TARJA, MARKO HIETALA, Aaetheria
23.07.2025 Refinery Gallery, Bratislava
Living the Dream – Summer 2025
V stredu sme sa zobudili do veľmi smutného rána. Svet prišiel o legendu, Ozzyho. Chcela som ešte postovať veci ohľadom koncertu, ale proste to nešlo, akási vnútorná úcta mi to nedovolila. Po príchode do Bratislavy som to celé ale poňala trochu inak. Tie dve hodinky cesty a neschopnosť zaparkovať pred Refinery Gallery mi priniesli iný pohľad. Ozzy by predsa nechcel, aby sme sa prestali tešiť z hudby a predovšetkým tej živej a tak som ten ranný pocit prekonala a začala si užívať všetky tie prípravy na večer, zvukovku a podobne.
Tarju, aj keď tento večer mal byť aj o ére Nightwish, som paradoxne nikdy neobľubovala primárne kvôli Nightwish, ako to má asi väčšina ľudí. Kvôli/vďaka, neviem zvoliť správne slovo, časopisu Spark, ktorý niekedy okolo roku 2002-3 nazval ich tvorbu ako ‘stadiónový pop metal’, som k posluchu tejto ‘čudesnosti‘ nemala najväčšiu chuť. K tvorbe tejto fínskej kapely som sa dostala až prakticky na konci Tarja-éry, koncom roku 2004. S označením českých bratov dodnes vôbec nesúhlasím a mrzí ma, že som si nechala práve vďaka tomu zájsť chuť. Ale možno práve to spôsobilo, že som vždy bola a som viac Tarjin fan, nie ten Nightwish fanúšik. Dnes, o viac než 20 rokov neskôr som si prešla niekoľkými desiatkami jej koncertov, osobne sa poznáme, mám prsty aj v jej oficiálnom FC u nás, no aj tak občas premýšľam, či ma ešte môže niečím prekvapiť. Po tomto dlhom úvode už prejdem k veci, ale chcem len zdôrazniť, že áno, vždy je niečo, čo mi vyrazí dych, alebo ma prekvapí a to aj tento bratislavský koncert v Refinery Gallery, ktorý patril k jej najlepším, aké som osobne zažila. Ale pekne po poriadku.
Dvere bratislavskej ‘refinerky’ sa otvorili s miernym oneskorením, tesne pred 19tou, čo nakoniec natiahlo aj celé trvanie večera. Niečo cez tisícový dav sa okamžite presunul pod pódium, kde mali čochvíľa zočiť svoje idoly. Nadšené a veselé publikum bolo tvorené plejádov rôznych ľudí, rôzneho veku ale mám pocit, že aj rôznej hudobnej preferencie, čo mi opäť len potvrdilo, že Tarja naozaj spája ľudí naprieč celým svetom. A to doslova. V klube bolo pomaly viac počuť angličtinu či španielčinu než slovenčinu.
Večer otvárala americká kapela Aaetheria – pre toto vystúpenie ’two-men’ show v zložení jedna speváčka a jeden bubeník z pre mňa neznámych dôvodov, kapela má normálne štyroch členov. V každom prípade tu sa príliš nepristavím, nemám veľmi o čom. Pomerne sterilné a generické female-fronted vystúpenie, nudné, možno aj trošku zbytočné. Verím však, že aj tento žáner a smer má svojich priaznivcov a v tom prípade je to vlastne v úplnom poriadku.
Po pár minútach už bolo všetko pripravené na prvú hviezdu večera, Marka Hietalu. Ten bol ako vymenený po koncertoch v marci, zdal sa byť odýchnutý a ozdravený. Jeho show je stále sústredená okolo nového albumu, počas večera odzneli hity z tejto naozaj skvelej nahrávky, dostalo sa aj na duet s Tarjou, Left on Mars, a samozrejme sme vzdávali poctu aj Ozzymu. Ako inak než skladbou War Pigs, ktorá je nanešťastie stále čím ďalej tým aktuálnejšia. Z Markovho vystúpenia sršala pohoda, pokoj a také to niečo čo sa len ťažko dá pomenovať, ale v marci mi to tam trošku chýbalo.
Tarja odpálila svoj set peckou Eye of the Storm a ‘refinerka’ bola okamžite jej. Dobrý večer, Bratislava a ďakujem veľmi pekne bola aj vsuvka slovenčiny, o ktorej priznala, že sa je veľmi páči ale je veľmi ťažká. Geniálny, poriadne upgradnetý setlist sypal jednu pecku za druhou. In for a Kill, Sing for Me, Deliverance, aj tieto skladby sa tento krát, možno, trošku nečakane, ozývali bratislavským klubom. Do Bratislavy s Tarjou tento krát prišla aj obmenená zostava a maestro Doug Wimbish sám osobne.
Prišlo aj na povinné jazdy ako I Walk Alone, Demons in You či Victim of Ritual, ktorá nás všetkých pekne rozskákala a rozospievala. Osobne ma potešil môj favorit, Undertaker. Tarja v tento večer, samozrejme, zasadla aj za klavír, aby nám odohrala úplne prvú skladbu, ktorú kedy zložila, Oasis a jednu z tých posledných, veľkú Shadow Play, po ktorej si kapela struhla bombastické sólo. Po kratučkej pauze pre fínsku divu si tá už za ruku viedla Marka, aby spolu priviedli divákov do vytrženia a to miestami doslovne. Z čias Nightwish halou zneli Slaying the Dreamer, Wishmaster ale aj Wish I Had an Angel. Marko sa k Tarji pridal aj v jej skladbách Silent Masquerade, kde ma mimoriadne pozitívne prekvapil a táto skladba, inak originál napísaná ako duet, mu sadla a Dead Promises. Paráda! Set sme ešte doklepli stálicou Until My Last Breath. Outro sa už nieslo v duchu pocty Ozzymu a myslím, že len málo ktoré oko zostalo suché pri klasike Dreamer. Nechcem to tak povedať, ale všetko zlé je na niečo dobré. Tarja neodohrala tento koncert v marci, ale o 4 mesiace neskôr v absolútne top forme, silným hlasom, s ktorým sa opäť raz dokázala aj poriadne vyhrať s vlastnými skladbami a svoj talent nám predviedla naplno.
Úžasná, priam hmatateľná atmosféra, Tarjin geniálny vokál, ktorý v tento večer priam žiaril a ona spolu s ním. Priateľstvo, súdržnosť, ten pocit, že naozaj môžeme byť spolu aj keď nemusíme mať na všetko rovnaký názor, neviem prečo, ale toto si odnášam z tohto večera. Jedna pikoška ešte tesne pred koncom. Tento koncert bol číslo 100 v poradí pre jedného fanúšika, myslím, že z Holandska, čo len potvrdzuje oddanosť Tarjinej fanúšikovskej základne, je to neuveriteľné! Veľká vďaka organizátorovi a všetkým, ktorí priložili ruku k tomu, aby sa tento koncert nakoniec podaril.
Tarja už nejaký čas pracuje na novom albume, ktorý by mohol uzrieť svetlo sveta v roku 2026, a tak verme, že na jej ďalšie vystúpenie u nás doma nebude musieť čakať príliš dlho. Alebo možno že by sme dočkali aj ďalšej spolupráce s Markom? Nechajme sa pripraviť, v každom prípade sa na to veľmi teším! Rozlúčim sa s vami slovami Tarji, do skorého videnia.
Na úplný záver trochu fanúšikovskej autenticity. Toto je komentár jednej členky Tarjinho fanklubu u nás a myslím, že dokonale dokresľuje atmosféru, náladu a koncert ako taký:
Pre mňa bol strašne zvláštny. Ja mám pocit ako keby som ju videla prvýkrát naživo. Ja neviem či je to smrťou Ozzyho, ale oni na tom koncerte nechali dušu. Bohu Prisahám, že hrali ako keby bol ich posledný. Toto je jednoznačne najlepší koncert na akom som kedy bola, nielen Tarjin ale celkovo. Sedím v robote pozerám do počítača a tečú mi slzy. Ja nechápem 🙂
