rozhovor_2017-03-06_Thobbe_Englund - HELLMAGAZINE
Hlavná ponuka:
ROZHOVORY
V priebebhu minulého leta sa objavila prekvapivá správa, ktorej výsledkom bolo, že kapelu Sabaton opustil gitarista Thobbe Englund. Po krátkom čase oznámil, že bude pokračovať so svojou sólovou tvorbou a výsledky sa dostavili veľmi rýchlo. Na konci februára vydáva pod vlastným menom album „Sold My Soul“, ktorý je obrovským odklonom od jeho doterajšej tvorby. Ako sa k tomu dostal, prečo sa rozhodol pre takúto zmenu, ale aj o tom, že sólová kariéra je podstatne väčší žrút času ako hranie v kapele nám Thobbe porozprával v exkluzívnom rozhovore.
Prvá skladba z tvojej éry po odchode zo Sabaton „Sold My Soul“ je vonku a musím povedať, že znie skvele. Môžeš nám trocha priblížiť pozadie tejto skladby?
Skladba je v podstate o tom, ako si vyberieš cestu tvorenia hudby. Vieš, väčšina teenagerov ide do školy, získajú vyššie vzdelanie, nájdu si prácu, oženia sa, majú deti a tieto bežné veci. Ako teenager som si ja vybral cestu hudby a to je vždy tak trocha utrpenie, rozhodne sa nedá povedať, že by si mal stály príjem a tieto veci. Skladba je o križovatke na ktorej sa ocitáš a o predaní svojej duše diablovi, pretože máš potrebu tvoriť hudbu a povedať niečo ľuďom. A samozrejme na konci tejto cesty príde tvoja platba – nedostaneš dôchodok ani nič podobné. (Smiech) V konečnom dôsledku to pre väčšinu ľudí vlastne ani nestojí za to.
Neviem, či je to len mnou, ale počujem tam dosť silný vplyv Judas Priestu ...
Áno, rozhodne! Vieš, pri tomto albume som chcel ísť viac ku koreňom heavy metalu. Rozmýšľal som nad tým, čo chcem naozaj týmto albumom povedať a uvedomil som si, že nechcem spraviť ďalší album, ktorý bude o brúsení gitary. A rozhodne nechcem zabŕdať ani do moderného metalu, lebo som unavený z moderného umelého zvuku, ktorý je až príliš preprodukovaný a všetko znie neprirodzene perfektne. Musel som si na chvíľu sadnúť a zamyslieť sa nad tým, čo ma ako dieťa pritiahlo k heavy metalu. Uvedomil som si, že to bola neuhladenosť, bola to hudba „nečistá“, do určitej miery chápaná ako zlá a zamiloval som sa do jej zvuku. Heavy metal nemá byť perfektný. Má byť nebezpečný, nevyumelkovaný a v podstate som sa touto úvahou dostal ku koreňom. Keď som album dokončil, uvedomil som si, že to má všetko – je tam Judas Priest, Black Sabbath, Iron Maiden, Manowar, môžeš takto menovať ďalej a ďalej. A to je presne to, čo ma inšpirovalo.
To znie dosť dobre. Takže sa môžeme tešiť na poriadny klasický heavy metal, však?
Samozrejme a úplne. O tom presne tento albumje. Je postavený na veciach ako Motorhead a Deep Purple. Nemôžeš ale povedať „Toho je Motorhead“. Nie, nevytiahneš konkrétne pasáže, ale cítiš to niekde v pozadí. Je to niečo, čo je vo mne zakorenené. Tento krát som sa nezameral na skvelé gitary ... zameral som sa na napísanie skvelých skladieb.
Na rozdiel od predošlých albumov máš teraz aj kapelu. Pred tým si všetko nahrával sám. Mohol by si nám predstaviť svojich spoluhráčov?
Jasné! Bubeník je vlastne môj dlhoročný priateľ – Johan Grandin a zároveň vlastne žije so sestrou mojej manželky, takže sa poznáme nejakých päť rokov. Je to výborný bubeník a má skvelý štýl a klasický švih. To je skvelá vec, nakoľko to skvele ladí s hudbou, ktorú momentálne hráme. Potom je tu klávesák Elon Andersson – on hráva s lokálnymi menšími kapelami, nič väčšie. Posledným kúskom skladačky je Roland Westborn, ktorý hrá v kapele zo susedného mesta a hráva power metalové veci. Sme štyria hudobníci a nič z toho, čo počuješ nie je z nahrávky. Nič nie je prednahraté – nič. Vieš, chceme to totiž robiť tak, ako to má byť.
Rozumiem a musím povedať, že tento prístup sa mi páči. Máš pred sebou veľkú zmenu – pred tým si koncertoval v podstatne väčšom, momentálne vyrážaš na turné ako hosť Bloodbound. Čo pre seba vidíš ako najväčšiu zmenu?
No, očividne budeme hrať v podstatne menších priestoroch ako na čo som bol zvyknutý. Na druhej strane, vraciam sa do dôb, kedy som do Sabatonu prichádzal. Len sa vraciam pár rokov dozadu.Na druhej strane je to dobré, keď môžeš hrať na menších pódiách, lebo máš s fanúšikmi kontakt, je to intímnejšie. Nie si od prvého radu 15 metrov. Mám rád malé pódiá, hrať na nich je úprimnejšie. Stráááááášne sa na to teším!
Na turné budeme môcť počuť aj skladby z predošlých albumov? Predsa len je to úplne iná hudba ako to, čo plánuješ teraz ...
Áno! Rozhodne tam budú dve skladby z dvoch albumov. Zahráme po jednej skladbe z „From The Wilderness“ z roku 2015 a z „Before The Storm“. Takže si fanúšikmi užijeme dve staré skladby .. minimálne dve.
Čo sa pre teba zmenilo za posledného asi pol roka dokedy si odišiel zo Sabatonu? Mal si dosť voľného času .. teda aspoň predpokladám.
Vlastne mám pocit, že voľného času mám ešte menej ako keď som bol so Sabatonom. Tam som sa len učil nové skladby a hral na gitare. Väčšinu to bolo vlastne o tom, že som bol na pódiu. Samozrejme plus rozhovory, podpisovky a podobne. Ale nebolo to viac menej nič viac.V skutočnosti som mal neuveriteľne veľa voľného času. Momentálne sa sústredím na svoju vlastnú tvorbu a odrazu robím aj to, čo robil Jocke – som frontman, robím aj to, čo robil Pär .. čo bolo vlastne všetko. Takže mám toho voľného času podstatne menej.
Čo preferuješ a prečo – elektrickú gitaru alebo akustickú?
Samozrejme vždy elektriku. Ponúka ti oveľa viac možností. Vieš s ňou urobiť oveľa viac, môžeš z nej dostať množstvo zvukov, môžeš dosiahnuť, že bude znieť rôznymi spôsobmi. A keď hráš na akustike, musíš hrať prstami a v tom som fakt slabý. Takže elektrika. Okrem toho je to aj niečo, čo reprezentuje heavy metal a to je tak trochu to, čo robím ... takže tak.
Mohol by si nám poodhaliť tvoje najväčšie sny a to, čo ťa desí najviac?
Povedal by som, že najväčším snom je pre mňa dosiahnuť úspech s vlastnou tvorbou. Uživiť sa vlastnými vecami. Nežiadam o nič astronomické, len chcem, aby ľudia chodili na koncerty a bavili sa. Kvôli tomu totiž žijem. To je vlastne môj najväčší sen a akosi môžem povedať, že ho aj žijem odkedy som sa pridal k Sabatonu. Takže je to v podstate snaha robiť hudbu, vidieť, že ľudia chodia na koncerty, kupujú albumy. Hrať na gitare a robiť hudbu. To je môj sen.
A čoho sa desím? Ak vyškrtneme také tie bežné veci ako, že sa niečo stane tým, ktorých miluješ, potom je mojou najväčšou obavou, že sa niečo stane s mojimi rukami. Toho sa bojím najviac.
Počas turné si si prešiel obrovskou kopou vecí, veľa si toho zažil. Za čo si najvďačnejší a za čo sa naopak najviac hanbíš?
Najvďačnejší .. hm .. musím povedať, že najvďačnejší som za niektoré noci – niekedy je to magické .. nezáleží na tom, či to je v malom klube alebo na štadióne, proste cítiš niečo vo vzduchu – cítiš to, ale nevieš, čo to je. Možno .. nie, určite je to nejaký druh mágie. A to milujem. Za tie chvíle som najvďačnejší. Za to, že som tieto chvíle mohol zažiť a teším sa na to, kedy to zažijem opäť, keď pocítim, ako sa to ťahá z davu a každý sa baví.
A za čo sa najviac hanbím .. to fakt neviem. Najskôr to bude niečo, čo som spravil, keď som bol opitý. Ale vieš, pravdepodobne si to nepamätám, lebo som bol na mol, takže ..
Ale no, momentálne je každá blbosť u niekoho na videu. Musíš mať niečo také ..
Som si istý, že Chris, Pär, Jocke alebo Hannes majú tony materiálu, ktorý by proti mne mohli použit a za ktoré by som sa mal hanbiť. (Smiech) Našťastie som ten typ chlapa, ktorý robí somariny, aby pobavil ostatných, keď je na šalát. Nerobím nič, čo by bolo vyslovene sprosté. Nikdy nie som zlý, keď som naliaty. Len idem do všetkého naplno a po hlave a nakoniec skončím niekde na zemi. (Smiech)
Stále je kopa ľudí, ktorý nemajú ani páru o tom, čo vlastne teraz robíš a o čom je vlastne kapela Thobbe Englund. Ako by si odpromoval svoju kapelu?
Povedal by som, že najprv by si mali pustiť album, pretože kopa fanúšikov pravdepodobne netuší, čo má čakať. V minulosti, pred Sabatonom, som robil prioritne power metal, v Sabatone som robil power metal a sólové albumy boli gitarové veci v powermetalovom štýle. Takže najdôležitejšie bude pustiť si nový album, pretože veci sa trocha menia a ja sa vraciam ku koreňom z rokov 70-tych a 80-tych. Takže pustiť si album bude skvelý začiatok, aby ste počuli, čo teraz vlastne robím. Potom je samozrejme ideálne prísť na koncert, pretože to, čo robím teraz je, predpokladám, niečo, čo bude pre mnohých nečakané. Je to organické a úprimné. Myslím, že to môžeš cítiť, nie je to niečo, čo by znelo umelo a plasticky. Je to proste zasraný heavy metal!
Za tú relatívne krátku chvíľu si dosť hovoril o koreňoch. Čo pre teba bolo zlomovým, vďaka čomu si začal počúvať túto hudbu?
Keď som mal asi päť rokov, počul som z rádia „We´re Not Gonna Take It“. Bolo to v ´84. Ja a brat sme si v izbe skladali Lego a zrazu sme začali blbnúť. Niečo na tej hudbe bolo tak energické, že ma to dostalo. Vieš, ja som dosť energický človek a možno práve preto ma táto hudba dostala. Potom som počúval nejaké tie heavy metalové a hard rockové veci a nakazil som sa ešte viec. Uvedomil som si, že to je energické a má to melódiu (lebo melódia je dôležitá) a má to aj prístup, nie je to zlé ale skôr skutočné a nebezpečné ... a divoké! Všetko naraz. Predpokladám, že to bolo to, čo ma pritiahlo k tvrdej hudbe.
Pridal: Samuel Sámel
Pridané: 06.03.2017
Fotko: Michal Roháč