Samuel Sámel • Michal Roháč (foto)
LORDI, TRACHON FIST, FLESH ROXON
18.2.2020 - Majestic Music Club, Bratislava
Ono je to už tak trocha zvykom – Lordi prichádzajú do Bratislavy, my prichádzame do Bratislavy. Tento krát v strede týždňa. Utorkový podvečer začal pomaly, avšak pred Majesticom sa začali pomaly tieniť davy ľudí. Síce sa otvorenie klubu trocha posunulo, lebo kapely si zvukovku zjavne príliš užívali. Klub sa teda otvoril tesne pred 20,00 a my sme chvíľu zostali v pomykove... Kde sa stratili všetci tí ľudia, ktorí vonku „stepovali“ pred dverami?
Počas horor punkovej kapely FLESH ROXON sa to pred pódiom len pozvoľna napĺňalo, zato tribúna bola seriózne zaplnená. O to príjemnejšie prekvapenie bola kapela samotná, pretože tá bola dokonalým príkladom toho, ako sa dá naživo odprezentovať. Veselá, takmer až tanečná (v rámci možností horor punku) hudba rozhýbavala publikum, vizuálne tomu jedinečnosť dodávala basa (nie basgitara, basa) a bolo úplne zjavné, že kapela si svoje vystúpenie užívala.
O niečo rozpačitejšia pre mňa bola prezentácia talianskej heavy metalovej kapely TARCHON FIST. Páni si dali na sebe záležať, prepracované kostýmy s jemným nádychom steampunku však mala len polovica kapely. Aj pódiový prejav nebol zrovna silnou stránkou úplne každého z kapely, na druhej strane ľudia pod pódiom už boli mierne rozohriati, žánrovo sme sa tiež triafali o čosi lepšie, takže zábava pomaly gradovala. Od úvodnej „Victims of the Nation“ až po záverečnú skladbu „Proud to be Dinosaurs“ sa tak dav bavil, ja osobne by som ale prijal výmenu kapiel.
Buďme ale realisti, nik neprišiel kvôli predskokanom. Áno, bolo to príjemné spestrenie, ale ... Keď začala skladba „God of Thunder“, fanúšikovia vedeli, že už to nie je len náhodný zvuk z reprákov. Spustili sme celkom šialenú show, ktorej vizuálnu stránku zabezpečilo to najlepšie z starých klasických efektov. Dostalo sa nám okrem kopy nových skladieb aj pár hitov ako „The Riff“, mix skladieb „Midnight Lover/Granny´s Gone Crazy/Devil´s Lullaby“ alebo „Scare Force One“. Veľké nič (a konfety) sme dostali počas jednej z povinných jázd – „Blood Red Sandman“ a počas „Naked in My Cellar“ si prvé rady užili sprchu z kotúčovej píly striekajúcej krvi. Priznám sa, že pre mňa najväčšou chuťovkou celého setu bola nová postava v rámci kapely – basgitarista Hiisi. Kvalitne prepracovaná postava neurčitej vodnej príšery, ktorá priebežne cvaká predsadenou tlamou s prehnaným množstvom zúbkov priebežne blbla s Mr. Lordi a miestami to vyzeralo, akoby si ho frontman kapely ochočil ako psíka. Netradične v kabáte sa predstavil aj Amen, ktorý však tým pádom nadobudol akúsi vážnosť, čo mi prišlo trocha divné. Dostávali sme sa k záveru setu, ktorý bol pretkaný sebaprezentáciou jednotlivých členov, kedy si každý z nich užil svoje sólo. Posledné z nich mala klávesáčka Hella počas skladby „Magistra Nocte“. To už sme boli pri závere celého setu, ktorý ešte doplnili „Let´s Go Slaughter He-Man (I Wanna Be the Beast-man in the Masters of the Universe)“ a skladba, ktorá kapele priniesla najväčšiu slávu – „Hard Rock Hallelujah“. Aké by to ale bolo, keby neodzneli dve najväčšie pecky Lordi? Po menšej prestávke sa tak príšerky vrátili na pódium a priniesli ešte „Devil is a Loser“, kedy už tradične Mr. Lordi stál na pódiu s obrovskými krídlami a záverečná romantická vsuvka „Would You Love a Monsterman?“. Monštrá sa vrátili do svojej skrýše a nám, obyčajným smrteľníkom ostalo už len tešenie sa z metalovo stráveného utorkového večera. Vďaka posunu programu sa to trocha natiahlo, takže z klubu sme vychádzali až po polnoci a dlhá cesta si vypýtala svoju daň nasledujúci deň, ale zodpovedne prehlasujem, že aj napriek 5 kávam som to prežil a kedykoľvek by som si to zopakoval!
Prečo? Lebo sú to spomienky, ktoré vydržia naveky! Teda, pokiaľ sa nezrúbete pod obraz a aspoň niečo si z večera pamätáte :D
