reportaz_2017-04-04_Korn - HELLMAGAZINE
Hlavná ponuka:
REPORTÁŽE
KORN, HEAVEN SHALL BURN, HELLYEAH
4.4.2017,NTC Bratislava
Americká nu-metalová ikona KORN v rámci turné k aktuálnemu albumu „The Serenity of Suffering“ navštívila naše hlavné mesto. Spolu s nimi dnes večer vystúpili HEAVEN SHALL BURN a HELLYEAH. Ohľadne zvuku v NTC aréne sa toho popísalo viac než dosť, no v tomto prípade nemôžem objektívne zhodnotiť jeho úroveň. Prvé tri skladby som totiž strávil vo photopite a zvyšok vystúpení sme si mohli pozrieť z najvyššie položeného balkóna tesne pod strechou. Čo sa týka vizuálu je to super, no čo sa týka zvuku totálna „plechárina“. Ja osobne by som skôr privítal klasické miesto na státie, ale rozhodnutie organizátora som pochopiteľne rešpektoval. Aký zvuk bol dole pod pódiom preto netuším.
Prvá predkapela HELLYEAH vznikla v roku 2006 ako „all star“ projekt zložený z členov skupín PANTERA, MUDVAYNE a NOTHINGFACE. Z pôvodnej zostavy ostali v kapele spevák Chad Gray (MUDVAYNE), bubeník Vinnie Paul (PANTERA) a Tom Maxwell (NOTHINGFACE). Pred troma rokmi ich doplnili gitarista Christian Brady a basák Kyle Sanders , inak brat Troya Sandersa z MASTODON. Po hudobnej stránke sa jedná o mix starej tvorby MARYLIN MANSON, NIN, COAL CHAMBER, WHITE ZOMBIE s prímesou groove a thrash metalu. Nič originálne, nič prevratné a v podstate dosť obohraná muzika. Jediným ťahákom celého koncertu bol výnimočný hlas Chada Graya. Ten má veľmi špecifické sfarbenie a Chad s ním vie umne narábať. Je výrazný v čistej polohe ako aj v tej ukričanej a je okamžite rozpoznateľný. Mimochodom veľká škoda, že už MUDVAYNE nefungujú pomaly sedem rokov. No ale späť ku koncertu. Najväčšiu pozornosť teda pútal pochopiteľne Chad a to nie len svojím spevom. Celú tvár mal od krvi a počas koncertu sa tváril poriadne vyšinuto. Ostatok kapely sa snažili čo to šlo, no mňa nepresvedčili. Napríklad Vinie Paul za bicími nehral nič výnimočné a podobné veci by v kľude odbúchal aj priemerne nadaný bubeník. Obávam sa, že bez zvučných mien v tejto kapele by sme o existencii HELLYEAH ani nemali páru. Pre mňa bolo vystúpenie HELLYEAH skôr sklamaním a jediným svetlým bodom bol spev, ktorý ale kapela často krát prehlušovala. Dúfam, že sa raz dožijem comebacku MUDAVAYNE a snáď aj nejakého toho koncertu.
Nemci HEAVEN SHALL BURN urobili na mňa omnoho lepší dojem. Oni síce tiež neprinášajú na scénu nič nové, no ich koncerty sú nabité energiou a ich hudba má „drive“. Kombinácia metalcoru a melodického death metalu v podaní HSB má v sebe poriadny náboj, pričom na rozdiel od svojich metalcorových súputníkov nepoužívajú takmer vôbec melodické spevy. Monumentálna scéna s obrovskou plachtou, na ktorej bolo vyobrazené akési pohorie spolu s neprehliadnuteľným logom tvorilo kulisu ich vystúpenia. Led panely boli trochu na hrane môjho vkusu, ale v podstate neboli až tak rušivým elementom. K tejto téme sa vyjadrím obšírnejšie neskôr. Každopádne spolu s výrazným osvetlením vytvárali pôsobivé obrazy a po vizuálnej stránke prekonali aj headlinerov tohto turné. Svoje vystúpenie odpálili skladbou "Hunters Will Be Hunted" z ich predposlednej dosky "Veto". Aj keď setlistu dominovali skladby z novinky "Wanderer", jednalo sa len o tri skladby. Je sympatické, že skupina dala priestor aj starším kusom, ktoré mali o niečo agresívnejší charakter. Asi tak po polhodinke prišiel okamih, ktorý mi už dlhšiu dobu pripadá komický. Kapela sa odoberie do zákulisia, akože ukončila svoje vystúpenie. Všetci vrátane kapely vieme, že príde prídavok, ale je potrebné zahrať divadlo. Nevadí. Každopádne koncert vygradoval počas prídavku, kde odohrali dve najlepšie skladby z albumu "Iconoclast", "Endzeit" a "Black tears". Prvá skladba je jeden z najväčších hitov skupiny, aké kedy zložili a tá druhá pre zmenu jedna z ich najlepších cover verzií. Originál skladby pochádza od švédskej skupiny EDGE OF SANITY z ich kultového albumu "Purgatory afterglow". HSB predviedli kvalitnú show a podržali si svoj štandard, na ktorom pilne pracujú už dvadsať rokov.
KORN v Bratislave ukončili európsku časť svojho The Serenity of Suffering turné a následne v ňom budú pokračovať v Južnej Amerike. Sú dvadsaťštyri rokov na scéne, podarila sa im závratná hudobná kariéra a aj napriek tomu fungujú skoro v pôvodnej zostave. Jedinou výraznou zmenou bol odchod dlhoročného bubeníka Davida Silveria, ktorého nahradil v roku 2007 Ray Luzier. A pre úplnosť treba spomenúť ešte osemročnú pauzu, v ktorej opustil kapelu gitarista Brian "Head" Welch. V tom období po experimentoch s drogami prešiel do iného extrému a prepadol trocha náboženstvu. V roku 2013 sa však vrátil do skupiny a je v nej dodnes. Takto stabilná zostava sa u tak slávnych skupín vyskytuje veľmi zriedkavo.
Na úvod si dovolím trochu kritiky, k pódiovému vybaveniu. Výrazné nasvietenie pódia mi určite nevadí, skôr naopak však som fotograf . Ale tie led panely, ktoré sa počas vystúpenia točili mi dosť liezli na nervy. Jednak to oslepuje divákov a vôbec sa to nehodí k metalovým či rockovým koncertom. Prenechajme podobné atrakcie popovej či techno scéne a neťahajme sem tieto nevkusnosti. Dva dni dozadu niečo podobné mali na pódiu aj PARKWAY DRIVE a takisto ma to vytáčalo. A ešte jednu paralelu s týmto koncertom spomeniem a to bubenícke sólo. Toto je dedičstvo mamutích rockových koncertov devädesiatych rokov a nemyslím si, že je v tom potrebné pokračovať. Tak, odbili sme si tieto nepríjemnosti a poďme k pozitívnejším aspektom tohto koncertu. Po nainštalovaní nádherného stojanu na mikrofónu, ktorého autorom je majster temného umenia Hans Rudolf Giger sa mohlo konečne začať. Vystúpenie odštartovali klasickou valcovačkou "Right now". Reginald "Fieldy" Arvizu so svojou brutálne podladenou basgitarou sa najprv zdržiaval v pozadí spolu s bubeníkom Rayom Luzierom. Táto dvojica je pre sound KORN určujúca a výrazne odlišuje skupinu od zbytku scény. Najmä bublajúca basgitara je nezamineteľná a spolu s pulzujúcou rytmikou hrnie tento kolos vpred. Na ľavej strane od bubeníka sa nachádzal hosťujúci Davey Oberlin, ktorý mal na starosti klávesy a sample. V popredí po stranách operovali dredatí gitaristi James "Munky" Shaffer a Brian "Head" Welch. Ich súhra je často založená na kontraste medzi psychedelickým "brnkaním" a gitarovými riffmi, ktoré znejú na sedemstrunných gitarách poriadne masívne. Líder skupiny Jonathan Davis disponuje veľmi svojským hlasom a hlavne rôznymi technikami spevu, ktoré sú čiastočne jeho patenty. Spolu tvoria tieto svojské osobnosti hudbu, ktorá je okamžite rozpoznateľná a originálna. A to je nielen na metalovej scéne viac než cenené a čoraz viac zriedkavé. Setlist koncertu poskladali viac menej na istotu. Ak dobre počítam dali dve nové skladby (najmä "Rotting in Vain" funguje dokonale) a ostatok tvorili časom overené hity. Nechýbala ani cover verzia inak dosť strašnej skladby "Word UP!" od popovej skupiny CAMEO.V podaní KORN znela omnoho lepšie, no ako cover by som oveľa viac privítal "Another Brick In The Wall" od PINK FLOYD, ktorý majú vo svojom portfóliu. Inak KORN s obľubou na živých vystúpeniach ponúkajú poslucháčom mierne prearanžované skladby a tak dodávajú ich vystúpeniam pridanú hodnotu. Ich súčasťou sú aj vsuvky prerábok ako tomu bolo v prípade "Come Undone", v ktorej sme si mohli odspievať refrén megahitu "We will rock you" od QUEEN. A podobne v prípade skladby "Shoots and Leaders", do ktorej infiltrovali úryvok zo skladby METALLICA "One". Mňa najviac potešil fakt, že skupina hrala dosť z prvých štyroch albumov. Skladby ako "Make me bad", "Somebody Someone" či "Twist" boli asi najvydarenejšie z celého setu. Po tradičnej hre na koniec koncertu prišiel prídavok v podobe piesní " Falling Away From Me" a "Freak on Leash". Myslím že lepší záver koncertu sme si nemohli ani želať. Na úplný záver skupina porozhadzovala medzi divákov svoje "náhradné diely" ako paličky, trsátka a blany.
Aj keď to nebol najlepší koncert KORN v mojom živote, určite neľutujem. Chlapci z Bakersfieldu ukázali, že sú v dobrej forme a rozhodne nepatria do starého železa.
Pridal: Martin Mayer
Foto: Martin Mayer
