Antonio Calanna vie, ako pripraviť šou. Ako profesionálny performer už roky spieva na niektorých z najväčších pódií v Európe a stvárňuje postav, ktoré sú večné. A Cold Paradise je však niečo iné: tu už nie je žiadnym bojovníkom, za ktorého by sa mohol schovať, nie je tu žiadny vopred definovaný vesmír, len samotný Antonio — jeho hlas, jeho skúsenosti a všetko, čo v sebe nosil.
Album pôsobí ako spôsob, ako niečo nechať za sebou, premeniť náročné skúsenosti a emócie na niečo, čo môže dostať zo seba von. Zároveň označuje začiatok Antoniovho pokusu nájsť vlastnú umeleckú identitu. Rozprávali sme sa s ním o odložení masky, hľadaní vlastného zvuku a premieňaní osobných skúseností na hudbu.
A Cold Paradise si opísal ako projekt, v ktorom môžu ľudia konečne počuť pravého Antonia Calannu, alebo úplný obraz — myslím, že to boli tvoje presné slová. Teraz je album dokončený a vydaný. Ktorá časť obrazu podľa teba ľuďom stále akosi chýba?
Pred vydaním tohto albumu chýbal celý umelecký obraz Antonia Calannu, pretože ľudia ma vždy videli na pódiu, ako stvárňujem nejakú postavu. A ja som profesionálny performer, takže každý večer spievam na pódiu.
Momentálne pracujem v Berlíne vo Friedrichstadt-Palast, čo je doslova najväčšie divadelné pódium na svete, rovnako to bolo aj pri All For Metal. Predtým som jednoducho hral postavu, čo bola naozaj zábava — naozaj, naozaj veľká zábava.
Bavilo ma hrať bojovníka. Ale to, čo som mal vždy v srdci už od tínedžerských rokov, bolo vybudovať si vlastnú hudobnú kariéru a vlastný hudobný štýl. A to, čo som používal pri písaní a produkovaní skladieb, bola vec, ktorú mám na hudbe najradšej: melódia, využívanie môjho hlasu až na jeho hranice — ale nie len kričanie a vyrevovanie sa z plných pľúc. Chcel som preskúmať aj tóny a nálady, ktoré som predtým v žiadnej zo svojich prác nemohol.
Na albume A Cold Paradise môžeš počuť, ako prechádzam od šepotu k výškam a niekedy aj ku growlu. Je to zmes toho, čo mám najradšej: elektronická hudba, metal, heavy metal, ale zároveň snaha nájsť melódiu a drive samotnej hudby, ktorú píšem.
Naozaj dúfam, že to poslucháči albumu vnímajú. A, samozrejme, ako proces sa nič nevybuduje za jediný deň alebo, v tomto prípade, za jediný album.
Myslím však, že všetko smerujem správnym smerom k typu hudby, ktorú chcem robiť, a k typu umelca, ktorým chcem byť.
Ako si už spomenul, debutový album prechádza veľmi odlišnými hudobnými a emocionálnymi spektrami. Keď teraz počúvaš hotový album, doslova mesiace alebo viac než rok po tom, čo si ho začal tvoriť, ktorá skladba ti pripadá ako najvýstižnejšia definícia toho, čo A Cold Paradise je?
Titulná skladba, „Once Upon A Dream“. Myslím, že preto, lebo každá skladba, ktorú napíšem, je príbeh a vždy vychádzam zo skutočnej emócie, z niečoho, čo sa v mojom živote naozaj deje.
Nie som typ človeka, ktorý má nejaký vzorec typu: „Takto to musí fungovať.“ Skladba musí fungovať.
A potom sa tým riadim. Snažím sa čerpať inšpiráciu z vecí, ktoré sa dejú okolo mňa. A „Once Upon A Dream“ je v podstate príbeh môjho života.
Je o niekom, kto sa nevzdal. Bez ohľadu na to, koľkokrát som padol na zem, dokázal som vstať a posunúť to ďalej. Neznamená to, že som uspel, ale aspoň som to skúsil — a stále sa o to snažím.
S All For Metal si pracoval vo veľmi jasne definovanom vesmíre. Pri A Cold Paradise si bol tým, kto tento vesmír definoval. Čo sa nakoniec ukázalo ako najťažšie na tom, že si mal slobodu definovať celý svet okolo seba?
Výskum, ktorý som musel spraviť. Nechcel som spraviť repliku repliky ďalšej repliky. Pretože to, čo teraz počúvam, okrem veľkých kapiel, ktoré môžu veľa robiť a veľa experimentovať, je, že mnohí metaloví umelci sú dnes len replikou alebo kópiou niečoho, čo už existuje.
Takže pre mňa je najdôležitejšie nájsť seba samého a spolu s kapelou nájsť typ zvuku, ktorý chceme mať — nie robiť kópiu niečoho, ale nájsť seba a posolstvo, ktoré chceme odovzdať.
A posolstvo sa s každou skladbou mení. Ale to, čo sme chceli mať, je tento filmový svet: niečo také veľké, rana priamo do tváre, so prerozprávaním príbehu, ktoré vychádza z divadla, podobne ako u niektorých z nás v kapele. Tú časť, v ktorej rozprávame príbeh si naozaj užívame.
A hudba je len spôsob, ako vyjadriť emóciu, nie naopak. Takže napríklad nekričím len preto, aby som kričal, ani gitarové sólo neprichádza preto, že vzorec hovorí, že po druhom refréne musí byť gitarové sólo alebo breakdown. Všetko musí vychádzať z prirodzeného toku skladby a emocionálneho toku, ktorý ide od začiatku do konca.
Toto je ťažšie než pri normálnej, povedzme, gimmickovej kapele ako All For Metal, pretože tú je jednoduchšie vybudovať. Je to vikingský štýl, fantasy, štýl Manowar, takže to musí byť takéto.
A už vieš, kam ísť, takže sa nemôžeš pomýliť. Ale pri A Cold Paradise môžeš experimentovať. Paleta farieb, ktorú môžem používať, je oveľa väčšia než pri kapele, ktorá cieli len na folk metal alebo len na metalcore či podobný žáner, pretože môžem skúmať množstvo rôznych zvukov a rôznych inšpirácií.
A môže ma ovplyvniť veľa typov hudby.
Priviedol si ma k dvom rôznym otázkam a teraz som tak trocha zmätený. Ale začnime tou replikou. Aspoň pre mňa je jednou z naozaj skvelých častí albumu coverová skladba — „El Perdón“. Ako teda zapadá robenie coveru do toho, že nechceš byť replikou niečoho?
Pretože prostredníctvom coveru sme chceli urobiť vlastnú verziu. A, samozrejme, musíme si byť vedomí okolitého hudobného priemyslu ako takého. My, A Cold Paradise, sme seriózna kapela, ale chceme sa aj zabávať.
Takže aký lepší spôsob, ako sa zabaviť, než urobiť cover niečoho, čo v metale ešte nikto neprerobil? Vo vlastnom štýle. Jednoducho sa pokúsiť vzdať hold všetkým španielsky hovoriacim ľuďom, ktorí sú úžasnými metalovými fanúšikmi?
Chceli sme teda zabiť dve muchy jednou ranou. Jednou je zabaviť sa, nájsť vlastný typ hudby a vlastný štýl v skladbe, ale zároveň sa pokúsiť získať viditeľnosť alebo jednoducho pritiahnuť ľudí do sveta A Cold Paradise.
Nie som si úplne istý, ako dobre ovládaš jazyky, takže toto možno bude hlúpa otázka, ale …
Ovládam štyri jazyky.
Ovládaš štyri jazyky??
V skutočnosti mi jazyky veľmi nejdú, pretože som Talian. Pred desiatimi rokmi som sa presťahoval do Nemecka a nevedel som po anglicky.
Takže som vedel hovoriť len po taliansky. A potom ma hodili na pódium a mal som hovoriť po nemecky ako papagáj. Učili ma nemčinu slovo po slove, s prízvukom presne tam, kam som ho mal dať.
Potom som sa krok za krokom naučil angličtinu a tiež nemčinu, pretože som žil v Nemecku. Ale napriek tomu som na univerzite, pretože som študoval vo svojich skorých dvadsiatych rokoch, študoval marketingovú komunikáciu, takže som musel robiť niekoľko skúšok v španielčine.
Aj preto som si vybral „El Perdón“ ako skladbu. A k Španielsku ma viaže aj to, že tam žije môj brat, takže tam často chodím.
Takže som sa jednoducho musel naučiť štyri jazyky. A teraz vlastne hrám hlavnú úlohu na pódiu v jednej z najväčších šou v Európe, BLINDED by DELIGHT, v Nemecku.
Je to trochu mätúce. Ale keby som sa na seba pozrel pred desiatimi rokmi, nikdy by som si nepomyslel, že toto dokážem — hovoriť plynulo štyrmi jazykmi.
Taliančina je v cudzích jazykoch vždy trochu dominantná. Ako sa ti darí neznieť taliansky, keď hovoríš po španielsky, nemecky, anglicky, akokoľvek?
V prvom rade si nemyslím, že zniem úplne akzentfrei — bez prízvuku. Samozrejme, snažím sa zo všetkých síl.
Ale ako som povedal, s jazykmi nie som až taký dobrý. Takže sa snažím každý deň zlepšovať, počúvať ľudí, ktorí hovoria po nemecky alebo anglicky, a učiť sa zo svojho okolia. A, samozrejme, opravujú ma ľudia, ktorí týmito jazykmi hovoria.
Jednoducho mi pomáhajú s výslovnosťou a fonetickými chybami, ktoré robím.
Späť k hudbe. Raz si o All For Metal povedal, že chceš, aby ľudia videli viac než len hollywoodsku produkciu, že chceš, aby videli skutočnú kapelu.
Kiežby to bola hollywoodska produkcia. Bola dobrá.
Bola naozaj dobrá. A Cold Paradise je tiež veľmi vizuálne, teatrálne a filmové. Čo si sa teda naučil o rozdiele medzi vytváraním tejto veľkolepej šou a vytváraním identity, za ktorou môžeš stáť?
Jedna vec, ktorú som si pri All For Metal všimol po dvoch či troch rokoch hrania s kapelou, je, že tie skladby boli naozaj náročné na spievanie. Ale nie všetci ľudia chápali, aká náročnosť sa skrývala za skladbami, ktoré som spieval, pretože tam boli všetky tie kostýmy, témy a boj, hollywoodske pozadie, ako si povedal, a hollywoodska scénografia.
A bolo mi to trochu ľúto, pretože to bolo, akoby som sa maskoval a skutočne nereprezentoval sám seba.
Takže to bolo ako nosiť masku. Pri A Cold Paradise ide jednoducho o zloženie masky a návrat k podstate. Samozrejme, trochu sa tiež snažíme na pódiu vyzerať dobre.
Nie je to tak, že prídeme na pódium v teplákovej súprave alebo v niečom super pohodlnom, ale stále je v centre pozornosti hudba. Nie six-pack, kladivo, meč alebo čokoľvek podobné. Som teatrálny človek, pretože z toho prostredia pochádzam, takže viem, čo znamená pripraviť šou.
A to som robil s All For Metal: vytvoril som šou a pracoval som smerom k určitému smerovaniu. Teraz s A Cold Paradise samozrejme robím to, že ľuďom dávam zážitok A Cold Paradise, ale spolu s hudbou, ktorá je vytvorená tak, aby zostala, a nie len aby bola hitom na pár rokov.
Je na albume skladba, ktorá zmenila svoj význam od chvíle, keď si ju napísal, do chvíle, keď si konečne počul jej hotový master?
Tento prvý album bol celkovo súčasťou jednej cesty. Takže keď sme odovzdali master vydavateľstvu — bolo to v apríli — štyri mesiace som tie skladby nepočúval. Pretože boli celé mesiace súčasťou mojej každodennej rutiny: počúval som ich, snažil som sa všetko nájsť a doladiť tak, aby to znelo spôsobom, akým som chcel.
A bolo to náročné. Pracovať s množstvom ľudí a byť sám zodpovedný za takýto projekt bolo oveľa ťažšie, než som si myslel.
Ale teraz, keď album počúvam po jeho vydaní — vyšiel pred desiatimi dňami — sa mi naozaj, naozaj páči, čo sme urobili. Viem, kde sa môžeme zlepšiť.
Ale skladba, ktorá sa mi z hľadiska toho, ako znie a čo dáva publiku, osobne stále páči najviac, je „Once Upon A Dream“. Je to skladba, ktorú počúvam a hovorím si: „Dobre, toto znie presne tak, ako chcem, aby A Cold Paradise znelo.“
Mne celý album znie možno až príliš osobne. Ktorá skladba bola na albume najnepríjemnejšia, alebo ktorá bude najnepríjemnejšia na živé odohranie na pódiu?
Ak je album naozaj taký osobný, ako znie, potom je tam jedna skladba — naozaj osobná, naozaj osobná — ktorá hovorí o rozchode. Ale vždy, keď píšem skladby, naozaj sa snažím dať do nich svoj pohľad, a zároveň to urobiť spôsobom, s ktorým sa ľudia môžu stotožniť, aby v tom mohli vidieť aj seba, pretože som človek. Prežívam emócie a skúsenosti ako každý iný: rozchody, nárazy na ceste, keď sa ti páči dievča alebo keď sa ho snažíš zbaliť.
Ale tá skladba hovorí o toxickom vzťahu. Myslím tým, že každý si aspoň raz v živote prešiel toxickým vzťahom.
Táto skladba, keď som ju písal, bola v podstate o tom, že som premýšľal: „Are You Holding Me Back?“ Naozaj som sa pýtal: „Hej, brzdíš ma? Tak prečo tá bolesť a všetky tie hádky a všetok ten krik? Stojí to za to v našom vzťahu?“
Brzdí ma tvoj krik alebo to, čo do nášho vzťahu prinášame, ako človeka? Alebo naozaj stojí za to skúsiť to?
Takže toto je najosobnejšia a najdojímavejšia skladba a teraz, keď je tento môj vzťah už za mnou, je tiež ťažké ju odovzdať na pódiu.
Patrí do minulosti. Takže aj odovzdať niečo, čo si kedysi cítil každý deň a teraz to už necítiš — myslím, že toto je emocionálne najnáročnejšia skladba na odohranie.
Dobre, k možno veselšej téme. Debut je hotový a čakajú ťa dva release koncerty.
Budúci týždeň. Áno, budúci týždeň, v piatok a sobotu.
Áno, v týchto dňoch musím mať kalendár stále pred očami. Mali by sme očakávať ďalšie koncerty, možno plnohodnotné turné? Máš v pláne niečo také?
Momentálne pracujeme na našom programe na rok 2027. Našli sme malú bookingovú agentúru a snažíme sa bookovať festivaly.
Ale dnes v podstate hodíš palicu do lesa a trafíš hudobníka alebo niekoho, kto má kapelu a chce niekde hrať.
Takže je to tak, že — hoci máme vydavateľstvo a oni sa nám snažia zabezpečiť čo najväčší možný dosah — pre novú kapelu je stále ťažké získať koncerty, prinútiť ľudí, aby projektu verili. Takže sme momentálne v tejto fáze.
Myslím tým, že vydanie albumu pomáha, pretože teraz rastieme aj v číslach, počte poslucháčov a v ľuďoch, ktorí reagujú na skladby. A pracujem naozaj tvrdo.
Takže nič nie je pevne stanovené. Ale, samozrejme, mojím snom na budúci rok je zahrať si na niektorých festivaloch a potom na jeseň budúceho roka dostať nejaké support sloty. Pretože, ako som povedal, som profesionálny spevák.
Takže času, ktorý mám zatiaľ na živé vystúpenia s A Cold Paradise, nie je až tak veľa, čo je dobré, pretože to znamená, že pracujem. V podstate všetko, čo zarobím prácou, ide priamo do A Cold Paradise. Takže v podstate pracujem pre A Cold Paradise.
Ale je to proces. A viem, že to potrvá nejaký čas, najmä preto, že — a to je téma nášho dnešného rozhovoru — nejde o kapelu, ktorá má typ štýlu, ktorý môžeš zaradiť na konkrétne festivaly alebo ktorý môže fungovať veľmi jednoduchým a priamym spôsobom.
Je v nej toľko priestoru na objavovanie. To znamená, že potrebuje aj trochu viac času na to, aby si naozaj vybudovala publikum a uznanie, ktoré takýto projekt potrebuje.
Skús teda teraz kapelu predať fanúšikom. Aký je jeden prvok živého vystúpenia A Cold Paradise, na ktorý chceš, aby si ľudia spomínali najviac? Alebo aký je tvoj charakteristický pohyb, tvoja charakteristická grimasa?
Môj hlas, moja tvár. Áno, teraz som zničený. Dnes som mal celý deň skúšky v divadle.
Domov som sa vrátil pred polhodinou. Takže som sa len osprchoval a teraz som tu.
Ale teda môj hlas, skladby, samozrejme, a ten zážitok. Pretože budujem živú šou. To, čo mám rád, je šou, takže ľudia by mali ísť domov šťastní, že videli niečo jedinečné, ale zároveň zábavné a tiež na vysokej kvalitatívnej úrovni.
Takže vlastne by som povedal: zábava, ale s kvalitou. Kvalitná zábava.
Myslím, že som niekde zachytil, že už pracuješ na druhom albume, alebo o tom kolujú nejaké fámy. Je to tak? Kam chceš album posunúť? Aktuálny album má veľa elektroniky, veľa, povedzme, popových prvkov a veľa filmových prvkov. Ale v konečnom dôsledku je to metal. Zostávaš teda v rovnakých vodách, alebo sa tlačíš jedným či druhým smerom?
Po tom, čo sme sa naučili pri tomto albume, je náš smer smerom k tvrdšiemu zvuku s množstvom elektronických prvkov — veľkým množstvom elektronických prvkov. A, samozrejme, popové prvky a melódie tam vždy budú. Ale toto je smer, ktorým chceme ísť.
Nazval by som to melodický elektronický metal, power metalcore.
Vlastne by som to mohol nazvať cinematic power metalcore. Pretože to kombinuje všetko. Ak to jednoducho zhrnieme, milujem metalcore. Milujem aj power metal. Takže to všetko spojme dokopy s trochou elektronických prvkov.
Dajme metalcore a power metal dokopy, bum, a jednoducho to tam rozbime.
Toto bude moja posledná otázka. Ak by sa A Cold Paradise nakoniec stalo všetkým, čím chceš, aby bolo, ktorá časť Antonia, ktorý vytvoril debutový album, dúfaš, že už nebude existovať?
Ten vystresovaný.
Pretože, áno, myslím, že A Cold Paradise je ako firma: každý deň musíš makať ako šialený, aby to fungovalo spolu s tvojimi spoločníkmi a parťákmi na tomto dobrodružstve.
Ale najmä na začiatku je veľa vecí, ktoré musíš robiť.
A potom fakt dúfam, že keď veci v budúcnosti začnú fungovať plynulejšie, celý tento vystresovaný Antonio zostane za dverami A Cold Paradise.
A Cold Paradise Is Where the Mask Comes Off
Closing a Chapter in Antonio Calanna’s Life
Antonio Calanna knows how to put on a show. As a full-time performer, he has spent years singing on some of Europe’s biggest stages and playing larger-than-life characters. But A Cold Paradise is something different: there is no warrior to hide behind, no predefined universe, just Antonio himself — his voice, his experiences and everything he has been carrying with him.
The album feels like a way of letting go, turning difficult experiences and emotions into something he can put outside himself. At the same time, it marks the beginning of Antonio’s attempt to find his own artistic identity. We talked to him about taking off the mask, finding his sound, and turning personal experiences into music.
So you described A Cold Paradise as the project where people can finally hear the true Antonio Calanna, or the complete picture — those were your exact words, I think. Now the album is finished and released. What part of the picture do you think people still somehow haven’t really found yet?
Before this album came out, the whole artistic picture of Antonio Calanna was missing because people always saw me on stage performing a character. And I’m a full-time performer, so I’m singing on stage every night.
I’m currently working in Berlin at the Friedrichstadt-Palast, the biggest theatre stage in the world, literally, and also with All For Metal. Before, I was just playing a character, which was really fun — really, really fun.
I had a lot of fun playing the warrior. But what was always in my heart, since I was a teenager, was to build my own music career and my own musical style. And what I was using while writing and producing the songs was the thing that I liked the most about music: melody, using my voice to its limits — but not just screaming and belting the shit out of it. I also wanted to explore notes and vibes that I hadn’t done previously in any other work that I’ve done.
On A Cold Paradise, the album, you can hear that I really go from whispering to screaming really high, and sometimes also growling. It is the mixture of what I like the most: electronic music, metal, heavy metal music, but still trying to find the melody and the drive of the music itself that I’m writing.
I really hope that this comes across to the people who listen to the album. And, of course, as a process, nothing is built in just one day or, in this case, just one album.
But I think I’m funneling everything in the right direction for the type of music that I want to do and for the type of artist I want to be.
As you already mentioned, the debut album moves through very different musical and emotional spaces. When you listen to the finished album now, after literally months or over a year from when it started, which song feels like the truest definition of what A Cold Paradise is?
The focus track, “Once Upon A Dream.” I think because every song that I write is a story, and I’m always starting from a real emotion, from something that really happens in my life.
I’m not the type of guy who has a formula, like, “This is how it has to work.” A song has to work.
And then I go with it. I try to get inspiration from things that happen around me. And “Once Upon A Dream” is basically the story of my life.
It’s about someone who didn’t give up. No matter how many times I hit the floor, I was able to rise up and push it further. That doesn’t mean that I succeeded, but at least I tried — and I’m trying.
With All For Metal, you were working inside a very clearly defined universe. With A Cold Paradise, you were the one defining the universe. So what turned out to be the most difficult thing about having the freedom to define the whole world around you?
It’s a research, because what I didn’t want to do is a replica of a replica of another replica. Because what I hear right now, apart from the big bands that can do a lot and experiment a lot, is that many metal artists nowadays are just a replica or a copy of something that already exists.
So for me, the most important thing is to find myself and find, with the band, the type of sound that we want to have — not to do a copycat of something, but to find ourselves and the message that we want to pass.
And the message changes with each song. But what we wanted to have is this cinematographic world: something so big, in your face, with storytelling, coming from theatre like some of us in the band. We really enjoy the storytelling part.
And the music is just a way to express an emotion, not the other way around. So, for example, I’m not screaming just for the sake of screaming, or a guitar solo isn’t happening because the formula says that after the second chorus there has to be a guitar solo or a breakdown. Everything needs to follow the flow of the song and the emotional flow that goes from the beginning to the end.
This is more difficult than a normal, let’s say, gimmick band like All For Metal, because that is easier to build. It’s Viking style, it’s fantasy, it’s Manowar-style, so it has to be like this.
And you already know where to go, so you cannot be mistaken. But with A Cold Paradise, you can explore. The colour palette that I can use is way bigger than with a band that aims just for folk metal or just for metalcore or this kind of genre, because I can explore a lot of different sounds and a lot of different inspirations.
And I can be affected by a lot of types of music.
You assisted me towards two different questions, and now I’m honestly confused. But let’s start with the copycat thing. At least for me, one of the really great parts of the album is the cover song — “El Perdón.” So how does doing a cover song fit into not being a copycat?
Because through a cover song, we wanted to do our own version. And also, of course, we need to be aware of the surrounding music business itself. We, A Cold Paradise, are a serious band, but we also want to have fun.
So what better way to have fun than doing a cover of something that was never covered in metal, in our own style, and just trying to pay homage to all the Spanish-speaking people who are amazing metal fans?
So we wanted to kill two birds with one stone. One is having fun, finding our own type of music and our own style in a song, but at the same time also trying to gain visibility, or just attract people towards the A Cold Paradise world.
I’m not really sure how multilingual you are, so this might be a stupid question, but …
I speak four languages.
You speak four languages??
Actually, I am not really well with languages, because I’m Italian. I moved to Germany ten years ago, and I wasn’t able to speak English.
So I was just able to speak Italian. And then I was thrown on stage speaking German like a parrot. They taught me German word by word, with the stress exactly where I had to put the stress.
Then, step by step, I learned English, and also German because I was living in Germany. But nevertheless, when I was at university, because I studied in my early twenties, I was studying marketing communication, so I had to do a couple of exams in Spanish.
That’s also why I chose “El Perdón” as a song. And I’m also really bonded to Spain because my brother lives there, so I’m often there.
So I just had to learn four languages. And now, actually, I’m playing on stage in the main role in one of the biggest shows in Europe, BLINDED by DELIGHT, in Germany.
It’s kind of a little bit confusing. But if I see myself ten years ago, I would never have thought that I would have been able to achieve this — to speak four languages fluently.
Italian is always a little bit dominant in foreign languages. How do you manage not to sound Italian when speaking either Spanish, German, English, whatever?
First of all, I don’t think I sound completely akzentfrei — accent-free. I try my best, of course.
But as I said, I’m not that good with languages. So what I’m trying to do is get better every day, listen to people who are speaking German or English, and try to learn from my surroundings. And, of course, I get corrected by people who speak those languages.
They just help me out with my pronunciation and the phonetic mistakes that I make.
Back to the music. You once said with All For Metal that you wanted people to see more than just the Hollywood-style production, that you wanted people to see the actual band.
I wish it was a Hollywood production. It was good.
It was really good. A Cold Paradise is also highly visual, theatrical and cinematic. So what have you learned about the difference between creating this spectacle and creating an identity you can stand behind?
One thing that I’ve noticed, you know, with All For Metal, after two or three years of playing with the band, is that the songs were really difficult to sing. But not all the people understood the level of difficulty that was behind the songs that I was singing, because there were all these costumes, themes and combat, a Hollywood background, as you said, and Hollywood staging.
And I felt a little bit of a pity because it was like I was masking myself and not truly representing myself.
So it was like wearing a mask. With A Cold Paradise, it’s just taking off the mask and getting back to the core. A little bit, of course, we also try to look nice on stage.
It’s not that we go on stage in a tracksuit or something super cozy, but still, the focus is the music. It’s not the six-pack, or the hammer, or the sword, or anything like this. I’m a theatrical person, because I’m coming from there, so I know what it means to put on a show.
And this is what I’ve done with All For Metal: I created the show, and I was working towards a direction. Now what I do with A Cold Paradise, of course, is give the people the experience of A Cold Paradise, but together with music that is built to stay and not just to be a hit for a couple of years.
Is there a song on the album that changed its meaning from the moment you wrote it to the moment when you finally heard the finished master of the song?
This first album was part of a journey overall. So after we delivered the master to the label — that was in April — I didn’t listen to the songs for four months. Because it had been part of my daily routine for months: listening to the songs, trying to find and tune everything up so it would sound the way I wanted.
And it was tough. Working with a lot of people and just being responsible for a project like this alone was way more difficult than I thought.
But now, listening to the album after it came out — it was released ten days ago — I really, really like what we’ve done. I know where we can improve.
But the song that I like the most in terms of how it sounds and what it gives to the audience, in my personal opinion, is still “Once Upon A Dream.” It’s the song that I listen to and think, “Okay, this sounds exactly how I want A Cold Paradise to sound.”
To me, the whole album sounds a little bit too personal, maybe. Which song was the most uncomfortable one on the album, or which one will be the most uncomfortable to deliver live on stage?
If the album is truly that personal as it sounds, then there is a song — really personal, really personal — that talks about a breakup. But every time I write songs, I’m really trying to give my perspective while still doing it in a way that people can relate to, so they can also see themselves, because I’m human. I go through emotions and experiences like everyone does: breakups, bumps on the road, liking a girl, or trying to pick her up.
But that song talks about a toxic relationship. I mean, everyone has gone through a toxic relationship at least once in their life.
This song, when I wrote it, was basically me wondering: “Are You Holding Me Back?” I was really wondering, “Hey, are you holding me back? So why this pain and all these fights and all this screaming? Is it worth it for our relationship?”
Is your scream, or what we bring into our relationship, holding me back as a person? Or is it really worth giving it a try?
So this is the most personal and touching song, and it’s also difficult to deliver on stage now that this relationship of mine is over.
It belongs in the past. So also to deliver something that once you felt on a daily basis, and now you don’t anymore — I think this is the most challenging song emotionally to deliver.
Okay, to the maybe happier theme. The debut is finished, and you have the two release shows ahead of you.
Next week. Yeah, next week, Friday and Saturday.
Yeah, I need to work with the calendar in sight these days. Should we expect some more shows, maybe full-time touring ahead? Are there any other plans for such a thing?
We are currently working on our schedule for 2027. We found a small booking agency, and we’re trying to book some festivals.
But nowadays, you basically throw a stick in the woods and then you hit a musician or someone who has a band that wants to play somewhere.
So it’s kind of — even though we are with a label and they are trying to give us the maximum reach possible — it’s still difficult for a newcomer band to get gigs, to get people to believe in the project. So I’m currently in this phase.
I mean, the release of the album helps, because now we’re growing also with numbers, with listeners and people engaging with the songs. And I’m working really hard.
So nothing is set. But, of course, my dream for next year is to play some festivals and then, in autumn next year, get some support slots. Because, as I said, I’m a full-time singer.
So the time that I have for live shows with A Cold Paradise is not so much so far, which is good, because this means I’m working. Basically, what I am earning from working goes directly to A Cold Paradise. So basically, I’m working for A Cold Paradise.
But it’s a process. And I know it’s going to take some time, especially because — this is the topic of the talk that we’re having right now — since it’s not a band that has a type of style that you can put into determined festivals or that can work in a really simple and direct way.
It has so much to explore. This means that it also needs a little bit more time to really build up the audience and the recognition that such a project needs.
Well, then try to sell yourself, man. What is the one element of the live show of A Cold Paradise that you want people to remember the most? Or what is your signature move, your signature face?
My voice.
Okay.
My voice, my face. Yeah, now I’m destroyed. Today I had a whole day of rehearsals in the theatre.
I came back home half an hour ago. So I just had a shower, and now here I am.
But then, my voice, the songs, of course, and the experience. Because what I’m building is a live show. What I like is the show, so people should go home happy that they’ve seen something unique, but entertaining, and also at a high level of quality.
So actually, I would say: entertaining, but with quality. Quality entertainment.
I think I noticed somewhere that you said that you are already working on the second album, or there are some rumours about that. Are you? What direction do you want to push the album towards? The current album has a lot of electronics, a lot of, let’s call it, poppy elements, and a lot of cinematic elements. But in the end of the day, it is metal. So are you staying in the same waters, or are you pushing towards one direction or another?
What we’ve learned after this album is that our direction is towards a heavier sound with a lot of electronic elements — A LOT of electronic elements. And, of course, poppy elements and melodies are always going to be there. But this is the direction that we want to have.
I would call it melodic electronic metal, power metalcore.
Okay. Tough books.
Actually, I could call it cinematic power metalcore. Because it combines everything. If we just sum it up, I love metalcore. I also love power metal. So let’s combine it all together with a little bit of electronic elements.
Let’s put metalcore and power metal together, boom, and just smash it there.
Okay, man, this one will be my last. If A Cold Paradise would eventually become everything you want it to be, what part of the Antonio who made the debut album do you hope will no longer exist?
The stressed one.
Because, yeah, I mean, it’s like a company: you have to work your ass off every day in order to make it work together with your companions and your adventure companions. But especially in the beginning, there’s a lot of things that you have to do.
And then I really hope that once things are going to run smoother in the future, all this stressed Antonio is going to stay out of the door of A Cold Paradise.
