Carla Harvey sa po svojom odchode z Butcher Babies dlho „v civile“ neohriala. Po roku a pol práce na novom materiáli, ktorého sa hudobne ujal jej partner Charlie Benante (Anthrax) predstavuje debutové EP. To je spoveďou a akýmsi životopisom. Úvodná The Sick Ones predstavuje osobnosti, ktoré všetci dusíme vo svojom vnútri. S prihliadnutím na Carlinu minulosť je to asi najočakávanejší kúsok z albumu, ktorý je mierne punkovým, mierne thrashovým vysporiadaním sa s hudobnou minulosťou. Po vokálnej aj hudobnej stránke ide o niečo, čo by ste od dvojice Harvey-Benante očakávali. Okorenená v stredovej pasáži sólom ďalšieho veľkého mena – Johna 5 (Mötley Crüe, ex-Rob Zombie) je skladba odrazom kvality, ale určite nie toho, čo nás čaká. Hneď nasledujúci Hell or Hollywood je akousi poctou klasickému hardʹnʹheavy. Na tejto skladbe nás čaká hneď druhé hviezdne meno, ktoré prepožičalo svoje gitarové majstrovstvo – Zakk Wylde (Black Label Society, Pantera, ex-Ozzy Osbourne). Snaha o neobmedzovanie sa žánrovými škatuľkami tvorivej dvojici vychádza a skladby znejú prirodzene a úprimne, aj keď mierne nekonzistentne.
Aby to nebolo málo, prichádza ďalšie salto mortale, tento krát v podobe coveru skladby country pesničkárky Loretty Lynn, na ktorú si Carla prepožičala hlas Crobotu – Brandona Yeagleyho. Nepopieram, ide o značne tvrdšiu verziu originálu, ktorá ale stále nesie pôvodného ducha. Návratom k duchu klasického hardʹnʹheavy je Sex and Cigarettes, ktoré je šialeným lovesongom, ktorým sa ale nesie chytľavý, aj keď trocha repetitívny riff. Bodku za album dáva titulná The Violent Hour. Tá je akýmsi sumárom albumu, kedy začína ako atmosférická balada, kde Carla predvádza jemný, skoro detský vokál, ktorý v jej podaní je až zarážajúci. Následne ako na húsenkovej dráhe prechádza do energického refrénu a opäť zjemňuje, len aby sa v závere Carla mohla vykričať a nechať doznieť gitaru.
Carlu v Butcher Babies som žral. Carlu vo Violent Hour vnímam v kombinácií s Charliem ako autorom hudby ako neskutočne vyzretú, aj keď zatiaľ mierne experimentujúcu dvojicu. Pokiaľ nečakáte to, čo pri týchto menách napadne ako prvé, dojem z albumu je skvelý. Je pestrý, ale premyslený do posledného detailu. Pri otvorenej mysli ide o skvelý hudobný zážitok, ktorý sa ale môže javiť ako mierne chaotický. Hlavnou výtkou v mojich očiach ostáva len dĺžka albumu. The Violent Hour má svoje pokračovanie už tak povediac v rúre a mojou otázkou ostáva, prečo to nešlo celé vonku spolu, ale namiesto toho dostaneme dve EP.
8/10
