoby pochádzala z úplne iného obdobia.
Ešte pred začiatkom nahrávania som si však uvedomil, že tento koncept potrebuje vlastný priestor.
Preto som sa rozhodol odložiť ho na ďalší album.
A potom vznikol Killection – fiktívna výberovka, na ktorej každá skladba pochádza z inej éry.
Samotný spôsob písania aj produkcie skladieb som mal v hlave už počas Sexorcism, ale nakoniec som si uvedomil, že sa k jeho téme jednoducho nehodí.
Potrebovalo to vlastnú identitu.
Za tie roky ste vydali obrovské množstvo materiálu. Aj bez všetkej tej mytológie okolo Lordi je to neuveriteľné tempo. Nemáš niekedy obavu, že tým fanúšikov jednoducho zahltíš?
Úprimne, je mi to úplne jedno. (Smiech)
Bežne vydávame nový štúdiový album každé dva roky.
Každý, kto nás sleduje dlhšie, vie, že som veľmi produktívny človek. Keby to záviselo iba odo mňa, pokojne by sme mohli vydávať nový album každý rok.
Po kreatívnej stránke by to vôbec nebol problém.
Úprimne povedané, mne je to jedno.
Skôr nás občas brzdili vydavateľstvá.
Niekedy povedali: „Dobre, už stačí. Vydávate priveľa materiálu. Doslova dusíte priestor, ktorý má Lordi k dispozícii. Ľudia potrebujú čas, aby všetko vstrebali.“
A chápem ich.
Je to ako keď prídeš na obed k babičke.
Už nevládzeš jesť, ale ona ti stále prikladá na tanier.
„Jedz, jedz! Veď si samá kosť!“
Tomu rozumiem.
Keď sú ľudia sýti, tak sú jednoducho sýti.
Ale mne je to aj tak jedno.
Ja som tá babička. (Smiech)
Strašne rád varím.
Strašne rád vytváram nové veci.
A jednoducho chcem ľudí stále kŕmiť.
Musí byť náročné takú kreativitu vôbec udržať pod kontrolou.
Je.
Občas sa musím doslova prinútiť nebyť kreatívny.
Musím svoj mozog vedome prepnúť do režimu, v ktorom nepíšem nové skladby.
Niekedy si hovorím: „Nie. Dnes žiadne nové melódie. Zlý mozog. Fuj to.“
Naozaj sa musím brzdiť.
A presne to robím aj teraz.
Približne posledný rok sa úmyselne snažím nezačať písať nový materiál.
Snažím sa nemyslieť na nové refrény, riffy ani melódie.
Keď skončia tohtoročné koncerty, pravdepodobne niekedy na jeseň, začnem písať ďalší album.
Dovtedy sa však tú kreatívnu časť seba snažím držať na uzde.
Aj keď… v kuchyni tejto babičky sa stále varí.
Čo teda robíš vo voľnom čase, keď sa nasilu snažíš nepísať hudbu?
Čo je to voľný čas?
Nemám tušenie, čo to vlastne znamená. (Smiech)
Teda… trochu žartujem.
Pozerám filmy.
Lenže problém je v tom, že pri filmoch okamžite dostávam nové nápady.
Nejaká replika, hudba alebo obraz vo mne okamžite vyvolajú myšlienku: „Toto by som chcel urobiť.“
Alebo: „Niečo podobné by som vedel použiť.“
Prakticky všetko, čo robím, vo mne spúšťa ďalšie nápady.
Pravdou je, že veľa voľného času vlastne ani nemám.
A keď sa nejaký objaví, vždy ho niečím zaplním.
Dokonca aj keď pozerám film len tak pre zábavu, môj mozog stále pracuje.
Neustále vytvára nové nápady a nové spojenia.
Preto sa na tú otázku odpovedá dosť ťažko.
Kreativita sa jednoducho nikdy nevypína.
Ako potom vyzerá tvoj oddych?
Keď práve nerobím niečo okolo Lordi – čo sa mimochodom nestáva veľmi často – aj tak robím v podstate to isté.
Posledných pár rokov si doma vyrábam životne veľké postavy.
Nie sú to úplne figuríny, skôr ručne vyrábané postavy z latexu a rôznych materiálov.
Vyrobil som si životne veľkého Chewbaccu.
Mám doma Jabbu Hutta v životnej veľkosti.
Urobil som Henriettu z Evil Dead.
Xenomorpha, vajce aj Facehuggera z filmu Alien.
Slimera z Ghostbusters.
Waldorfa a Statlera z The Muppet Show.
A naposledy Yodu zo Star Wars.
Milujem prácu rukami.
Milujem tvoriť.
Milujem vyrábať nové veci.
Kamaráti sa ma často pýtajú, prečo stále niečo robím.
„Prečo si jednoducho neoddýchneš?“
„Prečo si nedáš deň voľna?“
Pravda je taká, že to jednoducho neviem.
Doslova ma privádza do šialenstva, keď nemám čo robiť.
Tvorenie je môj oddych.
Práca rukami, výroba nových vecí a budovanie niečoho nového – presne tak relaxujem.
Vlastne mi nezáleží na tom, či pracujem na postavách zo Star Wars v životnej veľkosti alebo robím kostýmy Lordi. Je to proste niečo, čo ma baví.
Spomedzi všetkého, čo ste za tie roky vydali, oslavuje tento rok 20. výročie aj album The Arockalypse. Chystáte pri tejto príležitosti niečo špeciálne?
Tento rok nemáme klasické turné, pretože nevydávame nový album. Namiesto toho odohráme niekoľko festivalových koncertov. Myslím, že začíname v Poľsku na konci júna a potom nás čaká asi šesť, sedem alebo osem vystúpení až do konca augusta.
Práve tie budú venované 20. výročiu The Arockalypse.
Plán je zahrať celý album The Arockalypse naživo, samozrejme podľa toho, koľko času dostaneme na jednotlivých festivaloch. Ak bude čas, odohráme celý album spolu so scénou a efektmi – v podstate ide o modernizovanú verziu toho, čo sme používali pred dvadsiatimi rokmi.
Takto si pripomíname toto výročie.
Toto leto nás čakajú aj dve naozaj výnimočné vystúpenia.
Na Masters of Rock v Českej republike privezieme späť celý hradný stage, ktorý sme používali v roku 2006.
A potom je tu Simerock v Rovaniemi, kde budeme headlinermi festivalu. Bude tam aj Glory Ghost Train a pripravené budú rôzne výstavy venované Lordi.
Takto teda tento rok oslávime výročie.
Keď sa obzrieš späť, si už jediným členom zostavy z čias The Arockalypse. Mnohé kapely pri podobných výročiach pozývajú bývalých členov späť na pódium. Je niečo také vo vašom prípade vôbec možné?
(Smiech) Nie.
Sú na to vlastne dva dôvody.
Po prvé, ani zostava z čias The Arockalypse nebola pôvodná zostava. Úprimne povedané, celý pojem „pôvodná zostava“ mi príde trochu smiešny.
Čo vlastne znamená „pôvodná“?
Keď sme nahrávali The Arockalypse, na basgitare už hral OX, ale nebol prvým basgitaristom Lordi. Dokonca ani druhým. Bol tretím. Pred ním boli Magnum a Kalma. Menili sa aj klávesáci.
A úprimne, ja ani nepovažujem Get Heavy za skutočný začiatok Lordi. Predtým existovalo celé desaťročie, počas ktorého kapela fungovala s rôznymi ľuďmi.
Tak kto vlastne rozhoduje o tom, čo je pôvodná zostava?
Viem, že mnohí fanúšikovia by radi znovu videli spolu Kitu, OX-a a Awu. Ale ani to nebola prvá zostava. Ak by sme sa tým mali riadiť, ešte väčší zmysel by dávalo zavolať Magnuma a Enary.
Lenže takto Lordi nevnímam.
Keď raz z Lordi odídeš – či už odídeš sám, požiadajú ťa o odchod alebo ťa vyhodia – už sa nevraciaš.
To však neznamená, že nie sme priatelia.
S Kitom som stále dobrý kamarát. S Magnumom tiež. Aj s Awou sme stále v kontakte.
Ale veľmi silno vnímam samotné postavy.
Väčšina bývalých členov Lordi časom odhalila svoju identitu a pokračovala v kariére pod vlastným menom a s vlastnou tvárou.
A v tej chvíli je tá postava mŕtva.
Nikdy by som napríklad nepožiadal Kitu, aby si znovu obliekol kostým a stal sa Kitom. Ani za nič.
Rovnako to platí aj pre Awu. Už roky hrá v Dingu.
Jednoducho nie.
Pre mňa tie postavy zomreli vo chvíli, keď ľudia za nimi odhalili svoju identitu.
A to je niečo, čo meniť nebudem.
Horor vždy odrážal strach spoločnosti. Kto alebo čo je podľa teba najväčším monštrom dnešného sveta?
Kto je najväčšie monštrum na svete?
No…
Sú dvaja.
Pán Putin.
A ten zasraný pán Trump.
To sú tie skutočné monštrá.
Títo dvaja.
Myslím, že k tomu netreba nič viac dodať.
Aspoň tu v Európe by so mnou podľa mňa súhlasilo deväťdesiatdeväť percent ľudí.
Ale zároveň nechcem, aby Lordi ako kapela zaujímali politické postoje.
To nie je naša úloha.
Neverím na protest prostredníctvom hudby alebo umenia.
Poviem to takto: keď sa ukloníš jednej strane, automaticky otrčíš zadok tej druhej.
A ako zabávači tu na to nie sme.
Lordi sú tu preto, aby robili zábavný hororový melodický heavy metal.
To je naša úloha.
Politika ani komentovanie svetového diania nikdy neboli súčasťou Lordi.
Ako súkromná osoba mám, samozrejme, svoje názory na množstvo vecí.
Ale zároveň som dosť múdry na to, aby som si mnohé z nich nechal pre seba.
Sú umelci, ktorí sú veľmi politicky aktívni, a je to úplne v poriadku.
Len to nie je cesta Lordi.
A ani moja.
To bola vlastne moja posledná otázka. Bolo mi potešením opäť sa s tebou porozprávať a dúfam, že sa niekde na turné opäť stretneme.
Už teraz vieme, že v roku 2027 vyjde nový album.
A po ňom určite príde aj turné.
To už je v pláne.
Toto leto sa sústreďujeme na výročné koncerty, aj keď neviem, či budeme hrať niekde blízko teba.
To bola vlastne moja posledná otázka. Bolo mi potešením opäť sa s tebou porozprávať a dúfam, že sa niekde na turné opäť stretneme.
Už teraz vieme, že v roku 2027 vyjde nový album.
A po ňom určite príde aj turné.
To už je v pláne.
Toto leto sa sústreďujeme na výročné koncerty, aj keď neviem, či budeme hrať niekde blízko teba.
Masters of Rock mám tak dvesto kilometrov, takže tam by sa to možno dalo zvládnuť. Hoci s dvojročným synom doma je to už trochu komplikovanejšie.
Chápem.
Ak sa ti podarí prísť, bude to jedno z dvoch hlavných výročných vystúpení tohto roka. Masters of Rock s hradnou scénou a Simerock sú stredobodom osláv 20. výročia The Arockalypse.
Na záver sa tradične opýtam – chcel by si našim čitateľom niečo odkázať?
(Smiech) To sa ma pýta každý.
„Nejaký odkaz na záver?“
A ja nikdy neviem, čo povedať.
Majte sa.
Neutopte sa.
Nezaduste sa.
Predtým, než prejdete cez cestu, sa poriadne pozrite na obe strany, aby vás nezrazilo auto.
Ja neviem…
Pozdravujem všetkých. (Smiech)
MR. LORDI: „I’m a Dictator… But Everybody Has a Voice.“
Recycling campaigns, horror movies, life-size Star Wars statues, anniversary tours and the unwritten rule that no former member ever returns to the band—there’s never a dull conversation when Mr. Lordi is involved.
Speaking to us ahead of Lordi’s Pantamera collaboration and the celebrations surrounding the 20th anniversary of The Arockalypse, the band’s founder reflects on creativity, commercial projects, politics, abandoned concepts, and the philosophy that has kept Lordi unique for more than thirty years.
Expect plenty of laughs, a surprising amount of honesty and more than a few answers that only Mr. Lordi could deliver.
You released the single „Pantamera,“ which connects your imagery with recycling. What was the concept behind it?
Well, I wouldn’t… I mean, technically, of course, it is a Lordi song that was released, but it was an hired job, if you know what I mean.
It’s part of a Swedish recycling campaign. Every year they ask a different artist to do their own version of „Pantamera.“ I think the original song is South American, or Spanish, or whatever. They use Swedish lyrics, and „Pantamera“ actually means „recycle more“ in Swedish.
So it was hried job. The rest of the song was written specifically for the project, but the chorus is something they always use in the campaign. It’s funny now when people ask about the new single „Pantamera.“ Technically it is a new Lordi song, but at the same time it isn’t. It was hired job. It’s basically a commercial, really.
So it’s not something where I’d say, „Here’s the next proper Lordi single.“ Technically it is, but at the same time it isn’t, if you know what I mean.
Campaigns and collaborations can sometimes feel forced in heavy music. What made this partnership believable enough for you to say yes?
Why not?
I’ve never really thought that it wouldn’t work. If somebody really wants us, then let’s see if it works. Pretty much immediately I could see that it could work. Since they thought it could work too, why not?
There was never any question in my mind, or in their mind, that the concept wouldn’t work. Lordi being the spokesperson for a recycling campaign in Sweden didn’t seem like a problem at all.
How did you approach writing the song? Was it a Lordi song from the beginning that happened to have a message, or were you building it around the campaign?
This song was completely written for the project.
Like I said, the chorus already existed and had to stay exactly as it is. If you look into the campaign, this was actually the 14th year they’ve been doing it in Sweden, and every year they ask a different artist to do their own version.
The chorus is always the same. It’s based on „Guantanamera“—that old song.
They just changed „Guantanamera“ into „Pantamera,“ and as I said, in Swedish it means „recycle more.“ That’s the whole trick. Every artist does their own version, but the chorus remains unchanged.
Then the rest of the song gets rewritten. So I simply wrote the song around that chorus. That’s what thirteen artists before us had done as well.
The difference is that this is the first time they’ve chosen a non-Swedish artist, and the first time they’ve chosen a rock or metal band. That’s the first time they’ve decided to go in that direction, which is fun.
I guess they ran out of rappers and hip-hop artists in Sweden. Maybe they ran out of Swedish artists altogether, because then they asked us.
There’s a thin line between humor and parody in awareness campaigns. How did you make sure the message stayed impactful without losing your signature absurdity?
I don’t really think about things like that.
When we’re asked to do any kind of project, the Lordi concept is so visually strong that it automatically turns whatever we’re involved in into a Lordi project. The image is so distinctive that it naturally becomes part of our world.
So I never worry about it. If a company, organization, or project wants us to be involved, and we agree with the subject matter, then that’s fine. After that, it’s really their problem to deal with the consequences. (Laugh)
We’re Lordi. We’re going to do what we do. We’re going to stay within our own framework, and we’re not changing who we are for anybody. If somebody asks us to participate, we can say, „Sure, let’s do it.“
Whether that’s their loss or their victory depends on how they see it. But by the time they’ve approached us, they’ve probably already thought about the fact that they’re hiring monsters to promote whatever message they want to promote.
I’ve never thought that any of these projects could somehow hurt Lordi’s image.
I’m sure there are diehard fans who think we shouldn’t be doing this or that. But honestly, I don’t care. I don’t see a problem with it.
As long as we’re not hurting anybody, and as long as we’re not taking political or religious sides, it’s fine.
We’ve done projects related to animal welfare. We’ve done this recycling campaign. These are things the members of Lordi actually believe in. They’re things that, honestly, every person should believe in.
Without sounding too wussy and pussy and gay about it, we’re talking about trying to save the planet and make the world a slightly better place.
I know it sounds funny coming from a monster whose image involves violence, gore, porno and all that stuff. But that’s entertainment.
If we can do something that encourages people to make the world a little better, or helps bring attention to things that need fixing, then why the fuck wouldn’t we?
Did the campaign organizers have any influence over the lyrics beyond the chorus? Did they ever ask you to tone anything down?
No. Nothing at all.
I wrote the lyrics with my right-hand man, Tracy Lipp, an American songwriter I always work with on lyrics.
The idea was very simple. We wanted to combine recycling and horror. Zombies and Frankenstein are basically recycled if you think about it. Frankenstein is built from dead body parts. Zombies get a second life. In a way, they’re recycled.
So we just worked with that concept. There’s nothing deeper or more meaningful behind it than that.
Once we finished the lyrics, the Pantamera people listened to them and said, „Yeah, sounds good.“ They didn’t ask us to change anything. Everything was approved right away.
How do you approach a song like this? Do you ever see it becoming part of the live set?
(Laugh) No, I don’t think so.
Usually, with these kinds of commissioned songs, that’s not really how we look at them. For example, years ago we did „Made of Metal“ for the OnePlus phone campaign. Of course, the people behind the project hoped we would include it in our live set.
That’s usually what happens with these commercial collaborations. The people involved always hope the artist will start performing the song live. But I don’t really see that happening.
Unless a song like that suddenly became a huge hit, then maybe we’d reconsider. But generally, we see these projects as fun one-off things. They’re good for the project, they’re good for us, and we enjoy doing them.
But that’s where it ends. They’re not really part of the Lordi folklore or the Lordi continuum.
Unless one of those songs became unexpectedly massive, I don’t see us putting them into the setlist. It would be different if they became genuinely huge songs, of course. But we already have plenty of our own material that we’d rather play than commercial songs.
That’s not to say those songs are bad. „Made of Metal“ is a great song. I think it’s a genuinely good Lordi song.
The same applies to „Pantamera.“ The way I wrote it is very much the way Lordi writes songs. It sounds like Lordi because it was written by Lordi and performed by Lordi. But those songs are never written with the mindset of, „This absolutely needs to be on the next album.“
It’s a different mindset when you’re writing something that is ordered job.
You mentioned that there are certain messages and causes you agree with and are willing to support. Let’s be honest—Lordi is largely your vision. How much influence do the other band members have when decisions like this are made?
They absolutely have a say.
We’re actually very democratic, even though I’m a dictator. (Laugh)
Of course, I have the final say because Lordi is well … me. But everybody in the band gets to voice their opinion, and we’re not going to do something that somebody strongly disagrees with.
Especially people like Mana on drums and Kone on guitar have a lot of input when we’re writing music and deciding what to do. They contribute ideas, arrangements, and creative input.
So it’s not something that’s always one hundred percent me. Sometimes it may feel like ninety-nine percent me, but in many cases it’s a collaboration with the rest of the band.
I might bring the original concept to the table, but everybody is involved and everybody is working toward the same goal.
Everybody has a voice.
Lordi exists somewhere between a band, a theater production and a cinematic universe. Do you still see yourself primarily as musicians, or does it become storytelling at some point?
(Laugh) The funny thing is that every single person who has ever been in Lordi—whether a former member or a current member—sees themselves as musicians.
Me personally? I’ve never really seen myself as a musician.
I know I am one. I write songs, perform songs and play instruments, even if I don’t play them live. But I’ve never thought of myself as a musician, per se.
I see myself more as an artist.
The rest of the band definitely sees themselves as musicians, and that’s completely fine.
As for how people see Lordi—as a band, a storytelling project, a theatrical experience, or something else entirely—I really don’t care. (Laugh) I don´t really give a fuck.
I don’t spend time thinking about how people categorize us. I just want to do what I want to do.
That’s really as simple as it gets.
I don’t overthink how things are perceived. I don’t sit around wondering how a project, an album, or a song will be interpreted.
If it’s fun to do and I believe in it, then let’s do it.
What people think about the end result is entirely up to them. That’s happening in their heads, not mine.
Ever since I saw Dark Floors, I’ve always wanted more. Do you have any plans to return to directing films?
I always say the same thing, and I’ve been saying it for almost twenty years now: I would absolutely love to do another thing like that.
These days I direct our music videos myself. Every time I finish editing one, I end up thinking, „Damn, I really want to make a full fucking movie again.“
The problem is that making a movie requires an enormous amount of time and money.
To make another feature film, I would have to put the band on hold for at least a year. That means no touring, no recording, no normal band activity.
Then you need financing on top of that. While you’re making a movie, you’re not earning money. If the band is on pause, there’s no touring income and no album income.
It’s a huge financial risk every single time.
Making a movie takes a lot of time, a lot of resources, and there’s absolutely no guarantee you’ll get any of that investment back.
So yes, I would love to do it.
Who knows? I’ve been saying that for twenty years already.
But I made a promise to myself a long time ago: before I die, I will make another movie.
I just don’t know when that’s going to happen.
Then again, I don’t know when I’m going to die either.
That’s enough hope for me. At least there’s still some hope.
Yes, there’s definitely hope.
Back around 2009, 2010 or 2011, I was actually talking to a producer who was very interested in making another horror movie with me involved as writer, director and creative lead.
But nowadays that production company has already gone bankrupt. It disappeared years ago.
The whole world has changed since then.
The music business changed completely, and the movie business changed too.
In some ways it’s technically easier and cheaper than ever for people to make movies. At the same time, it’s also harder because there’s less money available in the industry than there used to be.
It’s a strange paradox.
But hopefully, someday.
Was there ever a situation where you came up with a concept and, after letting it sit for a while, realized it was too weird—even for Lordi? Or does such a thing not exist?
No, not really.
I’ve never abandoned an idea because it was too weird, too strange, too obscene, or anything like that.
There have been a few occasions where I had an idea and started developing it, but eventually realized it simply wasn’t entertaining enough for me. It didn’t excite me enough.
So I threw it in the trash.
I don’t even remember exactly what those ideas were anymore, but I do remember that it happened at least two or three times over the years. I had a concept, started working on it, and then realized it wasn’t giving me enough of a creative kick to keep me interested all the way through the project.
So I dropped it.
There was another situation, though, where I didn’t abandon the idea—I simply postponed it.
That happened around Sexorcism.
I already had the concept that eventually became Killection: the idea that every song would sound like it came from a different era and a different period in time.
Before we started recording Sexorcism, I realized that the concept deserved its own dedicated album. It wouldn’t work properly within the Sexorcism framework.
So I decided to save it.
When we eventually made Killection, the whole fictional compilation album concept was born from those earlier ideas. The approach to songwriting and production was already there during the Sexorcism period, but I felt it needed its own separate identity.
That was one of those moments when I realized an idea was good—it just belonged somewhere else.
You’ve released an enormous amount of material over the years. Even without Lordiversity and concepts, that’s a huge output. Do you ever worry about overwhelming your audience?
Honestly, I don’t really care. (Laugh)
Normally we release a new studio album every two years.
For anyone who follows the band closely, it’s no secret that I’m an extremely productive and creative person. If it were entirely up to me, releasing an album every year wouldn’t be a problem at all.
Creatively speaking, it would be easy.
The challenge usually comes from record labels. There have been times when labels have basically told us, „Okay, enough. You’re putting out too much material. You’re suffocating the space that exists for Lordi. People need time to digest what you’ve already released.“
And I understand that perspective.
It’s a bit like visiting your grandmother for dinner. You’re already completely full, but she keeps putting more food on your plate.
„Eat, eat, eat! You’re skin and bones!“
I understand that when people are full, they’re full.
But at the same time, I don’t really care.
I’m that grandmother. (Laugh)
I love cooking. I love making new things. I just want people to keep eating.
So no, it’s not really something I’m concerned about.
Does that creativity ever become difficult to manage?
Absolutely.
Sometimes I actually have to stop myself from being creative.
I have to consciously switch my brain into a mode where I’m not writing new music.
Sometimes I literally tell myself, „No. No new melodies today. Bad brain. Stop it. Not now.“
I have to actively postpone those ideas.
That’s actually the situation I’m in right now.
For roughly the past year I’ve been forcing myself not to start writing new material. I’ve tried not to think about new choruses, riffs, melodies, or anything like that.
Once the Arockalypse run of shows is finished, probably in the fall, I’ll start writing material for the next album.
But until then I’m trying to keep that creative side under control.
That said, there’s always a lot of cooking happening in this grandmother’s kitchen. (Laugh)
So what do you do with your free time when you’re forcing yourself not to write songs?
What is free time?
I have no idea what that concept even means. (Laugh)
Well, of course I’m joking. Sort of.
I watch movies, for example.
The problem is that whenever I watch movies, I immediately start getting ideas.
A line of dialogue might inspire something. A piece of music might inspire something. A visual moment might inspire something.
Suddenly I’m thinking, „I want to do that,“ or „I could use something like that.“
Pretty much everything I do generates new ideas.
The truth is that I don’t actually have much free time. I really don’t.
Whenever I find myself with some spare time, I fill it with something.
Even when I’m watching movies for fun, my brain is still working creatively. It’s constantly generating ideas and connections.
So it’s actually a difficult question to answer because creativity never really switches off.
What does relaxation look like for you, then?
When I’m not doing something related to Lordi—which is actually pretty rare—I still tend to do exactly the same kind of creative things anyway.
For the last three years I’ve been building life-size characters by hand. Not mannequins exactly, but full-scale figures made from wax and latex and other materials.
I’ve built a life-size Chewbacca.
I’ve built a life-size Jabba the Hutt for my living room.
I’ve made Henrietta from Evil Dead.
I’ve built the Alien Xenomorph, the egg and the facehugger.
I’ve made Slimer from Ghostbusters.
I’ve built Waldorf and Statler from The Muppet Show.
Most recently, I made Yoda from Star Wars.
I love working with my hands. I love being creative. I love making things.
Friends sometimes ask me why I’m always doing something.
„Why don’t you just rest?“
„Why don’t you take a day off?“
The truth is, I don’t know how.
It actually drives me crazy if I don’t have anything to do.
Creating things is how I relax.
Working with my hands, building something, making something new—that is my version of relaxation.
It doesn´t really matter to me if I am doing Star Wars life-sized figurine or if I am doing Lordi costumes. It´s something I enjoy doing.
Among all the material you’ve released over the years, The Arockalypse is now celebrating its 20th anniversary. Are you planning anything special for it? I haven’t seen much, but then again, there has been a lot happening.
Well, we don’t have a proper tour this year because we don’t have a new album coming out. So instead we’re doing a handful of festival shows. I think they start in Poland at the end of June, and then we have maybe six, seven or eight shows spread out until the end of August in Spain or somewhere around there.
Those are our The Arockalypse 20th anniversary shows.
The idea is to play the whole The Arockalypse album live, depending on the time slot we get. If we don’t have enough time, obviously we have to adjust the set, but basically that’s the plan. We’re also bringing back the stage set and effects—updated versions of what we had twenty years ago.
That’s how we’re celebrating The Arockalypse.
There are also two special shows this summer. One is at Masters of Rock in the Czech Republic, where we’re bringing back the full castle stage that we used in 2006.
The other is at Simerock in Rovaniemi, where we’re final act of the festival and bringing the Glory Ghost Train. There will also be a Lordi exhibition there, so we’re doing quite a lot around that event as well.
So yeah, that’s our anniversary celebration.
Looking back twenty years, you’re actually the only remaining member from The Arockalypse lineup. A lot of bands invite former members back for anniversary shows. Is that even possible in your case?
(Laugh) No.
Well, there are two things.
First of all, even the The Arockalypse lineup wasn’t the original lineup. I actually think the whole idea of an „original lineup“ is a bit silly. What does „original“ even mean?
By the time we recorded The Arockalypse, OX was already playing bass, but he wasn’t our first bass player. He wasn’t even the second—he was the third. Before him there were Magnum and Kalma. We’d already had changes on keyboards too.
And honestly, I don’t even consider Get Heavy to be the beginning of Lordi, because the band already existed throughout the ’90s with different people.
So what exactly is the „original lineup“?
I know some people would probably like to see Kita, OX and Awa back together, but even that wasn’t the first lineup. In a way, it would make more sense to bring back Magnum and Enary.
But that’s not how I see it.
Once you leave Lordi—whether you decide to leave, you’re asked to leave or you’re fired—you don’t come back.
That doesn’t mean we’re not friends.
I’m good friends with Kita. I’m good friends with Magnum. I’m good friends with Awa. We stay in touch all the time.
But I feel very strongly about the characters.
Once former members reveal their own identities and continue their careers under their real names and faces, the character is gone.
There’s no way I would ask Kita to put the costume back on and become Kita again. No fucking way. That’s never going to happen.
The same goes for Awa. She’s been playing keyboards in Dingo for years now.
No.
The character dies the moment the person behind it reveals their identity.
There’s no way back.
Horror often reflects society’s fears. What do you think today’s biggest real-world monster actually is?
Who is the biggest monster in the world?
Well… there are two guys in the world today that are real fucking monsters.
Mr. Putin and Mr. fucking Trump.
Those two are the real monsters.
I think that’s enough said. Those two fuckfaces. Eh. And I belive 99% of population, at least in Europe, agrees with this.
But as a band, I don’t want Lordi to take political sides.
I don’t believe in protesting through music or through art.
Let me put it this way: if you bow to one side, you show your ass to the other.
And I believe that as entertainers, that’s not our place.
Lordi exists to make entertaining, horror-themed melodic heavy metal. That’s what we do.
Politics and commenting on world affairs have never been part of Lordi.
As a private person, of course I have opinions about many things. But I’m wise enough not to say everything publicly.
There are artists who are very politically active, and that’s perfectly fine.
It’s just not for Lordi.
It’s not for me.
That was actually my last question. It was a pleasure talking to you again. Hopefully we’ll meet somewhere on tour.
We already know there’s going to be a new album in 2027.
And after that we’ll definitely be touring.
This summer we’re focused on the The Arockalypse anniversary shows.
Masters of Rock is only about 200 kilometres from where I live, so that one might actually be possible. Although having a two-year-old makes things a little more complicated.
I understand.
If you make it there, that’s one of the two big anniversary events this year. Masters of Rock with the castle stage, and Simerock—those are the main celebrations.
Is there anything you’d lige to say to your fans before we finish?
(Laugh) Everybody always asks that.
„Any final words?“
I never know what to say.
Take care.
Don’t drown.
Don’t suffocate.
Before you cross the road, look both ways so you don’t get hit by a car.
I don’t know…
Greetings, everyone. (Laugh)
