Rozhovor 22.03.2022 Reckless Love - HELLMAGAZINE

Prejsť na obsah
 
Samuel Sámel

RECKLESS LOVE



Hlboko v 80-tych rokoch stávali aj iné herne ako dnes. Neboli pre dospelých, ale pre mládež, ktorá tam chodila hrávať hry ako Donkey Kong, Pac-Man alebo Space Invaders. Tieto hry mali špecifický soundtrack, ktorý do sleaze rocku zakomponovali fínski Reckless Love a tento mix nám predstavili v albume Turborider. Okrem veľmi očividného sme prebrali aj to, ako sa spevák Olli Herman dostal na stránky bulváru alebo čo nečakané je v jeho hudobnej zbierke.

 
 

Na scénu sa vraciate po 4-ročnej prestávke. Ako ste strávili tento čas?


No, mali sme prestávku rok a pol, takmer dva roky, aspoň tak sme to plánovali na začiatku. Pred šiestimi rokmi sme vydali album a vydaní sme urobili obrovské turné. Spomínam si, že sme sa vtedy dohodli s gitaristom na tom, že si dáme na nejaký čas voľno od turné. Boli sme totiž skoro osem rokov neustále na koncertoch. Pracujeme spolu už 12 rokov, vtedy to bolo 10 a bolo na čase trocha sa zastaviť a nadýchnuť sa. Niektorí z kapely už majú rodinu, takže je veľmi pochopiteľné, že chceli vidieť deti vyrastať a stráviť nejaký čas aj doma. Plnohodnotne strávil doma.

Vydávate nový album Turborider a ten je tak trocha iný ako to, čo ste zvykli hrať. Z toho, čo som počul je to menej glamové a viac ... môžeme povedať, že hudba ako z arkád*? Na druhej strane, stále je tam cítiť ten vibe 80-tych rokov. Mohol by si tento album trocha opísať ľuďom, ktorí ešte nemali takú šancu ako ja?

*pozn. Pravdepodobne neexistuje správny preklad, nakoľko u nás klasické herne pre mládež s hernými automatmi ako Donkey Kong, Invaders a pod. neexistovali. Pre potreby tohto rozhovoru budem používať pojem arkáda


Ono je to presne tak, ako hovorí biografia na stránke Spotify. Je to znovuzrodené Reckless, ktoré sa pohybuje v rovine spájajúcej hair metal, sleaze rock a modernú synth wave. Je to povedané dosť šikovne, ale každopádne album je súhrnom všetkých troch prvkov. Jediný rozdiel medzi hair metalom a sleaze rockom je hlavne v tom, že hair metal sa robil v 80. rokoch a sleaze sa robil v roku 2000 niečo. Synth wave – k synth wave som sa dostal pred mnohými rokmi – musím spomenúť film s názvom Drive s Ryanom Goslingom a jeho soundtrack obsahuje veľa synth wave. Špeciálne si spomínam na počúvanie týchto skladieb a to, ako mi prebiehalo hlavou: „Toto znie úplne presne ako hudba, ktorú som počúval v miestnej arkáde, keď som bol malý.“ A veľmi mi to pripomenulo zvuky bláznivých čias hair metalu 80. rokov – kapely ako Def Leppard, album Turbo od Judas Priest a album 5150 od Van Halen s elektrickými bicími a množstvom syntetizátorov, Skyscrapers Davida Lee Rotha stojí tiež za zmienku, takže ... je to niečo také. A súhlasím, je to odlišné od toho, ako sme zneli predtým, ale je to ako keby sme si to so sebou niesli celé roky. Pohrávali sme sa s týmto typom zvukov na každom albume, dokonca aj na prvom albume je Back to Paradise, ktorý má tiež sekvenciu syntetizátorov a elektrických bicích, takže tento aspekt sme vždy mali v sebe. Na tomto albume sme ho ale zosilnili na maximum – je zvýraznený a bolo to pre nás neuveriteľne prirodzené – chceli sme sa s touto našou stránkou trochu viac pohrať.

Tak ako si spomínal, nájdeme tu množstvo syntetizátorov a elektrických bicích. Okrem toho, čo si spomínal – čo by si povedal, že bolo tvojou hlavnou inšpiráciou, keď si tvoril Turborider?


Vždy som vedel, že Reckless Love musí prejsť nejakou evolúciou, predsa len, 6 rokov je dlhá doba a nie sme ten typ kapely, ktorý by robil dokola to isté. Vieš, dá sa povedať, že napríklad AC/DC robí 50 rokov rovnakú hudbu – a necháp ma zle, AC/DC milujem a rovnako milujem to, ako to robia, ale takto Reckless Love proste nefunguje. Tak my nepracujeme. Anatómia kapely je proste úplne iná. Potrebujeme sa vyvíjať, meniť, aby sme prežili a aby nás to stále dokázalo nadchnúť. Ľahko sa začneme nudiť a pre nás by bolo nudné opakovať niečo, čo sme už spravili. Nie je to inšpiratívne a nemám pocit, že by to bol dobrý album, takže mi inšpiráciou bolo to spomenuté (a asi to ešte spomeniem) – máš kopec filmov, ktoré ma inšpirovali podobným typom hudby a feelingom – Terminátor je napríklad jedným z filmov mojej mladosti, nemôžem zabudnúť na Útek z New Yorku, dokonca aj Útek z LA, čo je podľa mňa tiež skvelý film. Dokonca aj moderné seriály ako Kobra Kai a Peacemaker, čo je logické, v tom seriáli je aj naša skladba. A samozrejme Stranger Things. Všetko toto mi pripomína veci, ktoré ma nadchýnali, keď som bol decko. Vieš, narodil som sa v 80-tych rokoch a vtedy som bol primladý na to, aby som tieto filmy a seriály mohol pozerať. Mal som ale starších bratov a bratrancov a ich priateľov, ktorí ma na ne zlákali a povedali mi o všetkej tej srande. Boli dosť starí na to, aby chodili do arkád alebo na náhodné rockové koncerty, ktoré sa vo východnom Fínsku občas robili v 80-tych rokoch. Teda, aby som bol presný na konci 80-tych a začiatkom 90-tych rokov. Ja som na toto bol primladý a mal som pocit, že prichádzam o veľa vecí a ten pocit sa mi vryl do hlavy. Ono to ani nebolo o tom, že by som mal pocit, že o niečo prichádzam, ja som to vedel. A keď už som bol dosť starý, bol na scéne grunge a ten to všetko pohnojil. Už to nebola tá zábava. Grungeové kapely mám rád, jasné, ale prinášajú ti úplne iný vibe a keď som začínal tvoriť hudbu ja, bolo logické držať sa toho, čo som miloval, keď som bol dieťa. Prvá skladba, na ktorú si pamätám, že som ju počul z rádia bolo Back to Paradise od Davida Lee Rotha a tá mala dosť podobný zvuk – to je priamy zdroj a srdce toho, čo ma inšpirovalo ako dieťa a to isté platí pre nášho gitaristu Pepeho, ktorý so mnou skladal skladby na tento album a aj pre nášho producenta Joonasa. O tom, čo nás inšpirovalo by sa dalo hovoriť strašne dlho – je toho tak veľa – aj Billy Idol, albumy Afterborner a Eliminator od ZZ Top, ... je toho proste veľa. Keď sa nad tým zamyslíš, tá bláznivosť a šialenstvo, je to tak chytľavé, vieš, tie syntetizátory a elektrické bicie, ktoré sú pre 80-te roky tak typické. To je proste sk*rvene nákazlivé. A je to sranda a to je to, čo milujeme – to je niečo, čo sme si vždy vážili. Vždy to bolo o zábave a to isté platí v úplnom základe aj o Reckless Love. Vždy je to o srande a tá je súčasťou Reckless Love. A aj napriek tomu všetkému, čo som povedal, toto je najmetalovejší album, aký sme kedy nahrali. Turborider je našou najtvrdšou skladbou a aj napriek tomu si ľudia myslia, že je to to najpopovejšie, čo sme kedy nahrali, lebo to tak proste znie. Ten kontrast proste musíš zbožňovať. Je perfektný. (Smiech) Joonas, náš producent, bol úplne nadchnutý z myšlienky zmiešať prvky synth wave s našou hudbou, pretože, ako som už povedal, všetky hair metalové kapely z 80-tych rokov mali elektrické bicie a syntetizátory. Nemý zmysel robiť tie isté veci stále dokola, lebo už ich niekto robil pred 40 rokmi. Prečo by sme to opakovali? Chceli sme nejakú zápletku a dodať tomu nový, svieži zvuk. Takže sme do toho zakomponovali aj prvky synth wave.

Už si to povedal, takže nebudem ten zlý... (Smiech) Hudobne ste sa posunuli do trocha „popovejších vôd“. Nebojíš sa, že by ste stratili fanúšikov, ktorí vás počúvali od vašich začiatkov?


Jasné, ale, ako som povedal – ak by sme to nespravili, ľudia, ktorí nás počúvali v minulosti by nemali kapelu vôbec, lebo my sa proste potrebujeme vyvíjať a meniť, aby sme prežili. Ak mi niekto, kto počúva sleaze vysvetlí, prečo popová hudba nie je súčasťou hair metalu 80-tych rokov a sleaze rocku, dám mu všetko, čo mám. Pre mňa je totiž hair metal čistým popom. Ak si odmyslíš perverzné texty a zmixované gitary (napríklad) z Girls, Girls, Girls od Mötley Crüe – ak si necháš len melódiu a akordy – znie to ako popová skladba. Giiiiirls, giiiirls, giiiirls ... Čo do riti?! To je čistý pop. A to platí viac menej pre každú hair metalovú skladbu. Hair metal 80-tych rokov je čistý pop, len do toho pridali veľký zvuk gitár a veľké háro s drsným postojom a nevhodnými textami. (Smiech) To je to, čo je základom hair metalu tej doby. A to isté platí pre sleaze rock z 2000-neviemkoľkého, keď vznikol – možno v 2005, keď Crashdiet nahrali prvý album. Jasné, bolo veľa kapiel zo Švédska a vlastne odkiaľkoľvek zo severnej Európy, ale toto bolo pravdepodobne to, čo bolo posunom k sleaze rocku. Nebolo to niečo z mainstreamového popu, skôr niečo undergroundové, ale vplyv k tomu bol z hair metalu 80-tych rokov a ten je dosť popový. A buďme k sebe úprimní, Reckless Love mal vždy trocha blízko k popovej hudbe. Aby som bol úprimný, pamätám si, že pri každom albume, ktorý sme vydali padali rovnaké obvinenia a rovnaká kontroverznosť. Proste vždy. „Áno, toto je už príliš popové, toto je moc. Toto sa už nedá počúvať.“ Keď sme vypustili prvý album, každý hovoril, že je to popová verzia hair metalu 80-tych rokov. Že to nie je skutočný sleaze rock. Keď sme vydali druhý album, Animal Attraction, skladba Hot bola strašne zhadzovaná, lebo bola dosť popová a neznela vôbec ako hair metal. Takže je to furt o rovnakých kecoch. Potom prišiel album Spirit a to si teda pamätám, čo naši hejteri spustili o singli Night on Fire. Má taký latino groove a povedali nám, že to znie ako zasr*ný Ricky Martin, nie tak, ako by mal znieť sleaze rock.  No a potom vyšiel Monster na albume Invader a bolo to zas o tom istom. „Táto sr*čka znie ako Backstreet Boys. Už to vôbec neznie ako Reckless Love.“ hovorili. (Smiech) Proste sa k tomu staviaš príliš vážne alebo nie. A my sa k tomu nikdy nestaviame príliš vážne. A to sa mi páči. A ak vytvoríš niečo, čo má mať zmysel, vždy sa nájdu ľudia, ktorým sa to nebude páčiť. Lebo to vytvára emócie. Vyvoláva to v tebe reakciu. To posledné, čo by sme chceli dosiahnuť je, aby sme tvorili niečo, čo sme robili pred tým a bolo to mierne nudné, ale stále počúvateľné. (Smiech)

Presuňme sa k albumu z pohľadu vydaní albumu. Do sveta pôjdu klasiky ako CD, farebný vynil a to je bežné, to beriem. Vydávate ale aj boxset, ktorého súčasťou je videohra. A z toho, čo sa registrujem, toto je prvý album s niečím takýmto (možno vôbec).


Je to možné.

Môžeš nám o tomto nápade povedať viac?


Vlastne s celou myšlienkou prišlo naše vydavateľstvo AFM Nemecko. Tá myšlienka sa mi od začiatku páčila. Je to celé vlastne o zábave a myslím, že pochopili, kde sme čerpali pri písania skladieb inšpiráciu. Hovorili sme s nimi o tom, že táto hudba je silne ovplyvnená arkádami a svetom okolo nich a ja som sa s nimi dosť bavil o svojom detstve a o tom, kde som čerpal inšpiráciu. V arkádach sme strávili veľa času a ak sme neboli tam, bola to zrovna éra Game Boyov a zariadení do ruky – spomínam si, že som mal Donkey Konga. Niekde počas rozhovoru som to spomenul a v tom duchu bolo vlastne aj lyric video k skladbe Eyes of the Maniac. Rozhodli sme sa pre lyric video, lebo tie sú väčšinou dosť nudné. (Smiech) Tak sme sa rozhodli trocha to vylepšiť. Tieto videá nezvyknú byť zaujímavé a ľudia na ne nemíňajú toľko peňazí. Takže sme sa len chceli zabaviť a spraviť ho tak, ako vyzerali zariadenia do ruky v 80-tych rokoch a naše vydavateľstvo dostalo nápad, že niečo také by vlastne mohli spraviť aj naživo. Myslím, že našli distribútora – z toho, čo som pochopil, keďže som hru nikdy vlastne nehral – je to niečo ako zbierka retro hier, niečo ako tetris a podobné, len celé zariadenie je nadizajnované s logom kapely a vizuálmi z albumu. A ten malý fanúšik Kiss vo mne jasá, lebo zisťujem s čím všetkým môžeme prísť. Vieš, Kiss totiž predáva aj veci ako rakvy a rolky toaleťáku. (Smiech)

Turné ste plánovali odštartovať o pár dní, ale veci sa zmenili...


Áno, tak to malo byť. Bohužiaľ, kvôli celej tejto pandémií sme ho museli odložiť na september. Môže za to tá neistota súvisiaca s obmedzeniami. Nakoniec sme čelili situácií, kedy by sme išli na turné, lenže ideme dve kapely a crew, čo je 14-16 ľudí a ak by jeden z nich dostal COVID, čo je priam nevyhnutné, hlavne pri Omikrone. No proste, ak by jeden dostal COVID, v tom momente by turné zastalo. A nemohli by sme pokračovať, ak by bol niekto pozitívny, všetci by sme museli ísť do karantény. Aj napriek tomu, že predpokladám, že raz sa s tým proste budeme musieť naučiť žiť, chápem všetky tie zákony a obmedzenia, ktoré museli v rôznych krajinách prijať, hlavne teda u nás vo Fínsku, tie pravidlá sú poriadne tvrdé a dosť ma to štve. Sú to dva roky, čo musíme všetko odkladať. Ale teraz je to tak, že je to len do septembra a silne verím tomu, že v septembri to už bude možné.

Mám termíny na september, ale vieš, nemôžem ich ešte pustiť von. Ale netreba sa báť, v septembri budeme späť v plnej sile.

Možno je to trocha skoro, ale čo môžeme od koncertov očakávať?


Bude to hlavne obrovská zábava! (Smiech) Aj napriek tomu, že sme turné museli odložiť, mali sme skúšku a poviem ti, počuť nové skladby na skvelej aparatúre tu v Helsinkách – mali sme produkčnú skúšku v legendárnom klube Tavastia, ktorý má obrovskú aparatúru a na niečom takom sme nové skladby proste potrebovali počuť – úplne mi to odstrelilo dekel. Je to ako keď posunieš zvuk na úplne inú úroveň. Elektrické bicie naživo? Teraz máme hybridné bicie, nakoľko máme na setliste nové aj staré skladby a máme so sebou aj klávesy a poviem ti, zvuk bude úžasný. Je to niečo úplne iné, hlavne v tom zmysle, že je to fakt veľké. Milujem to. Inšpiruje ma, keď robíme niečo, čo sme ešte nerobili a keď sa neustále vyvíjame. Je skvelé postaviť nový rig, aby turné bolo perfektné. Máme skvelých technikov, ktorí s nami pôjdu na turné a budú robiť každú show dokonalou. Je to proste úžasné. A strašne by som chcel vyraziť na turné už teraz, ale beriem aj september. Ak to bude september, som s tým v pohode.

Poďme na trocha iné otázky. Tieto budú trocha viac o tebe... Čo najhoršie si o sebe počul a nebola to pravda?


Že som zomrel. Hej, myslím, že to je tá najhoršia správa. Ako, ani nie pre mňa, ja viem, že som nezomrel. Očividne. (Smiech) Ale niektorí ľudia si fakt mysleli, že som po smrti a to je fakt blbá falošná správa, lebo – ver či nie – aj ja mám priateľov. (Smiech) A niektorí z nich ma nevidia tak často a správa ako táto môže človeka dosť zasiahnuť. Mňa by to určite zasiahlo, keby som niečo také čítal o svojich priateľoch. A potom im ja musím vysvetľovať, že to nie je pravda. To je to najhnusnejšie, čo môžeš šíriť. A že som tých klamstiev o sebe počas tých rokov počul ... (Smiech) ... ale toto bolo najhoršie. Budem úprimný, týmito falošnými správami som sa už dávnejšie prestal zapodievať, ale toto jedno mi okamžite prišlo na um.

Z opačného súdka, čo najhoršie o sebe si počul, čo bola pravda?


(Dlhé ticho) Eh ... no  ... Som dosť hrozná osoba, ale väčšinou sa mi to darí dobre tajiť. (Smiech) Ale teda to najhoršie môže byť dosť divné. Som dosť sebavedomý, takže nie je nič, čo by pre mňa bolo moc. Ale teda ... (Smiech) ... mal by som jednu vtipnú príhodu. Možno to s tvojou otázkou nemá nič spoločné, ale aj tak ti to poviem. Je to vlastne taká milá príhoda. (Smiech) Pred pár rokmi som bol v bare v Hlesinkách a bol som trocha ... ehm ... podnapitý. Takže, čakal som na taxík a brutálne mi bolo treba močiť, ale toalety v bare boli dosť ďaleko. A ja už som si objednal taxík a nechcel som ho zmeškať, tak som ... vieš, bol tam pred barom taký kvetinový záhon a nikto okolo. Teda... aspoň som si to myslel. Tak som sa vymočil do kríčku a niekto ma pri tom odfotil. A tu vo Fínsku to bolo v každom bulváre. Ale musím povedať, že ku mne boli dobrí a vycenzúrovali mi vtáka a dali k tomu titulok „Nadšený záhradník, ktorý polieva kvety aj keď sa dobre baví“. (Smiech) To sa mi fakt páčilo. (Smiech)

Sleaze rock je novou érou hair metalu a ten je, povedzme si pravdu, dosť o Sexe, drogách a Rock´n´rolle. Čo je tvoja najlepšia a najhoršia spomienka spätá s týmto mottom?


Najhoršia je vždy tá, keď ľudia začnú tú prostrednú časť brať príliš vážne a musí byť súčasťou čohokoľvek, čo robia. Na koncert prídu nahúlení alebo sfetovaní. A všetci vedia, že keď si príliš spečený, nemôžeš mať ani dobrý sex a ani si užiť rock´n´roll. Ľudia si proste  musia uvedomiť, že toto je svätá trojica. No a najlepšie je to vtedy, keď si to ľudia uvedomujú, prídu na koncert, bavia sa a po koncerte sa prídu pozdraviť alebo si spraviť fotku – to sú tie najlepšie spomienky. Najlepšie zážitky z turné sú práve so živým publikom. To zbožňujem. Je to najlepšia vec, ktorú môžeš robiť s natiahnutými nohavicami. (Smiech) A vlastne nemusíš mať ani tie gate ak nechceš.

Aký je tvoja najzbytočnejšia schopnosť?


Vieš, v škole som sa naučil kopec vecí a študoval som množstvo rôznych vecí, ale chémia a fyzika?! Sú zaujímavé, ale zatiaľ som pre ne nenašiel absolútne žiadne využitie v bežnom živote. (Smiech)

Kto bol kedysi tvoj obľúbený umelec a teraz sa za túto skutočnosť tak trocha hanbíš?


Nemyslím, že nejaký taký je. Stále sa mi páčia hudobníci, ktorých niektorí považujú za trápnych alebo divných. Vždy sme mali trocha bližšie k popu a myslím, že práve pop je niečo, za čo ľudia zvyknú hudobníkov zhadzovať. Ľudia ale zároveň hovoria, že Reckless Love sa stále stáva popovejším a pop je niečo skazené a vlastne je to ako zapredať svoju dušu. Že je to niečo, za čo by si sa mal hanbiť. Ja som ale vždy mal pop rád, hlavne teda dobre spravený pop. Miley Cyrus je jednou z mojich najobľúbenejších hudobníčok, páči sa mi The Weekend a ... oh, OK, toto ti možno viem zodpovedať. Nikdy som si nekúpil za svoje vlastné peniaze prvý album, lebo som si kúpil tri naraz. Prvým bol historicky najhorší album Guns´n´Roses Spaghetti Incident. (Smiech) Jasné, že som si ho kúpil, bol som na to v tom správnom veku. Dookie od Green Day vyšiel v rovnakom čase, takže to bol ten druhý. No a tretí ... to bol hip-hopový album Gangstas Paradise od Coolia a aby som bol úprimný, stále ho mám rád a stále ho mám v zbierke. (Smiech) Nie je to niečo, z čoho by som čerpal inšpiráciu, ale páči sa mi jeho majstrovstvo a je to vlastne stará skladba Stevie Wondera. Pamätám si, ako ten song od Stevieho počúval môj otec – Pastime Paradise. Pamätám si, keď som prvý raz počul Cooliovu verziu a pomyslel som si: „Toto je niečo úplne iné. Prečo nespievajú?“ Môj otec bol učiteľ spevu a naučil ma všetko o hudbe, teda okrem hair metalu a rapu. To bolo niečo iné oproti tomu, čo ma učil, takže ma to pochopiteľne zaujalo. Nie je to niečo, čo by ma stále zajímalo, ale ak by som ti mal povedať svojho obľúbeného rapového hudobníka, bol by to Busta Rhymes. Mám rád rap 90-tych rokov a začiatku 2000-ich rokov. (Smiech)

Ako si už spomenul, pandémia, ktorá paralyzovala celý svet, sa pomaly končí. Ako si využil voľno, ktoré si získal vďaka tomu, že sme tu mali COVID?


Čo je očividné, napísal som album. Ale to bolo vlastne dosť intenzívne obdobie tvorby albumu – napísal som celý album za dva týždne, ďalšie dva-tri mesiace trvalo, kým sme ho nahrali, zmixovali a kým sme spravili mastering. Bolo to fakt intenzívne obdobie počas minulého leta. Inak sa toho v osobnom živote mnohých z nás dialo veľa. Počas posledných dvoch rokov sme si prešli aj dosť ťažkým obdobím. Pred rokom som stratil veľmi blízkeho priateľa. To bolo niečo, čo ma dosť zasiahlo. Každý sme mali svoj podiel problémov aj dobrých chvíľ počas celej pandémia, ale hlavne sme mali priestor na to, aby sme boli s rodinami. Keď si hudobník, ktorý chodí na turné, niekedy tráviš enormné množstvo času mimo domov a ako som už spomínal, gitarista a basák mali počas turné k Invader už rodiny. Zmeškali prvé slová, prvé kroky svojich detí a to je niečo fakt divné. Takže sme si užili tento čas, strávili ho so svojimi milovanými, rodinami a snažili sme sa z tejto možnosti vyťažiť čo najviac.

Poviem ti pravdu, vyčerpal som svoje otázky. Ak je tu niečo, čo bolo nevypovedané a chcel by si to dodať, toto je tvoj čas ...


Pre fanúšikov a sledovateľov, odpoveďou je vždy „Viac dobrých chvíľ, nehľadiac na okolnosti!“. Dovoľte nám, aby sme boli soundtrack pre vaše dobré chvíle, o tom je Reckless Love a to je to, čo chceme robiť. A aj počas tejto pandémie, dúfam, že ste sa mali najlepšie, ako ste sa v rámci možností mohli mať. Sľubujem, že si to spolu ešte užijeme, keď ku vám prídeme v septembri!

A pre vás, čo nás neznášate, áno, do toho! Spravte nám radosť a ak nás fakt neznášate a myslíte si, že sme na hovno, povedzte o tom svojim známym... Nie, povedzte to, kurva, všetkým (Smiech) Nech je to vaša životná misia! (Smiech)
Návrat na obsah