Dnes pokračujeme v sérii predstavovania zakladajúcich alebo ak chcete pôvodných členov redakcie, ktorí sú aktívni počas celých 15 rokov. Ďalším, ktorému sme položili pár otázok, je náš fotograf Pavel.
Predstav sa trošku na úvod, čo rád robíš, aké máš záujmy, prezraď niečo o sebe.
Pre hellmagazine.eu fotím od úplného začiatku, teda od roku 2010. Nikdy som sa fotografii nevenoval profesionálne, ale keďže s mojou teraz už manželkou a teraz už šéfredaktorkou, som koncerty navštevoval pravidelne a hellmag potreboval ľudí, povedal som si, že to vyskúšam. Môj prvý foťák stál približne 500 Eur a používal som úplne obyčajný objektív. Ako čas plynul a moje skúsenosti sa nabaľovali, nadobudol som aj lepšiu techniku, zručnosti a vlastný farebný rukopis, čím som občas išiel na miestne pomery tak trochu proti prúdu. Moja výsledná práca sa stále zlepšovala. Ale je jasné, že ešte je kam sa posúvať.
V minulosti som sa naplno venoval športu – hokej, hokejbal, downhill cyklistika. Dnes už až toľko nešportujem, ale pohybu sa nevyhýbam, vždy keď mám čas a možnosť. som rád na bicykli alebo na prechádzke so psíkmi v prírode. Rád pozerám americký futbal, Formulu 1, profesionálne šípky, cyklistiku, NHL a občas aj baseball. Nepoviem nie ani online hrám. Čo sa týka hudby, medzi moje najobľúbenejšie kapely patria Metallica, Samael, Behemoth, SEPTICFLESH, Dimmu Borgir, Laibach, Dark Funeral, Therion, Fleshgod Apocalypse, Rammstein, ale aj gotickejšia scéna ako Joachim Witt či Moonspell.
Ako si spomínaš na začiatky hellmagazine.eu? Aké boli najväčšie výzvy pri zakladaní magazínu a ako ste ich prekonali?
Jednou vetou, ako keď ťa hodia do vody a nevieš plávať, ale snažíš sa a nakoniec si myslíš, že si sa to naučil.
Čo si najviac ceníš z toho, čo si zažil počas 15 rokov?
Skúsenosti, stretnutia s kapelami a obľúbenými hudobníkmi.
Aké je tvoja najlepšia alebo najkrajšia spomienka spojená s hellmagazine.eu?
Počas tohto času som toho zažil veľa a som za každú jednu spomienku vďačný, ale jednu z nich mám vrytú v srdci. Po naozaj dlhom čase som sa stretol a rozprával s jedným zo zakladajúcich členov kapely Laibach, Ivanom Novakom. Nikdy som si nemyslel, že by sa mi to mohlo splniť a už vôbec nie opakovane.
Aká bola najzaujímavejšia alebo najnezabudnuteľnejšia udalosť spojená s časopisom za týchto 15 rokov?
Súčasťou tohto tímu som sa stal ako úplný amatér, a preto, keď som dostal možnosť postaviť sa meter a fotiť svojich obľúbených hudobníkov, vždy je to surreálny zážitok. Občas je ale najzaujímavejšie samotné fotenie a síce boj o každý centimeter vo photo pite 🙂 A Tarja si konečne pamätá moje meno, dúfam 🙂
Ako hellmagazine.eu, podľa teba, prispieva k rozvoju metalovej scény?
Už 15 rokov poskytujeme prakticky bezplatne obrovský priestor domácim, ale aj zahraničným kapelám a organizátorom. Rád by som ale občas videl možno trošku viac aktivity aj zo strany najmä domácich kapiel, ktoré si často ani len nezazdieľajú vlastný rozhovor či reportáž a podobne. Sme v tom spolu a musíme sa predsa navzájom podporovať, aby bola aj domáca scéna silná.
Ako vychádzate vy ako redakcia?
Rodinne a priateľsky.
Pomohol hellmagazine.eu aj tebe ako osobe, ori osobnostnom rozvoji alebo súkromnom živote? Ak áno, ako?
Samozrejme a to hlavne v dvoch oblastiach. Ako prvá je samozrejme fotografovanie a potom aj šoférske schopnosti, pretože aj vďaka tejto redakcii mám najazdených stá tisíce kilometrov.
Akým najväčším výzvam si čelil počas tohto obdobia?
Povedal by som, že čas je najväčšia výzva. Mám stále a časovo náročné zamestnanie a nie vždy, keď robíme akciu, môžem mať voľno. Výzva je občas už len dostať sa včas na miesto koncertu alebo vstávať do práce po 2 hodinách spánku.
Spoznal si počas tých rokov nejakých zaujímavých ľudí?
Množstvo! Cez hudobníkov, fotografov a podobne.
Ktoré fotenia si najviac ceníš?
Všetky. Každé ma niečo naučilo a nikdy neviete koho fotíte naposledy.
Máš hudobno-fotografický sen?
Mám, Metallicu a bol som od toho len krôčik, ale možno sa mi to ešte splní. A súkromne by som mal veľmi rád foto s Milanom Frazom, ale toto sa mi zrejme nepodarí, ale tiež som od toho bol len asi 20 metrov 🙂
