reportaz_2017-06-14_Diamanda_Galas - HELLMAGAZINE

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

REPORTÁŽE
DIAMANDA GALÁS
14.6.2017, Porgy & Bess Jazz Music Club. Viedeň

 
Americká avantgardná umelkyňa gréckeho pôvodu Diamanda Galás je neprehliadnuteľná extravagantná speváčka, ktorej hudbu buď milujete alebo ju neznesiete. A to jej súčasná tvorba je oproti začiatkom značne umiernenejšia. Keďže sa v našom magazíne objavuje po prvý raz, na úvod by som ju rád predstavil.
 
Narodila sa 29. augusta 1955 v San Diegu v Kalifornii. Rodičia ju vychovávali vo veľmi konzervatívnom duchu a aj preto ju prihlásili na štúdium klasickej hudby, kde sa venovala klavíru a husliam. Už v puberte však začala objavovať iné hudobné formy a to naštartovalo jej vývoj. Začala sa venovať spevu a jej pedagógovia zistili jej neuveriteľný hlasový rozsah cez tri a pol oktávy. Keď dosiahla plnoletosť odišla z domu a intenzívne sa začala venovať experimentom so svojim hlasom. Kritika jej umenie tvrdo odmietala, no ona sa nevzdala a v roku 1992 vydala svoj debut "Litanies of Satan". Pre mňa toto šialenstvo predstavuje vrcholné dielo jej kariéry. Tá temná atmosféra a posadnutosť diablom je nenapodobiteľná. Na začiatku svojej kariéry dokonca zvykla vystupovať nahá, prípadne pooblievaná krvou. Jej koncerty mali vtedy charakter performance a vyjadrovala sa skoro výlučne svojím hlasom. Postupom času sa trochu ukludnila a začala sa okrem vlastnej tvorby venovať blues, šansónom či jazzovým štandardom. Tie samozrejme interpretovala veľmi svojským a divokým spôsobom. Začala hrať viac na klavír a postupne si vytvorila svoj špecifický hudobný výraz. Je to skutočná ikona avantgardnej hudby a ťažko by sme hľadali originálnejšiu speváčku na tejto planéte. Vo svojej tvorbe sa nechala inšpirovať umelcami ako Edgar Allan Poe, Charles Baudelaire, venovala sa témam ako AIDS, tureckej genocíde arménskeho národa a iným angažovaným témam. V jej bohatej kariére spolupracovala s množstvom zaujímavých umelcov ako s John Paul Jonesom (LED ZEPPLIN), Alanom  Wilderom (DEPECHE MODE), jej hlas sa objavil aj na albume "Aealo" od ROTTING CHRIST a v mnohých filmoch (Natural Born Killers, Dracula, The Conjuring). Na svojom konte má niečo okolo dvadsať dlhohrajúcich albumov a množstvo kolaborácií. Dalo by sa toho o nej napísať ešte mnoho, ale na úvod by toto stačilo a poďme k samotnému koncertu.
 
V Porgy & Bess som bol po prvý raz a pripomína skôr komorné divadlo ako hudobný klub. Sála vyzerala byť vypredaná a presne o deviatej hodine vyšla na pódium "nevesta temnoty". Svoje vystúpenie začala nádhernou a precítenou skladbou "Fernand" z jej posledného albumu "All the Way". Na ňom zhromaždila radikálne revidované verzie tradičných piesní a jazzových štandardov. Inak táto črta je pre DG typická. Dokáže prearanžovať skladby niekedy až na nepoznanie a to platí aj pre jej vlastnú tvorbu. Jeden z vrcholov koncertu bola nečakane civilná a melancholicky ladená skladba "La LLorona", inšpirovaná povesťou pochádzajúcou niekde z južnej Ameriky. Podľa tejto povesti La Llorona predstavuje ducha ženy, ktorá stratila svoje deti a zúfalo kričí, keď ich hľadá v rieke. Často spôsobuje nešťastie tým, ktorí sú blízko a počujú jej náreky. Príjemným oživením koncertu bola recitácia temnej básne "Morphine", pochádzajúca zo zbierky "In the Mouth of the Crocodile". Jej prednes bol ponurý, dramatický a hrôzu naháňajúci. Táto žena má proste temnotu v krvy. Najväčšie vokálne peklo predviedla v piesni "The Refugee - O Prosfigas", ktorú preslávil grécky spevák Anngelopoulos Manolis a zaoberá sa problematikou utečencov počas už spomínanej tureckej genocídy. Tu vytiahla zo svojho talónu tie najdivokejšie party pri ktorých to v klube začalo hustnúť a prebúdzajúci sa démoni krúžili nad našimi hlavami. Diamanda po skončení základnej časti pridala ešte dva prídavky. Najprv to bola prerábka " Pardon Me I've Got Someone to Kill" od amerického country speváka Johnny Paychaka a klasika z jej repertoára "Let My People Go". Kto čakal jej najznámejšiu skladbu "Gloomy Sunday" asi odchádzal sklamaný. Túto hymnu samovrahov z pera maďarského skladateľa Rezső Seressa nezahrala možno práve preto, že ju všetci očakávali.  
Diamanda Galás opäť predviedla nesmiernu silu svojho prenikavého vokálu a výnimočné hudobné cítenie. Nehovoriac o absolútnej originalite prejavu a sile emócií. V istých pasážach mi po tele behali zimomriavky a zároveň som pociťoval nesmierne šťastie, že som mohol druhý raz v živote vidieť na pódiu túto výraznú osobnosť hudobnej avantgardy. Jej koncerty sú zážitkom, ktorý sa s ničím nedá zrovnávať. No hlavne ich treba zažiť.

Setlist

1. Fernand (J. Brel / G. Jouannest)
2. She aka Woman (Bobby Bradford)
3. La LLorona (traditional)
4. A Soul That’s Been Abused (Ronnie Earl / Dule Robillard)
5. Morphine (poem by Diamanda Galás)
6. Die Stunde Kommt (Ferdinand Freiligrath / Diamanda Galás)
7. The Refugee - O Prosfigas (Manolis Anngelopoulos)
8. Artemis (Gerard de Nerval)
9. Anoxie Petra (Mimis Plessas/ Lefteris Papadopoulos)
10. O Death (traditional / Diamanda Galás)

11.Pardon Me I've Got Someone to Kill (Johnny Paychak)
12.Let My People Go (traditional)

Pridal: Martin Mayer
Foto: Martin Mayer
 
© 2017 HELLMAGAZINE
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky