Jarná metalová nádielka od Six Feet Under

Keď v stredu, 5. mája, začal v Košiciach fúkať silný vietor, zdalo sa, že všetky osoby oblečené v čiernom postupne privial rovno pred klub Collosseum. Už okolo šestnástej hodiny sa priestory klubu začali napĺňať prvými návštevníkmi podujatia. Kto ešte nikdy v Collosseu nebol, ostal minimálne aspoň trochu prekvapený. Úzka chodba vedúca k schodom nahor, ktoré sa vzápätí skrútili a smerovali nadol, vyústila do pomerne veľkého a tmavého priestoru s vysokým stropom lemovaným galériou, odkiaľ už sledovali dianie niekoľkí fanúšikovia. Prekvapivo skorý začiatok akcie však mal logický dôvod – a tým bolo šesť predkapiel plus samozrejme hlavná hviezda večera Six Feet Under, pričom hrať sa smelo len do desiatej večer.

Akcia bola načasovaná ako hodinky, presne o pol piatej sa už ozvali hutné tóny prvej kapely z Talianska – Arcadia. Trojčlenná zostava hrajúca takzvaný bastard core sa zhostila nevďačnej úlohy úvodnej kapely. Pod pódiom stálo len niekoľko skorých prišelcov a väčšinu publika v podstate tvorili členovia ostatných kapiel. Svojím hardcoreovým nášupom sa však celkom slušne zavďačili všetkým prítomným.

Druhou v poradí bola francúzska skupina Bad Tripes. Ako jediná mala vo svojej zostave dve príslušníčky nežnejšieho pohlavia. Basáčka Taenia priťahovala pohľady najmä svojím bohato krojeným výstrihom, horšie to bolo so speváčkou Hikiko, ktorá svojím prapodivným vokálom spočiatku absolútne neladila k hudobnému výrazu kapely hrajúcej alternatívny metal s elektronickými prvkami. No po čase, keď si ucho zvyklo na zvláštnu kombináciu industriálneho metalu, francúzskych textov a sileného spevu s hysterickým punkovým podtónom, to v konečnom dôsledku bolo celkom zaujímavé a počúvateľné.

V úplne inom štýle sa nieslo agresívne vystúpenie rakúskych Lost Dreams. V tejto kapele s dlhou históriou sa počas jej pôsobenia vystriedalo množstvo členov, no táto súčasná zostava je nadmieru uspokojujúca. Vystúpenie začalo poeticky, paru vznášajúcu sa nad pódiom presvetľovalo modré svetlo, no v momente sa táto romantická idylka zmenila na divokú melodickú deathmetalovú párty. Z pódia zazneli poväčšine skladby z ich najnovšieho albumu, zvlášť vydarené boli Fear Me, Wage of Disgrace a Lies, počas ktorej ich publikum poctilo nesmelým skandovaním. Mladý spevák Stefan „Schleifi“ Tauning to na pódiu poriadne roztočil a bicie v podaní Rafaela Peychara boli jednoducho epické. Aj napriek publiku, ktoré bolo ešte stále totálne statické - ak neberieme do úvahy nesmelé pokyvkávanie hlavou – si to chlapci na pódiu očividne užívali a svojím profesionálnym prístupom zahanbili všetko, čo stálo pod pódiom a dovolilo si nazvať sa fanúšikom metalu. Každopádne, táto kapela je veľmi ambiciózna, mali česť zdieľať pódium už aj s takými velikánmi ako je Slayer, či Motörhead a pokiaľ nie ste striktne konzervatívni, je táto partia skvelým adeptom na zaradenie medzi obľúbené skupiny.

Po skutočne krátkej pauze zaujali svoje miesto na pódiu Mindlag Project z Francúzska. Pred samotným vystúpením sa stala malá nehoda, keď gitaristovi Manu Martinezovi spadla gitara zo stojana, no našťastie sa jej nič nestalo. O chvíľu si už mohli fanúšikovia užívať šesťčlennú zostavu, ktorá okrem bežných nástrojov do svojej hudby zakomponovala aj violončelo, vďaka ktorému boli skladby plnšie, zvukovo nasýtenejšie. Spevák Mathieu Melero sa skutočne horlivo snažil rozhýbať pár kúskov stojacich pod ním, a veľmi odvážne sa hodil do hlúčiku, ktorý sa vzápätí rozpŕchol a nebyť dvoch či troch „odvážnych“, ktorí ho v poslednej chvíli zachytili, bol by sa celkom isto rozpleskol na dlážke mokrej od piva. Človek by čakal, že sa po takejto skúsenosti stiahne a nebude už robiť nič, čím by si ublížil, no on si po chvíli gestami vypýtal viac ľudí pod pódium, ktorí ho našťastie chytili a on zdarne pokračoval vo vystúpení. Medzi najvýnimočnejšie skladby jednoznačne patrila Cayenne z ich posledného albumu, kde sa snúbili pomalé party s rýchlymi, a veľmi príjemným prvkom bol doprovodný vokál už spomínaného Martineza. Dosť nešťastne zvolená bola posledná skladba Duel (In Memoria Eternam), ktorá svojimi záverečnými ťahavými tónmi všetkých teleportovala do snovej metalovej krajiny a uvrhla ich do letargického spánku. Keď sa nakoniec všetci spamätali, na javisku už bola tma a hráči si svižne balili svoje nástroje. Neostalo nič iné, len vymeniť si udivené pohľady a ísť sa vonku vyvetrať.

Ďalšou rakúskou kapelou boli In Slumber. Zdalo sa, akoby sa ľudia konečne spamätali a trošku ožili, prázdne miesta sa zaplnili a kapela na nich vybalila svoje ťažké, no pritom dynamické a melodické tóny. Dosť rušivým elementom bolo osvetlenie, javisko sa veľmi často strácalo v absolútnej tme, či to bol zámer, to nevedno. Spevák Wolfgang Rothbauer sa snažil nejakým spôsobom komunikovať s osadenstvom Collossea, no po jeho otázke, či sú pripravení na ďalší song nastalo trápne hrobové ticho, pretože pravdepodobne nikto nerozumel. On to ale nevzdal a spýtal sa ešte raz, slovo po slove, ako v materskej škôlke, a vtedy už prítomní zareagovali a vyjadrili svoj súhlas. Neskôr sa pokúsil o vtip zahraním asi trojsekundového úryvku skladby a konštatovaním, že to je všetko. Pri skladbe Scars: Incomplete sa konečne objavili prví reálne headbangujúci a kapela sa nakoniec rozlúčila za potlesku, ktorý bol o trošičku dlhší než mali ostatní účinkujúci.

Na kapelu, ktorá sa tešila diváckej priazni, sa nečakalo dlho. Pri zvukoch intra a stúpajúcej pare sa na pódiu zjavili siluety hráčov z Illdisposed, ktorí boli otočení chrbtom. Od prvého momentu sa to roztočilo na plné obrátky, spevák Bo Summer sa odviazal a pri spievaní vyskakoval do úctyhodnej výšky, čo horlivo napodobňovalo aj publikum. V prvých radoch sa rozpútalo divoké pogo, a vzduch sa naplnil elektrickými výbojmi. Konečne to skutočne žilo! Vizuálne efektívne pôsobila scéna, keď sa niekoľko rúk načahovalo a dotýkalo Summersa a on sa neodtiahol, naopak, akoby mu to dodalo energiu pre skvelý pig scream. Pri songu Dark sa strhla šialená metelica, dav sa rozdelil na skupinu dorážačov, ktorých hnáty pri občas dosť nelogických pohyboch rozrážali nielen vzduch, ale aj vlastné lebky a skupinu odrážačov, ktorí sa snažili odolávať náporu množstva tiel v metalovej extáze. Pri nasledujúcej skladbe History sa už objavili prví polonaháči, ktorí sa v afektových kŕčoch oblievali navzájom pivom. Illdisposed to skrátka roztočili a perfektne pripravili ľudí na smršť, ktorá prišla o niekoľko minút neskôr.

Po najdlhšej prestávke sa na javisku konečne objavili Six Feet Under. Ako prvú odohrali už notoricky známu skladbu The Day the Dead Walked, čo spoľahlivo rozprúdilo krv v každom prítomnom. Škoda, že zvuk sa začal javiť ako pomerne rozptýlený, čo možno pripísať tomu, že náhle zazneli skladby, ktoré mal každý fanúšik tejto kapely napočúvané odpredu odzadu. Ak na Illdisposed bola pod javiskom tlačenica, tak teraz tam bol hotový pretlak. Kým Barnsovi svišťali dlhé dredy vzduchom a vytvorili tak monumentálny veterný mlyn, z publika sa zrazu vystrčili niečie nohy a chvíľu sa tam len tak knísali, až kým ich dav, spoločne aj s človekom, ktorému patrili, nevyvrhol na úplný vrchol a chlapec tak putoval po množstvách rúk niekam na okraj hľadiska. Keď však zaznelo Lycantrophy či Revenge of the Zombie, nastalo pravé peklo. Na pódium sa záhadným spôsobom dostal nečakaný zdivočelý narušiteľ, basák Terry Buttler sa musel stiahnuť dozadu a popri všetkom chaose zvládať svoju robotu. Nakoniec narušiteľa zmietli z javiska a SFU ďalej pokračovali v perfektnej šou, ktorá vyvrcholila tesne pred desiatou hodinou večernou. Drobným sklamaním bolo, keď počas koncertu nezaznela očakávaná pieseň T.N.T a ďalším mínusom celého predstavenia bol neskutočne vydýchaný vzduch, takže sa po skončení všetci hrnuli čo najrýchlejšie von, nabrať do pľúc čerstvý kyslík.

Táto akcia jednoznačne patrila medzi tie viac vydarené, zúčastnilo sa na nej okolo tristo fanúšikov, hoci, úprimne povedané, tento počet by mohol byť omnoho vyšší, nebyť pomerne vysokého vstupného. To však nemení nič na fakte, že sa koncert skončil podobne poeticky, ako sa začal. Počas jemného mrholenia a vzdialeného šumenia vetra sa unavené tmavé postavy roztrúsili z jedného východu všetkými smermi a počas chôdze medzi kalužami rozjímali nad zážitkami, ktoré sa im nenapraviteľne vryli do pamäti. To, čo ich na chvíľu všetky spájalo v jeden celok, ich aj vzápätí rozdelilo a každá z nich sa pobrala tam, kam jej bolo súdené.

pridané: 12.05.2010

Pridal: Nika „Nixi“ Antolová