9. februára 2025
ss

Melodický power metal prežíva svoju renesanciu. Nie je to ale len o mladých kapelách, ktoré sa vynárajú naprieč Európou, ale aj o tých, ktoré majú na triku niekoľko krížikov a aktuálny trend ich opäť vyťahuje na výslnie. Po dlhých 7 rokoch sa ozýva španielska úderka Kilmara s piatym plnohodnotným albumom. Intro Point of No Return potešilo, navodilo atmosféru. Titulná skladba Journey To The Sun odkryla karty – mierne nevýrazný vokál, ktorý sa pohybuje v bezpečných vodách, neskúša výraznejšie výšky, ale určite neurazí. Nasledujúci Alliance of The Free ukazuje slabinu albumu, ktorá možno ale v dnešnej dobe slabinou nie je. Aj napriek tomu, že skladby sú chytľavé a príjemne rytmické, má to gule a má to ten chorobný pozitivizmus, ktorý človek od žánru tak trocha očakáva, album je repetitívny. Teraz ale vyvstáva otázka – v dobe, kedy väčšina ľudí počúva hudbu zo Spotify a skladby má na náhodnom prehrávaní, miešajú sa im interpreti a potrebuje len kvalitnú hudbu, je toto problém? Pri Liberticide kapela vyťahuje môj kryptonit a frázovanie dostáva také po papuli, aké mu dokážu dať len anglicky spievajúci príslušníci stredomorských národov, ale to bude prioritne môj osobný problém. Nádej, že konečne započujem niečo iné sa pri Wildfire zvrhne do kúsku, ktorý mi pripomína starý Edguy, ktorý by robil Herman Li z Dragoinforce na kokaíne. Áno je to konečne niečo iné, ale za mňa mierne chaotické. Následne sa ale zas vraciame do zabehnutých koľají stereotypu, ktorým sa tento album vyznačuje. Záver sa pomaly blíži a konečne začína byť počuť to, čo kapela vehementne prehlasuje o albume – inšpirácia arkádami a ich hudbou – Take Me Back má konečne zjavnú inšpiráciu, ktorá sa nestráca v spleti zvukov. Úplným úletom v tomto smere je 8 bitová verzia Journey To The Sun, ktorá je ale presne tým, čo som od albumu pri prečítaní vyjadrení kapely očakával, aj keď to je možno len tým, že Turborider od Reckless Love vyšiel skôr a tam sa táto snaha vydarila na výbornú. Klinec do rakvy albumu (aj vďaka stredomorskému frázovaniu) je Journey To The Rising Sun, ktorý je vlastne len akustickou verziou titulnej skladby a zároveň dokonalou ukážkou, že nie všetky skladby by mali byť prerábané na balady. Tá gitara s nádychom flamenca je skvelá, to frázovanie je otrasné a ak by skladba bola len inštrumentálnou bodkou na záver, asi by zlepšila hodnotenie aspoň o jeden-dva body. Takto ho zráža dolu.

Na záver som sa trocha opustil, ale album ako taký nie je zlý. Je trocha príliš monotónny, ale ako vata v playliste je super. Ak vám pred ním pôjde Edguy a za ním nejaký Helloween alebo Rhapsody, určite to bude príjemná vsuvka, ale počúvať to celé v kuse bolo rozhodne menej záživné. Dve verzie titulnej skladby na záver beriem len ako vyplnenie času a minimálne akustickú verziu ako mierne mučenie, ale ako bolo povedané, to je skôr z dôvodu mojich preferencií. Na druhej strane, viem si predstaviť, že skladby z albumu zahrané naživo budú veľký zážitok.

6,5/10