ENGLISH BELOW
Kapiel, ktoré by mohli oslavovať 40.narodeniny nie je zas tak veľa. O to menej ich je takých, ktoré hrajú väčšinu toho času v nezmenenej zostave. Ak k tomu pridáme to, že stále aktívne vydávajú nové albumy, asi by nám ich fakt ostalo len na prsty rúk. Medzi takéto patria aj dánski rockeri D.A.D., ktorí popri oslavách 40-tych narodenín stihli aj nový album „Speed of Darkness“, ktorý uzrel svetlo sveta pred pár týždňami. Skutočne do hĺbky sme sa ponorili v rozhovore s frontmanom tejto neuveriteľne energickej zostavy Jesperom Binzerom. A prezradil nám kopec vecí nie len na svoju kapelu…
Vydávate nový album s názvom Speed of Darkness, ktorý je naozaj, naozaj dobrý. Zrovna dnes som si našiel zhruba hodinku na jeho vypočutie. Ako by ste opísali album niekomu, kto nikdy nepočul o D.A.D. a kto asi uvažuje o jeho kúpe?
Povedal by som, že je to klasický rock, ktorý tvoria štyria chlapíci po 50-tke, ktorí sú trocha príliš chytrí. A fakt milujú hlúpy rock n roll, ale sú proste trocha príliš chytrí. To je to, kde sa D.A.D. nachádza, lebo milujeme tvorenie swingový rock n roll, pričom kladieme dôraz na roll, ale robíme texty, ktoré sú na bežného smrteľníka trocha prichytré. (Smiech)
Ako sa líši proces tvorby od predchádzajúcich albumov?
V prvom rade sme mali za celých tých 40 rokov jednu zmenu v zostave. Jeden chlapík sa k nám pridal možno niekedy pred 24, 25 rokmi. A odvtedy to tak zostalo. Bolo to ako: „Chlapci, nemôžeme stáť v skúšobni a neustále po sebe hádzať riffy. Môžeme si urobiť nejaké domáce úlohy a potom máme pár týždňov voľna?“ A tentoraz sme sa toho konečne takto chytili a povedali sme si, Laust, sadni si a hraj na bicie od pondelka do piatku. A to bola podľa mňa hlavná vec na tomto albume. A preto som za to momentálne tak ráda, pretože naozaj cítiť, že títo štyria chalani sa zladili… Nakoniec sme začali menštruovať v rovnakom čase. Do tohto bodu sme sa dostali. Sme štyria chlapi v najlepšom veku. Len sa spolu nebavíme, keď nehráme. Takže keď tvoríme hudbu, musíme sa stretávať. A my sa flákame v skúšobni. A nakoniec sme strávili celý rok tvorbou 10-12 skladieb, ktoré sa nedostali nikam. 10-12 skladieb, o ktorých sme vo vnútri vedeli, že sú také zlé, že sme ani nezavolali producentovi. A keď sme mu konečne zavolali, povedal nám: „Chalani, prosím vás.“ (Smiech) Strávili sme teda veľa času snahou dostať sa na rovnakú vlnu. Takže tentoraz je toto ten fakt veľký rozdiel.
Dostali sa do albumu nejaké osobné skúsenosti alebo emócie? Viedla nejaká konkrétna udalosť k niektorej zo skladieb?
Určite. Po prvé, všetci sme boli totálne deprimovaní z toho, že v Európe opäť prebieha konvenčná vojna. Takže je tu pár piesní, ktoré sú určite o tom, ako to zvláda Putin a ako to zvláda Netanjahu. Ale potom si uvedomíš, že ľudia tak asi fakt fungujú. Že nemôžeme mať pokoj. Naozaj nemôžeme mať toto miesto v kľude a musíme vrátiť k tankom, mínometom, bombám a zabíjaniu. Je to deprimujúce. Ale je to ľudská povaha. Poďme o tom napísať nejaké piesne. A tak sme sa len snažili preniknúť do toho, čo sa vlastne deje. A titulná skladba Speed of Darkness je rozhodne o temnote, ktorá v mnohých ohľadoch prichádza nad Európu. Chcem povedať, že v skladbe God Prays to Man, je „Hádžu bomby do Svätej zeme“. Je to ako v niektorých súčasných udalostiach, v ktorých sa snažíme nájsť emócie, snažíme sa zistiť, že je v skutočnosti ľudskou povahou, zjavne, navzájom sa bombardovať. A potom je tu veľa piesní o láske. Máme tam veľa piesní o láske o tom, aké ťažké je držať sa jej a aké ťažké je udržať si lásku vo svojom živote. Teraz sa rozvádzam druhýkrát v živote. Je to aj vo veľa textoch.
Keď sa pozrieme na kreatívny proces pri skladaní, musíš tak trocha neustále myslieť aj na to, že Stig používa basu len s dvoma strunami. Nechýbajú ti v kreatívnom procese niekedy zvyšné dve struny?
Nikdy, fakt nikdy. Pretože v prvom rade to dáva veľa priestoru pre Jacoba, len aby mohol robiť to svoje znova a znova a znova a znova. Ale ak sa porozprávaš s basgitaristom v akejkoľvek rockovej kapele a ak naňho naozaj, ale naozaj zatlačíš, uzná, že aj tak tie zvyšné dve struny nepoužíva. Takže aj toto je to spôsob, ako to robiť. Myslím tým, že rokenrol musí byť prvoradý. A potom je to, samozrejme, osobné rozhodnutie, pretože Stigovi na muzikantstve až tak nezáleží. Je tam preto, aby nosil nejaké vtipné oblečenie. Presne preto je tam. A to dáva nám ostatným viac priestoru byť hudobníkmi. A popri Stigovi je veľa priestoru na vyplnenie. (Smiech)
Momentálne oslavujete 40-te výročie kapely. Pokiaľ ale viem, kapela vznikla v roku 1982. Budem úprimný, moja matematika v tomto prípade akosi … nematematikuje …
Matematiku nerieš. Mám to podobne. Ale ide o to, že v skutočnosti je to tak, že to počítame odkedy sa Jacob pridal ku kapele. Tie dva roky predtým sme boli trio. A je veľa piesní, ktoré v skutočnosti stále hráme aj z tej éry. I Won´t Cut My Hairy sme napísali už vtedy. Ride with Sue. Oh, Marble Man, samozrejme. Všetky tie piesne sú z čias, kedy Jacob nebol v kapele. Ale aby som bol úprimný, veci sa začali diať, keď sa Jacob pridal ku kapele. A bolo to akoby kapele narástli krídla po tom, čo sme pribrali druhého gitaristu. Nie že by som nebol dobrý gitarista. Ale áno, nie som dobrý gitarista. (Obaja sa smejú)
OK. Plánovali ste odohrať 40 koncertov, ako som sa niekedy niekde dočítal.
Urobili sme to, keď sme mali 30. výročie. Mali sme 30 koncertov v Dánsku, 30 koncertov v Európe. Tentoraz na tom čísle tak nelipneme. Myslím, že tento rok už máme naplánovaných určite viac ako 40 koncertov. Takže proste len hráme ďalej.
Čo je to, čo vás aj po 40 rokoch stále láka na tom, aby si vyšiel na pódium, zas a znova a cítil tú energiu z javiska?
Vieš, je to niečo, do čoho sa musíš ponoriť. To je to, čo sme urobili my. A keby nás to nebavilo, pred 30 rokmi by sme prestali. Je to niečo, čo naozaj milujeme. Je to väčšie ako peniaze. Je to väčšie ako sex. V mnohých ohľadoch je to väčšie ako život. Umenie je naozaj niekedy väčšie ako život. To, čo je na tom také skvelé, je, že máme určitý druh rutiny. Máme nejaké schopnosti, ktoré nám niečo dávajú. To je nad rámec zručností a rutiny. Je tu dostatok priestoru pre slobodu. A možno si myslím, že to je tá sloboda, ktorú hľadáme, pretože vieme, čo robíme. A potom k tomu môžeme niečo pridať. Kto vedel, že sen byť rockovou hviezdou, keď ste mali 16, bol v skutočnosti to, o čom ste snívali. Chcem tým povedať, nik netušil, že niečo také sa podarí. A ďalším dôvodom môže byť, že sme mainstreamová, veľká mainstreamová kapela v našej domovskej krajine, v Dánsku. Máme publicitu, dostáva sa nám veľa lásky a dostatok peňazí. V Dánsku máme fakt dostatok všetkého. Takže miestna scéna pre nás vyzerá takto: „Sme milovaní. Všetko je dobré. Áno. Dávajú nám peniaze. Všetko je dobré.“ Okamžite to dostávame pocítiť. A teraz myslím až tak, že sme sa dostali do Národného dánskeho múzea, mali o nás výstavu. Máme pocit, že sme súčasťou toho celého, vieš. Proste nechcú, aby sme prestali. Nechceme prestať. Milujeme každý jeden detail toho celého. Stále hľadáme tú slobodu. Stále hľadáme spôsob, ako sa vyjadriť. A je to spôsob života a dýchania. Takže je to určite niečo, čo milujeme každý deň.
Okrem tohtoročného turné k 40. narodeninám, počas ktorého odohráte niečo cez 50 koncertov, plánujete ďalšie koncerty na propagáciu Speed of Darkness? Možno by sme mali možnosť vidieť vás aj niekde tu? Sme v … no, nazvime to východná Európa, Slovensko.
Áno, určite. To bolo pre nás podstatné. A neviem, či to môžem povedať, ale je tu veľká vec, mali by sme koncertovať spolu s The 69 Eyes. Takže áno, a vo východnej časti Európy ich majú fakt radi. To je naozaj, naozaj to, čo chceme robiť, pretože sme hrali v Prahe a hrali sme v Česku. Ale nikdy sme nehrali v Poľsku. Na Slovenskom sme nikdy nehrali. Takže je to niečo, čo naozaj chceme robiť. Takže áno. Ale okrem turné po Európe, západnej Európe, kde by sme mali hrať pred Novým rokom, sú tam veľké plány a už je rozhodnuté, že ideme aspoň do Austrálie a pravdepodobne Japonska a potom urobíme ďalšie kolo okolo Dánska. Niekedy v prvých dvoch mesiacoch roka. Takže na jeseň budúceho roka určite prídeme na Slovensko.
Super, teším sa. Opäť, v rámci vášho 40., nie 40. výročia, vydávate svoje vlastné slúchadlá. Čím sa líšia od tisícok a tisícok iných značiek na trhu?
Áno, rozumiem. Ja osobne nepoznám veľký rozdiel, pretože nie som veľký fanúšik slúchadiel. Ale toto je fínska spoločnosť, ktorá je v tom naozaj dobrá. To je to, čo o tom viem. A myslím, že je to kvalitné za trochu slušnejšie peniaze. Ale neviem. Naozaj neviem, pretože nie som na tieto veci. Toto je Jacobova vec. Myslel si, že tie slúchadlá chcú fanúšikovia D.A.D.. Tak to aj je a on je veľký maniak do slúchadiel. Takže to je určite niečo, čo úplne podporujeme. A vieš, milujem všetko na Fínsku, takže možno aj ich slúchadlá.
Rozhodne prinajmenšom vyzerajú skvele. Ste známi bláznivým, energickým živým vystúpením. Máte ale aj takmer 60 rokov. Aké náročné je byť koncertujúcim hudobníkom v tvojich 59 rokoch?
Je to stále ťažšie a ťažšie. Ale musím povedať, že sa nám to podarilo v roku 2019. Mali sme nejakých, neviem, 40 predstavení, 20 skoro deň po dni. A potom to už išlo veľmi dobre. Jediná vec, ktorú si musíš zapamätať, je dôvod, prečo si tam. Ak prídeš trebars do Bratislavy. Zostaneš v autobuse, nevyjdeš von a nepiješ pivo. Zostaň len v autobuse. Áno. Je to veľmi jednoduchý trik. To znamená sústrediť sa na dve hodiny na pódiu a všetko bude v poriadku. Ale ak sa staneš turistom, ak ideš nakupovať, ak ideš na večeru, ak ideš piť, zrazu budeš mať slabé baterky. Takže ak si 20 hodín nudný dánsky týpek a potom si štyri hodiny ten úžasný showman, všetko bude v poriadku.
OK. Pred pár dňami si mal 59 rokov. Informáciu, že si dovŕšil 59 rokov, si zverejnil na svojom Instagrame s informáciou, že si „dosť starý“. Dosť starý na čo?
(Smiech) Bolo to pri obrázku. Bol tam chlap, ktorý ma odfotil, ako fajčím joint. Takže som bol dosť starý na to, aby som fajčil joint. To sa dialo na obrázku. Ale som dosť starý na to, aby som bol svojím vlastným šéfom, dosť starý na to, aby som si robil, čo chcem a dosť starý na to, aby som si stál za svojimi presvedčeniami a dosť starý na to, aby som… Je to akoby som to mal znova, ten pocit slobody, nejaký druh slobody. . Ak na niečom pracuješ a snažíš sa zbaviť prekážok a snažiť sa žiť svoj sen. Zrazu potom každých 10 rokov zistíš, že áno, prišiel som znova na svoje miesto. Som dosť starý na to, aby som tu mohol byť.
Ako sa zmenil tvoj život na cestách za tých 40 rokov, čo si v hudobnom biznise?
Určite niečo o sústredení sa na hodiny na pódiu. To bola veľká časť toho celého. Myslím si, že možnosť cestovať pri hudbe je jedna z najväčších vecí… Som za to veľmi vďačný, pretože možnosť spoznávať nových ľudí, vnímať iné časti sveta, ísť do Austrálie alebo tam, kde sme boli v Brazílii. Je to len zisťovanie toho, čo sa deje vo svete. Chcem tým povedať, že je oveľa, oveľa dôležitejšie byť tam osobne, ako to vidieť na Instagrame. A je to krásny život, keď môžem spoznávať nových ľudí. Takže robím, čo môžem, aby som sa pokúsil nasať kultúru, nasať miestnych ľudí, kamkoľvek ideme. A možno sme za starých čias viac pili, vieš, teraz sa len rozprávaš, zaujímaš sa o ľudí okolo seba. A to je naozaj skvelá vec.
Máš vlastnú značku piva. Koncertoval si po celom svete. Videl alebo ochutnal si asi množstvo rôznych pív, určite aj kopec pivných špecialít. ČO je podľa teba najhoršia možná príchuť v pive, ktorú si ochutnal?
Oh, dobrá otázka. Nie som až taký fanúšik sladkého drievka v jedle, v zmrzline, v čokoláde alebo v čomkoľvek inom. Myslím, že som sladké drievko nikdy neskúšal, ale niektoré najtmavšie pivá majú jemnú príchuť sladkého drievka. A to sa mi nepáči. Všeobecne nemám rád tmavé pivo. A nemám rád spálený karamel. A ja nie som fanúšik stoutov a podobných vecí. Zaujímavé je, že nie som veľmi fanúšikom ani pív kolínskeho typu. Naozaj, naozaj milujem pivo, ktoré máte vy. Pivo z Čiech a Slovenska je naozaj veľmi dobré, pretože má tú príjemnú horkosť. Myslím, že severonemecké pivo by mohlo byť moje obľúbené, ak teda nerátam remeselné pivá z Kalifornie.
V kapele hráš spolu so svojim bratom. Aké sú výhody a nevýhody toho, že hráte spolu a ako sa to rokmi menilo?
No v prvom rade sme sa svojim spôsobom vzdali bratstva, aby sme boli vo väčšom bratstve, aby sme boli v kapele. Takže to je pre aj proti, pretože je to horkosladká vec, keď sa istým spôsobom snažíte odstrániť zvláštne puto, ktoré máte so svojím skutočným bratom. Ale je tiež skvelé mať špeciálne puto s viacerými ľuďmi, aj so Stigom a Laustom. Najpozitívnejšia vec na tom, že sme bratmi v kapele, je spôsob, akým komunikujeme, pretože presne vieme, čo hľadáme. Vieme presne, čo chceme. A nevýhodou je, že k tomu prichádzame z iného uhla. Takže vieme, kam chceme ísť, ale ideme na to inak. Takže chcem povedať, že môcť žiť svoj sen je v mnohých ohľadoch aj prekliatím, pretože to nie je niečo, na čom by ste nemohli skutočne pracovať. Je to niečo, čomu musíš obetovať celé svoje telo a celú svoju bytosť, len aby si bol a nasával to, čo sa deje. A potom niečo vyjde. A to nie je ako v prípade tesára. V tomto zmysle nemôžeš postaviť dom. Musí to byť nejaký druh inšpirácie. Predtým, ako to dokážeš, musí existovať určitá nevyhnutnosť. Takže to znamená, že, musíš kopať hlboko. A keď budeš kopať hlboko a prichádzaš na to z rôznych smerov, môžu nastať problémy.
Jasné. A keď tie problémy prídu s niekým, kto ti je rodina …
Presne. Je to komplikované. Takže musíte naozaj, naozaj súhlasiť, že nesúhlasíte. Musíte sa dohodnúť na tom, že necháte veci nevyriešené, pretože je to proste tak. A ak sa na tom zhodnete, tak je to super. Ale ak nedokážete súhlasiť, že nesúhlasíte, jednoducho nesúhlasíte ešte viac. A našťastie to nie je náš problém. Určite sa dokážeme zhodnúť na tom, že nesúhlasíme.
Aj to je spôsob, ako sa s tým vyrovnať. Hudobný priemysel ako celý organizmus je trochu odlišný od toho, čo býval. Je tu veľa vecí, ktoré možno pred 40 rokmi neplatili. Sú tu vinyly, ktoré si takmer nikto neprehrá, pretože nemá gramofón. Sú tu kazety, ktoré sú v tomto ohľade ešte horšie. A kopa iných vecí. Aký trend v hudobnom priemysle ťa ako umelca najviac štve?
Možno to, že hudba sa istým spôsobom stala bezplatnou. Teraz je zadarmo. Ono je to fakt super. Môžeš počuť všetky druhy hudby. Na svojom telefóne môžeš počúvať hudbu z celého sveta. Stačí, keď vieš, čo hľadáš. Zo systému ale zmizlo veľa peňazí. Som si celkom istý, že od úsvitu vekov sa obracalo veľa ľudí na reklamu. Som si celkom istý. A som si celkom istý, že ľudia chcú robiť to najlepšie, čo vedia. A chcú komunikovať čo najviac. Ale zmizla celá stredná vrstva, celá stredná ekonomika hudby. Takže buď si veľký, alebo malý. A v strednej vrstve nie je dostatok peňazí, aby ľudia mohli robiť chyby. Ľudia tak nemôžu urobiť jeden alebo dva albumy, aby zistili, čo chcú a kam smerujú. Je to istým spôsobom polarizované. Ale naozaj, naozaj milujem myšlienku, že môžeš okamžite počuť všetky druhy hudby. Naozaj sa mi páči myšlienka, že vinyl je späť, pretože to prináša nejaký druh ekonomiky celej strednej triede kapiel. A táto ekonomika je veľmi, veľmi hmatateľná. Pretože ak za šesť mesiacov predáš tisíc vinylov, zrazu je tu vlastne dôvod na vydávanie hudby. A to je skvelé. Ale neviem, koľko mladých ľudí si vlastne vinyly kupuje. Takže s vinylmi je to možno vec boomerov.
Tvoja kariéra ťa zaviedla k viacerým, možno nečakaným momentom. Od účasti v televíznych reláciách cez potrebu napísať autobiografie až po fakt, že si sa stal tvárou prestierania stolov v Royal Copenhagen. Aká bola absolútne najzvláštnejšia aktivita, ktorú si robil kvôli tomu, kto si?
Raz som sa zúčastnil show Kto je pod maskou? Bola to juhokórejská TV show, kde máš na hlave masku, spievaš a sú tam ľudia, čo hádajú, kto si. Toto bolo počas pandémie COVID-19. Volali mi s tým, či si nechcem zarobiť nejaké peniaze. A ja som, samozrejme, kývol, lebo som sa fakt potreboval dostať z domu. Strašne som sa nudil. Takže som tam stál, na hlave som mal masku a nikto nevedel uhádnuť, kto som. A potom som si dal dole masku a oznámil, že som to ja. Určite to bolo to najdivnejšie, čo som kedy robil. Bolo to skvele zaplatené, ale hlúpe. Fakt veľmi hlúpe.
Spolu s ďalším slávnym rockovým či metalovým exportom z Dánska, kapelou Volbeat, máte niečo spoločné. A priznám sa, možno táto otázka pramení z môjho nedostatku miestnych reálií, ale čo to má byť medzi Dánskom a jeho záujmom o Divoký západ?
Dobrá otázka. Robili sme to 20 rokov pred Volbeat a robili sme to preto, že je to zábava. Zavolali nás hrať do Východného Nemecka, lebo sme si robili srandu z country a westernu. To bola taká jedna vec súvisiaca s kultúrnym imperializmom, do ktorej sme sa zapájali aj my. Mali sme pocit, že táto kultúra, táto americká kultúra je trochu príliš. A samozrejme, boli sme fascinovaní westernami, fascinovaní spaghetti westernami, fascinovaní všetkým tým vecami s kovbojmi a indiánmi. Ale mali sme aj ten pocit, že to je trocha príliš. Tak sme sa s tým trochu pohrali. A smiešne na tom bolo, že sa toho chopilo Východné Nemecko. Takže sme cestovali po východnom Nemecku predtým, ako padla Železná opona. Takže to je o tom, že ľudia to vnímajú ako politickú vec. Ale ja som to videl len ako spoločnosť. Pozrieš sa na tú ktorú spoločnosť a zamyslíš sa, čo je na nej najzábavnejšie? Kde je momentálne dynamika? Utiekli sme od tejto pózy v rovnakom momente, ako sme zistili, že to naozaj chceme urobiť seriózne. Videli sme budúcnosť v hraní hudby a koncertovaní. A keďže sme boli na turné s kovbojskými klobúkmi, kaktusmi a balíkmi sena, robili sme to dva roky a povedali sme si, že stačilo. Takže sme sa pustili do klasického rocku hneď, ako to bolo možné, hneď ako sme zistili, že máme talent, hneď ako sme zistili, že dokážeme skutočne zabávať ľudí. Takže pre nás to bol odrazový mostík, len taká maska a poto, keď sme zistili, že to funguje, masku sme zahodili. Volbeat sú v tom oveľa šikovnejší. Svojou podstatou mieria na americké publikum. Teda, svojím spôsobom to robia pre Američanov. My sme to tak neurobili.
Na druhej strane, z vašej hudby je stále cítiť jemnú atmosféru divokého západu, dokonca aj v najnovšom albume.
Máš pravdu. Twangová gitara je stále tam. Určite, určite.
Dobre. Povedal si, že Divoký západ alebo západná kultúra sú v niektorých ohľadoch trocha príliš. Čo by bola jedna vec na dánskej kultúre, ktorá je podľa teba trocha príliš?
To je dobrá otázka. Vieš, je veľmi ťažké pozrieť sa na seba do zrkadla a odsledovať tieto veci. Ale mám pocit, že keď sa pozrieš na Fínsko, na fínskych ľudí, môžeš vidieť niektoré dánske črty. Fíni sú dosť melancholickí a veľa toho nenahovoria. Je to tak trocha aj súčasť dánskej podstaty, že máš pocit, že ľudia sú nevrlí. Aj keď to sa za posledné roky zmenilo. Zhruba za posledných 20 rokov. Ďalšia vec na našej kultúre je, že sa navzájom snažíme držať pri zemi. Aby sme nevytŕčali, nerobili okolo seba príliš haló. Aby sme si neboli sami sebou príliš istí. Aby sme neverili vo vlastný úspech. Je to taký menší spoločenský tlak, ktorý sa ale tiež pomaly vytráca, aj keď pred asi 15 rokmi to bolo dosť silné. Myslím, že niečo z tohto ešte stále tkvie v dánskej duši.
Posledná vec – pred pár rokmi si niekde spomenul, že na vašom zozname vecí, ktoré by si chcel spraviť, je robiť pesničky v spolupráci s niekým ďalším. Ak mám byť úprimný, žiadnu takúto spoluprácu som si ešte nevšimol. S kým by si rád spolupracoval, bez ohľadu na žáner?
Dobrá otázka. Teraz plánujeme veľkú show v aréne tu v Dánsku. Show je už vypredaná, pozvali sme na ňu aj pár hostí. Síce ešte celkom nemôžem povedať o čo ide, ale mohol by som na to ísť trocha z opačného konca. Je tu jedna nórska metalová kapela Witch Club Satan a jedna dánska doom metalová kapela Konvent. Obe sú to dievčenské kapely a obe sú kurevsky dobré! Naozaj by som s nimi chcel spolupracovať. Ak hovoríme o fakt medzinárodnom meradle, chcel by som pracovať s Hellacopters. A okrem toho je tu napríklad speváčka zo Švédska, Nina Persson z The Cardigans, s ňou by som chcel naspievať nejakú baladu. To sú také tie sny, ale pokiaľ ide o tú tvrdšiu časť, tie doom metalové dievčatá skutočne posúvajú svoju tvorbu na inú úroveň a rád by som si zaspieval popri growle, ktorý je typický pre Konvent. Uvidíme, čo sa podarí. Momentálne som nahrával vokály pre dánsku kapelu Baest a pracoval som s jednou malou nemeckou kapelou Bonsai Kitten, ale to bola skôr taká spolupráca pre zábavu. Niečo som ale robil aj s Niclasom Engelinom z Halo Effect. V jednom momente hral aj s In Flames. Deje sa toho pomerne dosť, ale momentálne to ešte nie je nič konkrétne.
Dostali sme sa na koniec! Je tu ešte niečo, čo by si chcel dodať…?
Na jeseň budeme hrať v Nemecku, prosím, príďte do Mníchova alebo kamkoľvek, kde to máte zo Slovenska najbližšie. A buďte si istý aj tým, že v roku 2025 prídeme aj ku vám! A to je sľub!
There aren’t that many bands that get to celebrate their 40th birthday. There are even fewer of them who play in an unchanged line-up during most of that time. If we add to that the fact that they are still actively producing new music, we would probably have enough fingers to count them. Among these are the Danish rockers D.A.D., who, in addition to celebrating their 40th birthday, also managed to release their new album „Speed of Darkness“, which was released a few weeks ago. We really dived deep in our interview with frontman of this energetic lineup – Jesper Binzer. And he revealed a lot of things to us, not only about his band…
So you’re releasing the new album, it’s called The Speed of Darkness, which is really, really good, I love it. Just took like an hour today to listen to it. How would you describe the album to someone who has never heard of D.A.D. and who maybe is thinking about buying it?
Well, I’d say that it’s classic rock, that’s made by four guys in their late 50s and they’re a little bit too clever. And they really, really love stupid rock and roll, but they’re a little bit too clever. That’s the space where D.A.D. is in, because we really, really love making really swingy rock and roll, putting the emphasis on roll in rock and roll, but we also make lyrics that are a little too clever for even a normal guy. (Laugh)
How does the creative process differ from the previous albums?
First of all, we had one change of personnel in all those 40 years. One guy joined us maybe 24, 25 years ago. And it’s been like that ever since. It’s been like, „Guys, we can’t stand in the rehearsing space, just throwing riffs at each other all the time. Can we do some homework and then have some weeks off?“ And this time around, finally, we got it by the balls and we said, „Laust, sit down and play the drums Monday to Friday“. And that was the main thing about this album, I think. And that’s why I’m so happy for it at the moment, because you can really feel that these four guys are having their… In the end, we had our period at the same time. We menstruated at the same time. That’s how close we got at the end. It’s like, you know, we’re four guys in our best age. We’re just don’t hang out together when we’re off. So we have to hang out when we make music. And we are hanging out in the rehearsing space. And in the end, we spent a whole year making 10-12 songs that didn’t make it. 10-12 songs that we inside knew were so bad that we didn’t even call the producer. And when we called the producer, he said, „Guys, please.“ (Laugh) So we spent a lot of time trying to get on the same page. So that’s a big difference this time around.
Are there any personal experience or emotions you did channel to the album? And did any of the events led to any specific track?
Definitely. First of all, we all got totally depressed that, you know, conventional war is going on in Europe again. So there’s a couple of songs that are definitely about how Putin is handling it and how Netanyahu is handling it. But that’s like, suddenly it becomes, „Okay, so this is the way humans work.“ That we can’t really have peace. We can’t really have this place where we need to go back to tanks and mortars and bombs and killing. It’s depressing. But okay, it’s human nature. Let’s write some songs about it. And so we were just trying to delve into what’s actually happening. And the title track, Speed of Darkness, is definitely about the darkness coming over Europe in many ways. I mean, in God prays to man, there is „They’re throwing bombs in the Holy Land“. It’s like there’s some current events that we try to find the emotions in, we´re trying to find out that it’s actually human nature, apparently, to bomb each other. And then there’s a lot of love songs. There’s a lot of love songs about how hard it is to hold on to it and how hard it is to keep love in your life. I’m getting divorced now for the second time in my life. There’s a lot of lyrics in that as well.
When it comes to the creative process, you kind of have to keep in mind that Stig is using only two string bass guitar. Don’t you miss the other two strings sometimes in the creative process?
Never, never. Because first of all, it gives a lot of space for Jacob just so he can do his thing on and over, over, over again. But if you talk to a bass player in a rock band and if you really, really push him, he’ll admit that he doesn’t even use the two other strings anyway. So it’s a way of doing. I mean, rock and roll has to be primal. And then, of course, it’s a personal decision, because Stig, he doesn’t care about musicianship one way or the other. He is there to wear some funny clothes. And that’s why he’s there. And that gives the rest of us more room to be musicians. And there’s a lot of room to fill out after Stig. (Laugh)
You’re currently celebrating 40 years as a band. But as far as I know, the band started in 1982. And I’ll be honest. My math isn’t really mathing in this case…
Don’t worry about the math. It’s the same with me. And the thing is that it’s really just that we are counting from when Jacob joined the band. So the two years prior to that, we were a trio. And there’s a lot of songs that actually are still around from those days. I Won’t Cut My Hair was made back then. Riding With Sue. Oh, Marble Man, of course. All those songs from back when Jacob wasn’t in the band. But to be honest, stuff happened when Jacob joined the band. And it was like really, really, you know, the band got wings after we had this second guitar player. Not that I’m not a good guitar player. But yes, I’m not a good guitar player. (Both laughing)
OK. You were planning doing 40 shows as far as I’ve read somewhere sometimes.
We did when we had a 30 year anniversary. We had 30 shows in Denmark, 30 shows in Europe. This time around, we’re not so stuck on that number. I think that what we’re doing is we’re definitely over 40 already now this year. So, yeah, no, we just keep on playing.
What is it that even after 40 years, what is it that keeps you wanting to go on stage to feel the whole stage energy on and on and on again and again?
Yeah, I mean, of course, it’s something that you have to delve into. First of all, it’s something we’ve done. And if we didn’t like it, we would have stopped 30 years ago. So it’s something that we really love. It’s bigger than money. It’s bigger than sex. It’s bigger than life in many ways. Art really is sometimes bigger than life. What is so great about this is that we have some kind of routine. We have some kind of skills that gives us some. That’s on top of the skills and the routine. There’s plenty of room for freedom. And maybe I think that’s the freedom we’re looking for because we know what we’re doing. And then we can add something on top of it. Who knew that a dream of being a rock star when you were 16 actually was what you dreamt of. I mean, nobody really knows stuff like that. And another reason could be that we are a mainstream, big mainstream band in our home country in Denmark. So there’s a lot of dialogue. There’s a lot of love. There’s a lot of money. There’s a lot of everything is going for us in Denmark. So the local scene for us is like, „Hey, we’re loved. Everything’s good. Yeah. They give us money. Everything’s good.“ So so we can feel it right away. And we now I mean, even we even have been at the National Danish Museum, they had an exhibition with us. And it’s like we’re part of the fabric now. So they don’t want us to stop. I don’t want to stop. I love every part of it. I’m still looking for that freedom. I’m still looking for that way to express myself. And it’s the way a way of life and a way of breathing. So it’s definitely something we love every day.
Other than this year’s 40 birthday´s tour, you are doing something over 50 shows, I think. Are you planning any more shows to promote the Speed of Darkness? Maybe would we have a chance to see you somewhere around here? We’re in … well, let’s call it Eastern Europe, Slovakia.
Yeah, definitely. So that’s been a main thing for us. And I don’t know if I’m allowed to say it, but there’s a big thing going around maybe that we should tour together with 69 Eyes. So so and they have like a following in the eastern part of Europe. That’s really, really what we want to do, because we played Prague and we played Czech. But we never played Poland. We never played Slovakia. So it’s something that we really want to do. So, yes. But apart from touring Europe, Western Europe over there, where you would say before New Year’s, there’s a big there’s big plans and it’s already settled that we at least we’re going to Australia and probably Japan and then we’ll do another round around Denmark. It just in the first two months. So the the the fall next year we will definitely come to Slovakia.
Great, I’m looking forward to it. Again, as part of your 40th, not 40th anniversary, you’re releasing your own headphones. What does that make them different from, you know, the thousands and thousands of other brands on the market?
Yeah, I understand. To me, I don’t know the big difference because I’m not a big headphone fan. But this is this is a Finnish company that’s really good at this. That’s what I know about it. And I think that it’s high quality for a little cheaper money. But I don’t know. I really don’t know because that’s I’m not I’m into something else. This is the this is Jaco´s deal. He thought he wanted those headphones for the DAD fans. That’s and he’s like a big headphone guy. So so that’s that’s definitely something that we back totally. And, you know, I love everything about Finland, maybe even the headphones.
They definitely look amazing, at least. You are known for a crazy, energetic performance live on stage. You’re also almost 60 years old. How challenging it is to be touring musician at currently 59?
It’s harder and harder. But I must say that we did it in 2019. We had like, I don’t know, 40 shows, 20 almost in a row. And then it went very well. The only thing you have to remember is why you’re there. So you come to Bratislava. You stay in the bus because you don’t go out and drink pivo. You just stay in the bus. Yeah. So that’s like a very simple trick. That is to concentrate on the two hours and stage and everything will be fine. But if you become a tourist, if you go shopping, if you go to dinner, if you go out drinking, then suddenly battery will be low. So if you are boring Danish guy for 20 hours and then be exciting for four hours. Everything’s going to be all right.
OK. You turned 59 just a few years, a few days ago. You posted the information that you turned 59 on your Instagram with the information that you are „old enough“. Old enough for what?
(Laugh) I was on that picture. There was a guy who snapshotted me smoking a joint. So I was old enough to smoke a joint. That was what was happening in the picture. But old enough to be my own boss, old enough to do what I want and old enough to stand by my beliefs and old enough to… It’s like I have this again, there’s a sense of freedom, some kind of sense of freedom. If you work towards something and you try to get rid of the obstacles and try to live your dream. Suddenly you find then every 10 years like, yes, I arrived again at my place. I’m old enough to be here.
How has your life on the road changed in those 40 years you are on in the music business?
Definitely something about concentrating on the hours on stage. That’s been the big part of it. I think that being able to travel while playing music is one of the biggest… It’s just so I’m so grateful for that because meeting new people, sensing other parts of the world, going to Australia or going to where we were in Brazil as well. It’s just finding out what’s happening around the world. I mean, it’s much, much more important to be there in person than to watch it on Instagram. And it’s a beautiful life to be able to meet new people. So I do what I can to try to suck up culture, suck up your local people wherever we go. And maybe in the old days you were drinking away, you know, this time around you’re just talking, you’re interested in people around you. And that’s that’s a really great thing.
You do have your own brand of beer. You’ve toured the world. So you’ve seen or tasted a lot of different beers, some specialties. What was the worst ingredient you ever tasted in the beer?
Oh, good question. So I’m not so much a fan of licorice in food, in ice cream, in chocolate or whatever. I don’t think I ever tried licorice, but some of the darkest beers have a little licorice flavor. And I don’t like that. And I don’t like dark beer. And I don’t like burnt caramel. And I’m not into, you know, stouts and all that stuff. Funnily enough, I’m not much for Kölner, Kölsch, also the cologne pills. I really, really love the beer that you have. The beer from Czech and Slovakia is really, really good because they have that bitterness. I think that the northern German beer could be my favorite, apart from craft beer from California.
You are bandmates with your brother. What are the pros and cons of being the bandmates with the brother and how the pros and cons changed over the years?
Well, first of all, in a way, we gave up our brotherhood to be in a bigger brotherhood, to be in a band. So that’s a pro and a con, because that’s a bittersweet thing to, in a way, try to eliminate the special bond you have with your real brother. But it’s also great to have a special bond with more people, with Stig and Laust. The most pro thing about being brothers in a band is the way we communicate, because we know exactly what we’re looking for. We know exactly what we want. And the cons is that we come for it from a different angle. So, we know where we want to go, but we’re going about it differently. So, I mean, to be able to live your dream is also a curse in many ways, because it’s not something you cannot really work on. It’s something that you have to use all your body and all your being just to be and suck in what’s happening. And then something comes out. And it’s not like a carpenter. You cannot build a house in that sense. It has to be some kind of inspiration. There has to be some kind of necessity before you can do it. So that means, oh, you have to dig deep. And when you dig deep and you’re coming from different points, oh, trouble can arise.
Yeah. And when the trouble comes with somebody from your own family, that’s…
Exactly. So it’s very difficult. So you have to really, really agree to disagree. You have to agree on leaving things unsolved, because that’s the way it is. And if you can agree on that, then it’s great. But if you cannot agree to disagree, then you just disagree even more. And oh, luckily, that’s not our problem. We can definitely agree to disagree.
That’s also a way to deal with it. The music industry as a whole living thing is a little bit different from what it used to be. And there’s a lot of things that might not be a thing back 40 years ago. There are vinyls that nearly nobody plays because they don’t have a vinyl player. There are cassette tapes that are even worse in those terms. And a shitload of other things. What is the trend in the music industry that annoys you as the artist the most?
Maybe it’s the thing that music, in a way, has become free. It’s a free thing now. So it’s really great. You can hear all kinds of music. You can hear the whole world’s music on your phone. You just know what you’re looking for. But then a lot of money has disappeared. I’m pretty sure that there’s been a lot of people going for commercial ever since the dawn of times. I’m pretty sure. And I’m pretty sure that people want to do the best they can. And they want to communicate as much as they possibly can. But also, the whole middle layer, the whole middle economy of music has disappeared. So either you’re big or you’re small. And there’s not enough money in the middle layer so people can make mistakes. So people can make one or two albums to find out what they want and where they’re going. It’s polarized in a way. But I really, really love the idea that you can hear all kinds of music straight away. I really love the idea that the vinyl is back because that brings some kind of economy to the whole middle bracket of bands. And that economy is very, very tangible. Because if you sell a thousand vinyls over six months, suddenly there’s actually a reason for releasing music. And that’s great. But I don’t know how many young people actually buy vinyls. So maybe it’s a boomer thing with the vinyls.
Your career path will lead you to a lot of maybe unexpected moments. From hosting the TV shows to the necessity of writing the autobiographies, to being the face of Royal Copenhagen’s table setting. What is the weirdest thing your career path led you to?
Well, I did this Who’s underneath the mask? It’s a South Korean TV show where you have a mask on and you sing a song. And that was during the whole COVID-19 thing. And they asked me, hey, you want to make some money? And I said, yes, I really need to get out of the house. I feel so bored. So there was this where you had this on and I was singing a song and then people couldn’t find out who it was. And then, oh, it’s me. That was definitely the weirdest thing I’ve done in my career path. It was well paid, but very stupid. Like very stupid.
Together with the other famous rock or metal export from Denmark, Volbeat, you get something in common. And this is just, I don’t know if it’s my lack of social background knowledge or what it is, but what’s with Denmark and its interest in the Wild West?
Good question. We did it 20 years before Volbeat and we just thought it was so much fun. We got hired to play Eastern Germany because we made fun of country and Western. So there was this thing about cultural imperialism that we also were into. So we had this feeling that, whoa, this culture, this American culture is a little too much. And of course, we were fascinated by Westerns, fascinated by Spaghetti Westerns, fascinated by all this cowboy and Indian thing. But we also had this, is it too much? What is it? So we were playing a little bit with that. And the funny thing was that East Germany picked up on it. So we toured East Germany before the Cold war came down. So that’s this thing about people saw it as a political thing. And I can only see it as like a society. You would just look at society and say, hey, what’s the most fun? What’s happening? Where’s the dynamics at the moment? We got away from this whole country thing just as quick as we found out that we really wanted to do this. We saw a future in playing music and touring. And because touring with cowboy hats and cactuses and bales of hay, we did that for two years and we said, ah, let’s not do that anymore. So we just, we went into classic rock as soon as possible, as soon as we found out that we had talent, as soon as we found out that we could actually entertain people. So for us it was a stepping stone, just a thing to wear a mask and then see does it work and then throw the mask. Volbeat are much more clever in doing it. They are definitely targeting American audiences. I mean, they’re really just, they’re doing it for the Americans in a way. We didn’t do that.
On the other hand, there’s still some Wild West vibe in your music, even in the newest album.
You’re right. The twang guitar is still there. Definitely, definitely.
Okay. You’ve said that there’s something a little bit too much about the Wild West or Western culture. What is that one thing about Danish culture, that is a little bit too much, in your opinion?
Yeah, good question. I think that I can only, it’s very hard to look at yourself in the mirror in that sentence and actually find out. But I have this feeling that when you look at Finland, at the Finnish people, you can see some overly Danish traits as well. So the Finnish guys are very melancholy and they don’t talk much. So that’s a part of the Danish culture where people arekind of grumpy. That has changed. But that was thing 20 years ago. That has changed. And there’s another thing in Danish culture that is that you keep trying to keep each other down. Don’t be too much. Don’t make too much noise. Don’t be too sure of yourself. Don’t believe in success. Thare’s a little society pressure, which is also disappearing at the moment. But it was also a thing 15 years ago. So that could be something in the Danish soul still there.
One last thing – few years ago you mentioned somewhere that one thing that is still on your to-do-list is to make collaboration songs. I haven´t really noticed any, to be honest, but who is the one musician, no matter genre, that you´d love to do collaboration with?
Good question. We are now going to play big show in arena here in Denmark which is already sold out and we invited some guests to come. I can not really tell you what´s going on because it´s going to be surprise, but I will go the other way around. There is Norwegian metal band called Witch Club Satan and there is Danish doom band Konvent and both of those are girl bands and they are so fucking great! I would really want to work with those guys. If we are really talking international, I would really love to work with band Hellacopters . Oh and there are Swedish girl singers that would be great to work with as well. For instance Nina Persson and she would be great to sing ballad with, the girl from Cardigans. Those are dreams, but for the rock part, it´s those Doom metal girls because they are really taking their stuff to the next level and I would love to sing with my voice next to Konvent´s growling but let´s see what´s going to happen. At the moment, I just recorded vocals for this Danish band called Baest and I´ve done this thing with small german band called Bonsai Kitten, not a big thing, just for fun. And then I´ve done something with Niclas Engelin, who is from The Halo Effect. He was at one point part of In Flames. There is a lot stuff going on, but nothing concrete yet.
We´ve reached the end! Anything else you want to add…?
You should definitely come when we play Germany in the fall, please come to Munich or whatever is closest by for people of Slovakia and then be sure, that we´ll be coming around you next to you in 2025 and that´s the promise!