reportaz_2017-04-01_Parkway_Drive - HELLMAGAZINE

Hľadaj
Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

REPORTÁŽE
PARKWAY DRIVE, ASKING ALEXANDRIA, STICK TO YOUR GUNS
1.apríl 2017, RafineryGallery, Bratislava

 
Bola jar roku 2009, staré časy, keď som ešte pravidelne počúvala Headbanger_FM a práve v tejto relácií Rudy Rus len tak medzi rečou oznámil, že 1.júla v bratislavskom Randali vystúpia moji hardcoroví obľúbenci HATEBREED a turné s nimi bude ťahať austrálska partička PARKWAY DRIVE. Od šťastia sa mi snáď chcelo aj plakať, konečne som mala vidieť HATEBREED a na ten koncert veru nikdy nezabudnem. Nielenže som si do sýta užila Jastu a spol., ale dovtedy neznáma formácia z Austrálie prekvapila celý Randal energickou metalcorovou šou. Vtedy pre mnohých neznámi mladíci a dnes už uznávaná kapela, ktorá vypredáva haly a presne to sa udialo aj v Bratislave. Niekoľko dní pred akciou oznámili Octopus Production, že koncert PARKWAY DRIVE a ASKING ALEXANDRIA v Rafinery Gallery je vypredaný.

Zhruba 1500 nadšencov a fanúšikov modernejších metalových žánrov sa dnes zišlo v Rafinérke a hodinu pred začiatkom akcie sa ku vchodu tiahol poriadne dlhý rad čakajúcich ľudí. Verím, že sa všetci dovnútra dostali na čas, lebo prvá vystupujúca banda STICK TO YOUR GUNS(STYG) mala v hale už značnú podporu. Od začiatku roka bolo v hlavnom meste koncertov pomenej a fanúšikovia v sebe muselihromadiť obrovské množstvo energie, lebo v Rafinérkev okamihu čo chlapci vyšli na pódium,publikum explodovalo do obrovského moshpitu. Svižný hardcore s umne zapracovanými prvkami punk rocku bol naživo neskutočne energický a elektrizujúci. Práve v tých striktne hardcorových pasážach midosť pripomínali HATEBREED, ale to hlavne kvôli vokalistovi s veľmi podobnou farbou hlasu ako Jamey Jasta. Na rozdiel od HATEBREED, STYG sa viac sústreďujúna melodiku, požívajú hojne klasických vokálov a celá ich produkcia je tak dôvtipne zložená, a skladby sú tak neskutočne chytľavé a spevavé, že sa nečudujem, že bola celé hala na nohách a zborovo spievala refrény. Mňa dnes chlapci z Californie naozaj prekvapili, tých 30 minút ubehlo až príliš rýchlo a kludne by som vydržala ďalšiu polhodinu. Takto má v súčasnosti znieť moderný hardcore!

Angličania ASKING ALEXANDRIA sa bratislavskému publiku prvý raz predstavili zhruba štyri roky dozadu a už vtedy som bola z ich koncertu dosť konsternovaná. Páni sa snažia natlačiť do svojej hudobnej produkcie čo najviac žánrov, možno to robia nevedomky a nezištne, no možno je ich cieľom práve zaujať čo najširšie jadro metalových priaznivcov. Existuje mnoho kapiel, ktoré sa inšpirujú mnohými žánrami, ale treba si vždy stanoviť hranicu a zdá sa mi že AA ju až príliš prekračujú. V skladbách striedajú pasáže niekedy až tak nelogicky, že som sa v nemom úžase chytala za hlavu. Chvíľu vás totálne sekajú na kusy pomalou deathcorovou sypanicou a razom sú niekde v heavy metale, za čím stojí aj Dannyho vokál, ale tie žánrové skoky sú tak výrazné, až mi vadia. Publikum s vekovým priemerom 20 rokov a z polovice v ženskom zložení samozrejme šalie, veď chlapci nie sú na zahodenie a skladby majú aj nejaké tie chytľavé a zapamätateľné body, ale v komplexnom meradlesa dá pozitívne hodnotiť len nasadenie a pódiový prejav kapely. Celkovo ich vystúpenie pôsobilo veľmi chaoticky. Ale ani zvuk nebol ideálny, takže aj to do istej miery ovplyvnilo celkový dojem, lebo zo samotných nahrávok ASKING ALEXANDRIA až tak tragicky neznejú.

Na PARKWAY DRIVE som si chcela chytiť pekné miestečko, najlepšie za zvukárom, ale asi som nebola sama s podobnou ideou. Tak som len postávala a vyčkávala, ale všetci si držali svoje ťažko vybojované miesta, apreto som nakoniec skončila pred zvukárom s vedomím, že som dosťblízko, aby som niečo videla, ale dosť ďaleko na to, aby som sa stala súčasťou moshpitu. Ale to bol veľký omyl! S tónmi prvej skladby „WildEyes“ to so mnou začalo metať, cítila som sa ako handrová bábika a v okamihu som sa ocitla asi 15 metrov ďalej od pôvodného miesta. Bolo to šialené! Hneď v úvode celá Rafinérka explozívne bliakala gitarovú linku skladby a vládla pekelne vriaca atmosféra. Peklo pokračovalo aj ďalšou peckou „Carrion“. Nemala som žiadnu šancu, musela som buď skákať s davom alebo proti nemu a to by evidentne znamenalo udupanie. Potom dostal priestor materiál z ostatnej nahrávky „Ire“ a trošku som začala ľutovať svoju situáciu, keďže som sa nútene musela baviť aj na skladby ako „Dedicated“, či „Vice Grip“. Tento album dal mnohým skalným fanúšikom PARKWAY DRIVE poriadne po hube a musím sa priznať, že na Brutal Assaulte som  kategoricky odmietla počúvať skladby z novej dosky a hneď ako zaznela prvá, namrzene som odišla. Takže dnes som si to prišla aj trochu vyžehliť a dať šancu tomuto materiálu. Keďže bol set premiešaný, nebola to taká katastrofa, ale viem si predstaviť aspoň pol tucta skladieb, ktoré mohli zaznieť namiesto noviniek. Pre mňa bola najsilnejším momentom skladba „Dark Days“. Predchádzajúci počin „Atlas“ s ekologicky ladenými textami je nadmieru chytľavý a hitový, a práve vďaka textom mi skladby z neho viac prirástli k srdcu. „Dark Days“ má v sebe všetko, punkovú dušu, hardcorovú rozzúrenosť a emotívnu melodiku, ktorá spolu s chytľavými pokrikmi v štýle „There will be no future, if we can't learn from our mistakes”, či “This is the funeral of the Earth” vo vás vzbudí silné emócie. Pri tejto skladbe nechýbala ani pyrotechnika, ktorá sa stala tradičným elementom ich živých koncertov. Občas využívajú aj konfety, či iné srandičky, čo sa mi zdá prehnané, ale chcú aby ich šou vyzerala čo najviac veľkolepo a do toho podobné efekty zapadajú. Priestor dostali aj staršie nahrávky, aj keď v menšej miere, ale potešili skladby zo skvelých albumov „Horizons“ a „DeepBlue“. Austrálčania na čele s vokalistom a ukážkovým frontmanom Winstonom McCallom pôsobili ako naozajstní profíci a koncert si dosýta užívali. Spolupráca a kontakt s publikom boli bezchybné a elektrizujúce. Musím sa priznať, že som sa obávala obrovských rozmerov tohto koncertu, ja som skôr fanúšik kluboviek, ale PARKWAY DRIVE dokázali vytvoriť neskutočnú atmosféru aj v hale, a klub kapele takých rozmerov by už nestačil. Cestu z klubov na obrovské pódiá nemali vydláždenú zlatom, stálo ich to veľa driny, nekonečné mesiace na turné a hlavne vytvorenie dobrého mena na scéne a u fanúšikov. Dnešným koncertom len potvrdili svoje kvality a definitívne spečatili svoje pevné miesto na metalovej scéne. Na ich živé vystúpenie sa budem vždy tešiť, ale pevne dúfam, že v tvorbe nebudú nasledovať ostatný album a v budúcnosti sa aspoň minimálne vrátia ku koreňom. Hardcore Rules!!!

Pridal: Petra Šrámková
Foto: Martin Mayer
 
© 2017 HELLMAGAZINE
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky