ENGLISH BELOW
Agnostic Front vydali svoj nový album, Echoes in Eternity. Album obsahuje hymnu „Sunday Matinee“, ktorá odráža nezabudnuteľné zhromaždenia medzi priateľmi a rodinou. Echoes in Eternity stelesňuje charakteristickú energiu kapely, a predstavuje zmes surovej agresivity a neochvejnej úprimnosti. Album je charakterizovaný explozívnymi riffmi a sociálne nabitými textami. Jeho cieľom je zasiahnuť poslucháčov tým, že slúži ako odraz doby a výzva na jednotu a spravodlivosť. Agnostic Front si udržuje svoju reputáciu ako zásadná sila v hardcore scéne, zároveň však vyvíja svoj zvuk. Frontman Roger Miret si s nami sadol na zaujímavý rozhovor, ktorý sa práve chystáte prečítať.
Je super ťa vidieť.
Rád ťa spoznávam, Dominika.
Som zo Slovenska, ako už možno vieš. Mal si niekedy rozhovor s novinárom zo Slovenska?
Nepamätám si, ale bol som na Slovensku. Páči sa mi.
Vieme, vieme, áno, určite. Ako sa máš? Čo je nové?
Máme von nový album, Echoes of Eternity, a chystáme sa na turné. V stredu odchádzame na východné pobrežie a potom budeme v Európe vo februári.
Dobre. Nový album je vonku. Aký to je pocit?
Je to dobré. Je to naozaj dobré. Myslím, že reakcia je pozitívna, vieš, podľa toho, čo čítam a vidím. Myslím, že sa to ľuďom naozaj páči, takže to je skvelé. Teraz sa chceme ísť ukázať a hrať piesne naživo.
Takže musíme začať s novým albumom, ktorý je vonku len pár týždňov. Skús ho opísať a možno porovnať s predchádzajúcimi nahrávkami pre fanúšikov, ktorí ho ešte nemali možnosť počuť.
Úprimne, cítim, že na ňom je niečo z celej našej diskografie. Mám pocit, že obsahuje niečo z každého albumu a kto nás sledoval počas našich štyroch desaťročí, musí to počuť. Je to niečo svieže a zároveň aj niečo staré. Takže zvukovo to znie naozaj skvele, teda aspoň pre mňa. Cítim sa naozaj sebaisto. Myslím, že je to veľmi dobrý album, ktorý pokrýva veľa z našej histórie.
Zaujíma ma aj názov albumu. Čo presne myslíš s názvom Echoes in Eternity?
Názov pochádza z filmu Gladiátor. Hľadali sme názov a normálne by názov bol podľa jednej piesne na albume, asi Way of War alebo niečo také, prvá pieseň, čokoľvek. Chcel som niečo iné. Pozeral som film Gladiátor a tam je jeden prejav, ktorý bol na začiatku filmu, kde hovorí: „Bratia, to, čo robíme teraz bude znieť večne. Takže som si pomyslel, že Agnostic Front robí presne to. To znamená, že dedičstvo mojej kapely, všetko, čo som urobil, bude znieť večne. Takže som si myslel, že by to bolo skvelé.
Takže sa snažíš povedať, že hudba môže byť večná?
Hudba bude vždy večná. Hudba a texty budú tiež večné. Niekto o sto rokov sa môže cítiť presne tak, ako sa cítim ja. Myslím, že hudba bola hnacou silou už veľmi dlho, ešte predtým, ako existovalo rádio, predtým, ako boli kapely, predtým, ako existovalo čokoľvek sa ľudia zhromažďovali a spievali. Prináša radosť aj do naozaj smutných situácií a podobne.
Pozrime sa aj na singel Sunday Matinee, aké emócie alebo spomienky chceš, alebo si chcel vzbudiť touto piesňou?
Tá pieseň bola v podstate oslavou našich živých vystúpení. Oslavuje to ale aj sledovanie všetkých nových kapiel, ako sme to robili kedysi, ako sme sa pravidelne zúčastňovali nedeľných matiné, aby sme sa stretli s priateľmi, spoznali nových ľudí, videli nové kapely, zoznámili sa s novou hudbou z celej krajiny. Takže CBGBs bol pre nás základným miestom. Zároveň je to to, čo zdieľame na našich koncertoch. Snažíme sa všetkých spojiť a osláviť hudbu. A táto piesň je presne o tom.
Je to celkom významný hudobný klub v New Yorku, však?
Áno. Bohužiaľ, už neexistuje, ale bol.
Začínali ste v podstate hrať v kluboch pre menšie publikum a potom ste sa ako kapela rozrástli. Ktorý z týchto dvoch svetov máš radšej? Menšie pódia, vieš, intímnejšie prostredie?
Menšie pódia, intímnejšie prostredie. Tam som vyrastal. To je to, čo mám rád. To je pre mňa najobľúbenejšie. Pre mňa je to tak, vieš, takto to celé začalo, keď som napríklad chodil do CBGBs a pozeral na Ramones. Prinútili ma veriť, že aj ja môžem byť v kapele. Aj ja to môžem robiť. Takže to na mňa veľmi vplývalo a dodnes dávam prednosť práve tomuto.
Keďže sme začali hovoriť o živých vystúpeniach, máš rád festivaly alebo koncerty v Európe? Rád hráš v Európe? Môžeš to porovnať s americkým publikom?
Mám rád hranie v Európe. Vždy som mal. Rozdiel medzi európskym a americkým publikom je ten, že európske publikum zostáva s tebou, zostáva s tebou navždy. Cítia, že existuje určitá vášeň, ktorá pokračuje s kapelou. Bez ohľadu na to, akí sú mladí alebo starí, stále chodia. Stále si vychutnávajú hudbu vo všeobecnosti. Umenie je v Európe oslavované oveľa lepšie ako v Amerike. Amerika to jednoducho neocení. Všetci stále hľadajú niečo nové, ľudia prichádzajú a odchádzajú. V Európe to oslavujú, štáty tomu dávajú podporu, ľudia za tým stoja. Ľudia milujú hudbu a umenie v Európe, takže je to naozaj iná scéna. A obidve mám rád. Samozrejme, pre obe hráme rôzne playlisty, ale Európa má v našich srdciach špeciálne miesto.
Áno, možno by som to pomenovala aj tak, že my vyrastáme s kapelami.
Presne tak. A z kapiel nevyrastiete.
To je pravda.
V Amerike, áno, tam vyrastajú. Je to proste zvláštne. Európa je určite obľúbená.
Nie je to spôsobené aj tým, že scéna v USA je taká obrovská?
Áno, teraz je. Ide to hore a dole. Teraz je hardcore v USA obrovský. Má svoje dobré a zlé stránky. Je to dobré, pretože sa dostáva k masám. Tieto masy však nikdy nezostanú s tebou po celý čas. Ide o to, koho získaš, aby prichádzali na tvoje koncerty. Pretože všetkých, s ktorými sa stretneš na ceste nahor, stretneš aj na ceste nadol. Je to jazda na horskej dráhe, najmä v Amerike. V Európe je to trochu stabilnejšia jazda, je oveľa ustálenejšia a pokojnejšia. Takže to je určite zásadný rozdiel.
Poďme sa vrátiť k novému albumu, ešte aspoň s pár otázkami. Vždy si čítam aspoň pár riadkov komentárov o tom, čo si ľudia myslia o nových albumoch a tak ďalej. A jeden z komentárov bol, že nový singel znie viac ako tvoj projekt – Roger and the Disasters. Zaujíma ma tvoja reakcia. Súhlasíš s tým alebo nie?
Absolútne to neznie ako Disasters. Odkazujú na jednu pieseň, jednu pieseň. Pravdepodobne odkazujú na Sunday Matinee. A ani to tak neznie. Sunday Matinee neznie vôbec ako Disasters. Môj hlas je môj hlas. Čo chceš, aby sa zrazu zmenil na niečo iné? Keď spievam určitým spôsobom, je to proste tak. Ale to rozhodne nie je pravda. To nemôže byť pravda. Zvyšok albumu je agresívny. Je to priamo v tvári. To neznie vôbec ako Disasters. To je len ten jeden fanúšik. Ten jeden. Každý je kritik. Každý chce niečo povedať. Ale nech si hovoria, čo chcú. Je to v poriadku.
Toto je presne to, čo som sa vlastne chcela opýtať, niekedy ľudia zdieľajú veľa nenávisti a negativity. Ako to zvládaš?
Na nenávisť sa vôbec nezameriavam ani sa s ňou nezaoberám. Zamietol som to. Ani tomu nevenujem pozornosť. Som tam, aby som sa skvelo zabával. Som tam s ľuďmi, ktorí chcú prísť a užiť si čas s nami. Prečo sa sústrediť na negatívum? Chcem sa sústrediť na pozitívum. Svet je veľmi negatívne miesto. Tak prečo to prinášať do nášho prostredia, na jedno z našich vystúpení? Nechaj to bokom. Užite si ten okamih. Užite si kapely, ktoré hrajú. Užite si ten čas. Takto sa s tým vyrovnávam. Nepodľahnem tomu. Nechcem. Názor je názor, vieš? Takže je to v poriadku. Nečakám, že sa všetkým bude páčiť všetko, čo robím, alebo všetky moje piesne. To je bláznivé si to myslieť. A bolo by naozaj bláznivé reagovať na všetkých týchto ľudí. Prečo? Mám lepšie veci v živote, na ktoré sa môžem sústrediť.
Presne tak. Na druhej strane, online svet dokáže byť priam toxický. A neviem, či to spôsobila pandémia, že ľudia sa takto správajú.
Rozhodne áno.
Asi áno. Pretože sa ľudia začali sústrediť na virtuálny svet a stále sú tam. A v dnešnej dobe, technicky, čokoľvek robíš, dostaneš množstvo nenávisti. Neviem prečo. Je mi to ľúto.
No, vieš, tak to jednoducho je. Každý má teraz platformu a spôsob, ako sa skryť za klávesnicou a povedať, čo chce povedať. Takže to aj robia. Väčšina týchto ľudí by v skutočnom svete nikdy neexistovala alebo by neprišla na koncerty, alebo by dokonca nechcela konfrontovať kapely alebo iných ľudí. Títo ľudia sa skrývajú za klávesnicami. Alebo sú to ľudia, ktorí jednoducho nemajú radi tvoju kapelu. To je v poriadku. Ak nemám rád nejakú kapelu, jednoducho prejdem k nejakej, ktorá sa mi páči. Nebudem tam sedieť len preto, že ťa nemám rád alebo tvoju kapelu, a stále ťa obťažovať. Nemajú nič lepšie na práci? Len si choď vypočuť niečo, čo máš rád. Uži si svoj život. Nájdite niečo v sebe, čo vás teší, namiesto toho, aby ste boli takí negatívni a nenávistní voči niekomu. Nájdite niečo pozitívne.
Presne tak. Možno sú títo ľudia jednoducho, vieš, smutní vo svojich životoch.
Nemajú nič lepšie na práci.
Ako tvoje, povedzme, sociálne ‘nabité’ texty reagujú na súčasné problémy, ktorým svet čelí?
No, väčšina mojich textov je v podstate sociálno-politická, čo znamená to, čo sa deje okolo mňa na dennej báze. Skutočne sa príliš nezameriavam na svetovú politiku. To nechávam skorumpovaným politikom. Som proti všetkému, čo kedy spravili, a vždy som bol. Takže občas spomeniem nejaké veci. Moje texty však beriem skôr ako všeobecné vyhlásenie. Napríklad Way of War je všeobecné vyhlásenie o vojne a o tom, ako sú nevinní ľudia obeťami celej tejto chamtivosti na svete. Vojny sú založené na chamtivosti. Ak by sme sa zbavili chamtivosti, svet by bol lepšie miesto, že? Ale na tom sú založené vojny. Nie je to žiadna konkrétna vojna. Je to len vo všeobecnosti.
A čo sa týka textov, čítala som, oprav ma, ak sa mýlim, že je potrebuješ cítiť hudbu predtým, ako napíšeš texty.
Určite to tak je. Vždy to tak bolo, s výnimkou možno jednej alebo dvoch piesní. Najprv som napísal všetky texty a potom som v hlave napísal hudbu, hmkal som si ju. A keď sme pristáli, bola to dlhá cesta z Japonska do Austrálie. v hotelovej izbe som to ukázal chalanom a oni dokončili hudbu a všetko ostatné. Ale väčšinu času musí hudba prehovárať ku mne. Musím niečo počuť. Počujem nejaký riadok a z toho riadku pokračujem. Nepíšem len texty. Nikdy to nie je takto. Píšem veľa vecí. Robím si poznámky. Ale nikdy to pokračuje, kým nepočujem hudbu.
A čo sa týka hudby, kde berieš svoju inšpiráciu?
Moja inšpirácia, pokiaľ ide o hudbu? Je to stále všetko, s čím som vyrastal, až doteraz. Stále mám celú svoju zbierku nahrávok. Vždy hovorím, že punk sa dostal do mňa. Ja som sa nestal punkom, on sa dostal do mňa. A keď sa to do mňa dostalo, bolo to ako infekcia a zamiloval som sa do toho. Mám rád všetky staršie kapely, ktoré sú mojimi obľúbenými. Samozrejme, že si užívam aj novšie kapely. Ale hudobne je mojou skutočnou vášňou stará škola punku, stará škola hardcoreu.
Takže to je možno pre teba aj trochu dôležitejšie než znieť moderne alebo povedzme ‘fresh’?
Nie, nie je to tak. Nie je to o tom, ako to znie. Je to o mojom vplyve. Na čo si sa pýtala, myslím, že je kolektívne. My ako kapela sme neustále na turné, stretávame nových ľudí, nové kapely, aj mladšie kapely, a tie mladšie kapely sú veľmi ovplyvnené nami a radi rozprávajú a počúvajú o minulosti. Každý chce poznať tvoju históriu, čo je skvelé, ale zároveň tieto kapely ovplyvňujú aj nás, či už podvedome alebo vedome. Vieme, čo sa deje v hudbe, pretože sme neustále na turné. Vieme, čo sa deje vo svete, pretože neustále vidíme svet. Niektorí ľudia nikdy neopustia svoje štáty, nikdy neopustia svoje krajiny. My vidíme veci, ako funguje svet a môžeme si urobiť lepší názor na to, čo sme videli a čo sme zažili. A to isté platí aj pre muziku; hranie s týmito kapelami, nás tiež ovplyvňuje. Takže ostávame veľmi aktuálni a to sa mi páči. Aj keď milujem starú školu. Je to moja vášeň, ku ktorej sa rád vraciam. Veľmi sa mi ale páči aj nová hudba.
Je to veľmi zaujímavé. Pre mňa je ťažko si to predstaviť, pretože, povedzme, prejdem len 200 kilometrov od môjho miesta a som v inej krajine. A viem, že Američania to zvyčajne nerobia.
Zajtra letím šesť hodín do Bostonu, len v tej istej krajine. Za šesť hodín by som mohol byť v úplne inej krajine.
Áno, presne tak. Alebo možno dokonca aj mimo Európy.
Áno, mimo Európy. Veľmi mimo Európy.
Áno, presne. Vidíš, je to naozaj iné, ako vnímame život. Je to naozaj odlišné. A veľmi sa mi to páči. Je to jednoducho úžasné. Čo si myslíš, že odlišuje Agnostic Front od kapiel v hardcore scéne po desaťročiach vplyvu?
Nemyslím si, že sme odlišní. Myslím, že sme nostalgická kapela. Sme klasická kapela. Sme tvorcovia, sme lídri, nie nasledovníci. A náhodou sme boli na správnom mieste v správny čas. Boli sme tam na úplnom začiatku toho všetkého. A myslím, že čo sa týka textov, hovoríme o útlaku, prekonávaní útlaku, ľudia sa s tým textom spájajú. Hudobne sa tiež spájajú, pretože cítia, že je tam iný štýl, najmä keď bol newyorský hardcore o niečo agresívnejší. Boli sme schopní prepojiť mnoho krajín. A myslím, že to, čo sa ľuďom na nás páči, je, že sme vášniví a autentickí. Ľudia chcú byť súčasťou niečoho, čo má veľa vášne a niečo, čo je veľmi úprimné. Nikto nechce byť súčasťou niečoho falošného. A keď prídu na naše koncerty, vidia to. Vidia, že sme skutoční. Alebo nás stretnú a povedia, že sme milí. Takže sa chcú s tým spojiť. Myslím, že to je dôležité. Keď máš všetky tieto hranice a nespojíš sa s publikom, čo získaš? Nemáš nič.
Po toľkých rokoch v tomto biznise, alebo ako to nazvať, čo je pre teba jednoduchšie a čo ťažšie ako pre hudobníka v porovnaní s tým, keď si začínal?
Myslím si, že je to iné ako keď som začínal. Všetko je teraz tak odlišné. Pozri, len pomysli na internet. Internet dáva informácie okamžite. Kedysi si musela fyzicky písať, neexistovali mobilné telefóny. Bolo toho veľmi málo. Ľudia nechápu, ako ľahko teraz držia svet vo svojich rukách. Zároveň je to veľmi nebezpečné. Nezabúdaj na to. Vieš, ale v scéne, v ktorej som vyrastal som si musel vytvárať spojenia, fyzické spojenia. Musel som fyzicky písať ľuďom. Musel som sa fyzicky stretávať s ľuďmi na koncertoch, chodiť do obchodov s hudbou. Bola to veľmi reálna, pravá forma sociálnych médií. A teraz máme internet. Pozri, ako sa práve teraz rozprávame. Mnoho, mnoho, mnoho míľ od seba. To by sa nikdy nestalo v roku 1982. Nikdy. Napísala by si mi list. Trvalo by tri mesiace, kým by som ho dostal. A ak by som bol pohoďák, ak by som bol milý chlap, čo som vždy bol, napísal by som ti späť. Znovu by ti trvalo tri mesiace, kým by si to dostala. A ak by si chcela moju platňu, trvalo by dva alebo tri mesiace, v závislosti od toho, kde by si bývala. Teraz to už nie je ako predtým. Vieš, všetko je digitálne. Všetko je teraz. Ľudia sú na to tak zvyknutí, chcú všetko hneď. A to kazí ľudí. Takže pochádzame z prostredia pracujúcej triedy, kde každý musel pracne získať všetko, čo chcel dosiahnuť. To je dosť intenzívne. Preto sme tak hlboko zakorenení v undergroundovej scéne, pretože sme to prežili. Neustále to robíme. Stále vytvárame tieto spojenia.
A keď príde na technológie, občas sa pýtam, kde to všetko skončí.
Neskončí to dobre. Povedal by som ti to hneď, najmä s umelou inteligenciou a všetkým týmto. Je to nebezpečné. Je to veľmi nebezpečný čas pre život. A úprimne, cítim sa horšie za svoje deti. Nie som z toho šťastný. Naozaj nie. A, vieš, pomysli na to, aké sú deti teraz. Každý je iný. Všetci sú za počítačmi. Všetci hrajú hry. Nikto už nie je vonku, aby sa hral na bicykli alebo robil čokoľvek, ako sme to robili my. Ale uvidíme, čo sa stane. Je to naozaj zvláštny svet, v ktorom žijeme.
Dosť sa zaujímam a snažím sa byť aktívna, pokiaľ ide o ochranu zvierat. A viem aj o tebe, že si podporoval niekoľko neziskových organizácií a kampaní, napríklad PETA.
Áno.
Veríš, že môžeš ako hudobník prispieť k zmene?
Ľudia musia pochopiť, že nemôžeš zmeniť svet. Je to veľmi ťažké, ale môžeš urobiť zmenu. A ak každý urobí malú zmenu, malý rozdiel, vytvorí to veľkú zmenu. Videl som to na vlastné oči. Videl som ten rozdiel. Videl som, ako veľmi sa môže život zmeniť ak sa staneš vegetariánom. A toto jedlo je teraz skvelé. Verím v akúkoľvek formu alebo spôsob, ako urobiť ten malý rozdiel, aby sa tieto zmeny mohli udiať. Ale nestane sa to cez noc. Ale vidíš tú snahu. A je to ako byť v kapele, proste robiť tie veci, napísať tú pieseň, ísť von, hrať, robiť všetky tieto veci, kde môžeš vidieť výsledky. Takže, vieš, myslím, že krutosť voči zvieratám je hrozná a bodka. Aj ja som v mojom živote urobil hlúpe chyby, ale poučil som sa z toho.
A myslím, že je úžasné, že máš túto príležitosť, pretože máš hlas, ktorý je počuť. Vieš, veľa ľudí ťa pozná, takže je skvelé, že to robíš. A veľmi si to cením. Sme vlastne na konci. Veľmi pekne ti ďakujem. Bola to naozaj príjemná skúsenosť ťa aspoň takto stretnúť. A ďakujem za tvoj čas.
Ďakujem, Dominika.
Agnostic Front has launched their new album, Echoes in Eternity. The album includes the hard-hitting anthem „Sunday Matinee,“ which reflects on memorable gatherings among friends and family. Echoes in Eternity embodies the band’s trademark energy, showcasing a mix of raw aggression and unflinching honesty. The album is characterized by explosive riffs and socially charged lyrics. It aims to resonate with listeners by acting as both a reflection of the times and a rallying cry for unity and justice. Agnostic Front maintains their legacy as a vital force within the hardcore scene while evolving their sound. Frontman Roger Miret sat down with us to have an interesting interview you are about to read.
So amazing to see you.
Oh, nice to meet you, Dominika.
Yeah. I’m from Slovakia as you might know. Have you ever had an interview with a journalist from Slovakia?
I can’t remember, but I’ve been to Slovakia. I like it.
I know, I know, yeah, for sure. Well, how are you? What’s new?
Not much. Just a new record, Echoes of Eternity, getting ready to tour right now, leaving Wednesday for the East Coast, and then we’re going to be in Europe in February.
Okay, and how does it feel? The new album is out. How does it feel?
It feels good. It feels really good. I think it’s getting a good response, you know, from what I read, from what I see. I think people are really liking it, so it feels good. Now we want to go out and play songs.
Apparently. Well, we have to start with the new album. And, well, it’s really new, as I said, being out for just a couple of weeks. Try to describe it and maybe compare it to the previous records for the fans or, yeah, the fans, your audience that might not have listened to it yet.
Well, I mean, honestly, I feel like it has a little bit of something from our whole discography, from the band, you know, a little bit of something from everybody that’s been following us through our four decades of history, you know. I feel like it’s something fresh at the same time. It feels like something new at the same time as something old, you know. So I think it’s very sonically, it sounds really great, you know, to me. Everything is audible, everything is powerful, everything’s strong. So I feel really confident with it. I feel like it’s a really good record that covers a lot of our history.
I’m also interested in the album title. What do you mean by Echoes in Eternity?
You know, the title itself comes from the movie Gladiators, you know. We’re searching for a title and normally the title would be like a song on a record, it would have been probably Way of War or something like that, the first song, whatever. I wanted something different. I was watching Gladiators movie and that one speech he made in the very beginning of the movie where he says: Brothers, what we do now echoes in eternity. I was like, wow, Agnostic Front echoes in eternity, which is a true statement. I mean, you know, like the legacy of my band, everything I’ve done will echo in eternity. So I thought it’d be great.
So you are trying to say that music can be eternal?
Music will always be eternal. Music and lyrics will be eternal too. Somebody a hundred years from now could feel exactly the same way I feel like. I mean, music has been a driving force for so long, even before there was radio, before there were bands, before anything, people would gather and sing. It brings joy to sometimes really sad situations and stuff.
The single Sunday Matinee, what are emotions or what emotions and memories do you want or did you want to evoke with the song?
That song was pretty much a celebration of our live shows. If you’ve seen us, it just celebrates, you know, sing along, join us, check out all the new bands like we used to, like we used to go to the Sunday Matinees religiously all the time to meet our friends, make new friends, see new bands, get introduced to new music from all over the country, you know? So CBGBs was a staple, a home base for us. At the same time, it’s what we share live in our shows. We try to bring everybody together and celebrate music. And that song in particular, CBGBs and Sunday Matinees.
It’s a pretty significant music club in New York City. Am I right?
It is. Unfortunately, it’s gone, but it was.
You started basically playing in the clubs for smaller audiences and then you’ve grown bigger as a band. However, which of these two worlds do you prefer? Smaller stages, you know, more intimate surrounding, environment?
Smaller stages, more intimate surroundings. That’s where I grew up. That’s what I love. That’s my favorite. To me, that’s what, you know, that’s how I was introduced to this music, going to CBGBs, for example, watching the Ramones. They made me believe that I too could be in a band. I too could do this. So it’s very influential to me and I still prefer that today.
Since we started speaking about live shows, do you like festivals or shows in Europe? Do you like to play in Europe? Can you kind of compare it to the American audience?
I mean, I love playing in Europe. I’ve always had. The difference between Europe and the American audience is the European audience stays with you, stays with you forever. They feel like there’s a certain passion that continues with you, with the band. No matter how young or how old, they still come. They still enjoy music in general. The arts in general are celebrated so much better in Europe than they are in America. America just doesn’t give credits to that. And everybody’s always looking for the next new thing, new fad, and people come and people go. Europe, they celebrated that as governments behind it, people behind it. People love music and arts in Europe, so it’s a really different scene. And I love both. We play different setlists for both, of course, but Europe is a special place in our heart for sure.
Yeah, I would say that we kind of stick to the bands. We grow up with the bands.
Exactly. You don’t grow out of the bands.
Oh, yeah.
In America, oh, they grow out. It’s just weird. Europe is a favorite for sure.
Isn’t it also because the scene in the U.S. is just so gigantic, it’s so vast?
It is now. I mean, it goes up and it goes down. Right now, hardcore is huge in the U.S. And it’s got its good points. It’s got its bad points. It’s got its good point because it’s now out to the masses. Those masses never stay with you the whole time. It’s who you capture to keep coming to your shows. Because everybody you’re going to meet on the way up, you’re going to meet on the way down. So it’s a roller coaster ride, especially in America. In Europe, it’s a little bit of a steadier roller coaster ride, but it’s a lot more steadier and peaceful. So that’s the vast difference for sure.
Let’s get back to the new record, at least with a couple of more questions. I was also reading, I really like to, and before I or when I’m getting ready for an interview, I always try to read at least a few lines of the comments of what people think about the new records and so on. And one of the comments was that the new single sounds more like your project – Roger and the Disasters. I’m interested in your reaction. If you agree with it or not.
It absolutely does not sound anything like the Disasters. They’re referencing one song, one song. They’re probably referencing the Sunday Matinee. And it doesn’t sound like that. Sunday Matinee sounds nothing like the Disasters. I mean, my voice is my voice. What do you want me to change all of a sudden for something different? When I’m singing a certain way, it’s what it is. But that’s absolutely not true. I mean, there’s no way. There’s no way. I mean, one song of anything, like I told you, Sunday Matinee, when I’m actually talking and not really, and singing a little bit, but that’s my singing voice. What do you want me to do? But the rest of it, it’s aggressive. It’s in your face. It sounds nothing like the Disasters. That’s just that one fan. That one. Everybody’s a critic. Everybody wants something to say. But let them say what they want. It’s okay.
This is exactly what I basically wanted to ask, sometimes people share a lot of hatred and a lot of negativity all around. How do you get it? How do you, I don’t know, kind of like to penetrate it?
I don’t focus or dwell on any hatred at all. I dismissed it. I don’t even, I don’t even, what do you call it? I don’t even entertain it. I’m there to have a great time. I’m there to be with people that want to come out and see us enjoy the time. Like, why focus on negativity? I want to focus on positivity. The world’s a very negative place. So why bring that to our venue, to one of our shows, whatever, you know? Keep that away. You know, let’s enjoy the moment. Let’s enjoy the bands that are playing. Let’s enjoy the times, you know? And that’s how I deal with it. I don’t engage with anything. I don’t want to, you know? An opinion is an opinion anyway, you know? So it’s fine. I don’t expect everybody to like everything I ever do or all my songs. That’s insane for you to think that. And it’ll be really insane for me to go out and just go back at all these people with stuff. Like, why? I have better things in my life to focus on.
Exactly. On the other hand, not sure, but it’s probably very similar. It’s, you know, it’s kind of infectious, the online world sometimes. And especially here. And I don’t know if the COVID pandemic, like, started that, but people…
It absolutely did.
Sort of, yeah. Because people then started focusing on the virtual world and they are still sort of there. And nowadays, technically, anything you do, you get tons of hatred. I don’t know why. I feel sorry for that.
Well, you know, that’s just the way it is. Everybody now has a platform and a way to hide behind a keyboard and say what they want to say, you know? So that’s what they’re going to do, what they’re going to do. Most of these people would have never even existed in a real scene or come to shows or even confront bands or confront people. These are people that just stay behind keyboards. Or people that just don’t like your band. That’s fine. Listen, if I don’t like a band, I’m just going to move along to a band I do like. I’m not going to sit there and just because I don’t like you or your band and just keep trolling you and keep annoying you like that. You got nothing better to do. Just go listen to something you like. Enjoy your life. Just pass, skip, go to the next band. Go find something in yourself that you enjoy instead of being so negative and hating on someone. Find something positive to get. Find something else.
Exactly, exactly. Maybe those people are just, you know, sad in their lives and…
Yeah, they got nothing better to do.
Exactly. How do your, let’s say, socially charged lyrics respond to the current issues facing the world today?
Well, I mean, most of my lyrics are basically social, sociopolitically, which I mean with what goes on around me on a day-to-day basis. I don’t really touch on world politics. I leave that to the corrupted politicians. I’m against all the shit they have ever done and always have been. You know, so once in a while I’ll mention stuff. I’ll talk about it as a general statement. For example, Way of War is a general statement on war and how the innocent people are the ones who are the casualties of all the greed in this world. Wars are based on greed. If you get rid of greed, the world would be a better place, right? But that’s what the wars are based on. It’s not any specific war. It’s just in general.
And lyrics speaking, I read, correct me if I’m wrong, but it was written that you mentioned that you need to feel the music before writing the lyrics.
Absolutely. It’s always been that way with the exception of maybe one or two songs. I wrote all the lyrics first and then I wrote the music in my head, hummed it. And when we landed, it was a long trip from Japan to Australia. In the hotel room, I showed the guys and then they finished the music and all that stuff. But most of the time, the music has to speak to me. I have to hear something. I hear a line. And then from that line, I continue. I don’t just write lyrics and be like, okay, I have this for this. It’s never that way. Sometimes there’ll be one or two parts in a song. I write a lot of stuff. I make notes. I have a lot of notes and I’ll take a part here from a part there from a part there. But it never continues till I hear the music.
And music speaking, where do you take your inspiration?
My inspiration music wise? It’s still everything I grew up with to this day still. I still have my entire record collection. I always say punk got into me. I didn’t get into punk. It just got into me. And when it got into me, it was like an infection and I loved it. And I love all the older bands that are my favorites. Obviously, I enjoy newer bands too. But musically, my true passion is old school punk, old school hardcore, you know?
So that’s maybe a bit more important to you than sounding fresh?
No, it’s not. It’s not about how I sound. It’s about my influence. What you asked me, I think collectively because we are a very relative band. We’re always constantly touring and we’re meeting new people, new bands, on tour, younger bands too, and those younger bands are very influenced by us and they love talking and hearing about the past. Everybody wants to know your history, which is great, but at the same time these bands are influencing us too, whether it’s subconsciously or consciously. We know what’s going on musically because we’re constantly touring. We know what’s going on with the world because we’re constantly seeing the world, you know? It’s like some people never leave their states, they never leave their countries. We see things and we can make a better opinion on what we’ve seen and what we’ve witnessed. And the same with musically, from playing with all these bands, they’re also influencing us. So we stay very relevant and very current and I like that, you know? Even though I love old school and all that stuff, it’s what I love, my passion, what I love to go back and hear. And every time I’m listening to music it’s that. I do enjoy a lot of the new stuff too.
Okay, quite interesting. For me it’s so quite difficult to imagine that just because, I don’t know, 200 kilometers from my place and I am in a different country. And I know that Americans usually do not do that.
I’m flying six hours tomorrow to Boston, just in the same country. In six hours, I could be in a whole different country.
Yeah, exactly, exactly. Or maybe even out of Europe.
Yeah, out of Europe. Very out of Europe.
Yeah, exactly. See, so it’s really different the way we see life. It’s really different. And I really like that. It’s just awesome. What do you think sets Agnostic Front apart from the bands within the hardcore scene after decades of influence?
I don’t think we’re set apart. I think we’re a nostalgic band. We’re a classic band. We’re originators, we’re leaders, we’re not followers. And we happen to be at the right place at the right time. We happen to be there in the very beginning of all this stuff. And I think lyrically-wise, talking about oppression, overcoming oppression, people connect it to that lyrically. Musically, people connect it too because they feel like there’s a different style, especially when New York hardcore was a little bit more aggressive. We were able to bridge many countries. And I think what people love about us is that we’re passionate and we’re genuine. And people want to be a part of something that has a lot of passion and something that’s very genuine. Nobody wants to be a part of something fake. And then they come to our shows, they see that. They see that, wow, these guys are real. Or they meet us and they’re like, oh, these guys are nice. So they want to connect to that. I think that’s important. When you have all these boundaries and you don’t make a connection with the audience, what do you get? You got nothing.
After so many years in this business or what do you call that, what is easier and what is more difficult for you as a musician in comparison to, for example, when you started?
I mean, it’s when I started. I mean, things are so different now. I mean, look, just think about the internet. The Internet gives words out like that. Back then you had to write, you had to, there were no cell phones. There was not a lot of this stuff. People don’t understand how easy they got the world in their hands. At the same time, it’s very dangerous. Don’t kid yourself. They are done overnight. You know, but back when the scene I grew up with is very passionate, you had to make connections, physical connections. You had to physically write to people. You had to physically meet people at shows, go to record stores. It was a very real, true social media. And now we have the internet. Look how we’re talking now. Many, many, many miles away. This would have never happened in 1982. Never. You would have written me a letter. It would have taken three months for me to get it. And if I was cool, if I was a nice guy, which I always wrote back, I would write you back. It’ll take you three months to get it. And if you wanted my record, it’ll take you two months to get it or three months, depending where it was. It’s not like that anymore. You know, everything’s digital. Everything’s now. Everybody, but people are so used to it, I want everything now. And it spoils people too, you know? So we come from a working class scene where we really, everybody had to work every angle to get to where we are. That’s pretty intense. That’s why we’re so rooted so deeply in the underground scene, because we’ve done that. We’ve continuously still done that. We still make those connections.
And when it comes to the technologies, I sometimes wonder where this will end up.
It’s not gonna end up in a good place? I’ll tell you right now, especially with AI and all stuff. This is dangerous. It’s a very dangerous time to be alive. And I feel worse for my kids, to be honest with you. I’m not happy about this. I’m really not. And, you know, think about how the kids are. Everybody’s different. Everybody’s on a computer. Everybody’s playing games. Nobody’s outside playing with bicycles or doing anything like we used to. But we’ll see what happens, you know? It’s a really strange world we’re living in.
I am pretty interested and I’m being pretty active when it comes to saving animals. And for example, I volunteer at the animal shelter at the dog shelter as well. And I have read that you have supported several nonprofit organizations and campaigns, for example, such as PETA.
Yes.
How do you believe that you as a musician can contribute to the change?
You know what it is? You know, you know, that’s the whole thing. People need to understand, like, you can’t change the world. It’s very difficult, but you can make a difference. Right. And if everybody makes a little bit of a difference, a little bit of a difference, it will create some kind of change. It will do it. And I’ve seen it with my own eyes. I’ve seen that difference. I’ve seen how humongously different from being a vegetarian. And the food now is incredible. You know, I mean, just stuff like that. And I’ve seen people do things, carrying things, you know, and which is awesome. You know what I mean? So I believe in any form or any way of making that slight difference to make those changes possible. But it’s not going to happen overnight. Nothing does. And it’s just continuous little changes. But you do see the efforts. And it’s kind of like being in a band, just doing those, doing that song, going out, playing, doing all that stuff where you get to see those results. So I, you know, I mean, cruelly on animals is horrible, period. You know, like, I don’t agree with that. It was a time in my life where I made dumb decisions, made dumb mistakes, but I learned from that.
And I think it’s amazing you have this opportunity because you have a voice that is loud. You know, many people know you and so on, so on. So it is amazing that you do it. And I do appreciate it a lot. So we’re basically coming to an end. Thank you very much. It’s been really lovely to meet you, at least like that for now. And thank you for your time.
Very cool. Thank you, Dominika. Bye. Bye. Cheers.
Photo: An Maes Color
