reportaz_2017-10-28_Dirkschneider - HELLMAGAZINE
Hlavná ponuka:
REPORTÁŽE
28.10.2017 – DIRKSCHNEIDER, GarageDays – Majestic Music Club, Bratislava
Ako skončilo leto a prišla jeseň, mierne sa to oživilo aj v klubových akciách. Koncert strieda koncert a my sme sa za tým dnešným vybrali do Bratislavy. Aj keď voľba medzi Udom a XIII.Stoletím bola pomerne komplikovaná. Nakoniec ale vyhral ten, ktorý meral dlhšiu cestu a cestu sme nakoniec merali aj my.
Chladná a veterná Bratislava neponúkala možnosti na nijaké prehliadky mesta, tak sme to v budove YMCA nahradili prehliadkov miestnych podnikov. Po pár hodinách, pár panákoch a pár nesmrteľných hláškach sa konečne otvorili dvere do MMC a my sme sa mohli vtlačiť dnu s davom. Osobne nerád čakám, lebo iný yážitok ako z prvej rady je pre mňa miernym sklamaním. Takže nasledujúca hodinka pod pódiom v ďalšej debate ušla príjemne rýchlo.
Keď konečne odbila ôsma hodina a začalo sa niečo diať, všimol som si, že pocit ako ja nezdieľa veľa ľudí a väčšina len posedávala, prípadne okupovala priestor pred barom a rakúsku kapelu GARAGEDAYS si spod pódia užívalo len nejakých 30-40 ľudí. Táto skutočnosť sa nepáčila ani kapele, ktorej frontman sa snažil vysvetliť ľuďom, že tá pravá zábava je vpredu, ale bez zrejmejšieho úspechu. Aj napriek tomu sa kapela celkom hecla a robila, čo vedela, keď ale všetci členovia kapely spievajú a zároveň hrajú na gitary, vznikne dosť statické predstavenie. To síce stálice na scéne zvládnu zvrátiť, bohužiaľ to ale nebol prípad prvej kapely. Tá aj napriek energie, ktorú do toho dali a basom, ktoré vám vytrasú žalúdok nezaujali nijak výrazne a celý dav si skoro citeľne vydýchol, keď sa mladíci rozlúčili.
Aj napriek tomu, že som sa na DIRKSCHNEIDERa celkom tešil, začiatok ma priviedol dosť do rozpakov. Začiatok celého setu bol totiž v znamení skladieb, ktoré nežiarili ani v období, kedy vychádzali. Dnes s odstupom času to nebolo o nič lepšie. Na druhej strane skalní fanúšikovia Accept, ktorých skladby výhradne Udo predvádzal si mohli nostalgicky povzdychnúť. Po skladbách Beast Inside, Aiming High alebo Bulletproof som sa začínal nudiť, miernou záchranou bol Protectors of Terror a potom pokračovalo snaženie sa neskĺznuť k nude. Zachraňovala to kapela, zachraňoval to aj sám Udo, ktorý bavil, ale nejak mi v tom chýbala iskra a náboj, ktoré priniesli až tradičné megahity, ktoré ponúka táto skupinka hudobníkov na záver setlistu. Skončila Russian Roulette, kapela sa pobrala a tí, čo sme s Udom už nejaké tie koncerty zažili sme vedeli, že tá pravá zábava je konečne na ceste. Tradičný kvartet v podobe Princess of the Dawn, Metal Heart, Fast as a Shark a Balls to the Wall to zachránil, polovičná nuda bola odpustená a klub sa bavil akoby sa nič nestalo. Určite na tom mal zásluhu aj zvukár, ktorému sa podarilo aj napriek hlasitosti vytiahnuť skvelý zvuk a určite aj opití rakúski motorkári pod pódiom, ktorí sa bavili tak, ako som rakúskych fanúšikov baviť v živote nevidel.
Ako sa hovorí, koniec dobrý, všetko dobré. Tak to bolo aj v prípade Uda a jeho kapely. A dovolím si povedať, že aj napriek tomu štartu sme všetci odchádzali s úsmevom na perách. Určite jeden z lepšie strávených večerov ...
Pridal: Samuel Sámel
Foto: Michal Roháč
