V rámci osláv našich 15 narodeninám, sme si pre vás pripravili aj rozhovory s členmi našej redakcie, ktorí sú s hellmagazine.eu od úplných začiatkov. Nie je nás takých už veľa, tá pomyselná fluktuácia bola pomerne značná. Nakoniec je to naozaj už kus cesty. Tých, ktorí za týmto projektom stoja od prvých krokov a stále sa aktívne podieľajú na jeho rozvoji, je menej ako prstov na jednej ruke.
Dnes si prečítajte rozhovor, ale najmä spoznajte Sama, ktorého články čítate pod pseudonymom Hawran. Samo je súčasťou tejto partie redaktorov, fotografov a tvorivých ľudí od roku 2010, teda od prvých baby krokov. Dnes, už viac ako 15 rokov neskôr, je rovnako silným pilierom našej redakcie.
Predstav sa nám na úvod, čo rád robíš a podobne.
V bežnom živote som kancelárska krysa v nemenovanej štátnej firme a môj pracovný deň je vo väčšine len čumenie do tabuliek. Keď prídem domov, som ročnému synovi otec alebo preliezka. Podľa chuti. Väčšinou to druhé.
Hlavným hobby je samozrejme hudba. S tým súvisiaca mánia, ktorou je sledovanie koncertov zo zásady z prvých radov a chytanie a zbieranie trsátiek a paličiek. Ak sa pozrieme na ten kus času, ktorý zostane popri práci a rodine, väčšinou ho trávim po nociach pri PC a po víkendoch v prírode alebo na airsofte.
Ako si spomínaš na začiatky hellmagazine.eu? Aké boli najväčšie výzvy pri zakladaní magazínu a ako ste ich prekonali?
Začiatky boli také, že bez akéhokoľvek vzdelania alebo skúseností som sa pustil do niečoho, o čom som nič netušil. Prekonával som hlavne finančné problémy, nakoľko chodiť po koncertoch bolo všetko, len nie lacné. Pre mňa osobne ale bolo najväčšou výzvou odosobniť sa od toho, že komunikujem so svojimi idolmi a brať ich ako normálnych ľudí.
Aké sú vaše najväčšie úspechy za posledných 15 rokov?
Pomyselné postav dom, zasaď strom a urob dieťa. To je rozhodne najväčší úspech. Ak sa pozrieme na tú hudobnú stránku, tak asi skutočnosť, že (aj) vďaka Hellmagazine môžem niekoľkých ľudí z hudobnej scény označovať za priateľov, moja zbierka trsátok (týmto prijímam príspevky – vždy sú vítané ☺) a fakt, že to aj napriek turbulentným posledným rokom robíme ďalej a dovolím si tvrdiť, že stále lepšie a lepšie.
Čo si najviac ceníš z toho, čo si zažil počas 15 rokov?
Myslím, že pohľad na dav z pódia bude vždy patriť k úplným highlightom – vidieť koncert Iron Maiden v Žiline „spoza kulís“ bolo niečo, o čom by som pred tým ani nesníval. Okrem toho boli najlepšie osobné rozhovory, hlavne, keď sa hudobníci netvárili neviem ako vážne a buď sme sa zasekli pri debate o počítačových hrách (Jassy z All For Metal) alebo sme sa smiali na tom, ako z nás tieklo v backstage na Nova Rock (Jocke zo Sabaton). Najlepšie momenty boli, keď hviezdy odhodili masku a ukázali, že sú len obyčajní ľudia.
Ako by si opísal svoj vzťah k hudbe a čo pre teba hudba znamená?
Je to pre mňa filter. Najlepší ventil všetkých negatívnych emócií. Je skvelé, keď si človek uvedomí, že v tom nie je sám a aktuálne problémy prežíva aj niekto iný a dokonca o tom napísal skvelý song. Prípadne keď naštartuje auto a z reprákov začne hrať niečo, pri čom máte problém jazdiť podľa predpisov.
Nech je to ako chce, hudba pre mňa je a vždy bola ventilom všetkého pozitívneho aj negatívneho.
Aké je tvoja najlepšia..najkrajšia spomienka spojená s hellmagazine.eu?
Ocenenie toho, čo robíme. Či zo strany fanúšikov, ktorí niekam pod článok napíšu komentár, že to bol skvelý rozhovor alebo zo strany hudobníkov … vlastne za to isté. Vypichnúť jednu je ťažké, ale vždy spomínam na to, ako som sedel na Iron Maiden v Žiline v backstage, počúval nevydaný album Sabaton, s ktorým som práve robil rozhovor a prišiel ku mne Bruce Dickinson, aby sa ma spýtal, či mi nič netreba a či je ten album dobrý.
Ktorý článok alebo rozhovor z minulosti považuješ za najdôležitejší a prečo?
Do istej miery prelomový pre mňa bol report z Nova Rock niekedy z roku 2011, ktorý mal niečo cez 400 000 čítaní (tým, že bol trojjazyčne) z celého sveta. Prelomový preto, že to bol čo sa čítanosti týka úplný úlet. Ak sa zamyslím nad rozhovorom, bol to rozhovor so Sandrou Nasić (Guano Apes), kedy som prvýkrát zistil, že hudobníci sú ozaj len ľudia. Sandra bola neuveriteľne milá, prívetivá, zábavná. Bolo to ako rozprávať sa so starou známou a v tomto to bol pre mňa prelom.
Aká bola najzaujímavejšia alebo najnezabudnuteľnejšia udalosť spojená s časopisom za týchto 15 rokov?
Písal sa rok 2010. Ja som mal ísť na Metalfest do Plzne a deň pred festivalom mi „odpadol“ fotograf. To by bolo v pohode, lenže s ním aj dohodnutý odvoz. Takže som sa sám vybral autobusom s veľkým batohom na festival, kde som všetko fotil malým kompaktom. Priebežne pršalo, ja som tam s tým kompaktíkom vyčnieval medzi fotografmi so zrkadlovkami a sám sa popretĺkal celým festivalom. Určite jeden z highlightov, na ktoré rád spomínam. Po tomto som sa naučil trocha viac plánovať a pripravovať sa.
Pomohol hellmagazine.eu aj tebe ako osobe, pri osobnostnom rozvoji alebo súkromnom živote? Ak áno, ako?
Určite mi pomohol v zdokonaľovaní a udržiavaní angličtiny. S manželkou sme obaja veľkí nadšenci hudby a do istej miery je aj hudba to, čo nás spája, takže to by som tiež videl benefit. Pomohol mi s manažovaním vlastnej práce a určite mi vo veľa veciach rozšíril obzory a občas aj otvoril oči.
Spomínate si na nejaký rozhovor, ktorý sa výrazne líšil od ostatných? Čo ho robilo takým výnimočným?
Bolo to niekedy v začiatkoch, keď som mal rozhovor s Evergrey, na ktorý som absolútne zabudol. Nemal som nič – otázky, kľudný priestor, nič. Vtedy sa rozhovory robili po telefóne. A tak mi jedného pekného dňa v jednej dosť in flagranti situácií zvoní mobil. Neviem, prečo som sa naň vôbec pozrel, ale keď som videl zahraničné číslo, tušil som, že niečo je zle. Keď sa mi predstavil, stál som v izbe zmätený a nahý začal improvizovať. Ako keby ma videl, naťahoval som si trenky a spravil rozhovor, ktorý mi potom pri stretnutí na koncerte Tom Englund vychválil, poďakoval sa mi zaň a dostal som zaň aj album (a trsátko!). Doteraz netuším, ako som ho robil a doteraz sa len smejem nad tou situáciou.
Ako hellmagazine.eu, podľa teba, prispieva k rozvoju metalovej scény?
Ľudia sa dozvedia o nových kapelách, majú možnosť dozvedieť sa o koncertoch, ktoré by si ani nevšimli, častokrát na miestach, kde by ich ani nenapadlo ísť. Uvedomia si, že je možné vidieť veľa, stačí vytiahnuť „zadok z ulity domova“ a prejsť pár kilometrov za skvelou hudbou. Zároveň je to aj o podpore komunity, o jej budovaní a občas o pár veciach a lístkoch zadarmo zo súťaží. To je tiež fajn, nie?
Spoznal si počas tých rokov nejakých zaujímavých ľudí?
Hlavne tých pár hudobníkov, ktorých beriem ako priateľov. Ak vybočíme z tejto škatuľky, rozhodne najzaujímavejším bol Nomy a jeho pomerne jedinečný prístup k hudbe a jej tvorbe.
Aký je váš vzťah s čitateľmi a ako s nimi komunikujete?
Ak by sa so mnou niekto z čitateľov kontaktoval napriamo, nemám s tým problém, ale popri malom dieťati trocha ignorujem naše stránky, lebo času nie je nazvyš. Ale určite nemám problém odpovedať na DMs.
Ako vychádzate vy ako redakcia?
Myslím, že výborne. Zostali sme v trocha uzatvorenejšom kruhu, ale komunikácia je bezproblémová. Ale ak by sa niekto chcel podujať a posilniť naše rady, poďte do toho! Je to kopa roboty, ale často krát aj kopa srandy!
Akým najväčším výzvam si čelil počas tohto obdobia?
Najväčšia výzva popri škole a podobných aktivitách boli peniaze. Potom nájdenie si času popri práci a manažovanie si času. No a momentálne je najväčšou výzvou získanie nových ľudí, lebo roboty je veľa a času málo.
Ako sa magazín vyrovnáva s konkurenciou v digitálnom svete?
Úprimne, ja osobne to neriešim. Neprepichávame si pneumatiky, ani medzi sebou asi nejak nesúťažíme. Keď vidím niekoho, kto ma zaujme, oslovím ho, spravím s ním rozhovor, občas to vypáli tak, že to je prvý rozhovor po rokoch s človekom s obrovskou poslucháčskou základňou a vtedy to je win-win. Prioritne to, čo robíme, robíme najlepšie ako vieme a dúfame, že to je dosť zaujímavé. Čísla hovoria, že áno. Možno by tu tomu prospela skôr väčšia spolupráca ako rivalita.
Aké boli najvýznamnejšie zmeny v metalovej scéne za posledných 15 rokov a ako ste sa im prispôsobili?
Obrovskou zmenou bol COVID. Vtedy koncerty neboli a my sme trpeli ako psy. Tých pár náhodných show, ktoré boli online boli len takou náplasťou na otvorenú zlomeninu. Mimo toho je najväčšou zmenou návrat LPčiek ako fyzických nosičov. Toto vnímam ako pozitívne, nakoľko aj tak 99% hudby počúvame online a fyzický nosič je len o vlastnení niečoho s tým albumom spätého. A teda, to LP je iný level ako CD. Väčšia grafika, v dnešnej dobe rôzne vizuály platní. Pri niektorých kapelách sa dokonca skoro dá hovoriť o investičnom potenciále.
Ak si odmyslíme toto, hudobný priemysel sa veľmi nemení. Už od doby, kedy sme začínali to bolo hlavne o tom chodiť na turné a hrať naživo. A to platí stále. Momentálne je tých koncertov ale toľko, že keby človek išiel na všetko, čo by chcel, musel by predať obličku. Okrem toho „zakapalo“ množstvo klubov a nové sa neotvárajú a tak komunita nefunguje tak, ako je tomu v okolitý krajinách. Neviem, kde by na pivo v piatok večer (alebo iný deň) chodili metalisti napríklad u nás v Bystrici.
Aké sú vaše plány do budúcnosti, blízkej aj ďalekej?
Pokračovať a robiť to ďalej, kým sa to bude dať. Ideálne rozšíriť sa, priniesť novú krv a potom vyhrať v lote (ktoré stále nepodávam, takže tá šanca je nízka) a otvoriť si podnik s koncertnou sálou pre 1000 ľudí a robiť tam koncerty, kde budem na staré kolená plniť sny mladým metalistom a ťahať tam kapely. Lenže staré kolená ešte nemám, takže to asi potrvá ☺
