12.-13.8. 2011 - ROCK POD KAMEŇOM – Snina, Slovensko

Vychádzajúca hviezda rockového festivalu konajúceho sa v príjemnom prostredí Sninských rybníkov – Rock pod Kameňom 2011 nám v tento rok otvoril už po deviaty krát svoje brány. Opäť zvučnejšie mená v roli headlinerov a perfektná atmosféra. A ako to vlastne vyzeralo?

Deň 0 – Štvrtok 

Rozhodnutie prísť do areálu o deň skôr sa ukázalo ako výborné, lebo sme si okrem dlhej cesty mohli užiť aj areál prakticky bez ľudí, mohli sme si vybrať lepšie (a hlavne tienistejšie) miesta pre stany a aspoň trochu sa okukať v prostredí rekreačného strediska okolo Sninských rybníkov. Po menšej prechádzke areálom sme sa tak mohli zložiť k spánku a prespať sa pred hudobnou smršťou, ktorá sa čochvíľa mala prehnať východným Slovenskom...

Deň 1 – Piatok

Vyliezame zo stanu, rozhýbavame kosti a pomaly sa presúvame do areálu. Poväčšine ústretoví ochrankári nás vpustili do areálu a my sme mohli zistiť, že sa rozmnožili aj stánky s občerstvením, pitím a vyskytlo sa tu aj pár stánkov s oblečením, prípadne inými suvenírmi. Všetko v cenách na slovenské pomery veľmi prijateľných. To sa už ale z pódia začali ozývať prvé tóny otváracej kapely Rebel Sky, ktorá „zaujala“ tak, že aj tých pár desiatok ľudí, čo na začiatku postávali pred pódiom sa zriedilo a ostalo tam skoro prázdno. Holt, na skladbu treba viac ako jednu opakujúcu sa strofu a 4 akordy. Nejaké dramatické zlepšenie nenastalo ani pri skupine Spln, no ľudia pod pódiom sa opäť začali početne množiť. Ani nasledujúca Tristana však nezaznamenala zmenu k lepšiemu. Klávesy prehlušili aj bubeníka a spevák si do toho šepkal svoje party, čo znelo ... ono to vlastne skoro ani neznelo. Komunikácia s publikom sa pohybovala stále niekde pri bode mrazu a jediné zlepšenie inak tragického začiatku znamenala prerábka hitu „Rebel Yell“. V tomto bode akoby niekto uťal a nastala zmena o 180°, o ktorú sa postarala najprv Horská chata a konečne to skutočne rozbalila, prebudila ospalých jedincov v polosede zotrvávajúcich na kopci oproti pódiu, aby ešte silnejšie mohla vyštartovať nitrianska formácia Zoči Voči. Profesionalita vystúpení sa stupňovala a jedinou chybou bol zle počuteľný druhý vokál. Pozitívnym prekvapením bol pre mňa český Interitus, ktorí predviedli výbornú show a očividne vedeli, čo robili. Len mi tam akosi nesedela angličtina speváčky. O zbrzdenie sa postaral Divokej Bill, ktorý síce vytvoril celkom slušnú atmosféru, no hudobne to nebolo nič moc, zvuk bol dosť podpriemerný a niektoré nástroje (a že ich tam bolo) proste zanikali.

Deň pomaly prenechal svoje miesto noci a s prvou tmou sa na pódium dostal aj prvý headliner večera – fínska Sonata Arctica. Zo začiatku som zostal vydesený, lebo spevák Tony akoby nemal svoj deň. To sa však rýchlo zmenilo a kapela dokázala vytvoriť úžasnú atmosféru, ktorá gradovala až k záverečnej „Don´t Say a Word“ a tradičnej rozlúčkovej „Vodka“. Prestávku medzi kapelami vyplnila skladba „Heaven“ od švajčiarskej skupiny Gotthard, ktorá zaznela z reproduktorov ako spomienka na speváka kapely Steve Leeho, ktorý sa pred rokom v Snine predviedol a následne tragicky zahynul pri nehode s motocyklom. Následne sme sa posunuli kvalitou ešte trocha vyššie (ak sa to teda dalo) a na pódium sa dostal nemecký Edguy, ktorý to rozbalil vo veľkom. Tradičné hry s publikom, blbé poznámky frontmana Tobiasa striedali hity kapely a človek aspoň mohol na chvíľku dať oddýchnuť svojmu vykričanému hlasu. Spev striedali výbuchy smiechu popri poznámkach ako „tento album nemeckí novinári označili za popovú sračku ... tak si teda poďme zahrať jednu popovú sračku“. To sme sa ale dostali pomaly k záveru, ktorý bol v znamení dvoch diametrálne odlišných piesní o láske – „Save me“ a „Fucking with Fire“. Na prosby publika sa kapela vrátila a odohrala ešte klasický „King of Fools“. Headliner ako sa patrí. Inak sa vyjadriť nedá...

Záver večera patril trocha kontroverzným slovenským kapelám Karpina a Editor, ktoré však svojimi chytľavými skladbami dokázali príjemne uzavrieť prvý deň. Ostávalo teda ešte preliať niečo hrdlom a hor sa do stanov. 

Deň 2 – Sobota

Opäť niečo prehryznúť, preliať a hor sa pod pódium. Aj keď pomerne zbytočne, pretože prvá kapela – Let´s ALL Make Believe by sa dala charakterizovať jediným slovom – priemernosť. Skutočne, nič priemernejšie som asi nepočul. Pod pódiom postávalo pár unudených ľudí, ktorí vydržali aj počas nasledujúcej neopunkovej formácií The Now, ktorá dokázala vykradnúť snáď tonu známych skladieb a keď k tomu prirátame nepríjemný vokál a otrasne ozvučené bicie (alebo basa ... tak sa to miešalo, že to bolo nerozoznateľné) a spevákovo záverečné priznanie, že ešte stále je opitý, začal som závidieť tým, čo stále ležali v stanoch. Ešte väčší úspech vo vykrádaní známych skladieb a v priemernosti zaznamenali My Way. Piesne stále nezáživne pokračovali až sme sa konečne dočkali mierneho zlepšenia, keď sa na pódium dostal Alias a svojím pohodovým rockom aspoň trochu podvihol latku kvality, ktorú predošlé skupiny držali tesne pri zemi. Do výšky ju však odrazu dramaticky vystrelil český Witch Hammer, ktorý predviedli perfektnú heavy metalovú show a naštartovali konečne stále rozospaté publikum. Nasledovala dosť rozporuplná súťaž o elektrickú gitaru. Prečo rozporuplná? Lebo nik nechápal, prečo vyhral ten, čo vyhral. Skutočne som nestretol nikoho, kto by s rozhodnutím poroty súhlasil. Snáď okrem víťaza. Nasledovalo jemné pribrzdenie vo forme HT, no desiatky fanúšikov tejto punkroockovej skupinky si celý koncert poctivo odpogovali. Originálnou zmenou bol bubenícky mág Mike Terrana, ktorý okrem klasickej hudby v prevedení „na bicích“ predviedol aj svoju charizmu, schopnosť si zo seba robiť srandu a to, aký je showman. Záver jeho vystúpenia patril Mozartovej „Malej nočnej hudbe“, počas ktorej si Mike na hlavu zasadil bielu parochňu a zo slovami „Toto nie je travesty show. Len aby ste vedeli.“ sa vrhol na hranie.

Úroveň stále stúpala, a to aj vďaka nemecko-českej kapele Die Happy a jej charizmatickej speváčke Marte Jandovej. To, čo predviedli na pódiu bolo doslova neuveriteľné a ako znela ďalšia a ďalšia skladba, dav stále hustol a hustol, podobne ako atmosféra. Výborná show, energické a priam perfektné vystúpenie – to však necharakterizovalo len Die Happy, ale aj nasledujúcu hviezdu večera Guano Apes. Na pódiu všetci jej členovia vystupovali 100%tne profesionálne a prirodzene a šarm a vtip, ktorý predviedla Sandra bol proste úchvatný. Počas koncertu som si opäť uvedomoval, prečo sme z nich kedysi boli tak namäkko. Priznám sa, videl som toto zoskupenie toto leto po tretí krát a to, čo predviedli v Snine môžem bez okolkov hodnotiť, ako to najlepšie, čo som od nich počul...

...čo sa však nedalo povedať o skupine Ine Kafe. Zbory spolu nesedeli, všetky skladby boli odohrané v úplne inej polohe, ako ich poznáme a bolo citeľné, že kapela nabehla na nejaký popový prúd, čo jej bohužiaľ vôbec neprospieva. Dovolím si povedať, že to, čo znelo na Sninských rybníkoch už nebolo Ine Kafe. Zvuk to celé len dokresľoval – bicie akoby boli rozbité, vokál bol plechový. Dav však všetko úspešne ignoroval a užíval si to, ako sa patrí. Aspoň práca s publikom sa dala hodnotiť ako výborná. Záver koncertu bol akousi sóloshow Vratka, ktorý sám s gitarou odohral a odspieval „Spomienky na budúcnosť“ a „Záverečná“. Pri druhej menovanej po popletení pár pasáží textu radšej nechal spievať publikum. Bohužiaľ, ako fanúšik kapely musím hodnotiť tento koncert ako najväčšie sklamanie celého festivalu.

Záver dňa aj festivalu patril následne, pre mňa, rozporuplnej kapele Borra. Prečo rozporuplnej? Hudba bola skvelá, zvuk bol výborný, ale speváčka dokazovala, ako to jeden člen môže pokaziť celej kapele. Bohužiaľ. Nezachránila ich ani prerábka skladby z filmu Titanic skombinovaná s hitom skupiny Wheatus – „Teenage Dirtbag“. Škoda. Bez spevu to mohlo byť lepšie. Bodku festivalu dodala kapela Intrepid, ktorá viac ako úspešne kopírovala legendárnu Metallicu - spevák ešte aj postojom, gestami a celkovým prejavom. Podobne mu sekundoval aj bubeník a druhý gitarista, len basák tam bol akoby do počtu. Inak ale skvelý záver – je úžasné poberať sa od pódia s tónmi Master of Puppets...

Suma sumárum

Po oba dni boli začiatky dosť neisté a prvé kapely boli skutočne len do počtu. Potom však nastal obrat a jeden skvelý koncert striedal druhý...teda až na menšie výnimky. Bolo čo jesť a nestálo to veľa, bolo čo piť a ceny boli tiež prijateľné. Nikde nebol badateľný nejaký problém v organizácií. Areál je kapitola sama o sebe. Kto nechcel poobedie stráviť pod pódiom, núkalo sa mu kúpalisko, či príjemný tieň neďalekých stromov. Takto vyzerá skvelá bodka  za mojou tohtoročnou festivalovou sezónou.