Recenzia 28.05.2020 Paradise Lost - HELLMAGAZINE

Hellmagazine
Prejsť na obsah
Henry • 9,5/10

PARADISE LOST - Obsidian


Nick Holmes popísal Obsidian slovami „vydali sme jedno z najeklektických albumov za poslednú dobu. Obsahuje piesne o mizérii, žalostné songy, pomalé a rýchle skladby. Spomenul som biedne?“ A je to vskutku tak, k tridsiatemu výročiu od vydania prvého albumu Lost Paradise, si Paradise Lost nadelili a teda hlavne nám fanúšikom kus poctivého doom metalu z Yorkshiru.

Začiatok je v umiernenejšom duchu ako na Meduse, začína zľahka, kde tu gitarový tón, kde tu orchester ako pozadie Nickovho spevu, ale postupne sa dostaneme ku growlingu, na aký sme zvyknutí v posledných rokoch. V poslednej štvrtine sa naplno rozvinie aj maestrov typický prejav. Mackintosh je proste len jeden, aj keď nie je úplne docenený ako skladateľ.  Fall from the Grace je úvodný singel z Albumu a ako návnada to bol skvelý ťah, keď depresia tak poriadna a klip k tomuto songu hovorí o všetkom. Ghosts, posledný singel pred uverejnením albumu. Draconian Times je späť? Dalo by sa to k tejto fenomenálnej fošni prirovnať, ale hlavne je tu cítiť odkaz  gotických Sisters of Mercy a The Mission z osemdesiatych rokov. Od tejto chvíle sa album vlní, ostro rezané gitarové riffy a vyšperkované sóla v drsných skladbách The Devil Embraced a Serenity. Naproti tomu mrazivé náreky vo Forsaken alebo epická Ending Days. Hope Dies Young nás zavedie opäť ku gotickému roku s lyrickými motívmi. Ravenghast zvádza súboj s jedným z najťažších riffov Grega Mackintosha, je to vznešené a obdivuhodne nekompromisné, celé nasiaknuté hustou atmosférou a smrteľným strachom.

Musím priznať že Obsidian mi šmakuje viac ako Medusa. Paradise Lost, stále žije, stále sa vyvíja a možno aj napriek všetkým dohadom, stále viac vytvárajú najlepšiu hudbu svojej kariéry. Síce už nemusia nič dokazovať, ale aj tak to dokazujú, a to s jedným z najlepších albumov, aký kedy vytvorili.
Návrat na obsah