Nemusím nikomu predstavovať tohto nemeckého gitarového virtuóza, pretože jeho albumy sú istota a záruka dokonalej hudobnej kvality. Po dvoch rokoch opäť vydáva nový album, ale tu už slová chvály sa budú zase opakovať. No nedá sa inak, pretože maestro tu opäť naservíroval desať dokonale prepracovaných skladieb. Aj keď oproti minulosti trochu spomalil a pritvrdil čo je trošku príjemná zmena oproti jeho predchodcovi. Album trochu evokuje jeho skoršie albumy ako Oceans Of Time, Between The Walls či Black Moon Pyramid. Nejde však o vykrádanie seba samého ani žiadnu vatu ani o vydanie albumu z povinnosti. Album sa nesie v klasike jeho rukopisu a otvára ho monumentálne intro The Black Serenade. Po prvej skladbe Gunfire už jasne pripomína rannú tvorbu ako som už vyššie napísal a v tomto duchu sa nesie celý zvyšok albumu. Nebudem tu jednotlivé skladby dávať do popredia, pretože v popredí je u mňa celý album. Opäť rana na istotu a album si určite zamilujú jeho fanúšikovia, ktorí na jeho tvorbe začínali spoznávať kvalitnú muziku, ale aj tí čo sa s ním stretli neskoršie. Práve pre nich tento album bude príjemná zmena a pokiaľ sa nedostali ku jeho prvotinám tak teraz po nich určite siahnu. Na záver len dodám, že maestro Axel zase raz výrazne obohatil hudobný svet a u mňa je tento album už teraz album roka.
