Core Night vol.1 Colloseum, Košice

Ak ste sa v stredu, 26. januára, nachádzali v Košiciach a prešli ste o osemnástej hodine cez dvere s načarbaným nápisom „mentálny útulok“, nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa vnútri mal konať metalový koncert. Stoly a lavice boli mierumilovne rozložené po celom Collosseu, a rovnako mierumilovne na nich posedávalo zopár návštevníkov. Po nesmelej otázke na chalana, ktorý vyzeral ako niekto, kto by o danej situácii mohol niečo povedať, sme sa dozvedeli, že koncert sa bude konať v hornej časti o hodinu neskôr.

A skutočne, presne o hodinu sa z balkóna ozval strašný rachot, z čoho bolo zrejmé, že sa prvá predkapela začala zvučiť. Osadenstvo Collossea sa pomaly začalo zberať smerom k zdroju hluku a v pomerne netradičnom tichu čakalo na to, čo sa bude diať. Zhruba o desať minút prvá predkapela z Košíc, vystupujúca pod názvom Invasion of Madness, začala divákom ukazovať čo vedia, no bohužiaľ, aj čo nevedia. Pekný a melodický úvod sa po chvíli zmenil na neidentifikovateľný hluk prvej skladby s názvom „Čo sa to deje?“. Štvorčlenná zostava sa síce spočiatku veľmi snažila dostať publikum do varu, no neúspešne. Chabé ohlasy, zdvorilostný potlesk a takmer úplná statickosť osadenstva ich čoskoro ubila a tak sa songy podobali ako vajce vajcu. Veľká škoda zlého zvuku, tichej basy, premrštených gitár a zahuhňaného vokálu. Skutočne zlým nápadom bolo prerušenie growlovej linky v skladbe „Zostaň so mnou“. Vo všeobecnosti by sa mali kapely držať pravidla, že ak niečo neovládajú poriadne, tak nech to nepredvádzajú na pódiu – a to sa bohužiaľ stalo osudným v prípade speváka Ladisa. Čistý vokál nepatrí rozhodne medzi jeho najsilnejšie stránky. Stojí za to spomenúť zaujímavú basu, ktorú však bolo viac vidieť ako počuť. Markantný pohyb rúk basáka Pittera vyzeral dostatočne profesionálne na to, aby sa viac vypichol do popredia aj po zvukovej stránke. Naopak, úplne zbytočnou sa stala druhá gitara, ktorá pomerne často hrala navlas rovnaké linky ako gitara sólová. Tu sa vynára otázka, či tento totálny chaos a bordel nevytvorili chalani zámerne, aby podporili názov svojej kapely, alebo či to jednoducho patrí k nedomyslenosti celého projektu. Kapela sa vo svojej tvorbe zamerala na slovenské texty, jedinou výnimkou bol anglický song s názvom „Dark Desire“. Po útrpnom predstavení sa napokon kapela odobrala preč a vytvorila priestor pre ďalších účinkujúcich.

Horné poschodie sa odrazu viditeľne zaplnilo. Na pódiu sa všetko rýchlo menilo a prestavovalo. Najviac pozornosti priťahoval veselý holohlavý chlapík s veľkým tetovaním na oboch lýtkach. Tí, ktorí prešovskú kapelu Saprophyte poznali, vedeli, že je to spevák Marek. Od prvého momentu bolo zrejmé, že skúsení a ostrieľaní hráči to parádne roztočia a nebudú sa krčiť na malom pódiu v hanblivých postojoch. Skvelú hardcorovú šou začali vtipne, veta v prešovskom znení „Zavreli nam bufet, misy studzene, parky žimne, ta sme tu...“ patrične uvoľnila divákov a svoje vystúpenie začali skladbou „The Fight“. A stal sa zázrak! Collosseum začalo žiť! Sprvoti nesmelo, opatrne a kolísavo, no postupne sa vpredu rozčertilo zopár mladých sŕdc žijúcich hardcorom. Saprophyte odohrali takmer všetky skladby z ich ostatného albumu „3“, no pridali aj „This system“ a „Čo sme to za štát“ z prvého albumu „Saprophyte“ z roku 2000. Celé vystúpenie sprevádzali vyhlásenia speváka o zásadných faktoch týkajúcich sa spoluhráčov. „Milan (basa) má teplé srdce aj gate!“, vystrelil zo seba Marek a začali hrať song „Time won´t come“. Publikum už žilo, hýbalo sa, no najdivokejšie tance predvádzali traja výrastkovia pod pódiom, jednému sa podarilo zhodiť mikrofón („To ktorý bol? Jeden z vás bere pivo, dohodnite sa!“), a spevák Marek si rozšíril svoje pôsobisko aj medzi divákmi. Veselo si poskakoval v publiku a keď prišiel čas na jeho growlový part, vyskočil opäť na pódium. Nastali však menšie technické problémy („To ktorá stvora džubala do bedne?“), ktoré ale nemali dlhé trvanie a kapela mohla pokračovať vo svojom vyčíňaní. Pekným gestom bolo, keď pri poslednej skladbe s názvom „Skutočná láska“ dal spevák časť refrénu odspievať jednému z fanúšikov. Saprophytom sa podarilo navodiť pohodovú atmosféru a nabudiť ľudí dostatočne na to, aby sme sa totálne nestrápnili pred poslednou kapelou.

Kill ´Em Dead Cowboy – metalcorová päťčlenná zostava z anglického Portsmouthu sa v rýchlosti pripravila, nazvučila, a drobný blonďavý spevák pobehoval sem a tam, aby v čo najkratšom čase všetko fungovalo, ako by malo. Dve minúty po dvadsiatej hodine sa už kapela chopila svojich nástrojov a začali svoju šou pomerne netradične. Dvaja gitaristi pokladali stáť dolu pod pódiom za pohodlnejšie, ako sa na ňom krčiť jeden vedľa druhého. Zaujímavá bola choreografia speváka Mugsyho. Na pódiu sa vlnil mäkko ako profesionálna brušná tanečnica, a tento plynulý pohyb kombinoval s trhavými pohybmi hlavy, a v konečnom dôsledku vyzeral ako malá útočiaca kobra. Úroveň kapely zodpovedala krajine, z ktorej pochádzala, päťčlenná kapela bola skutočne zohratá či už po stránke hudobnej, textovej, vizuálnej alebo choreografickej. Ak by však človek očakával arogantné správanie, u týchto chlapcov by sa ho nedočkal. Po viacerých skladbách spevák vyjadril vďaku za potlesk a za to, že mohla kapela vystupovať. Kapela doposiaľ nahrala jediný štúdiový album s názvom „I am Salvation“. Celé vystúpenie pozostávalo zo skladieb z tohto albumu. No kým prvých päť („The Consequences“, „Dead and Gone“, „Save Ourselves“, „Wake Up“, a „Silence Falls“) znelo celkom zaujímavo, postupom času sa zdali skladby na jedno kopyto. Na tvárach ľudí sa poväčšine zjavil zasnívaný pohľad, a jediní nestatickí návštevníci boli traja veselí chalani predvádzajúci pogo pod pódiom. Ku koncu to však už bola poriadna nuda. Skladbám chýbala osobitá iskra a niečo, čo by jednu od druhej odlišovalo. Publikum sa na záver rozhodlo zo slušnosti vypýtať si ešte jeden prídavok nemastným skandovaním, podpódioví tanečníci sa rozvírili do metalového kola mlynského a po poslednom poďakovaní speváka sa všetci začali roztrácať do odľahlejších kútov Collossea.

Suma sumárum – tento koncert jednoznačne zachránili Saprophyte, ktorí svojou jedinečnou bezprostrednosťou dokázali ľudí uvoľniť. V poslednom čase stúpa záhadná kŕčovitosť kapiel, ktoré sa ukážu vo východnej provincii Slovenska, a azda nielen tam. Prečo je to tak? Zamyslime sa.