ANATHEMA, PETTER CARLSEN - 22.11.2010, Bratislava, Randal Club

Koncert Liverpoolskej ANATHEMY sľuboval mnohé a takisto sa vyskytlo niečo z toho, čo nesľuboval. Avízovaný dvojhodinový set hlavnej hviezdy bol splnený, avšak oneskorenie vystúpenia všetkých zúčastnených, ba dokonca zvesti o tom, či sa koncert vôbec uskutoční, nebol každému pochuti. Čo však čert nechcel, jedna z predkapiel a to práve nemecký THE OCEAN dokonca nevystúpila vôbec. Kapela totiž dorazila do Bratislavy už len ako hosť a to kvôli technickým problémom s tourbusom, ktorý im vznikol niekde v susednom maďarsku.

Po zhruba jeden a pol hodinovom a netrpezlivom čakaní sa brány Randal Clubu konečne otvorili a to s prvými tónmi nórskeho rockového gitaristu Pettera Carlsena. Jeho (prí)jemná a relaxačná gitarová hudba mala navodiť komornú atmosféru klubu pred vystúpením samotnej britskej hviezdy, pričom mu vypomohli v niektorých skladbách dokonca samotní bratia Cavanaghovi spolu s Lee Douglas. Hovoriť však o komornej atmosfére nebude v tomto prípade celkom na mieste. Nieže by za to mohol samotný Petter Carlsen, ale sledovať jeho vystúpenie sa mi ledva podarilo od zadnej mreže klubu, nakoľko ten sa nezávratným spôsobom napĺňal tak, že začal praskať vo švíkoch. Tiež som nebol jediný, kto tvrdil, že koncert sa mohol s kľudným svedomím uskutočniť hneď vedľa vo väčších priestoroch MMC Klubu.

Bolo jasné (aspoň mne určite), že koncert ANATHEMA v našich končinách sľuboval aj hojnú návštevnosť, nakoľko si kapela za roky pôsobenia na scéne vybudovala evidentne veľmi silnú fanúšikovskú pôdu aj na slovensku. Je snáď každému jej priaznivcovi aj nepriaznivcovi jasné, že za dobu svojej existencie si pritiahla na svoju stranu pozornosť fanúšikov zo širokého hudobného spektra (toho rockového minimálne), čoho dôkazom boli nevídané tváre, alebo tváre prekvapivo dlho nevídané.

Koncert otvorili angličania hneď prvou štvoricou piesní z novinkového albumu “We’re Here Because We’re Here”, ktorú vzápätí prerušila dvojica z “A Natural Disaster”. Bohužiaľ na tomto mieste musím ihneď dodať, že dojem z vystúpenia kazila dôležitá hudobná zložka a tou je zvuk. Kým sa však veci doladili ako na pódiu, tak na mixpulte zvukára, to už hrali trinástu a veľmi silnú skladbu “Lost Control” z albumu “Alternative4”. Áno dobre čítate, až zhruba v druhej polovici setu začal zvuk naberať na konkrétnosti, priestorovosti a dynamike, čoho dôsledkom bol diametrálne odlišný dojem z vystúpenia, hudba konečne dostala potrebnú šťavu a samotní muzikanti mali ešte dostatok času na to, aby do všadeprítomného publika naimplantovali veškeré emotívne a atmosférické eufórie v plnej paráde tak, ako sa od nich očakávalo. Musím podotknúť, že bratia Cavanaghovci a spol. určite nesklamali, keď pominieme úvodné stresy spôsobené z meškania a zvukové problémy, jednalo sa o nadpriemerný koncert od výnimočnej a milovanej kapely. Početné publikum si evidentne užívalo každú notu, každučký zvuk, ktorý vyšiel zpod rúk týchto majstrov melancholickej atmosféry. Niektoré momenty vám nahadzovali až husiu kožu na tele, čo pri tejto kapele nie je nič nevídané. Najväčší úspech mali samozrejme klasické hity ako “Sleepless” alebo “Fragile Dreams” (tá zaznela až na úplný záver setu), s ktorými si pospevovala takmer celá klubová sála. Trochu trápna mi prišla chvíľka, keď sa muzikanti snažili odviazať sa medzi skladbami sériou vtipných zvukov a efektov, ktoré vydávali zo svojich nástrojov doprevádzaných vtipnými Vincentovými poznámkami. Pre niekoho to mohlo byť vtipné, podľa mňa však trochu trápne, ale za to neškodné. Najmä, že ľudia sa bavili, kedže poniektorí jedinci už aj postojačky podriemkávali. Dôležitú úlohu tu samozrejme hrala hudba samotná, ktorá nepotrebuje snáď žiadny komentár. Speváckym výkonom Vincenta a Dannyho niet čo vytknúť a blondínka Lee Douglas tvorí ako na albumoch, tak aj naživo spolu s Vinniem skvelý spevácky duet. Priestor dostávala sporadicky, no vynikala najmä pri sólových partiách, ako napríklad v skladbe “A Natural Disaster” a podobne. Škoda však, že nezazneli aj kúsky z takého “Eternity” prípadne niečo od ich obľúbencov PINK FLOYD. Zato do dvoch hodín stihli toho vtesnať aj tak dosť.

Charizmatická kapela, ktorá ani po štýlových eskapádach nestráca na svojom charakteristickom sounde a atraktivite, má stále čo povedať každej mutácii svojich fanúšikov. Až na malé chybičky krásy sa jednalo o veľmi podarený koncert. Nie tak dychvyrážajúci ako pred niekoľkými rokmi na poľskej Metalmanii v Krakowe (tu veľkú úlohu zohrával aj prvotný dojem), ale za to dostatočne uspokojujúci pre všetkých tých, ktorí ju majú zakorenenú hlboko v srdci.

pridané: 05.12.2010

Pridal: Mário Maslík

Foto: Martin Mayer