Recenzia 13.04.2020 My Dying Bride - HELLMAGAZINE

Hellmagazine
Prejsť na obsah
Henry • 10/10

MY DYING BRIDE - The Ghost of Orion

 
Zhruba pred mesiacom vyšiel v poradí trinásty album (pokiaľ nepočítame Evintu ako radovku) doom metalových klasikov My Dying Bride. O kapele sa toho už napísalo veľa, aj z mojej strany, v predchádzajúcich recenziách a som rád, že stále sa držia svojho melancholického štýlu. Stručne priblížim niečo z pozadia novinky. Najhlavnejšie je, že po dlhých rokoch, opustili vydavateľské vody Peaceville a uchýlili sa k Roadrunners. Druhá zmena je na poste bubeníka, Shauna Taylora-Steelsa vystriedal Jeff Singer (ex Paradise Lost). No a čo hlavne ovplyvnilo tvorbu, je ten fakt, že po vydaní albumu Feel the Misery, vtedy päťročnej dcére Aarona diagnostikovali rakovinu.

Po piatich rokoch tu máme teda novinku The Ghost of Orion, okolo ktorej panovala nervozita z vyššie uvedených dôvod. Panika našťastie nie je na mieste a jedná sa o vynikajúci album. Už titulka Your Broken Shore, uvedená v januári ako singel, je skvelým počinom Andrew Craighana, ktorý nám naservíroval krásne melódie a neuveriteľné riffy ako podklad pre Aaronov spev. Ten dominuje na celom albume, a čo si budeme hovoriť, je asi najčistejší v histórii. Skladba Tired of Tears odráža všetko utrpenie, ktorým si musel Aaron a jeho rodina prejsť po spomínanej diagnóze jeho dcéry (naštastie ten boj vyhrala), ale celkovo je album poznamenaný touto skutočnosťou. Za povšimnutie stojí skladba The Solace, asi najexperimentálnejší kúsok od čias Turn Loose The Swans, kde sa nám  v podobe sirény predstavila Lindy Fay Hella (Wardruna) a dodala ešte väčšiu atmosféru Craighanovým melódiám. Niektorí priaznivci by mohli namietať nad dĺžkou jednotlivých skladieb a že sa tu už jednotlivé motívy nestriedajú ako predtým, ale na kvalite novinky od My Dying Bride to neuberá.

Každopádne, pre mňa je The Ghost of Orion presne tým albumom, aký som od tejto legendy, ktorá účinkuje na doomovej scéne tridsať rokov, očakával. A Aaron je proste boh.
Návrat na obsah