Aj napriek hrozbe, že najväčší český rockový festival sa presunie inam, opäť ho aj tento rok hostilo malé, ale za to pohostinné mestečko Vizovice a známy areál likérky Rudolfa Jelínka. Ako každý rok, aj tento krát s niekoľkými novými kempami a kopou skvelej muziky...

Štvrtok

Po roku absencie sa opäť otvorenia festivalu svojským spôsobom chytila domáca rocková zábava vo forme Fleretu, po ktorom nasledovala prvá (a nie posledná) rošáda festivalu, kedy namiesto Dark Gamballe vystúpila slovenská punk-rocková legenda Konflikt a rozskákala tých, čo už postávali pod pódiom. Následne zahviezdili škótski piráti Alestorm, ktorí to síce zobrali trocha zľahka a spevák hral na klávesy niečo úplne iné ako mal, no aj tak kapela podala skvelý výkon a nebolo snáď jedinca, ktorý by si z nich odniesol zlé pocity. Opakom bol bohužiaľ následný Virgin Steele, ktorý síce odohral dobre, no začala sa zvukárova zlá nálada, ktorá neskončila do konca festivalu a tak to so zvukom aj vyzeralo. Rovnako nie každý čakal vysoké tóny, ktoré sú pre Davida DeFeis tak typické. Bohužiaľ, David akosi zabudol, že s publikom treba aj komunikovať... Náladu davu však dokázal zdvihnúť Bonfire so svojou skvelou show a nechcenou demoláciou pódia, kedy sa kapele podarilo zhodiť rovno dva vyrovnávacie reproduktory naraz z pódia. To sa ale rýchlo napravilo a k slovu sa mohol dostať Amorphis, ktorý od prvých tónov po záverečný House of Sleep odohral dokonalý koncert a stal sa bezkonkurenčnou hviezdou večera. Tento status im nezobrala ani show Pagan Alliance, kedy sa na pódiu zjavili hneď dve skvelé kapely – Finntroll a Eluveitie. Skvelá spolupráca týchto dvoch kapiel ako aj ich najväčšie hity potešili každého ich fanúšika, no skoro dvojhodinové vystúpenie bolo pre mnohých dosť dlhé a únavné. Nasledovalo sklamanie dňa – Hammerfall. Ten sa zo skvelej kapely zmenil na priemernú kapelu znejúcu dosť americky a aj staré hity bohužiaľ zneli ako cover verzie, aj to nie celkom podarené. Ešte, že to celé zachránil na záver večera Moonspell, ktorý dal do vystúpenia srdce aj všetku energiu a tak všetci mohli ísť do stanu či k pivku s úsmevom na tvári.

Piatok

Ranné prebudenie a zistenie, že koncerty začínajú až za niekoľko hodín nám dovolili vychutnať si atrakcie, ktoré priniesol nový partner festivalu Gambrinus – sumo zápasy, ródeo býka, lezeckú stenu v tvare plechovky či vodný futbal. Niektorí odvážlivci si skúsili bunjee, iní vychutnávali pivko v tieni stromov. Prvou kapelou dňa bol tesne pred obedom český Nil, ktorý síce zahral skvelú show, no afektovanosť speváčky som akosi nevedel prehryznúť. Nasledovalo vyskákanie so SKA hrajúcou kapelou Tleskač a odložený Dark Gamballe, ktorému však posun očividne prospel a to, čo predviedol sa inak ako slovom perfektné opísať nedá. Nasledoval známy Alkehol, ktorý každý domáci poznal a jeho o alkohole hovoriace skladby si každý patrične užil. Pohanský Varg opäť zahviezdil a dovolím si povedať, že ma to bavilo viac ako Pagan Alliance z predošlého dňa. Tradične nezaujímavo zahrali českí Silent Stream of Godless Elegy, no fanúšikov sa pár našlo a atmosféru dotvorili. Sklamaním dňa pre mnohých fanúšikov bolo zrušenie koncertu Sirenie, no aspoň sa ušlo viac času maďarským trasherom Ektomorf. Tí to rozbalili vo veľkom štýle a geniálne predstavenie vrcholilo skladbami Gypsy a prerábkou Rusty Cage od Johnnyho Casha. Viac času sa dostalo aj talianom z Rhapsody of Fire, čo sa opäť ukázalo ako veľké plus a všetci sme sa mohli pripraviť na headlinera s veľkým H – Twisted Sister. To, čo predviedli si zaslúži len superlatívy a neviem, či sa slovami dá opísať zážitok, ktorý sme si z tohto koncertu odniesli. Dotvorenie zážitku spôsobilo aj vizuálne (aj hudobne) úžasné bubenícke sólo so svietiacimi paličkami. Bohužiaľ k mizérií zvukára sa pridal aj osvetľovač, ktorý sa rozhodol, že osvetľovať treba len speváka a tých, čo hrajú sóla a to mu (bohužiaľ) vydržalo až do konca festivalu. Airbourne, ktorý nasledoval odohral až šialenú šou, ktorá mi však po chvíli prišla dosť jednotvárna a osviežilo ju len lezenie frontmana po konštrukcií pódia.O následnom Wataine sa asi radšej vyjadrovať nebudem. Tma, kopec ohňa, na pódiu nebolo skoro nič vidieť a to, že popod pódium dopadali pijavice v skúmavkách .... holt, black metal si nevyberá.

Sobota

Svojou nie priam skvelou angličtinou sa hneď z rána zaskvela speváčka Crash Road a nasledovala vtipná vsuvka v podaní českého komika - hudobníka Jiřího Schmitzera, ktorí zožal očividne dosť veľký úspech. To, že kombinácia megafónu a mikrofónu je zlá nám predviedol Audrey Horne, ktorý sa rozbehol až v cieľovej rovinke vystúpenia a aspoň trochu tak zachránil inak tuctové vystúpenie. Trocha netypicky bez basgitaristu odohral príjemnú show Visions of Atlantis a mohli sme sa pripravovať na jedinečný zjav na metalovej scéne – Powerwolf. Aj napriek tomu, že pred koncertom to vyzeralo biedne a pod pódiom stálo len niečo okolo stovky ľudí, posledné skladby si s kapelou užívali tisícky fanúšikov. Úžasná atmosféra kapelu dohnala v závere až k slzám. Následný český Seven by bol nezaujímavý, nebyť hromady hostí, ktorí si ale mýlili festival – neustále totiž spomínali nejaký Masters of Metal. Podobne to zachránili aj covery známych skladieb. Inak priemer a nuda. Kreyson v mojich očiach udržal latku nadhodenú predošlou kapelou, len domáci ho viac poznali a užili si ho. Nudu ďalej rozvíjali trasheri Legion of the Damned, ktorí to síce roztočili, ale len vlasmi, inak stáli ako kôl v plote a hrali si svoje. Na známe hity stavil aj Ross the Boss so svojou kapelou a hraním hitov Manowar. V jeho podaní mi to však znelo sympatickejšie ako od originálu. Bolo to bez zbytočných kecov a drsných póz, s väčšou ľudskosťou a nechýbala tomu ani potrebná kvalita. Nasledovala skvelá vsuvka počas zvučenia kapely UDO, ktorou bol workshop gitarového génia Victora Smolskeho z Rage. Keď sa dostavil následne UDO, podal úžasný výkon a keď v závere celého setu odohral najväčšie hity svojej pôvodnej kapely – Accept, dav priam šalel. Občas nerozumiem, ako môžu mať ľudia ako Udo tak silnú charizmu...

Papierový headliner večera – Guano Apes – svoju pozíciu v mojich očiach potvrdil. Čo som počul od ľudí, tí síce šomrali, ale primárne preto, že nevedeli čo čakať od nového albumu a to, čo počuli ich prekvapilo. Podľa mňa perfektne podané, skvelá show a zo speváčky Sandry energia len tak sálala. Skvelé vystúpenie však pomaly končilo a tých pár odvážlivcov, čo zostalo pod pódiom aj v treskúcej zime si mohlo vychutnať skvelých Brainstorm ako čerešničku na záver.

Nedeľa

Ráno patrilo dizajnovo dosť šialeným Dymytry, ktorí nedostatok skvelej hudby vyrovnávali skvelou show a napodiv, podarilo sa. Presne opačne – čo je len dobré – sa k tomu postavil Törr v omladenej zostave, ktorá kapelu akosi oživila a jednoznačne jej neublížila. Nasledovala moja nočná mora – Steelwing, ktorí pokazili aj tú jedinú pieseň, ktorá pre mňa bola ako tak zvládnuteľná. Ale aspoň nesklamali moje očakávania. Dokončenie rošád tohtoročného Masters of Rock zaznamenali Mercenary, ktorí odohrali set z piatka a opäť to vystúpeniu len a len prospelo. Sila a energia, skvelá show a dokonca aj pohyb, na čo pri trash metale zvyknutý nie som. V rovnakom tempe, kvalite a štýle sa držali aj britskí Evile a my sme sa dostali k jedinému zástupcovi východu – ruskej Arkone. Charizmatická Máša za mikrofónom, hudba na úrovni, atmosféra, ktorú mohli závidieť niektoré väčšie kapely a gajdy s píšťalkami vytvorili celok, z ktorého mi celý koncert behal mráz po chrbte. Samozrejme v pozitívnom zmysle. Holandskí Delain sa predviedli podobne úspešný koncert, no speváčka v určitých polohách akoby nevládala s hlasom, čo je dosť škoda. Strieborné stuhy, ktoré v polke koncertu vystrelili proti publiku však nemali plánovaný efekt. Vietor ich totiž sfúkol na kapelu a do davu sa ich dostalo len zopár.

Rozbeh šialenej nemeckej šou OOMPH! bol naplno. Bohužiaľ pre mnohých, kapela odohrala len nemecké verzie svojich skladieb, aj keď všetky na poslednom albume prespievali do angličtiny. Spevák, ktorý akoby si žil svoj svet, sa v polke koncertu vybral na menší výlet, ktorý mal skončiť stagedivingom, no ako bonus dostal pád zadkom na betón. Ako profík to však odignoroval a šou dokončil akoby sa nič nestalo. V skvelej nálade sa predviedol aj Overkill, ktorý mi skôr ako trashový koncert prišiel ako akási komediálna show. Gitarista prestavoval bubeníkovi činely, niekto mu za trest vypínal priebežne mikrofón a celá kapela strúhala dosť divné grimasy. Celé to bolo veselé a pre mňa podstatne zaujímavejšie ako staticky nudné Legion Of The Damned. Na kapele bolo vidno, že sa skvele baví aj po toľkých rokoch. To bol, bohužiaľ môj posledný pozitívny hudobný zážitok z Masters of Rock 2011. Nasledovali totiž rekordéri Helloween – za 90 minút stihli zahrať asi najmenej skladieb v histórií, najviac sól a najviac rozprávať. Ak k tomu pridáme otrasný zvuk, ktorý bol dopriaty beztak zle spievajúcemu Andimu Derisovi. Áno, kapela mala zvuk skvelý, odohrala to skvele, ale ono to bolo tak nudné...

Záver večera a celého festivalu patril (bohužiaľ) domácej kapele Tři Sestry. Neviem, ale toto mi ako koncert hodný konca festivalu po posledných ročníkoch (Sepultura, Europe, Lordi) neprišlo. Na veľkoplošnej obrazovke sme tiež chceli vidieť kapelu a nie poletujúce fľaše piva. Takéto vystúpenie nepatrí do takéhoto času.

Suma Sumárum

Po organizačnej stránke sa festival opäť posunul k lepšiemu. Nový sponzor priniesol kopec nových atrakcií, ktoré fanúšikovia dostatočne ocenili. Kapelám sa podarilo (až na pár výnimiek) navodiť skvelú atmosféru a odviesť skvelú prácu. To sa však, bohužiaľ, nedá povedať o zvukárovi, ktorému sa snáď nepodarilo nazvučiť dobre ani jednej kapele druhý hlas a ani o osvetľovačovi, ktorý osvietil vždy len speváka a hudobníka hrajúceho sólo. Ostatní akoby ani neexistovali. Odhliadnuc od toho sme si mohli užiť štyri dni perfektnej hudby, skvelé atrakcie a výborné jedlo za slušné ceny.