ENGLISH BELOW
The HU už roky prinášajú Mongolsko do celého sveta. Ich hudba v sebe nesie zvuk morin khuur, mongolský jazyk a tradície kultúry, ktorá prežila celé generácie a dostáva sa k poslucháčom ďaleko za hranicami krajiny. Čím viac však Galaa cestoval, tým dôležitejším sa preňho stával domov. Spoznávanie rôznych častí sveta v ňom ešte viac prehĺbilo úctu k mongolskému nomádskemu dedičstvu – k spôsobu života, o ktorom je presvedčený, že ho treba zachovať. Pred vydaním albumu Hun sa s nami Galaa porozprával o hudobnom vývoji The HU, ich zodpovednosti ako kultúrnych ambasádorov a o prepojení ich hudby, Mongolska a prírody.
Váš nový album Hun sa označuje za váš doteraz najambicióznejší počin. Keď sa naň teraz, po dokončení, pozrieš späť, čo ťa počas tvorivého procesu prekvapilo najviac?
Veľmi sa mi páči, že názov nového albumu vyslovuješ správne. Rovnako ako život, aj on má množstvo nuáns a skúseností a my sme sa pokúsili zachytiť všetku túto podstatu na našom treťom albume.
Snažili sme sa zachytiť tieto nuansy ľudského života, ktorý žijeme medzi nebom a zemou. Nemám jednu skladbu, ktorá by bola „najšpeciálnejšia“, pretože tým je vlastne celý album. Vo všetkých 11 skladbách sme sa snažili odovzdať posolstvo o rôznych stránkach ľudského bytia.
Fanúšikovia The HU často opisujú ako kapelu, ktorá sa neustále vyvíja, a vidno to aj pri počúvaní každého nového singla a albumu. Ak si niekto pustí za sebou Gereg, The Rumble of Thunder a Hun, akú cestu by podľa teba mal pri počúvaní zažiť?
Všetky tri albumy v sebe nesú veľkú časť mongolskej kultúry a oživujú tradičné prvky. Veríme, že morin khuur, teda mongolské husle – nástroj, na ktorý hráme – je veľmi duchovný nástroj.
Na všetkých albumoch je z hľadiska kompozície veľmi dôležitý. Všetky rytmy a riffy v sebe nesú živé prvky, takže človek, ktorý si naše albumy pustí za sebou, bude v nich počuť najmä túto živelnosť. A práve to je pre nás najdôležitejšie.
Do Európy sa často vraciate. Nedávno ste tu boli opäť. Sú miesta, ktoré už vďaka publiku, ktoré ste si tam vybudovali, vnímaš ako svoj skutočný druhý domov?
Nechcem označiť konkrétne miesto v Európe a povedať, že práve toto je môj druhý domov, pretože, úprimne, nech ideme kamkoľvek, máme to šťastie, že ľudia skandujú naše mená. A pre umelca je to niečo, čo sa nedá opísať slovami.
Dôvod, prečo nechcem povedať jedno konkrétne miesto, je ten, že počas posledného európskeho turné sme navštívili množstvo miest, kde sme ešte nikdy predtým neboli. Keď sme tam hrali, prišlo za nami veľa fanúšikov a hovorili nám, ako dlho nás sledujú. Vedeli skandovať naše mená aj texty piesní.
Takže nezáleží na tom, či sme niekde boli už piatykrát, alebo to bolo úplne prvýkrát – od fanúšikov stále cítime tú úžasnú energiu. Myslím si, že sme veľmi šťastná partia ľudí, keď to môžeme zažívať všade, kam prídeme. Či už v USA, Európe alebo Spojenom kráľovstve, tá energia je vždy úžasná.
Keďže váš nový album práve vychádza, väčšinou to znamená, že sa už črtá aj ďalšie turné. Čo môžeme od nadchádzajúcej šnúry očakávať? Prinesiete niečo nové – či už nový setlist, produkciu alebo skladby, ktoré si ešte nikdy nehral naživo?
Na jeseň budeme koncertovať s Marilynom Mansonom a Robom Zombiem a hneď potom na to nadviažeme európskym turné. Prinesieme nový setlist z nášho nového albumu a reakcie sú zatiaľ naozaj skvelé. Veľmi sa tešíme, že nový album zahráme naživo a stretneme sa s fanúšikmi s novou hudbou.
Je jasné, že The HU sa v určitom momente stali niečím väčším než len kapelou. Pre mnohých ľudí na celom svete ste prvým kontaktom so samotným Mongolskom. Kedy si si uvedomil, že to takto je? Že už nie ste „len kapela“, ale aj tí, kto svetu približuje svoju domovskú krajinu?
Od samého začiatku sme chceli zdieľať našu kultúru so svetom a ukázať mu naše tradície. Aj preto sú Mongoli na to, čo robíme, veľmi hrdí – až natoľko, že sme dostali najvyššie ocenenia a boli sme vymenovaní za kultúrnych ambasádorov.
Aj keď sa to môže zdať ako veľká zodpovednosť, prijali sme ju s hrdosťou a snažíme sa správať čo najlepšie, pretože reprezentujeme našu kultúru a národ. Pre nás je veľkou skúsenosťou niesť zodpovednosť kultúrnych ambasádorov Mongolska.
Mnohí umelci sa medzinárodne preslávili tým, že sa prispôsobili globálnemu publiku. Vy však robíte presný opak – zostali ste pri mongolskom jazyku, typických nástrojoch a tradíciách a vaše publikum po celom svete pritom obrovsky narástlo. Nastal niekedy moment, keď si o tomto prístupe pochyboval?
Tempo, akým ideme, je správne a správny je aj smer, ktorým sa uberáme, a sme o tom presvedčení. Nechceme sa od neho nijako odkloniť, pokiaľ naše skladby zasahujú naše srdcia aj srdcia poslucháčov a pokiaľ prepájajú naše mysle s ich mysľami.
To je napokon výsledok, v ktorý vždy dúfame. V tomto smere teda veľmi nevidíme potrebu niečo meniť. Urobíme všetko, čo môžeme, aby sme na tejto cesi pokračovali.
Vaša hudba sa však určitým spôsobom posunula. Mnohí ju poznajú ako „bojovnú hudbu“, no v novších skladbách oveľa viac objavujete témy ako vnútorná sila, ľudskosť a príroda. Myslíš si, že ľuďom táto stránka vašej hudby uniká?
Od podstaty sme sa až tak veľmi neodklonili. V jadre stále držíme tie isté rytmy a keď si vypočuješ nový album, budeš ich tam počuť.
V minulosti si naši predkovia brávali so sebou náhradného koňa, nech iši kamkoľvek. Ten niesol zásoby jedla, lukostreleckú výbavu, časti nástrojov alebo zbrane. Presadali z jedného koňa na druhého – tam a späť. Rovnaká logika platí aj tu. Zachovávame to, s čím sme začali, ale neskôr sme do toho, čo sme už vybudovali, pridali trochu korenia navyše.
Tá analógia sa mi veľmi páči. Veľa ľudí už The HU dobre pozná, ale v skutočnosti len málokto vie, čo sa deje v zákulisí, a o tvorivom procese za jednotlivými skladbami vie len veľmi málo. Ako sa z nápadu zvyčajne stane skladba a odkiaľ ten nápad väčšinou prichádza?
Pracujeme s témou. Najprv vytvoríme koncept a potom v jeho rámci tvoríme hudobnú kompozíciu alebo text. Keď máme koncept, pracujeme okolo neho a snažíme sa zistiť, čo by mal poslucháč pri počúvaní skladby cítiť.
Na to sa sústredíme a potom to odovzdáme producentovi. Ten nám niekedy povie, že rytmus by sa viac hodil k inej skladbe, a my potom možno celú skladbu zmeníme. Takto to putuje tam a späť. Je za tým veľa práce a niekedy sa napríklad Inkush príde s riffom a producent povie, že by sa oveľa viac hodil do inej skladby.
Je za tým veľa pokusov a omylov a vždy je to tvrdá práca, kým sa dostaneme do bodu, keď sú všetci spokojní.
Už niekoľko rokov vystupujete po celom svete. Zmenilo sa niečo na tvojom vlastnom pohľade na Mongolsko vďaka všetkému tomu cestovaniu a spoznávaniu rôznych svetov?
Mongolsko má v sebe aj modernú, aj nomádsku kultúru, dokonca aj dnes. Ľudia žijúci v hlavnom meste majú oveľa viac mestský spôsob života než tí, ktorí žijú na vidieku a žijú nomádskym spôsobom.
Pravda je, že všetci máme v sebe ten nomádsky spôsob života a počas rokov strávených na cestách som si uvedomil, aké dôležité je tento spôsob života a nomádsku kultúru zachovať. Je to veľmi vzácny spôsob života a v skutočnosti ide o jednu z posledných zostávajúcich nomádskych kultúr, ktoré treba chrániť a zachovať. Takisto musíme udržať rovnováhu s prírodou, pretože veľmi dôležitou súčasťou nomádskeho života je práve zachovanie rovnováhy v prírode.
Myslím si, že ak stratíme nomádsku kultúru, napokon by to viedlo aj k strate tejto rovnováhy. Hoci sú veci, ktoré by som možno chcel zmeniť na fungovaní hlavného mesta, na spôsobe života v ňom či na jeho pravidlách – niektoré veci potrebujú aktualizáciu a úpravu – mám pocit, že nomádsky spôsob života treba nejakým spôsobom zdokumentovať z mongolskej perspektívy a venovať mu viac pozornosti. Práve to si v posledných rokoch čoraz viac uvedomujem v súvislosti s našou kultúrou.
Keď niekto príde na svoj úplne prvý koncert The HU – ja som na ňom bol približne pred rokom – čo by si chcel, aby si ľudia odniesli domov okrem hudby?
Keďže naša hudba obsahuje podstatu mongolského spôsobu života a nomádskej filozofie, chceme, aby ľudia dokázali prekonať svoje životné problémy alebo čokoľvek, čomu práve čelia, keď prídu na naše koncerty. Chceme, aby cítili energiu a pri počúvaní našej hudby v sebe zapálili vnútorný oheň. A možno si odniesli aj pochopenie, že problémy, ktorými prechádzame, sú univerzálne, no spôsob, akým nimi prechádzame, je vždy jedinečný.
Chceme, aby to naši fanúšikovia cítili, a zároveň chceme, aby pochopili dôležitosť rodiny, lásky a úcty, ktorú prejavujeme svojim predkom aj svojim deťom.
Takisto chceme, aby naši fanúšikovia pochopili, aké dôležité je byť ochrancom prírody. To sú veci, ktoré chceme, aby naši fanúšikovia cítili, ak ich rovno nepochopia srdcom. Chceme, aby tú myšlienku a ten pocit naozaj uchopili a aby ich to inšpirovalo k pozitívnemu pohľadu na život.
The HU Are Taking Mongolia to the World and now They Want to Preserve It
The HU have spent years taking Mongolia to the world. Their music carries the sound of the morin khuur, the Mongolian language and the traditions of a culture that has survived across generations, reaching audiences far beyond the country’s borders. Yet the further Galaa has travelled, the more important home has become. For him, experiencing different parts of the world has brought a renewed appreciation for Mongolia’s nomadic heritage — a way of life he believes must be preserved. Ahead of the release of Hun, Galaa spoke with us about The HU’s musical evolution, their responsibilities as cultural ambassadors, and the connection between their music, Mongolia and the natural world.
Your new album Hun has been described as your most ambitious work so far. Looking back now, when it’s finished, what surprised you the most during the creative process?
I really like how you pronounce correctly the name of the new album. As life, it has so many nuances and so much experience, and we tried to capture all of that essence in our third album.
We tried to capture these nuances of human life as we live between the heaven and earth. I don’t have the one song that is “the most special” one, because that’s the whole album. All throughout the 11 songs, we tried to send out a message for all the different aspects of human experience.
Fans always describe The HU as an always-evolving band, and we also can see it while listening to each new single and album. If someone listens to Gereg, The Rumble of Thunder and Hun back-to-back, what journey do you hope they will experience?
All three albums contain a big portion of Mongolian culture and mix those traditional elements alive. We believe that the horsehead fiddle (morin khuur – the instrument they are playing) is a very spiritual instrument.
Throughout all of the albums, it is important in terms of composition. All of the rhythms and riffs contain the live elements to it, so a person who is listening to our albums back-to-back will hear mainly that lively element of it all. That is the most important part to us.
You are returning to Europe a lot. You’ve been here just lately. Are there places that you now feel have become your genuine second home because of the audience you’ve built there?
I don’t wanna pinpoint any place from Europe to say that this is specifically my second home because, truth be told, wherever we go, we feel fortunate enough to be having people chanting our names, and as artists, that’s something that cannot be described with words.
The reason I wouldn’t say any specific place is that in the last European run, we’ve gone to so many places we’ve never been before. When we played there, there were so many fans coming up and telling us how long they’ve been following us, and they knew how to chant, they knew lyrics.
So no matter if it was our fifth time coming somewhere or our very first time, we still feel that amazing energy from our fans. I feel like we are a very fortunate group of people that we can experience that wherever we go, whether it is the US, Europe or the UK, the energy is always amazing.
Since your new album is currently coming out, that most of the time means the next tour is already taking some shape. What can we expect from the upcoming run? Are you bringing something new to us – whether it is a new setlist, production or songs you’ve never performed live before?
We are going to tour with Marilyn Manson and Rob Zombie this fall, and we’re going to connect on that with a European tour right after. We’re going to be bringing the new setlist from our new album, and the response has so far been really great. We are really excited to perform our new album live and meet our fans with new music.
It is clear that at some point, The HU has become something bigger than just a band. For many people all around the globe, you are the first introduction to Mongolia itself. At what point have you realised things are the way they are? That you are not “just the band” but rather the bringer of the word about your home country?
Ever since we started, we wanted to share our culture with the world and to be able to show our traditions to the world. Because of that, Mongolians are very proud of what we do – to the point where we received the highest awards and were appointed as cultural ambassadors.
While it seems like a lot of responsibility, we took it with pride and we try to behave ourselves well, since we are representing our culture and our nation. For us, it’s been a very great experience to bear the responsibility of being Mongolia’s cultural ambassador.
Many artists became more internationally known thanks to adapting to a global audience. You seem to do the exact opposite – you stayed with the Mongolian language, with your typical instruments and traditions, and your audience has grown massively worldwide. Was there ever a moment when you questioned that approach?
The pace we are going with is correct and the direction we are going is correct, and we’re sure of it. We don’t wanna deviate from it in any way as long as our songs reach our hearts and our listeners’ hearts, as long as it connects our minds with theirs.
That’s ultimately the end result we always hope for. There isn’t much need of change in that regard. We’re gonna do what we can to continue on that path.
Your music, however, has shifted in a way. Many people know it as warrior music, but your recent songs are discovering themes like inner strength, humanity and nature much more. Do you think people are missing this side of the music you play?
We haven’t really deviated that much from the core. At the core, we keep those rhythms, and when you listen to the new album, you hear them there.
In the past, our ancestors used to have the extra horse for wherever they go. The extra horse was carrying the food supply, archery, pieces of their instruments or weapons. They were going from one horse to the other – back and forth. Same logic applies here. We keep what we started with, but later on, we added a little bit of extra spice into what we have already built.
I love the analogy. Now, a lot of people know The HU pretty well, but actually very few people know literally anything that goes behind the curtain and know little to nothing about the creative process behind the songs. How does the idea usually become a song, and where does it usually come from?
We work in terms of theme. We work with the concept first, and then within that concept we are creating the composition of the music or lyrics. When we have the concept, we are working around it and trying to figure out what the listener would feel when listening to the songs.
That’s our focus, and we pass it to the producer, and he sometimes tells us that the rhythm could go better with a different song, and we might change the song entirely. It goes back and forth like that. It is a lot of work, and sometimes, let’s say Inkush comes with the riff and the producer says it fits to a different song better.
There is a lot of trial and error, and it always is hard work until we get to the point where everybody is happy.
You’ve performed all around the world and you are doing it for a couple of years now. Has anything about your own view of Mongolia changed because of all the touring and seeing different worlds out there?
Mongolia has both modern and nomadic culture within itself, even these days. People living in the capital city have a much more urban life than those living in the countryside, who have a nomadic life.
Truth is, we all have that nomadic life in us, and during those years on the road, I realised how important it is to preserve that nomadic life and nomadic culture. It is a very precious way of living, and it actually is one of the last remaining nomadic cultures that needs to be preserved and needs to survive. We need to keep the balance of nature that way as well, because a very important part of nomadic life is to keep the balance of nature itself.
I think that if we lose the nomadic culture, it would eventually lead to losing that balance eventually. While there are things I might want to change in the way the capital city works, the way of living there, the rules of it – some things need some update and edit – I feel like the nomadic life needs to be somehow documented from the Mongolian perspective and it needs to be given more attention to. That’s what I’ve been realising over the few years about our culture.
When someone attends their very first The HU show – and I’ve been there like a year ago – what do you want people to get home besides the music?
Because our music contains the essence of the Mongolian way of living and nomadic philosophy, we want people to overcome their life struggles or whatever they might be facing when they come to the shows, to feel the energy and ignite their internal fire within by listening to our music. Probably also gain the perspective of understanding that the struggles we are going through are universal, and the way we are going through it is always unique.
We want our fans to feel that, and we also want our fans to understand the importance of family and love and respect we build for our ancestors and our kids as well.
We also want our fans to understand the need of being a protector of nature as well. Those are the things we want our fans to feel, if not understand in their heart. We want them to really grasp that concept and feeling, to be inspired to be positive.
