Aké to je stráviť viac než 35 rokov na hudobnej scéne? Aké to je hrať v jednej z najstarších hrajúcich rockových kapiel dneška? Ako sa človek zmení z dámskeho kaderníka na rockera ? Toto a oveľa viac nám skúsi objasniť Tony Clarkin – gitarista legendárnej skupiny Magnum... 

V roku 1971 kapela Magnum po prvý raz hrala v klube Rum Runner v Birminghame. Pamätáš sa ešte na začiatky celého príbehu Magnum?

Áno. Hrali sme v Rum Runner, ktorý tam však dnes už nie je. Fuh, to bolo pekne dávno. Hrávali sme tam dva-tri roky a určite to nebol Magnum, ktorý poznáme dnes. Presne tieto časy nám však tak trocha chýbajú...

Aké to bolo v tej dobe začínať ako hudobník? Predsa len, ak sa dnes pozrieme do televízie na všetky talentové súťaže, vyzerá to, akoby hudobníkom mohol byť ktokoľvek.

Myslím, že vtedy bolo príležitostí oveľa viac, verte či nie. Dnes je to v hudobnom priemysle skutočne tvrdé. Keď som začínal, musel som vedieť hrať na nejaký nástroj. Dnes je to však oveľa viac o vizáži. Asi ani nezáleží na tom, či skutočne vieš hrať alebo nie. Ale vždy to samozrejme bolo tvrdé. Najťažšie je vždy presvedčiť ľudí, aby počúvali tvoju hudbu. To je tá najťažšia vec. Ale inak mám pocit, že problémy sú stále rovnaké. 

Si vyučený za dámskeho kaderníka. Kedy si sa vlastne prvý krát rozhodol, že budeš robiť hudbu?

Keď som vyšiel zo školy, už som hral na gitare a nejako som sa nemohol sústrediť na prácu kaderníka. Stále som myslel na hranie na gitare a tak som po odpracovaní asi dvoch rokov odišiel a stal som sa hudobníkom na plný úväzok. Tak nejako to bolo... 

Čo ty a tvoje idoly v tej dobe. Kto spôsobil, že si sa rozhodol hrať na gitare?

(Smiech) Teraz by som asi mal povedať meno, však?! Potom to bol Hank Marvin z The Shadow. Keď vidíš jeho hranie starého blues...je to akoby si videl svätca s gitarou. On to spôsobil. Myslím, že to bol on.

V hraní sú dobré a aj zlé časy. V roku 1995 sa Magnum rozišiel, no ty si sa nevzdal hudby. Skús nám popísať svoje roky v Hard Rain. Čo sa pre teba zmenilo?

Mali sme pocit, že by sme si od Magnum mali na čas oddýchnuť. Myslím, že to bolo na 7 rokov. Bolo to, svojím spôsobom, dobré, ale privádzalo ma to do šialenstva a chcel som sa z toho dostať. Vážne. Tak sme to teda spravili a Hard Rain bol len niečím na vyplnenie voľného času. Celá záležitosť okolo Hard Rain znamenala len pár albumov, ktorým sa nejako moc nedarilo. Bola to ale celkom slušná inšpirácia na písanie piesní a nabral som vďaka tomu opäť energiu. Určite ma to posilnilo. 

Ty a Bob Catley ste vlastne jediní pôvodní členovia Magnum, ktorí v ňom hrajú bez prestávky dodnes. Čím to je? Ide o hudobnícku chémiu alebo ako by si to definoval?

Obaja máme radi to, čo robíme. Mám pocit, že to čo robíme je skutočne dobrá hudba, pozri na posledné tri- štyri albumy. Vždy, keď sme spolu zložili nový album, bol to krok vpred. Skutočne je to asi len tým, že si celkom užívame našu spoluprácu...

Dostávame sa pomaly k súčasnosti. Pred piatimi rokmi ste prešli poslednou personálnou zmenou v kapele. Ako si spokojný so súčasným Magnum?

Myslím, že to je najlepší Magnum všetkých čias.

A teraz to najaktuálnejšie. Po 2 rokoch vydávate štúdiové album. Mohol by si nám popísať ako vlastne vznikalo?

Nahrávané bolo v priebehu 16 mesiacov. Najprv sme všetko nahrali doma a dotiahli to do správneho tvaru. Vlastne...bolo to obdobie písania a nahrávania. Do štúdia sme sa dostali vždy len na pár dní a potom sme sa o pár týždňov zas vrátili a vypočuli sme si všetok materiál, aby sme videli, ako to znie. Všetko preto, že som napísal skutočne kopu piesní a museli sme vybrať na album tie najlepšie.

Z koľkých piesní ste teda vlastne vyberali „tie správne“?

Bolo ich okolo 40. To boli len dokončené piesne. Chcel som, aby to bolo pre mňa šťastné album. Je to o tom, že s tými piesňami žiješ, skladáš ich beat po beate na konci dňa si pieseň sama zvolí svoju dušu...a ty môžeš vidieť, či je to ono alebo nie...

Skús nám priblížiť myšlienky albumu. Aké sú tvoje pocity, čo sa týka novinky? O čom vlastne je? Povedz nám o ňom viac...

No...je vlastne nemožné odpovedať na túto otázku. Keď sa na to pozrieš globálne, je to hudba a každá pieseň je samostatná jednotka. Hovorí o rozdielnej téme. Ak si prečítaš poriadne ich názvy, môžeš ich prekuknúť a ak si pozorne vypočuješ album tri-štyri krát, pochopíš ich úplne. Skutočne to nie je nič osobné. Nikoho sa o ničom nesnažím presvedčiť...je to o hudbe a ak sa ti páči, páči sa ti. Ak nie, tak nie. Je to jednoduché a je to tak.

Turné k novému albumu okrem 4 koncertov zasiahne len Britániu a Nemecko. Čo ostatné krajiny? Plánujete koncerty aj inde?

Možno aj áno. Je to o dohodách. Radi by sme hrali viac koncertov a aj vo viacerých krajinách, no na pláne zatiaľ nie je nič. 

Napísal si viac ako tucet albumov. Myslím, že konkrétne 18. Kde čerpáš inšpiráciu?

Môže to byť odkiaľkoľvek. Ja fakt netuším. Prichádza to, keď si čítam, keď niekto niečo povie, prichádza to kedykoľvek. Skutočne ťažko povedať. Vieš, je to vlastne o tom, že začneš písať úplný brak a dúfaš, že nakoniec to bude niečo perfektné (smiech). Tak to je.

Je to o dostávaní pocitov do toho, čo robíš. Pre mňa napríklad sú texty to najťažšie. Tie sú o tom správnom pocite. A nemôžeš sa len tak dostať do správnej nálady. Pred tebou leží čistý papier a ty sa naň snažíš dostať tie pocity a inšpirovať sa....no nech to je čím len chceš.

Aký je to pocit, keď sa pozrieš späť a uvedomíš si, že si na vrchole už viac ako 35 rokov?

No, to som. A mysli si čo chceš, dá sa to celkom dobre zakryť (smiech). Proste len ďalej pracujem, ďalej hrám a skladám piesne, pretože to je to, čo ma baví najviac. Proste chcem len pokračovať v tom, čo robím.

Kde vlastne berieš energiu na všetky tie veci okolo hudby? Hranie koncertov, chodenie na turné a podobne...

Na to ale vlastne nepotrebuješ veľa energie. Ľudia hovoria „Aaaaah....som z toho taký unavený....“, ale to je jedna veľká hlúposť. Väčšinou si ľudia užívajú to, čo sa robí v hudobnom priemysle. Možno sa mýlim. Neviem. Ale ja si to jednoznačne užívam a neunavuje ma to. Myslím, že možno, ak by som bol spevák...pre Boba to je myslím ťažšie, pretože ja len stojím s gitarou a hrám, no spievať je ťažšie....je to viac fyzicky náročné...

Vieš si predstaviť seba samého, ako robíš niečo iné? Ako nehrať na gitare vo veľkej rockovej kapele...

Nie, fakt  nie. Fakt netuším, čo iné by som mohol robiť. Asi nič. Mohol by som byť profesionálnou lenivou osobou (smiech). Vidíš...toto je vec, o ktorej som nikdy nepremýšľal. Možno to je tým, že toto som robil vždy a je to môj život. Na toto sa ma fakt ešte nik nepýtal... Som skutočne rád, že môžem robiť to, čo robím.