Metalfest Open Air Czechia 2010 (21.-23.05.2010)

Piatok

Po nekonečnej ceste zo stredu Slovenska ma Plzeň privítala temnotou a dažďom, presne načasovaným na príchod do kempu. Po krátkom prespaní v mokrom stane som zistil, že s pribúdajúcimi ľuďmi mraky ubúdajú a aj dážď úspešne ustáva.

Začiatok festivalu sa trochu posunul kvôli havárii maďarskej skupiny Virrasztok, ktorá mala festival otvárať. Kapela teda vystúpenie zrušila a celý program sa posúval, no okrem toho aj spôsobili slušnú rošádu, pretože ich zachraňoval tourbus Korpiklaani, v ktorom sa viezla aj Arkona a jej vystúpenie sa teda o pár hodín posúvalo pomedzi kapely.

Ako prví teda hrali kanadskí Cauldron, ktorí boli aj napriek pomerne kvalitnému hudobnému prejavu statočne ignorovaní väčšinou publika. Dôvodov mohlo byť viac, no najväčším bol asi neskutočne nepríjemný hlas speváka, ktorý bol pravdepodobne dosadený len ako núdzové riešenie. Aj to nie práve najvydarenejšie. Zmenou o 180° oproti nim tak bol český Vitacit, ktorý ukázal všetkým, prečo má status legenda a na konci celého setu kapela spoločne zatlieskala divákom za podporu a atmosféru, ktorú vytvorili. To, čo sa strhlo následne s príchodom Decapitated bola smrtiaca kombinácia profesionality a technicky prešpikovaného death metalu. Poľská úderka dostala do varu snáď každého, kto sa započúval do ich besniacich tónov. Následne sa na rad konečne dostala ruská paganmetalová búrka Arkona, pri ktorej sa občas človek strácal z reality a jediné, čo dokázal vnímať bola úžasná hudba hraná od srdca a charizmatická speváčka, ktorá bola pre prvý deň Metalfestu jedinou zástupkyňou nežného pohlavia na pódiu. Aj keď o tej nežnosti by sa pri jej chrapľavom speve dalo asi dosť polemizovať...

Death Angel, ktorí boli prvými z kapiel väčšieho formátu vyvalili na skandujúci dav od prvých tónov trash plný sily, hnevu a podškrtnutý temperamentným vokálom filipínskeho speváka Marka Osegueda. Ten svojím presne zasadeným hlasom trhal bubienky a s pomocou gitaristov s indiánskymi koreňmi si ako prvá kapela vyslúžili skandovanie tak silné, že boli prakticky donútení vystúpiť na pódium znova a zahrať pár prídavkov.

Následne svoju slávu v Česku opäť žali Korpiklaani. Veselá nálada a radosť z hrania v kombinácií s fínskym folklórom (a alkoholom, o ktorom tak s obľubou spievajú) šíria skvelú náladu všade kde sa zjavia, pričom sa fanúšikom aj napriek neustálym koncertom v Česku nezunujú pravdepodobne nikdy. Predvedené predstavenie by sa od úvodnej piesne „Vodka“ až po posledné tóny dalo opísať dvoma slovami – energické a úžasné.Po krátkej pauze sa na pódium vyvalil drakkar s názvom Amon Amarth a melodický death s vikingským podtónom postavil z lavičiek plzenského amfiteátra na nohy všetkých až dovtedy pokojne užívajúcich festivalových divákov . Bojová vrava vedená Johannom Heggom sa nezadržateľne prevalila davom. Prídavok, ktorý bol pompézny, ako celé vystúpenie, rozbehol „Cry of the Black Birds“ a zakončil jeden z najväčších hitov Švédov – „Pursuit of Vikings“.

Dokonale rozbehnutý večer potom zakončil kult zvaný Bathory. Kult, ktorý doteraz neuzrel svetlá pódií. Po 6 rokoch od tragickej smrti Quorthona, vedúcej osobnosti epického blacku, ho znovu oživila all-stars zostava tribute bandu nazvaného Twilight of the Gods, zoskupená okolo speváka Primordial, Alana Nemtheanga. Ten si na začiatku koncertu spravil akúsi one-man-fireshow a potom sa spolu s kolegami postaral o to, že Quorthon sa bezpochyby spokojne usmieval kdesi v diaľavách metalového neba...

Sobota

Sobota začala pomerne extrémne – domácou Fata Morgánou. To, čo sa dialo na pódia mi pripomínalo divadelnosťou vystúpenia Alice-a Coopera, avšak hudobne, kvalitou aj zvukom trochu v iných končinách spleti metalových štýlov. Občas, bohužiaľ, tá divadelnosť bola zahnaná do extrému a koncert sa zvrhával na hádzanie kusov mäsa do publika, krv striekajúcu z bábiky a podobné excesy. Powerwolf, ktorý sa následne zhostil pódia, bol pre mňa najväčším prekvapením celého festivalu. Energický power metal s dokonalosťou hraničiaci prejav rumunského operného speváka Attilu Dorna, skvele odohraný koncert, z ktorého si môžu brať príklad aj niektoré „hviezdne“ kapely. Nemeckým vlkolakom sa nedalo vytknúť absolútne nič. Od mainstreamu nás opäť odtrhol Varg, ktorý svojím pagan-blackom, odspievaným v nemčine, prebúdzal aj mŕtvych. Celé pódium vrátane kapely bolo zladené do červeno-čiernej, pričom horiace fakle dotvárali celú atmosféru. Podobne ako predchádzajúce dve kapely, aj Varg to celé bral vážne a podával na pódiu výkon, za ktorý sa hanbiť rozhodne nemusel. Nemecké kapely pokračovali aj v ďalšom hudobnom menu, no tentoraz nám hudbu trocha z iného súdka ponúkli Leaves’ Eyes. Symfonický gothic so spevom Liv Kristine, prerývaný pekelným vokálom Alexandra Krulla bol uvítaný najprv ľahkým dažďom, následne krupobitím a búrkou, ktorá len dotvárala celkovú atmosféru. Českú klasiku pre sobotu zastúpil Citron, ktorý poprel svoj vek energickým prevzatím pódia. Skalní fanúšikovia – najmä staršie ročníky – sa poďakovali adekvátnou podporou a ukázali kapele, prečo ani po toľkých rokoch nezavesila hudbu na klinec. Vysokú úroveň sobotného dňa potvrdila aj ďalšia skupina – Freedom Call, ktorých radosť z hrania bola priam okúzľujúca. Členovia kapely pôsobili dojmom, akoby sa na javisku narodili a v kombinácií so skvele zvládnutým vystúpením, aké predviedli, by si túto speedmetalovú smršť každý zúčastnený neskutočne rád zopakoval.

Z alpských štítov sa po 20 minútovej pauze „na chcání“ priamo na Lochotínsky amfiteáter vovalila švajčiarska lavína Eluveitie, ktorá famóznym folk metalom zdvihla do vzduchu tisíce rúk pod pódiom, no aj vo vyšších radoch amfiteátra. Atmosféru keltskej hudby dotvárali priam excelentne nezvyčajné nástroje ako mandolína, gajdy, flašinet a iné.

Ťažkotonážna kombinácia power/trash/death metalu amerických Nevermore bola excelentnou oslavou hudobného umenia, no pre mňa trocha znepríjemnenou vokálom speváka Warrela Danea, ktorý mi prišiel akosi nemastný – neslaný a v duchu názvu kapely mi stačilo.... Raz počuť a potom už never more....

Príjemnou zmenou boli industrial-gotici Deathstars, zhosťujúci sa pódia s postupne pribúdajúcou tmou. Pri pohľade do davu mal síce človek pocit, že sa odrazu ocitol na koncerte nejakej chlapčenskej popíkovej kapely a pištiace fanynky intenzívne liezli na nervy celému okoliu vrátane SBSky avšak s prvými tónmi Deathstars všetkých presvedčili, že to bol len úvodný pocit. Títo kontroverzní Švédi rozhýbali v hľadisku všetko, čo sa dalo (pri pohľade okolo som mal pocit, že ženská časť publika si bude musieť každú chvíľu začať utierať sliny – neodpustil som si poznámku). Vytknúť kapele možno snáď len množstvo z playbacku púšťaných klávesov, ktoré by mohli nahradiť živým klávesákom.

Záver večera patril melodickému power metalu z krajiny tisícich jazier. Neuveriteľnú silu a radosť dopĺňal občas so šialenosťou a infantilnosťou hraničiaci prejav Tonyho Kakka. Na zamyslenie však bol jeho príhovor k faktu, že takmer každá druhá kapela venovala jeden song pamiatke Ronnieho James Dia. Ako povedal Tony – Ľudí by sme si mali vážiť a myslieť na nich aj počas života, nielen po ich smrti. Celkovo excelentné vystúpenie prerývané gitarovými a klávesovými sólami bolo úžasným zakončením večera a nasadilo latku pre headlinerov poriadne vysoko.

Nedeľa

Hneď na začiatku nedeľného dňa organizátori ohlásili, že skupina Steelwing pre problémy s dopravou nevystúpi a preto sa trocha natiahnu koncerty prvých dvoch kapiel, čo bolo vzhľadom na ich kvalitu obrovským plusom. Posledný deň festivalu patril na začiatok talianskej kapele Elvenking. V tomto prípade sa južanská krv nezaprela a temperament preniesli aj na publikum. Radosť z hrania a energia speváka hraničiaca s hyperaktivitou boli zárukou kvality, ktorú potvrdili aj v profesionalite s akou zahrali celé vystúpenie od úvodných tónov, cez cover „Heaven is a Place on Earth“ až po strácajúce sa zvuky gitár a huslí na konci poslednej piesne. Následne sa na pódiu ocitli francúzsky Nightmare, ktorí sa v otázke kvality držali podobnej úrovne ako ich predchodcovia. Radosť s akou brali celé vystúpenie mi pripadala, akoby po koncerte túžili niekoľko dlhých rokov a teraz sa im to konečne podarilo. O tom, že zo seba vydali to najlepšie po predošlých slovách snáď ani netreba hovoriť. To, čo nasledovalo po nich bolo z trocha iného súdka. Česká kapela Silent Scream Of Godless Elegy mi príde trocha obohraná a podľa toho, ako sa zrazu vyprázdnil priestor pod pódiom očividne nie len mne. Kvalitu hudobníkov rušilo podľa mňa zlé prelínanie hlasov spevákov. Najmä hlas speváka Pavla Hrnčířa vyzeral, akoby mlel z posledného. Ku kvalite sme sa razom rýchlo vrátili vďaka poľskému Vaderu, ktorý na pódiu rozpútal svojské peklo. Človek priam cítil brutalitu a hnev, ktorú vkladali do hudby aj vystúpení títo poľskí zástupcovia európskeho death metalu. Technicky perfektné vystupovanie, mikrofón na stojane v podobe ľudskej chrbtice s rebrami len dopĺňali genialitu celého besnenia Vader na pódiu Metalfestu. V brutálnejšom tempe sa pódia zhostil Marduk, ktorý sa zhostil pódia s takou brutalitou, že človek mal pocit, že sa každú chvíľu zatiahne obloha, otvoria sa brány pekelné a Marduk vystupuje len ako akýsi uvítací výbor všetkých pekelníkov na čele so samotným Satanom. V póze, ktorú si priniesli na pódium vydržali až do konca. Človek mal až pocit, že to nie je póza, ale spôsob života týchto vyslancov pekiel...

Keď sa brány pekiel po 50 minútach zavreli a prehrmela tichá pauza na prestavbu pódia, svet sa odrazu vyjasnil a s nemeckými Brainstorm sa pred divákov Metalfestu dostal tradičný heavy metal v čistej podobe – majestátny a úchvatný. Charizma Andy B. Francka, skvele posadený hlas a jeho skvelá práca s davom boli úchvatným divadlom, ktorého hudobný podklad bol majstrovským dielom.

To, že Holandsko sa môže pochváliť aj niečím tvrdším ako gothic metal prišli zvestovať Legion of the Damned. Prvá vec, ktorá ich zarazila, keď vyšli na pódium bolo, že diváci sú akosi ďaleko. To bol však ich posledný svetlý moment. Po technickej stránke sa síce nedá na celom vystúpení nájsť ani chybička, no bolo to odohrané akoby z povinnosti. Gitarista a basák stáli na jednom mieste ako soľné stĺpy, hlavy sklonené a len nimi z povinnosti pokyvkávali. Takmer nulová komunikácia s publikom to všetko len potvrdzovala.

Pre mňa v podobne nudnom štýle pokračovali aj americkí deathmetalisti Deicide, ktorí nemali šťavu, na pódiu vyzerali okrem gitaristu ako dinosaury, ktoré nejakým zázrakom ešte nevymreli a aj napriek tomu, že niekoľko priaznivcov tohto, údajne jedného z najbrutálnejších zoskupení na Metalfeste, pod pódiom stálo a občas aj poskakovalo, myslím, že spev, ktorý bol nezrozumiteľnejší ako zmysel ich hudby, by si mohol Glen Benton kľudne aj meniť podľa toho, ako sa mu zapáči, aj tak by si to nik z prítomných nevšimol. Celý znel totiž ako zadretý motor, ktorý sa niekto snaží silou mocou naštartovať, ignorujúc jeho nesúhlas.

Chuť všetkým zúčastneným však rýchlo napravila horda lesných trolov Finntroll s vlastným štýlom – humppa folk metalom. To, čo predvádzali na pódiu bolo neuveriteľne silné, priam až živelné besnenie, ktoré dotváral svojím ničivým growlom frontman Mathias „Vreth“ Lillmån, ktorý pre našeho diváka má ešte jednu zvláštnosť – nemenný jazyk – fínštinu. Pochváliť mu treba aj jednu skvelú vlastnosť, a to fakt, že dokáže neskutočne pracovať s publikom. To sa do varu dostalo najmä pri najväčšom hite skupiny, ktorým je jednoznačne Trollhammaren. Celý koncert bol popri tom už zľahka prerušovaný tým, že hneď vedľa pódia bola veľkoplošná obrazovka, na ktorej bežalo finále majstrovstiev v hokeji medzi Českom a Ruskom.

To doznievalo aj počas zvukov ďalšej kapely – Hammerfall. Tá po neistých falošných tónoch speváka Joakima Cansa odrazu prešla do čistých tónov, čo bolo pre väčšinu fanúšikov prekvapením, pretože na pódiu zvyčajne Joakim Cans stráca pevnú pôdu pod nohami. Po víťazstve reprezentácie Česka sa koncert prerušil, pretože celý dav svorne spieval hymnu Česka. Celú atmosféru, ktorá bola dostatočne epická aj bez toho, zaklincoval Hammerfall skladbou Hearts on Fire, ktorá sa niekoľko rokov dozadu stala hymnou švédskeho ženského curlingového olympijského teamu. Kapela podala na pódiu pravdepodobne životný výkon, pretože len málo fanúšikov si pamätá koncert, ktorý by Hammerfall (a hlavne Joakim) zvládol tak excelentne. Za celým festivalom teda spravil Hammerfall jednu veľkú bodku, ľudia sa pomaly začali rozchádzať a tešiť sa na ďalšie a ďalšie festivaly, na ktoré je leto v Čechách dostatočne bohaté.

Suma sumarum

Festival bol skvelým otvorením festivalovej sezóny v Česku. Veľké plus dávam organizátorom za nápad s výkupom kelímkov. Chcel by som vyzdvihnúť nazvučenie kapiel, ktoré boli bez výnimky nazvučené dokonale a aj po technickej stránke väčšina podala skvelé výkony. Samozrejme, ako na každom festivale, aj tu sa vyskytli kapely, ktoré nesadnú každému. Možno nie vždy je meno všetko, čo potvrdili kapely aj tu. Na druhej strane, objavili sa aj kapely, ktoré majú neuveriteľný potenciál a sú nedocenené. Medzi nimi by som určite uviedol aspoň Arkonu, Powerwolf, Elvenking a Nightmare (aj keď ich bolo určite viac).

pridané: 27.05.2010

Pridali: Samuel Sámel

piatok

sobota

nedeľa

Foto: Samuel Sámel