ŠTVRTOK

Masters of Rock ukázal svoju zvyčajnú tvár už pri príchode. Teplo na nevydržanie bolo cítiť už od chvíle, kedy sme vystúpili z autobusu v malebnom mestečku Vizovice. Všetkým známy areál likérky Rudolfa Jelínka už pred začiatkom koncertov praskal vo švíkoch.

Úlohu otvoriť festival tento rok dostal psychadelic emo-rock Final Fiction. Príjemné nazvučenie a blondínka za mikrofónom začali dostávať do varu odvážlivcov, ktorí sa aj napriek neuveriteľnému výpeku postavili na betónovú plochu pred pódiom. Príjemným potešením pre nich bol aj ďalší zástupca českej scény Gaia Mesaiah. Dav ožíval, zväčšoval sa a jediným mínusom kapely boli neurčité nepravidelné škreky gitaristky.

O prvý špeciál festivalu sa postarala speed/power metalová Salamandra. Perfektne zohraná sa vyvalila na pódium a bolo vidno, že to nie je po prvý raz. Spomínanou špecialitou bol krst nového albumu „Time To Change“, ktorého krstenia sa zhostil švédsky Sabaton. Po krste Salamandra spolu so Sabatonom venovali festivalu hymnu – „Masters Of Rock“.

Posledným štvrtkový československým interpretom boli slovenské Horkýže Slíže. Partičku týchto exotov privítal dav s dovtedy nevídanou silou, za čo sa Slíže odvďačili svojou typickou šialenou zábavou. O tom, že pred prichádzajúcimi hviezdnymi kapelami rozprúdili krv v žilách sa nedá pochybovať.

S 20 minútovým meškaním rozbeh trocha spomalil K2, projekt bývalého gitaristu Europe Kee Marcella. Pomalým tempom idúci hard/blues rock, hodiaci sa tak ako hudba do kamióna ma po prvých troch piesňach už statočne nudil. Nepomohli ani upútavky z nového albumu – „Coming Home“. Jedinými svetlými momentmi  bol cover Europe „Superstitious“ (zahraný ale v neskutočne nudnom tempe) a fakt, že za bicími sedel Mike Terrana, ktorý týmto odštartoval pokus o zápis do Guinessovej knihy rekordov.

Presne opačne pôsobilo vystúpenie kapely zoskupenej okolo gitarového mága - Axel Rudi Pell. Po otváracom „Too Late“ sa už na publikum valila čistá energia . Približne v polke setu venoval Axel ako poctu Ronniemu J. Diovi emotívne gitarové sólo. Záver celého setu zobrala kapela trocha s humorom, keď sa Mike Terrana vymenil so spevákom Johnnym Gioelim a celá kapela si pomenila nástroje. Mike sa chopil mikrofónu a následne predviedol zľahka potrhlý cover Franka Sinatru - „My Way“.

Nasledujúce hodinové zvučenie orchestra, ktorý hral ako doprovod Tarji Turunen sa oplatilo prečkať. Po v origináli odspievanej Rusalke, kedy sa človek aj v tom niekoľkotisícovom dave cítil ako v opere odohrala Tarja niekoľko piesní z „My Winter Storm“. Nasledovalo odprezentovanie asi polky albumu, vychádzajúceho za pár týždňov, ktoré doplnila niekoľkými klasikami Nightwish a na záver celého setu odspievala vlastný hit „Die Alive“.

Dokončenie rekordu Mikea Terranu bolo v znamení odohrania 11 klasických skladieb len na bicích. Úžasný zážitok ako tento sa nedá popísať. Niečo také proste treba vidieť. Rekord, ktorého je Mike od štvrtkovej noci držiteľom, je na 3 hodiny 41 minút bubnovania pre 4 rôzne kapely.

Záver večera patril miláčikom davu – švédskym Sabaton. Energia, ktorú ponúkli davu sa im vracala ako bumerang a kapela len s nemým úžasom a úsmevom na perách sledovala nekončiaci skandujúci dav. Skladby z nového albumu „Coat Of Arms“ striedali staré hity a následne si kapela dav získala ešte viac vecami, ktoré sú na Masters pomerne nevídané. So slovami, že za také hovná nenechajú fanúšikov platiť, vyhádzali do publika asi 30 tričiek pochybnej kvality, zhabané zo stánkov v areáli. Podobným prekvapením bol aj prvý stagediving, ktorý som za 6 rokov, čo na Masters chodím zažil. Aktérom bol samozrejme spevák Joakim Brodén. Záverom setu bola „Primo Victoria“ a „Metal Crew/Metal Machine“, po ktorej kapela zhodnotila, že tento večer sa im vryje do pamäti. Ani sa im nedivím, najmä pri pohľade na desiatky tisíc ľudí, ktoré celé svorne skákali a kričali do noci „Through the gates of hell,....“

PIATOK

Piatkový deň patril zo začiatku českým legendám. Prvou z nich boli Citron, ktorí set rozbehli klasikou „Radegast“. Hrali síce s nasadením, ako na svojich začiatkoch, no iné ako československé publikum neoslnili. Počas prestávky ohlásené zrušenie Delain natiahlo vystúpenie ako Citronu, tak aj Visacímu Zámku a Metalforce. Počas prestávky začalo aj bezhlavé polievanie davu hadicou, nehľadiac na fotoaparáty, mobily a iné zariadenia. Tí, čo sa tomu snažili vyhnúť dostali v prvých radách extra dávku vody.  Visací Zámek bol jediný zástupca punku na hlavnom Ronnie James Dio Stage. Punkáči si ho samozrejme poriadne užili a jeden z fanúšikov sa dokonca dostal aj na pódium. Z neho sa samozrejme už dostal v sprievode SBSky. Päťdesiatnici hrali celý koncert s nasadením hormónmi oblbnutého puberťáka, ignorujúc plesnivé rožky, ktorými zasypali pódium diváci. Holt, to je asi tá známka punku. Metalforce, hrajúci power metal s textami silne pripomínajúcimi Manowar sa chopil pódia tesne po punkáčoch. Po zľahka zaspatom začiatku predviedli chytľavé a energické vystúpenie. Bohužiaľ nič prelomové.

Trashové besnenie sa začalo po nich s príchodom Destruction. Old schol trash prijali diváci s nadšením a na Masters sa roztočil prvý tohtoročný moshpit. Besnenie nemalo konca, no pri kvalite, ktorou oplývalo to nikomu nijak nevadilo.

Slovenskými zástupcami (tohtoročnými poslednými) boli pre piatok chlapci z Tublatanky. Trocha strojené vystúpenie zahrnulo ochutnávku z nového albumu „Skúsime to cez vesmír“, hit „Dnes“ či baladu „Matka“. Pri záverečnom „Skúsime to cez vesmír“ už skandoval celý dav. Len zahraniční diváci postávali a pozerali dosť nechápavo.

Po Tublatanke sa pódium ponorilo do ponurejšej atmosféry a nástrojov sa zhostila gothic metalová Epica. Tá približne polku prvej skladby odohrala bez ženského spevu kvôli technickým problémom. Sila, energia a radosť z hrania sú to, čo môže dokonale vystihnúť kvalitný koncert, v ktorom sa úžasne miesil jemný vokál Simone Simmons s deathmetalovým hlasom Marka Jensena.

Progresívny metal, ktorého zástupca Queensryche, sa následne zhostil pódia je pomerne zožitý žáner, ktorý nesadne komukoľvek. Mne bohužiaľ nesadol a tak okrem toho, že to bolo všetko odohrané a odspievané čisto nemám čo povedať. Možno len vytknúť zle nazvučený saxofón.

Po kúsku metalovej moderny sa na pódiu odhalili gigantické basáky, patriace tohtoročnému headlinerovi – samozvaným metalovým kráľom Manowar. Show, pri ktorej postavili len na hlasitosti a siláckych pózach ma pomerne dosť sklamalo. O to viac, že prakticky celá kapela bola neskutočne statická. Nepríjemné boli aj Joeyho basové sóla, pri ktorých uškrečanosti si človek občas musel zakrývať od bolesti uši. Pozitívom však boli na výbornú odohrané klasické „Hand of Doom“, „Warriors of the World“ či „Swords in the Wind“. Pred koncom setu kapela davu oznámila, že celý set je nahrávaný a bude zvečnený na DVD. Koniec tohtoročného Manowar bol ohlásený obrovským a úžasným ohňostrojom.

SOBOTA

Sobota sa začínala o čosi skôr ako predošlé dni a teda sa do programu dostali aj o čosi menej známe (bohužiaľ niektoré aj menej kvalitné) kapely. Začiatok patril chorvátskemu Rising Dream. Power/death metalová skupina s pôvabnou Ines Tančeva za mikrofónom sa predviedla v perfektnom svetle. Dav, ktorý sa zjavil pod pódiom a pokriky publika boli dostatočnou odmenou za perfektne predvedené vystúpenie v ktorom Ines prechádzala od čistého spevu ku growlu s neuveriteľnou istotou. Presne v opačnom, nezaujímavom a podpriemernom duchu hrali Gand Magus zo Švédska. Nech sa na mňa nik nehnevá, ale logo, ktoré vyvesili urobí za 15 minút aj najväčší amatér a celá vystúpenie bolo založené na tom, že stáli a hrali prakticky bez pohybu. Hudba bol priemerný heavy/stoner doom metal (podľa myspace profilu), ktorý zapadne medzi stovky úplne rovnakých kapiel bez ducha a energie. Nasledovala zábava po česky v podaní projektu Legendy se vrací. Cover verzie známych (a neznámych) rockových hitov v podaní troch gitár a neurčitého perkusného nástroja. To, že tie covery boli nahrané dobre nepomáhalo a čo som videl, všetci nečeskí návštevníci festivalu len nechápavo pozerali, či je to myslené ako fór alebo vážne, prípadne proste odchádzali spred pódia. V českých kapelách sa pokračovalo aj naďalej a ďalším zástupcom českej scény bol Miloš Dodo Doležal. Charizmatický a energický výkon podal pred tisíckami ľudí a na záver ešte potešil prerábkou piesne Jimiho Hendixa – „Purple Haze“.  Škwor (opäť český) ukázal, čo je to byť obľúbený a davu, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani headlineri festivalu predviedol kvalitnú hudbu s moderným zvukom a neuveriteľnou atmosférou. Neskutočná show, na pódiu to žilo a pod ním ešte viac. Niet čo dodať. S rovnakým nasadením a kvalitnou hudbou sa na pódium vyvalila aj Doga s Čechmi milovaným Romanom Izzi Izaiášom. Nórsky Communic hrajúci progpower metal držali latku nasadenú predošlými kapelami, no očividne sa popularity Dogy a Škworu nechytajú a tak pred pódiom zostalo len značne preriedené publikum. Nepomohol ani skvelý zvuk a snaha o čo najlepší výkon (čo sa aj podarilo).

Prvou kapelou z kategórie „headlineri“ a zároveň najbrutálnejšia kapela na tohtoročnom Masters bol poľský Behemoth, ktorých si poľskí fanúšikovia musia vychutnávať v zahraničí. Behemoth je totiž na čiernej listine Poľska.  Brutalita, s ktorou sa opreli do hrania vychádzala snáď zo samých hlbín pekelných a na pódiu pôsobili neuveriteľne suverénne. Aj napriek tomu, že takto tvrdé kapely nie sú zrovna z môjho súdka, musím uznať, že som sa skvele bavil.

Primal Fear, ktorý sa pódia zhostil po krátkej pauze sa so svojím power metalom ukázal v najlepšom svetle. Na pódiu bol ako ryba vo vode a za posledných pár rokov kapela spravila neuveriteľný krok vpred. Po skvele odohranom koncerte na záver ponúkli pieseň „Metal is Forever“ a odprevádzaní boli obrovským aplauzom.

Do tvrdších a rýchlejších sfér divákov pozvala americká trash/speed legenda Annihilator. Ponúkla okrem noviniek aj piesne ako napríklad „Hell is a War“ z roku 1991. Skvelé zohranie s prírodou predviedli keď takmer na sekundu presne so začiatkom piesne „Fun Palace“ začal dážď, ktorý skončil zarovno s piesňou. Výborný koncert so skvelým zvukom a živelnosťou príznačnou pre týchto klasikov bol navyše nasvietený snáď najlepšie z celého Masters, čo pridalo na skvelej atmosfére.

Skvelá nálada po Annihilatore ostala divákom aj pri hviezde sobotného večera, ktorou nebol nik iný, ako speed/power metalový Gamma Ray. Kapela predviedla perfektné vystúpenie, pri ktorom bolo vidno, že hudba je ich životom. Večne usmiaty Kai Hansen s kapelou predviedli hity ako „New World Order“ či titulnú pieseň k novému albumu „To the Metal“ a prídavok patril coveru od Helloween „I Want Out“ a klasike „Send Me a Sign“.

Koncert Bloodbound, ktorý nasledoval mal niekoľko zaujímavých špecifík. Prvým bolo, že hrali po prvý raz v Česku s novým spevákom. Druhou bola obrovská búrka, ktorá sa na sekundu presne spustila s introm kapely. Ani tá však neodradila skalných fanúšikov, ktorí si okrem perfektne odohraných piesní Bloodbound užívali napríklad aj cover Iron Maiden „Wrathchild“. Kapela onemela úžasom, keď ešte aj o druhej ráno v neustávajúcej búrke skandovali davy pod pódiom „Ještě jednu!“. Treba konštatovať, že bodka za sobotným dňom to bola neuveriteľná...

NEDEĽA

Nedeľný záverečný deň štartovala česká Euthanasia. Metal-doom, ktorý predviedla popravde nebol nič extra a na pódiu postávali v jednej línií prakticky bez pohybu. Nezaujímavé. Presne o niečom inom bola ruská hardcore smečka Remorha, ktorá prvý raz vycestovala z rodného Novosibirsku do Európy, a to priamo do Vizovic. Bolo vidno, že hudba, ktorú robia im robí neskutočnú radosť a celé vystúpenie si aj patrične užívali, čo sa odrazilo aj na kvalite celého setu. Ten bol odohraný s živelnosťou a silou, bez absencie kvality. Po chalanoch z ďalekých ruských pláni sa na pódiu zjavila najexotickejšia kapela tohto ročníka Masters – libanonská doom/death metalová Kimaera. Musím sa priznať, tento štýl mi nehovorí absolútne nič, no Kimaera bola príjemným prekvapením. Kvalitné vystúpenie a aj po hudobnej stránke na vysokej úrovni. Nasledujúca kapela – český crazy rockový Harlej odohral (podobne ako množstvo ďalších CZ kapiel podobného razenia) skvelý set, hudobne aj po vizuálnej stránke na výbornú, no mám pocit, že sa medzi všetkými týmito českými (takmer rovnakými) kapelami trocha stráca. Presne v opačnom duchu (čo sa kvality týka) bol Callejon. Ničím nezaujímavé vystúpenie, podporené priam až nepríjemnou vizážou frontmana.

Po skončení trápenia s Callejonom sa začali na pódiu objavovať kapely trocha iného formátu a začínalo byť trocha husto pod pódiom.  Trash metal v podaní Arakainu zaplnil priestor pred pódiom viac ako niektoré väčšie zahraničné kapely. Zo začiatku síce trocha zaspaté a nudné predstavenie sa zmenilo na hotovú búrku a pri záverečnej Apage Satanas už Arakain hral ako švajčiarske hodinky.

To čo nastalo potom, bola pekne povedané hrôza. Alternatívny gothic metal v podaní Lacrimosy. Spevák nezvládal vlastné party, speváčka bola zle nazvučená a celkovo som nepochopil zmysel celej tej kapely. Namiesto spevu bola často len recitácia, hudobníci hrali 3 akordy dookola, o pódiovej show sa nedá hovoriť a to ako celá kapela vyzerala ani nejdem spomínať, lebo by som sa asi nezdržal urážlivých slov.

Prvou skutočne žiariacou hviezdou posledného dňa bola nemecká rocková kráľovná – Doro Pesch. Neviem ako je to možné, ale pri pohľade na túto blondínku som mal pocit, že niektorí ľudia nestarnú, ale mladnú. Charizma, ktorá z nej žiarila a radosť, ktorú mala z hudby boli úchvatné. Začiatok patril najmä „Burning Witches“ a celé vystúpenie kulminovalo spojením coveru od Judas Priest „Breaking The Law“ a snáď najväčšieho hitu Warlock „All We Are“. Jediným mínusom tohto skvelého predstavenia bolo, že chýbala figurína Warlock, ktorá bola sľubovaná na stránkach Masters. Alebo bola taká malá, že si ju nik nevšimol.

Nasledovala udalosť, ktorá bola ohlasovaná ako návrat roka, niečo obrovské a úžasné. Koncert Unisonic bol však celkom priemerným vystúpením síce dobre zohranej, no ničím (okrem Kiskeho) nezaujímavej kapely. Význam koncertu, keď kapela s takými menami hrá len a len cover verzie a JEDINÚ vlastnú skladbu, je pre mňa neznámy. Kiske k tomu ešte stratil návyky na pódium a jeho postávanie na pódiu bolo až na pár momentov strašne neisté.

Heavymetalový Accept sa vrátil. Nie len s albumom, ale aj na pódiá a tento krát aj s novým spevákom – Marcom Tornillom. A musím konštatovať, že mu to spieva lepšie ako Udovi. Perfektne odohrané a odspievané, na pódiu priam živelné. Takto si predstavujem ideálny koncert. Ako prídavok odohrané „Princess of the Dawn“, „I am Rebel“ a „Balls to the Wall“ boli len úžasnou bodkou za týmto neskutočným vystúpením.

Záver festivalu patril monštrám z ľadového Fínska. Lordi sa predviedli svojou zvyčajnou skvelou pódiovou show. Netreba hovoriť o jej prepracovanosti vzhľadom na množstvo pyroefektov, rekvizít, skvelé kostýmy a nekončiacu charizmu. Jediné, čo by sa dalo vytknúť bolo nazvučenie. Vpredu bolo skvelé. V zadných radoch vpravo bolo počuť len Amenovu gitaru a basu vôbec a naopak naľavo dominoval Ox s basou a gitara sa strácala. Medzi hitmi ako „Blood Red Sandman“, „Devil Is a Looser“, Bite It Like a Bulldog“ zahrali ochutnávku z albumu, ktorý má vyjsť koncom leta – „This Is Heavy Metal“ a musím konštatovať, že sa zas je na čo tešiť. Vyvrcholením celého divadla a zároveň aj festivalu bol hit, vďaka ktorému lordi získali svoju slávu (a cenu Eurovízie) - „Hard Rock Halellujah".

pridané: 23.07.2010

Pridal: Samuel Sámel

Foto: Pavel Šimo

Dominika Nováková

Michal Roháč

Petr Šlingr